Dvaja úbohí Rumuni hovoriaci po poľsky

Dvaja úbohí Rumuni hovoriaci po poľsky

Premiéra27. 1. 2012
Dľžka1:40 hod.
Scéna Štúdio
Derniéra8. 6. 2012
Počet repríz 12

súčasná hra o realite a pocitoch dnešných mladých ľudí

Na parkovisku pri benzínovom čerpadle obťažuje vodičov párik Rumunov. Sú odtrhaní, špinaví a potrebujú odviezť. Nikto sa k tomu nemá, ale oni sa poradia - unesú auto aj s vodičom...

Začína sa bláznivý, divoký trip nočnou krajinou - červené spätné svetlá áut, lacné motely a zapľuvané parkoviská. Dvaja úbohí Rumuni na svojej ceste spoznávajú nielen bizarné a komické postavičky malomeštiakov, ktorí sa skrývajú za maskou normálnosti, ale hlavne seba samých. S každým novým autom, ktoré si stopnú, sa divákovi odkrývajú ďalšie tajomstvá ich životov. Vysvitne, že dvaja úbohí Rumuni v skutočnosti žiadnymi Rumunmi nie sú a len sa za nich vydávajú. Prečo ale?  Obaja majú veľmi pádne dôvody na to, aby sa stoj čo stoj dostali domov do Varšavy. Aké? Stihnú sa dostať späť k svojim starým životom včas alebo ich trip zavedie na miesto, odkiaľ už niet návratu?

Dvaja úbohí Rumuni sú príležitosťou porozprávať príbeh moderným divadelným jazykom, ktorý používa štylizovanú reč tela; je to príležitosť pre fyzické divadlo plné náznakov a metafor; príležitosť vytvoriť spektakulárnu inscenáciu so sugestívnou lynchovskou atmosférou nočných diaľnic a motorestov.    

Autorka hry sa už ako devätnásťročná stala hviezdou poľskej literatúry. Román Rusko-poľská vojna vedená pod bielo-červenou vlajkou bol v Poľsku bestsellerom a Maslovskej vyniesol najprestížnejšiu poľskú literárnu cenu Nike. Dostala ju od čitateľov. Jej druhý román Kráľovnina šabľa ocenila rovnakou cenou odborná kritika. Premiéry jej divadelných hier sú kultúrnou udalosťou nielen v Poľsku, ale aj v Nemecku, Veľkej Británii, či v iných európskych krajinách. Divadlo Andreja Bagara uvádza hru v slovenskej premiére.

Inscenácia obsahuje expresívne výrazy.

Autor

  • Dorota Maslowska 

Réžia

  • Júlia Rázusová

Preklad

  • Bohdana Sprušanská

Dramaturgia

  • Daniel Majling

Scéna

  • Diana Strauszová

Hudba

  • Lucia Chuťková

Barmanka

Dedko

Strach a hnus na poľských výpadovkách

Tomáš Procházka 7. august 2012

Divadlo Andreja Bagara sa najmä vďaka dramaturgickému vedeniu Svetozára Sprušanského každou sezónou úspešne zaraďuje medzi popredné slovenské divadelné scény. Divadlo každý rok uvádza na veľkej scéne tituly, ktoré uspokoja komerčne zamerané publikum (Sladká Charity, Pýcha a predsudok) a v komorných priestoroch Štúdia dostávajú stále väčší priestor mladí tvorcovia a tituly, ktoré sa uvádzajú v slovenskom divadelnom kontexte po prvýkrát. V sezóne 2011/12 sa dramaturgia rozhodla pre dva mimoriadne odvážne kroky. Prvým bolo uviesť text výnimočnej, mimoriadne náročnej autorky Doroty Maslowskej ,,Dvaja úbohí Rumuni hovoriaci po poľsky“ a druhým bolo oslovenie mladej slovenskej režisérky, čerstvej absolventky VŠMU Júlie Rázusovej.

