Rozsobáše

Rozsobáše

Premiéra28. 10. 2022
Dľžka3:00 hod.
Scéna Veľká sála
Cena 17 - 25 €
Počet repríz 10

 

Adaptácia piatich dosiaľ nezdivadelnených poviedok B. S. Timravy, ktorá na pôdoryse vzťahov a konfliktov prameniacich z majetkových sporov a dobových konvencií s osobitým humorom vykresľuje podstatu slovenskej nátury. 

 

Božena Slančíková-Timrava nie je pre nitrianskych divákov neznámou autorkou. Sedemdesiat rokov po jej smrti a desať rokov od derniéry inscenácie Všetko za národ chceme opäť nitrianskym divákom sprostredkovať jej fascinujúce dielo. Režisér Matúš Bachynec sa k Timrave vracia už po tretíkrát – jeho vzťah k slovenskej klasike sa v minulosti pretavil do viacerých pozoruhodných inscenácií. 

Genialita Timravy spočíva v tom, že ponúka všeobecne zrozumiteľné príbehy, ktoré však zároveň v sebe nesú takmer antickú osudovosť. Jej intuícia a schopnosť vystihnúť vnútorný život postáv je obdivuhodná. Jej nesentimentálny, kritický pohľad na našu mentalitu je výbornou živnou pôdou pre neprikrášlené rozprávanie o nás samých. 

 

V Timraviných prózach stretávame výrazné dramatické postavy, ktoré nám napriek storočnému odstupu neraz pripomínajú ľudí, akých poznáme aj vo svojom okolí. Dramatizácia Timraviných poviedok, ktoré dosiaľ neboli inscenované, otvára na pozadí individuálnych osudov okrem iného veľmi aktuálnu tému rozpadu medziľudských vzťahov. Ide o vzťahy rodinné – poviedky nám trefne odhaľujú, že model takzvanej tradičnej rodiny mal trhliny dávno predtým, než sa o tom začalo hovoriť – ale aj susedské sváry, či vzťahy v spoločenstve. Presná Timravina charakterokresba postáv vytvára pôsobivý základ pre rozkrývanie podstaty slovenskej nátury. Obrazom, ktoré sú nám až nepríjemne povedomé, však nechýba ani briskný sarkastický humor, ktorý je vynikajúcim korením Timraviných príbehov. 

