Nádej zomiera posledná

István Örkény: Nádej zomiera posledná.
Premiéra 26. novembra 2021 v Štúdiu Divadla Andreja Bagara.

Radosť bola na oboch stranách – na javisku i v hľadisku, keď sa po dlhej odmlke konala v Divadle Andreja Bagara v Nitre premiéra diela maďarského autora Istvána Örkénya Nádej zomiera posledná. Všetko bolo na nej nezvyčajné – covidové obdobie, zákazy, príkazy, rúška, režisér, ktorý je hercom, hudobníci, ktorí sú tiež herci, grotesky (jednominútovky), ktoré sa zmenili na drámu, nedočkavosť hercov, aby sa opäť vystúpili na javisko, veselosť uprostred strachu z ochorenia, radosť zo stretnutia so známymi ľuďmi... Toto všetko spolu vytváralo zvláštnu atmosféru očakávania. Účinkujúci po dlhšom čase mohli oprášiť svoje povolanie herca a diváci mali možnosť na dve hodiny vypadnúť z reality a zabudnúť na pochmúrnosť doby i prostredia, odkiaľ prišli.
Diela I. Örkénya nehrali v Nitre prvýkrát. Siahol po ňom režisér Martin Kákoš (Hľadači kľúčov, 1984), následne Peter Gábor  (Mačacia hra, 1996) a napokon hosťujúci Pavol Haspra  (Rodina Tóthovcov, 2001). Po 20-ročnej prestávke prišiel Peter Oszlík s nápadom využiť covidovú prestávku na zostavenie montáže z tzv. jednominútových grotesiek I. Örkénya pod názvom Nádej zomiera posledná. V Maďarsku podobné spracovanie Örkényových minigrotesiek sa stretlo s porozumením. Citlivým zostavením a dramatizáciou kratučkých literárnych útvarov (Hana Launerová a Peter Oszlík) vznikol komplexný pohľad na absurditu doby, v ktorej žil autor a v prenesenom slova zmysle aj dnešná spoločnosť. Prednosťou Örkényových grotesiek je nenáročnosť scény a jednoduchosť kostýmov. Skôr sa vyžadujú režijné a herecké nápady,  na čom postavil P. Oszlík svoj režijný prístup.
V súčasnosti sú krátke literárne útvary obľúbené. Tie najkratšie napr. v smartfónoch. Zväčša ide o krátke príbehy, ktoré majú výstavbu klasickej poviedky, ale v skrátenej podobe.
Örkényove jednominútovky, ako ich obrazne pomenúvajú, sú stavané na odlišnom princípe. Autor totiž všetky literárne vzory parodizuje, parafrázuje, využíva satiru a iróniu. Snaží sa zaužívané žánrové kánony porušovať a vstupovať do ich dobou ustálenej podoby. Neuznáva opisy a príbeh oslobodzuje od zbytočného epického zobrazovania. Necháva iba dramatický
základ, ktorý by mal u čitateľa rezonovať a prinútiť ho uvažovať. U Örkénya odborníci vyzdvihujú cit pre absurditu, vecnosť a detailnú konkrétnosť. Autor paroduje nielen tematické prvky, ale aj žánre, ba i jazyk natoľko, že napríklad v dialógoch je odpoveďou ticho. O jeho krátkych útvaroch sa hovorí ako o latentnej groteske. Jej podstata spočíva v hľadaní rovnováhy medzi smiešnym a tragickým. Hlavnými črtami Örkényovej tvorby je realizmus základného postoja, hravá a veselá konštrukcia, náchylnosť k absurdite (Thomka, 1986, s.141-164). Jednoduchým formám (sem patria aj Örkényove jednominútovky) venuje teória značný priestor. Okrem iného konštatuje, že jednoduché formy môžu obsahovať príbeh, ale dej, postavy a prostredie majú v nich alegorickú alebo symbolickú funkciu. Nie vždy sú zakončené pointou, niekedy sa frekventujú iné prvky, ako prostredie, nálada, pocit, bizarná postava. Text je záznamom situácie, obsahuje iba epizódu (Žilka, 2011, s,176-177). Toto krátke teoretické extempore bolo potrebné na pochopenie a hlbší prienik do podstaty Örkényových jednominútoviek. Nepripravený príjemca má totiž na prvé počutie dojem, že o nič nejde, že je to len nezáväzná vtipkovanie, na prvé počutie bez veľkého významu. Autor však pomocou skrátenej nahustenej a kondenzovanej forme zachytáva absurditu sveta a ľudského života, čo sa nemení ani plynutím času, iba získava novú podobu. Na potvrdenie tohto faktu si zvolil nielen autor, ale aj upravovateľ dve postavy: pani Ibolyu, ktorá vstala z mŕtvych, a Apoštola B. reprezentanta súčasnosti. Tak nadobudla hra možnosť komparácie minulosti z prítomnosťou.
Zahrávanie sa so životom a smrťou tvorí akúsi podložku, na ktorej prebiehajú absurdné rozhovory o všetkých okolnostiach, ktoré človeka zasahujú: umieranie spojené s podplácaním
zdravotného personálu, lenivosť hrobárov, obsluha v reštaurácii, ale aj vražda, pri ktorej sa na chvíľu zastavíme. Ide o dialóg, kde vrah sa pripravuje na vraždu a obeť uvažuje o čase, ktorý
mu ešte ostáva. Tento absurdný rozhovor silne pripomína dialógy M. Lasicu a J. Satinského.

