MARIANA JAREMKOVÁ 21. marec 2026
Slovenské literárne balady známe z čítaniek i recitačných súťaží dostali modernú a vizuálne zaujímavú podobu v novej inscenácii Rev, vresk a brud. Režisér Ján Luterán v nej spolu s tvorivým tímom prináša na javisko silné príbehy, jedinečnú poetiku aj temnú krásu baladického sveta. Základným východiskom inscenácie je recitačná súťaž v kultúrnom dome. Tento koncept umožňuje tvorcom ukázať balady v novom svetle. O novinke v repertoári Divadla Andreja Bagara v Nitre hovorí dramaturg Daniel Majling.
Čím je pre teba balada príťažlivým žánrom?
Tým, že príbehy o tých najzákladnejších veciach života – o láske, smrti a zrade – sú v balade koncentrované do niekoľkých strof. Tá dramatická hustota ma fascinuje. Zaujíma ma aj v bežných rozhovoroch, ktoré človek zachytí na ulici: „Včera som stretol XY?“ – „XY? Ktorá to je?“ – „Tá, čo sa rozviedla a muž sa jej potom upil.“ To je krátka, pouličná, trojvetová balada... Dráma v troch vetách...
Balada vychádza z folklóru, tradície, povier, miestnej mytológie, rituálov. Má slovenská balada nejaké svoje špecifiká?
Odpoveď na túto otázku by som radšej prenechal tým, ktorí sa baladami zaoberajú roky... Ja čosi tuším, ale môj názor je skutočne len názorom mierne poučeného laika. Na tom folklórnom základe balady ma zaujíma skôr jej spoločenská funkcia. Keď sa povie „balada“, človeku sa vybaví čosi smutné a pochmúrne, na konci čoho je smrť... Ľudia, ktorí si tie balady rozprávali, mali oveľa ťažšie životy ako my – detská úmrtnosť, chudoba, vojny... Človek by povedal, že balady bolo to posledné, čo potrebovali počuť. Z nášho uhla pohľadu mali mrchavej ťažoby vo svojich životoch viac než dosť a radšej si mali rozprávať niečo veselé na odreagovanie. Tak to robíme my. Naše pohreby sú krátke, povie sa na nich pár „vtipných“ spomienok, pretože bez humoru sa už ani smrť nezaobíde a na druhý deň sme všetci vo farebnom, akoby sa nič nestalo. Problém je, že mnoho konzumentov tejto zábavy a popierania skončí nakoniec na práškoch, hoci objektívne majú oveľa ľahšie životy ako ľudia kedysi. Oni mali techniky na to, ako sa so svojím ťažkým životom vyrovnať. Ich súčasťou bolo aj rozprávanie balád, spoločné zdieľanie svojho osudu rozprávaním balád, spoločná katarzia, ktorú to prinášalo...
V slovenskom literárnom spracovaní má balada pomerne silnú tradíciu. Ako prebiehal výber pre túto inscenáciu? Vidíme v ňom známe i menej známe príbehy...
Slovenský romantizmus je tu zastúpený tromi autormi. V prvom rade Jánom Bottom. Žltá ľalia a Margita a Besná sú notoricky známe, menej známa je jeho Práčka na Rimave, dojímavá balada o matke, ktorá márne čaká na návrat syna z vojny. Okrem Bottu je tu Jakub Grajchman s Dolinkou Strašník. Grajchman je známejší ako dramatik, autor hry Melancholický gavalier. Jeho cit pre dramatickú výstavbu však cítiť aj z jeho balady. No a nakoniec Ján Kalinčiak. Toho ľudia poznajú najmä ako autora prózy Reštavrácia, ale písal aj balady, z ktorých sme vybrali baladu Bojovník. V inscenácii sú aj poeti o generáciu-dve mladší. Hviezdoslav so Zuzankou Hraškovie a Ančou, Martin Braxatoris-Sládkovičov – syn Andreja Braxatorisa-Sládkoviča – s baladou Kar a menej známy Izidor Žiak-Somolický, z tvorby ktorého sme použili úryvok z balady Chorá deva.
... sú to všetko iba hororové balady?
Áno, sú to také krátke, pätnásťminútové horory. Príbehy všetkých balád by sa dali zhrnúť do titulkov bulvárnych novín – Mŕtvy muž si prišiel po nevernú ženu. Žiarlivá žena zavraždila mladšiu sokyňu. Záhadná smrť na zábave... atď. Samozrejme, nie všetky tieto príbehy sú rovnaké. V niektorých je ten „hororový moment“ nadprirodzený, vystupujú v nich postavy zo záhrobia. U iných autorov ide skôr o sociálny horor zapríčinený medziľudskými vzťahmi. Ale tak je to aj v súčasných hororoch. Aj Stephen King mieša „bubákov“ s hororom medziľudských vzťahov.
Máš aj svoju obľúbenú?
Všetkých sedem mám rád.
Balada prišla skrz poéziu, často ju nájdeme ako príbeh využitý v pesničkách (od Dylana po Nicka Cavea). Ako si s textami pracoval pre divadlo? Sú tam napr. výraznejšie autorské zásahy?
Inscenácia sa skladá zo siedmich balád a do šiestich sme s režisérom Jánom Luteránom nezasahovali takmer vôbec, nič sme nepridávali ani neškrtali. Siedma balada je zostavená z úryvkov štyroch rozličných balád, ktoré spája spoločná téma – vojna.
Prečo sa ľudia stále tak radi boja? A majú radi nadprirodzeno?
Na to by dali lepšiu odpoveď psychológovia a antropológovia. Ja len môžem konštatovať, že to tak je. K neznámemu máme vždy ambivalentný vzťah fascinácie a strachu zároveň.
A najväčším neznámym je smrť.