Bulletin k inscenácii si môžete pozrieť TU

Autor

  • Božena Slančíková-Timrava 

Kostýmy

  • Ján Husár

Dramaturgia

  • Martina Mašlárová

Scéna

  • Barbora Šajgalíková

Hudba

  • Andrea Bučko

Pohybová spolupráca

  • Juraj Letenay

Light design

  • Ján Ptačin

Jano Binbov

Jano Binbov st., vdovec

Zuza Javorová

Katera

Anča Kanátka

Paľo, Kanátkin syn

Zuza, Kanátkina nevesta

Anička, Zuzina dcéra

Ďuro Riapeľ

Anča Jachtačka, Ďurova žena

Zuza Riapeľová, ich dcéra

Števo Rebrin

Zuza Bosá, vdova

Paľko Bosý, jej syn

Marka Bosá, jej dcéra

Anča Bežanka

Ondro Bežan, jej syn

Iľa, Ondrova žena

Mara, Ilina macocha

Sochor, Ilin otec

Mišo Mravec

Timrava

Odkryté korene nerovnosti žien

30. január 2023

Božena Slančíková Timrava: Rozsobáše
Adaptácia: Matúš Bachynec; dramaturgia: Martina Mašlárová; scéna: Barbora Šajgalíková;
kostýmy: Ján Husár; hudba: Andrea Bučko; réžia Matúš Bachynec.
Hrajú: Peter Oszlík, Ivan B, Vojtek, Andrea Sabová, Kristína Koblišková, Gabriela Dolná,
Martin Nahálka, Kristína Turjanová, Branislav Matuščin, Eva Pavlíková, Nikolett Dékány,
Otto Culka, Tomáš, Stopa, Daniela Kuffelová, Andrej Remeník, Ivana Kološová, Vladena
Škorvagová, Dušan Ambróš, Anna Dysko, Zuzana Moravcová, Ján Hrmo, Ján Cibula, Ivana
Kubáčková, Juraj Ďuriš.
Premiéra: 28. októbra 2022
Matúš Bachynec, autor i režisér adaptácie Timraviných próz pod názvom Rozsobáše
v Divadle Andreja Bagara v Nitre, sa vracia k Timrave už po tretíkrát. Čím mu táto na
slovenskej dedine zavretá autorka krátkych epických próz asi učarovala? Možno konštatáciou
kritickej obce, že Timrava predbehla svoju dobu, preto jej mnohí vrstovníci neverili, možno
tým, že v jej diele našiel stopy dnešného života a vzťahov medzi predstaviteľmi dvoch
pohlaví, čo môže dnešnému príjemcovi umenia poslúžiť na porovnávanie, možno ho chcel
upozorniť na dielo z minulosti, ktoré žije, len ho treba oživiť, lebo dnešné obecenstvo viac
pozerá, ako číta. Možno diváka vizuálny divadelný zážitok dokáže preniesť do 19. stor. lepšie
ako kniha a možno ho to privedie (nechcem použiť výraz prinúti), ak nie k pokusu čítať
Timravu, tak aspoň k spomienkam na maturitné skúšky, kde Timrava kraľovala medzi
slovenskými realistickými autormi.
Adaptáciu Rozsobáše tvorí päť poviedok – Katera, U Kanátov, Príde čas, Žiadna
radosť a Mocnár sa M. Bachynec rozhodol uviesť v podobe epického divadla. Tento druh
divadla pokladal za najvhodnejší pri spájaní piatich samostatných epických útvarov do
jedného celku tak, aby vynikol obsah, na úkor divadelnosti, ktorá je potláčaná do úzadia.
Tým možno odôvodniť aj podobu javiska, ktorú prevzal z obrazu Martina Martinčeka Ovečky
na paši. Pásy pasienkov boli zakryté sivým plyšom, čo spolu s čiernym pozadím vyvolávalo
hneď pri prvom pohľade na javisko pochmúrnosť a smútok. To ako keby autor chcel
upozorniť diváka, že to, čo ho čaká, nebude nejaká veselá zábava. Veď Timrava ani nie je
zvlášť veselá autorka... a mnohí diváci sú už dávno po maturite. Proste, scéna bola
prispôsobená dianiu na javisku, ktoré bolo síce bohaté na podnety a premýšľanie, ale zároveň
stratilo dramatický vzostupný priebeh, čo nemohli nahradiť za sebou radené príbehy
archaických rodín,  predovšetkým žien. Z epických prvkov M. Bachynec využíval hlavne
postavu rozprávača, apropo rozprávačky, ktorou bola/i samotná Timrava, čím autor adaptácie

trochu skomplikoval divákovi percepciu, lebo nie je isté, že diváci hneď pochopili, prečo sa
po javisku pohybuje viac ako desať rovnako odetých ženských postáv v rozličnom veku
a  rozličného pohlavia, pričom do deja zasahujú výrazne iba dve postavy v podaní Ivany
Kubáčkovej a Juraja Ďuriša. Vekovo odlišné postavy mali znázorňovať Timravin život na
dedine počas jej života. (Na prvý pohľad sa zdalo, že iba zapĺňajú široký javiskový priestor.)
Timravu dobová spoločnosť nemohla priaznivo prijať, lebo narúšala vekmi vžité tabu
o funkčnej rodine (podobne ako F. G. Lorca v hre Dom Bernardy Alby). Slovenská
patriarchálna rodina vstupovala do osudov jednotlivých jej členov, predovšetkým dievčat
a žien, pričom otec mal vždy posledné slovo (ak zomrel, žezlo prevzala najstaršia žena,
najčastejšie vdova-matka). Máloktorá dievčina sa mohla vydať z lásky a za vybraného
partnera, čo prinášalo veľa nenávisti, nelásky a tragických osudov, ktoré vlastne tvoria obsah
piatich uvedených poviedok. Autor adaptácie si vybral viacero podôb lásky, čím poskytol
jednotlivým postavám rozličné možnosti ich stvárnenia – bojovná Katera (Kristína
Koblišková), sklamaná a klamaná Zuza Javorová (Andrea Sabová), ubitá Kanátkina nevesta
Zuza (Kristína Turjanová) atď. Na ne sa kládol najväčší dôraz, ony boli v centre pozornosti
tak autorky, ako aj režiséra. Zaujímavé boli aj staršie ženy, ich podoby predpovedali
budúcnosť čerstvo vydatých dievčat a zároveň boli jediným zdrojom humoru.
Ani názov Rozsobáše nie je celkom náhodne zvolené slovo. Hoci rakúsko-uhorský
panovník František Jozef II. v roku 1894 zrušil starý zákon o manželstve a pripustil či dovolil
rozsobáše, na slovenskej dedine ani potom sa podobný krok veľmi neodporúčal. Obyčajne sa
stretal s nevôľou, šikanovaním a odsudzovaním, hlavne žien. V piatich poviedkach sa
odohrávajú práve také manželské vzťahy/nevzťahy, ktoré z dnešného hľadiska by mohli byť
ukončené rozvodom. Predovšetkým starí ľudia neveľmi dbali na platné zákony, verili iba
verejnej mienke, teda názorom dediny (často veľmi krutej), kde sa prihliadalo len na
postavenie a majetok mladého páru. Porušenie tohto tabu tvorí podložie tragických osudov
všetkých tých Ančí a Zuzán, ktoré Timrava odpozorovala na dedine a zachytila vo svojich
poviedkach. Vytvorila v nich bizarné typy žien, pričom iba jedna, Katera, si dokázala
vybojovať muža, ktorého mala rada. Ostatné boli chudery, ako napr. Zuza, Kanátkina nevesta,
z poviedky U Kanátov, ktorej ubližovali ako vdove i matke nemanželského dieťaťa. A hoci
poslúchala svoju svokru, dokonca odsúdila aj vlastné dieťa, rodina Kanátovcov ju neprijala.
Postava Zuzy umožnila jej predstaviteľke Kristíne Turjanovej rozohrať celú škálu emotívnych
prejavov, čím sa zaradila k najlepším hereckým kreáciám.
Ďalší rad žien tvorili ženy-matky, resp. svokry mladých žien. Podobne ako Bernarda
Alba, aj ony sa snažili byť vládkyňami rodín, čo im umožnili muži, ktorí buď zostarli alebo