A: Práve som sa chystal priložiť do kachiel, keď dvere zaprašťali, vylomili sa z pántov a na
prahu stál neznámy chlap.
T: Skapeš!
A: Zareval na mňa. Mýlite si ma s niekým.
T: Omyl je vylúčený, udrela vaša posledná hodina!
A: Kričal na mňa, ale prestal mi tykať. Siahol do zadného vrecka po pištoľ, ale tak pomaly a
nenáhlivo, ako keby hladkal psa. Zatiaľ som priložil do kachiel, poprechádzal sa sem a tam po izbe
(lebo skôr než človeka zastrelia, zvyčajne sa zamyslí nad svojím životom), ale chlapova ruka bola ešte len na polceste k zadnému vrecku. V súvislosti s tým, by som chcel niečo objasniť. Atentát sa uskutočnil v normálnom tempe. Vrah nebol pomalý, ale mne to rýchlo zapínalo. Kto rýchlo rozmýšľa,
viac vidí...Kým sa atentátnik mocoval s pištoľou, zatelefonoval som svojmu ošetrujúcemu lekárovi... Chcú ma zastreliť, čo mám robiť?
Lekár: Záleží na tom, či chcete zomrieť alebo nie.
A: Nuž, nemám veľkú chuť.
Lekár: Tak uskočte nabok.

Ďalšia situácia, ktorá sa vinie jednou celou pasážou, je otrava pagáčmi. Hoci ide o tragickú udalosť, jej podoba je komická už aj preto, že o nej rozprávajú rozličné postavy (redaktorka, Apoštol...). Stretávajú sa tu dva prvky, ktoré dajú vyniknúť faktu nezlučiteľnosti života so smrťou, no situačná komika prináša nadľahčujú tón a tragický čin presúva do celkom obyčajného, každodenného života. Ani samovražda v podobe odletu na mesiac sa nezaobíde bez humorného podtextu s originálnou pointou.

Zaujímavá je príčina (akoby bola nahraná z dnešných správ), ktorá Apoštola B. núti odísť z tohto sveta, ale aj spôsob, akým sa to má stať:

Každý deň z toľkých strán počujem o tom, koľko ľudí zomrelo, že sa zem otepľuje, v Brazílii zomrel posledný papagáj, v Bangladéši nútia pracovať malé deti, nikto nikomu nerozumie… Ja mám pocit, pani Ibolya, že celý život sa točí v jednom nekonečnom kruhu, že sme skurvene zacyklení a nikdy nebude lepšie, lebo sa toho skrátka nemám šancu dožiť. Tak som sa rozhodol, že odídem. Odletím preč a budem mať pokoj.
Ibolya: Drahý Apoštol. Takto sa ale zo zeme neodchádza. Žiadny problém sa nevyrieši odletom na Mesiac, drahý. Navyše, už aj na Mesiaci žijú Maďari.

Kým prvá časť Apoštolovej výpovede znie celkom vážne, posledná Ibolyina veta je konkrétnou dobovou ironickou narážkou, rušiacou vážnosť predchádzajúceho textu.
Niektoré texty sú postavené na kríze porozumenia. V scéne v reštaurácii ide napríklad o rozpor medzi opisom jedného predmetu (presso) súčasným jazykom a opisom pomocou jazyka spred
niekoľkých desaťročí.

