Mordorys

Mordorys

Premiéra24. 5. 2024
Dľžka3:00 hod.
Scéna Štúdio
Cena 17 €
Počet repríz 7

Adaptácia románu Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď poľskej nositeľky Nobelovej ceny za literatúru Olgy Tokarczuk. Napínavý príbeh na pomedzí detektívneho thrilleru a eko-komédie upriamuje pozornosť na výraznú ženskú hrdinku a rozvíja nečakané zápletky.


Janina Duszejková žije na okraji mesta v Kladskej kotline na česko-poľských hraniciach. Má rada astrológiu a bojuje za práva zvierat. Polícii ohlasuje ich týranie, no oni ju považujú za bláznivú ženu a nechcú sa jej podnetmi zaoberať. Keď však náhle zomrie jej sused prezývaný Veľká noha a po ňom ďalší muži v mestečku, vyšetrovanie záhadných úmrtí naznačuje, že práve zvieratá s tým majú čosi spoločné…
Prózy nobelistky Olgy Tokarczuk uviedli mnohé poľské, ale aj zahraničné divadlá, novelu Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď sfilmovala aj známa poľská režisérka Agnieszka Holland. V slovenskom kontexte však ide o prvé uvedenie. Autorka pracuje so zvláštnym poetickým jazykom, využíva krutosť, ale aj mágiu prostredia a mapuje obyčajno-neobyčajné ľudské životy, vzťahy a príbehy.

Adaptácia je sociálnou sondou do života ľudí žijúcich v odľahlých oblastiach, mimo centier väčších miest. Prináša obraz súčasného sveta, v ktorom prevláda sila a hrubosť a konfrontuje ho s krehkým vzťahom človeka a prírody a so zodpovednosťou jednotlivca za ochranu životného prostredia. Otvára tiež otázky o práve jedinca vziať spravodlivosť do vlastných rúk.

 

„Čo je to mordorys?“ – spýtala sa znepokojene.
„Tajomné Zviera, ktoré nemožno chytiť. Zviera pomstiteľ.”


Premiéra: 24. a 25. mája 2024, Štúdio DAB v Nitre.

Bulletin k inscenácii si môžete pozrieť TU


Zriaďovateľom Divadla Andreja Bagara v Nitre je Nitriansky samosprávny kraj.

 

Hlavný partner inscenácie

Autor

  • Olga Tokarczuk

Réžia

  • Roman Polák

Adaptácia

  • Roman Polák

Kostýmy

  • Katarína Hollá

Dramaturgia

  • Martina Mašlárová

Scéna

  • Pavel Borák

Hudba

  • Ignacy Zalewski
  • Lena Michajłów

Pohybová spolupráca

DOBRÁ NOVINA

PROKURÁTOR

NÁČELNÍK

PREDSEDA

FARÁR

POŠTÁR

Veľká noha

Boross

Skryté tajomstvo, otvorené spovede

Dagmar Inštitorisová 26. jún 2024

„Dušu má aj ten najpodlejší zločinec, ale nie ty, krásna Srna, ani ty, Diviak, ani ty, divá Hus, ani ty, Prasa, ani ty, Pes. Zabíjanie sa netrestá. A keďže je beztrestné, nikto si ho už nevšíma. A keďže si ho nikto nevšíma, neexistuje.

Janina“[1]

V divadelnej režijnej tvorbe Romana Poláka je ostatná inscenácia Mordorys, ktorú naštudoval v Divadle Andreja Bagara v Nitre, ďalším potvrdením jeho dramaticko-tragického, ale aj otvoreného uvažovania o zmysle života. Svoje divadelné „bádanie“ v tejto súvislosti však smeruje najmä k bodom, ktoré predstavujú skôr deštrukciu než ochranu. Veľmi často je hýbateľom a reprezentantom uvedenej tézy postava ženy-hrdinky či antihrdinky, ktorá až vášnivo ukazuje, čo v momentálnej spoločenskej či kultúrnej situácii považuje režisér za dôležité. Typová škála ženských hrdiniek je už teraz veľmi široká – nájdeme medzi nimi romantické hrdinky ako bola napríklad Zuna z martinskej Nevesty hôľ (1986), zvodkyňa – postava Leóny v trnavskej inscenácii Vášeň ako ľad (1987), panna – postava Johanny v martinskom Baalovi (1989), ničiteľka  postava Kláry v Návšteve starej dámy taktiež v martinskom divadle (1989), obeť – postava Tatiany z inscenácie Scény z domu Bessemenovcov v Divadle ASTORKA Korzo ´90 (1997), nemohúca starena – postava Tereza Klimová v inscenácii Činohry SND S mamou (2007), bojovníčka – postava Zuny v inscenácii Činohry SND Karpatský thriller (2013) atď. Vo vymenovávaní by sa dalo pokračovať, prípadne hlbšie charakterizovať základné znaky vymenovaných typov, avšak nie je to v súvislosti s analyzovanou inscenáciou potrebné.