prepadli alkoholu. Práve ony boli zdrojom trochu veselšieho tónu, čím poskytli hlavne
Gabriele Dolnej ako Kanátke a Eve Pavlíkovej, predstaviteľke Anči Jachtačky, jazykový
prejav a situácie, vyvolávajúce smiech publika. Vcelku predstaviteľky ženských postáv hrali
primárne roly, muži boli len rozohrávači.
Možno predpokladať, že dobre a vyvážene zahrané osudy jednotlivých rodín boli
divácky pozitívne prijaté napriek neúmernej dĺžke predstavenia, čo zapríčiňovalo mnohé
opakovania a z toho vyplývajúcu retardáciu deja.
Zo smutného Timravinho sveta minulosti však vyplýva viacero dôvodov na uvažovanie.
Jednak uľahčenie, že dnes majú ženy oveľa viac voľnosti a možnosti viesť život podľa
vlastných predstáv a zároveň pochopiť výskyt niektorých patriarchálnych postupov aj
v súčasnosti, ktoré majú korene v  poviedkach zobrazených Timravou. V tejto súvislosti
 Hana Ponická v doslove k vydaniu Timraviných poviedok v roku 1956 dodáva: „Miliny,
Katere, Otílie a Marty majú dnes v živote iné úlohy ako kedysi... Dnes ako chlapci, tak aj
dievčatá zápasia o svoje vlastné postavenie v spoločnosti a tieto zápasy vytvárajú zložitejšie
vzťahy medzi nimi. Dnes nestojí dievčatám život na tom, či sa vydajú, tobôž nie na tom, či
ich vydaj aj hmotne zabezpečí“ (Ponická, 1956, s. 325). A diváčky by si po zhliadnutí
nitrianskeho predstavenia mohli uvedomiť, že „... o čo sú dnešné dievčatá slobodnejšie od
niekdajších, o to majú aj viac záväzkov“ (tamže, s. 325).
K pochopeniu autorského zámeru značne prispel umne zostavený bulletin z pera
dramaturgičky Martiny Mašlárovej, kde textová časť sa venovala faktografickému výkladu
spoločenskej a politickej situácie v Rakúsko-Uhorsku v 19. stor. a kvalitná obrazová časť
(fotografie Braňa Konečného) zase momentom z divadelného predstavenia. Pochopenie
významu inscenácie bolo ponechané na Timravu a divákov. Zvolená metóda smerovala, resp.
ich mala nasmerovať k uvažovaniu nad absolvovaným predstavením a k snahe porovnávať
minulé a dnešné postavenie žien či hľadať v mnohých ešte aj dnes zachovaných príkoriach,
ktoré sa dejú ženám, korene v dávnej minulosti.

Literatúra
Timrava: Za koho ísť? Bratislava: Smena, 1956, 329 s. bez ISBN

Marta Žilková

Divadelne zradná Timrava

30. január 2023

Erbová predstaviteľka slovenského realizmu Božena Slančíková Timrava napísala niekoľko hier, ale na javiskách si našli miesto skôr dramatizácie jej próz. Najnovším príkladom je inscenácia Rozsobáše z Divadla Andreja Bagara v Nitre.

PravdaKarol Mišovic, teatrológ 31.10.2022 14:00, aktualizované: 19:42
 
Ide o adaptácie Timraviných noviel Katera, U Kanátov, Príde čas, Žiadna radosť a Mocnár, ktorým dal dramatickú podobu režisér Matúš Bachynec. Jeho najväčšie úspechy sú spojené práve s naštudovaniami Timraviných diel – noviel Všetko za národ (VŠMU, 2015) a Ťapákovci (DJP Trnava, 2017). Lenže tam mal, na rozdiel od Rozsobášov, k dispozícii kvalitné a divadelnou praxou už overené dramatizácie.