Predstavenie Nádej zomiera posledná pripravoval kolektív mladých členov súboru DAB. Hudbu,  zvuky a hru na nástrojoch zvládli A. Remeník, T. Turek a M. Nahálka, spievali všetci, scénu
a kostýmy pripravila privolaná hosťka Andrea Madleňáková. Využitie známej maďarskej piesne Smutná nedeľa (Szomorú vasárnap) dobre naštartovalo melanchonickú atmosféru, naplnenú
emóciami rozličného druhu. Scénu predstavoval prázdny priestor, na ktorý pri každej obsahovej zmene priviezli, pritlačili, priniesli nejakú rekvizitu, počnúc kávovým hrnčekom, končiac fiktívnym psím záprahom. Aproppo:strach z rýchlosti predstavuje spomenutý záprah s trinástimi trojnohými psami. Táto naoko absurdita v závere zapríčiní smrť Apoštola B. Istá kauzalita medzi rozličnými príbehmi vzniká akoby náhodne,ale s logickou následnosťou, čo je tiež zásluha upravovateľa, ktorý dokázal zladiť krátke texty a spojiť ich s dvoma už spomínanými postavami. Prázdnu scénu a sporý text vyvážil režisér pestrými kostýmami a predovšetkým hereckým výrazom v tom najlepšom slova zmysle. Všetky významy textu, vyjadrené slovami, kontextom i zmenou postáv, účinkujúci zvládli pomocou prevlekov i hrou. A pretože takmer každý hral viacero postáv, museli ich odlíšiť nielen kostýmom, ale predovšetkým hereckým kumštom. Iba Kristína Turjanová (pani Ibolya) a Martin Nahálka ako Apoštol Baranikov (B) hrali jednu postavu, ale v stále sa meniacej scéne či situácii, čomu museli prispôsobiť aj svoju hru. Majstrovsky sa predviedli mladší členovia súboru (Nikolett Dékány, Tomáš Turek a Andrej Remeník), ktorí „menili plášte“ i herecký výraz a do svojho vystúpenia vložili celú energiu, zadržiavanú počas karantény. Ich hra pripomínala sopku chrliacu bez prestávky lávu. Mnohé vystúpenia vyvolávali potlesk aj na otvorenej scéne. Aj vďaka nápaditej realizácii sa nestratil skrytý význam majstrových slov, ktoré nepredstavovali primitívny humor založený iba na vulgarizmoch a obscénnosti. Ako keby sa boli vrátili dobré časy M. Lasicu a J. Satinského.

A na záver konštatácia, že všetko zlé je na niečo dobré, ako to napokon konštatoval P. Oszlík:
„O režírovaní som uvažoval dlhšie. Robil som už réžie s mojimi konzervatoristami, no keby nebolo pandémie, keby sme normálne hrali a skúšali, tak by príležitosť režírovať aj v našom divadle asi tak skoro neprišla. Ale už sa mi nechcelo sedieť doma a začalo som to celé vnímať ako príležitosť. Mohli sme začať skúšať, spraviť nejakú iniciatívu a pomôcť v tejto ťažkej dobe aj divadlu. Za iných okolností by sme nemali čas na takýto experiment“ 

Použitá literatúra
Thomka, Beáta: A pillanat formái. Újvidék: Fórum Könyvkiadó,1986, 222 s. ISBN 86-323-0017-2
Žilka, Tibor_ Vademecum poetiky. Nitra: Univerzita Konštantína Filozofa, 2011. 2. vyd.425 s. ISBN 978-80-8094-963-1
https://www.dab.sk/inscenace/237-nadej-zomiera-posledna

Marta Žilková

Nová inscenácia Divadla Andreja Bagara v Nitre pobaví i navodí zimomriavky.

„Drahý, vezmite ma do divadla! Ja som v divadle nebola od svojej smrti!“ „Ale, pani Ibolya, veď divadlá sú zatvorené...“ „Áno? A prečo?“ „Lebo divadlo dnes už nikoho nezaujíma.“

Z aktuálnosti minútových grotesiek známeho maďarského autora Istvána Örkénya, ktoré vznikli pred viac ako pol druha storočím, naskakujú zimomriavky. Aj preto sa stali inšpiráciou k novej inscenácii Divadla Andreja Bagara s názvom Nádej zomiera posledná.