Inscenáciu Mordorys Roman Polák vytvoril na základe vlastnej adaptácie literárnej predlohy – románu s názvom Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď od významnej poľskej prozaičky Olgy Tokarzcuk, nositeľky Nobelovej ceny a Man Bookerovej ceny. Román do slovenčiny preložil Karol Chmel (Premedia, 2021). Tentoraz sa dostala do centra inscenačného diania žena – ochrankyňa práv všetkých zvierat, šesťdesiatnička, ekologička, prekladateľka a učiteľka anglického jazyka Janina Duszejková, ktorá životy zvierat chráni zo všetkých síl. Jej konanie možno v analógii ku konvenčnej predstave o podstate každej ženy považovať za prirodzené, pretože nemá deti a celú váhu svojho súcitného bytia preniesla na zvieratá. Janina nájdenému zmyslu života prispôsobila aj súkromný život, pretože sa presťahovala na samotu a zo všetkých síl sa snaží chrániť zvieratá pred poľovníkmi, úradníkmi, pytliakmi alebo predstaviteľmi obce. Nárok na slobodný a ničím neohrozený život zvierat obhajuje nekompromisne, na niektorých miestach inscenácie až romanticko-drásajúcimi replikami, v ktorých bolestivo odhaľuje podstatu svojho konania, svoju dušu. Polák inscenačne zdôraznil nervný rys osobnosti Janiny expresívne pôsobiacimi monologickými výstupmi, ktoré deklamovala na proscéniu do mikrofónu či dokonca s mikrofónom vstúpila aj do hľadiskového priestoru. Išlo o prehovory s témou života zvierat a vypovedané slovníkom, ktorý pripomína magický realizmus či obradný jazyk šamanov. Polák posilnil aj prepojenie s prírodou menšími scénickými prvkami, ktoré mýtizačným spôsobom rozprávali, podobne ako je tento naratív prítomný i v románe – magickom príbehu o prepojenosti ľudí a zvierat. Aby režisér kompozične akceleroval až osudové prepojenie konania Janiny s prírodným svetom,, na scénu umiestnil  okrúhle kamene, či Janina vnárala ruky do piesku vo vedre, na plese hubárov postavy tancovali s maskami obrovských zvieracích hláv, Janina priniesla na javisko veľkú preparovanú hlavu srny, ako znak tej, ktorú zabil a jej kosťou sa udusil sused. Podenkovosť života ľudí, ich často rýchly prechod do sveta neživých, režisér inscenoval ako nehybné tiene stojace za „závesom“ v hĺbke hracieho priestoru atď. Mýtizujúci jazyk sa z prózy do inscenácie prenáša aj pri zobrazení astrologických záujmov Janiny, keď si v rozhodujúcich chvíľach života „veští“ (vypracováva horoskop). A tiež  Janina svojich susedov, ako aj ďalšie postavy, pomenováva podľa ich príznačných vizuálnych či osobnostných znakov, ale predovšetkým podľa prvého silného dojmu. Svojho najbližšieho suseda volá Mátora, jeho syna – policajného vyšetrovateľa Čierny kabát, ďalšieho suseda – uduseného kosťou zo srny – Veľká noha, priateľku, s ktorou chodí Dino, jej kamarát, bývalý žiak a prekladateľ básní Williama Blaka pomenovala Dobrá novina atď. Janinino zmýšľanie sa odráža aj v odievaní – jej kostýmy sú ladené do prírodných farieb, základ vždy tvoria nejaké vyťahané či nežehlené nohavice, jednoduché tričko bez rukávov, sako, pevné topánky a pod. Všetky ostatné postavy majú kostýmy v súlade s ich primárnou funkciou – sú príznakom ich bežného života na lazoch a prípadne znakom funkcie (Farár, Poštár atď.).