Nadčasové témy

Aj aktuálnou inscenáciou potvrdil, že Timrava patrí k nadčasovým autorkám. Vo svojej tvorbe dokázala so špecifickou optikou priblížiť sociálny aj intímny život na dedine v prvej polovici minulého storočia. Hlboko prenikala do myslenia postáv a výstižne pomenovávala problémy, ktoré nivočili najmä šťastie mladých dievčat, márne sa snažiacich naplniť idealistické predstavy o budúcnosti. Bachyncova inscenácia jasne deklaruje, že od čias Timravy sa síce veľa zmenilo v politike, móde či konvenciách, ale ňou zobrazené citové zákutia a peripetie sú blízke aj dnešným divákom. Režisér akcentuje aj ďalšie, stále aktuálne Timravine témy – nerovnocenné spoločenské postavenie žien, partnerské duševné i fyzické násilie či nezmieriteľné generačné spory.

Bachynec sa pokúsil dodať Timrave až antikizujúcu osudovosť: pätici príbehov sa prizerá mužsko-ženský chór Timráv. Môžeme v nich čítať odkaz na antické sudičky Moiry, ale aj autorkinu autopsiu, keďže príbehy pre literárne diela čerpala z detailne pozorovaného okolia. Niektorí členovia zboru sa zapájajú aj do komentovania a diania príbehu, s týmto potenciálom sa však pracuje len čiastočne. Je to skôr ilustrácia než divadelný princíp, ktorý by postupom inscenácie získaval osobitejší význam či kreatívnejšiu funkciu. Najvynaliezavejšie zbor pôsobí pri poviedke U Kanátov, kde dve Timravy (Ivana Kubáčková, Juraj Ďuriš) s úsmevnou iróniou prezrádzajú, čo práve prebieha v mysli nesmelých manželov.

Drásavé, ale únavné príbehy

Plne nevyužitá ostáva i scénografia Barbory Šajgalíkovej, ktorá je replikou fotografie Martina Martinčeka Ovečky na paši zachytávajúcou stádo domestikovaných kopytníkov na vrásčitom zelenom kopci. Aj javiskové postavy sú len všednými zástupcami svojho druhu – nešťastných dedinčanov obklopených panenskou, no i drsnou prírodou. Biele ovce zastupujú aj periny a vankúše, ktoré v rámci príbehov tematizujú miesto, kde sa človek plodí, umiera, ale aj lenivo vylihuje. Vizualita scény dokáže vyvolať až mystický dojem najmä v momentoch, keď sa po jej ploche rozleje hmla alebo jej vrstvami postupujú ranné lúče. Lenže takýchto momentov je vo vyše trojhodinových Rozsobášoch primálo. Režisér nedokázal na statickej scéne a na pôdoryse príliš lineárneho textu vytvoriť natoľko dramaticky zovreté a tvárne mizanscény, aby inscenácia nezačala rýchlo upadať do monotónnosti.

Mantinely literárneho textu a jednotvárnej atmosféry prelomili len niektorí účinkujúci. V Daniele Kuffelovej ako Zuze Bosej našiel režisér interpretku schopnú vybudovať tvárny herecký oblúk roly od citovo zmätenej vdovy cez až infantilne sa radujúcu ženu, ktorá pocítila nádej na naplnenie starej lásky, až po sklamanú stvoru rezignujúcu na šťastné vstúpenie do jesene života. Martin Nahálka v úlohe Paľa, pre dobrácku povahu prezývaného Lolo, nepodľahol komickému zjednodušeniu typu poslušného syna, ktorému uzurpatívna matka opätovne devastuje manželstvo. Herec vytvoril citlivý portrét submisívneho, no v momentoch eskalovania konfliktu rázne racionálneho muža, ocitajúceho sa v spore dvoch milujúcich a ním milovaných žien. Bežanka Vladeny Škorvagovej je civilným stvárnením autoritatívnej gazdinej, ktorá nekriticky adoruje syna zurvalca: pri obavách o jeho život dodáva do prejavu neurotický tik a pri obrane jeho činov prechádza až do hysterických výkyvov. Z výkonov vyčnievajúcich svojím sýtym emočnom nad inscenačný priemer treba určite menovať aj Kristínu Turjanovú a Nikolett Dékány. Inscenácia Rozsobášov chce prostredníctvom veľkého scénického gesta hovoriť o osudoch malých ľudí – predstaviteľov archetypu človek-milión. No túto ambíciu nedokáže zhmotniť v divadelne pútavej podobe. Veľmi rýchlo upadá do únavnosti a repetície, z ktorej ju nevedia vytrhnúť ani emočné drásavé príbehy Timraviných postáv.

 

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Spojte sa s nami