Našťastie sa preukázalo, že v prípade záujmu o divadlo sa slová dramatika a prozaika nepotvrdili. V dobe krízy, keď je veľmi ľahké stratiť nádej a radosť, sa premiéra novej hry tešila vypredanej sále.

Herec režisérom

„Autor to písal od 1935 do 1950. Vtedy nemohol vedieť, že príde covid a budú zatvorené divadlá. Keď som poviedky čítala, bola som úplne šokovaná, akú sú dnes aktuálne,“ reagovala herečka Eva Pavlíková.

V alternácii s Kristínou Turjanovou stvárňuje pani Ibolyu, sprievodkyňu pomedzi absurdné príbehy, ktorá sa prebudila z posmrtného spánku a putuje súčasným svetom. Jej putovanie je prekvapivou a vtipnou konfrontáciou dávneho minulého sveta s absurditou dneška.

Réžie úsmevnej grotesky podfarbenej satirou a čiernym humorom sa ujal herec DAB Peter Oszlík. Ide zatiaľ o prvú inscenáciu, ktorú režíroval na doskách svojho domovského divadla.

„Je to úplne iný pocit, ako hrať. Herec je zodpovedný sám za seba, ale režisér je zodpovedný za všetkých, za celok. Je to preto veľká zodpovednosť. Ale hereckí kolegovia mi veľmi pomohli, keďže vedeli, že som začiatočník,“ zveril sa.

Doposiaľ sa ako režisér angažoval v študentských projektoch. "Je to iný pocit, ako režírovať v profesionálnom divadle svojich vlastných kolegov. Na začiatku mi bolo až divné, že čo som povedal, to spravili,“ zasmial sa.

Citujú ho v krčme

Autora divadelník maďarského pôvodu dôverne poznal už predtým. „V maďarskej komunite je István Örkény veľmi známy, všetci poznajú jeho poviedky. Keď idete na pivo, môžete z jeho poviedok glosovať.“

Priznal však, že myšlienka spracovať ich prišla na um dramaturgičke Hanke Launerovej.

„V súčasnosti študuje magisterský stupeň na katedre réžie a dramaturgie VŠMU v triede profesora Vajdičku. A on je známy tým, že obľubuje Istvána Örkénya, takže aj vďaka nemu sme prišli na to, že jeho svet a poviedky sú tak absurdné, že sú nesmierne aktuálne v absurdnej dobe, v ktorej aktuálne žijeme. Dokonca naša realita je niekedy absurdnejšia ako jeho,“ zamyslel sa Oszlík.

Súčasná situácia bola tiež podnetom k tomu, aby inscenácia vznikla. „Nastala pandémia, divadlo bolo zatvorené a naozaj sme už nechceli sedieť doma. Chceli sme byť aktívni,“ vysvetlil režisér.

Rozhodli sa spraviť nízkonákladovú inscenáciu. Vďaka tomu si herci vyskúšali aj iné divadelné profesie. „Mám strašne šikovných kolegov. Tomáš Turek, Andrej Remeník aj Maťo Nahálka spolupracovali na hudbe, Eva Pavlíková s Kristínou Turjanovou zasa pomáhali so spevom a vokálmi. Celkovo sme zhudobnili tri Örkényove poviedky a myslím si, že z toho vznikli aj hitovky,“ zhodnotil Oszlík.

Chce to systémovú zmenu

Podotkol, že samotný skúšobný proces bol veľmi dlhý aj kvôli núteným pauzám. „Najväčšou motiváciou je termín a ten sme nemali. Nevedeli sme, kedy nám umožnia verejnú premiéru, pre koľko ľudí. Takto sa divadlo nedá robiť. Zo dňa na deň sa sála nedá vypredať a chcelo by to systémovú zmenu a normálnu komunikáciu,“ zdôraznil režisér.

Inscenácia Nádej zomiera posledná reaguje aj na udalosti, ktoré poznačili spoločnosť v priebehu posledných takmer dvoch rokov. V dobe krízy, keď je veľmi ľahké stratiť nádej a radosť, prináša prostredníctvom nezmyselných situácií posolstvo o tom, že na všetky ťaživé situácie sa dá dívať s humorom a ľahkosťou a že prijať život aj s jeho nevyhnutným koncom, vôbec nemusí byť také desivé, ako sa na prvý pohľad zdá.