Inscenačný príbeh však nie je primárne mýtizačný. Jadro tvorí princíp detektívky – postupné a záhadné úmrtia pytliakov či niektorých významných členov obce ako Náčelník (polície), Predseda a i. Aj vďaka Janiným replikám o pomste zabitej srny alebo o pomste úhynu iných zvierat, je smrť postáv vysvetľovaná mýtizačne. Príbeh má však otvorený koniec. Nie je jasné, či konanie Janiny a jej komentovanie vrážd ako pomsty zvierat, vychádza z premyslenej obrannej stratégie, alebo je naozaj pomätená. Janine priatelia veria, a preto jej pomôžu presťahovať sa do Čiech. Ale o tom, že nie je v poriadku, v inscenácii vypovedá aj rad ďalších obrazov. Niektoré z nich sú podané ako nereálne vízie vo význame ponoru do jej vnútorného sveta („duchársky“ obraz, drásavé vnútorné monológy Janiny pred mikrofónom), avšak iné sú podané realisticky. Jeden z nerealistických výstupov nasledoval hneď po veľmi logickom a racionálnom priznaní sa Janiny k vraždám, keď pri spoločnej večeri s priateľmi odznel „šialený“ argument, že tak konala z pomsty na výzvu sŕn. O skutočnej pomätenosti hovorí aj jeden zo silných, realisticky podaných záverečných obrazov, v ktorom sa Janina stretne s matkou. (Ide o postavu Ona.) Kým dovtedy „vchádzala“ do inscenačného deja i do jej života ako krehká éterická a tancujúca bytosť, v záverečnom dialógu svoju dcéru tíši a vovádza ju tak do nového života. Nevedno však, či do prostredia plného zmierenia a pokoja, alebo do takého, v ktorom nerozlišuje medzi bludmi a realitou. V inscenácii sú však i ďalšie miesta, v ktorých došlo k priamemu preľnutiu reálneho a ireálneho sveta Janiny. Jedným z nich bolo aj zhodenie veľkého množstva listov, pravdepodobne stránok z knihy poézie Williama Blaka, ktoré ako stratený mýtický čas „pršali“ z výšky na Janinu temnú „zem“…

Zo scénografického hľadiska sa v inscenácii akcentoval kontrast medzi ohraničeným reálnym priestorom v tvare kvádra, ktorý sa smerom k divákom i dozadu otváral a zatváral pomocou polopriesvitného umelohmotného závesu, a exteriérom. Ten vytvárali dve plochy – priestor za závesom a priestor nad interiérovou časťou. Exteriér pozostával z povaly, na ktorej sa nachádzali odložené nepotrebné predmety ako televízor, chladnička atď., a z priestoru za závesom, do ktorého postavy prichádzali či odchádzali. Povala sa stala aj ďalším znakom externého priestoru – napríklad kazateľnicou pre farára, ktorý z nej požehnával poľovníckym zámerom, avšak bola ipriestorom pre spomienky, akou bol vízia s tancujúcou matkou. Reálny bol pohľad do interiéru Janininho domu so stolom a stoličkami, ktorý podľa potreby predstavoval aj iné priestory – napríklad izbu suseda Veľká noha s posteľou či priestor plesu. V súlade s inscenačnou koncepciou súčasťou scénického priestoru bol už vyššie spomenutý hľadiskový priestor.  

Veľkým kladom inscenácie je tiež fakt, že viacero hercov malo príležitosť vytvoriť svoju postavu v inej typovej či charakterovej škále, než ako boli obsadení v predchádzajúcich inscenáciách. V postave Janiny excelovala Vladena Škorvagová, ktorá kreovala svoju rolu s veľkým vnútorným zanietením, sugestívne a s citom pre prozaicky či divadelne koncipovaný dramatizmus. Peter Oszlík vytvoril postavu Poštára s veľkým citom pre komické vyznenie a Ivana Kubáčková predstavila Popolavú, úspešnú lesbickú autorku detektívok, s veľkým porozumením pre jej komicky pôsobiacu ustráchanosť a odmeranosť. – Branislav Matuščin v Mátohovi nemal možnosť vytvoriť postavu, ktorá by sa typovo výraznejšie odlišovala od iných v DAB, avšak podobne ako aj Martin Nahálka (Náčelník), Andrej Remeník (Policajt), Juraj Ďuriš (Farár), Zuzana Moravcová (Ona) či iní kreovali svoje postavy s nadhľadom a výrazovo presne.

Tesné či voľnejšie inscenačné významné stretávanie sa reálnych a nereálnych (vidinových) situácií z Janininho života môžeme považovať za Polákove hľadanie takého divadelného jazyka, prostredníctvom ktorého možno dramaticky vyrozprávať aj príbehy silných, no neskôr zlomených žien. Inscenácia je inšpirujúca aj spôsobom uchopenia ekologickej tematiky a v neposlednom rade aj prostredníctvom scénickej hudby, jedinečnosť ktorej bola nielen v silnom navodzovaní ireálno-detektívnej atmosféry, ale hlavne v citlivých reakciách na vnútorné rozpoloženia hlavnej postavy. Jej autori tak plasticky podporovali štruktúru, v ktorej sa detektívny prístup kombinoval s literárno-dramatickým.  

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Spojte sa s nami