Režisérka už počas štúdia vo svojich režijných prvotinách či už v rámci obligátnych režijných skúšok, alebo predstavení v školskom divadle (Rázusová mala možnosť tvoriť na dvoch scénach: Malá scéna a Divadlo Lab), dávala veľmi výrazne najavo, že réžia v tom ponímaní, ako sa chápe na Slovensku už desaťročia, nie je pre ňu. Rázusová sa po stáži na Rose Bruford College, kde absolvovala vzdelanie v oblasti fyzického divadla  divadla, ktorému na Slovensku stále chýba dôstojnejšia platforma – definitívne rozhodla, že jej cesta v režijnej praxi pôjde práve cez prostriedok, ktorý ona sama nazýva ,,dialóg tela a slova“. Azda najvýraznejším krokom v potvrdení tejto cesty bola jej prvá inscenácia na školskej pôde, Živá mŕtvola od L. N. Tolstého. Text, ktorý v jej réžii (a v dramaturgii Michaely Zakuťanskej) prešiel radikálnou úpravou, prezentovala ako akčný, mimoriadne dynamický príbeh milostného trojuholníka. Rázusová využila všetky možnosti, ktoré jej text ponúkal, na transformovanie do výraznej javiskovej štylizácie a nonverbálneho rozprávania príbehu. Touto inscenáciou sa začala v jej tvorbe línia, ktorá pretrváva doteraz  a to je téma rodiny, strach o ňu a jej miesto v súčasnej spoločnosti. Táto téma sa stala kľúčovou pre jej absolventskú inscenáciu, pre ktorú si zvolila text surrealistu Rogera Vitraca ,,Viktor alebo vláda detí“. V tejto inscenácii sa téma rodiny zužuje na to, ako ju vníma mladá generácia, pričom dominuje práve optika dieťaťa. Rázusová sa v nej intenzívne zaoberá schopnosťou mladých niesť zodpovednosť za svoje činy a rozhodnutia; najintenzívnejším obrazom z inscenácie zostáva scéna, keď mama vysvetľuje svojej dcére pojem ,,paroháč“ (,,Paroháč, to je taký vták.“) a dcéra vzápätí prináša básničku: ,,Hniezdo je už ako sito, ktože sa doň vráti? Nikto! Chúďa vtáčik-paroháčik.“ Treťou, a zo všetkých dvoch aj najsilnejšou demonštráciou Rázusovej strachu o rodinu je práve inscenácia, ktorú pohostinsky naštudovala v Štúdiu Divadla Andreja Bagara v Nitre.

Maslowskej dramatický debut (začala ako autorka románov  v slovenskom preklade vyšla jej prvotina ,,Sneh a krv“) hovorí príbeh ,,šialeného road-tripu“ dvoch tridsiatnikov  Džiny a Parchu  na ceste Poľskom. Počas svojej cesty stretávajú rôzne postavy: neurotického šoféra, nešťastnú ,,pani magistru“ alebo senilného bezdomovca. S postupnými odchodmi každej z týchto postáv sa naši hrdinovia stávajú triezvejší a odkrývajú divákom svoje súkromné príbehy. Dozvieme sa, že vlastne vôbec nie sú Rumunmi, že to celé bola súčasť jednej kostýmovej ,,žúrky“ (pričom dress code bol: špina, smrad a choroby), kde bolo na jeden večer skrátka príliš veľa alkoholu a príliš veľa drog. Zisťujeme, že Džina je slobodná matka, ktorá nechala pred troma dňami dieťa v škôlke a spolieha sa na to, že ho niekto vyzdvihne. Parcha je zase hercom v treťotriednej telenovele, ktorú má ísť nakrúcať doslova na druhý deň a bojí sa, že to nestihne a dostane výpoveď. A ako sa naši hrdinovia stávajú triezvejší, silnejšia je aj ich ,,opica“ z reality, do ktorej sa možno vôbec nechcú vrátiť. Z Džininej umelkyne života ostáva zrazu iba jedna nešťastná žena, ktorá vidí východisko len v odchode z tohto sveta, zatiaľ čo Parchov strach o stratu zamestnania dostane reálny rozmer.

Maslowská však tento neveselý príbeh vonkoncom nerozpráva prostredníctvom depresívneho bergmanovského oka. Jazyk hry je ohromne živý (aj vďaka vynikajúcemu prekladu Bohdany Sprušanskej) a srší mladíckym espritom. Autorka sa taktiež intenzívne pohráva s rozprávačským štýlom, plynule a bez upozornenia prechádza do epického komentovania, respektíve do rozprávania v tretej osobe. Sama autorka sa na margo hry vyjadruje: „Chcela som, aby jej brutálnosť a ponurosť bola odľahčená poéziou, že je síce veľmi zle, ale potom pripláva tanker Ibupron a to všetko zlé ostane zavreté v úvodzovkách“. Svoj text však vonkoncom nezaobaľuje do klišéovitého posolstva typu ,,môže sa to stať aj vám“. Napriek zvláštnemu tragikomickému happyendu podáva príbeh generácie, ktorá sa nachádza vo svojej vlastnej krajine nikoho, s mimoriadne hlbokým vhľadom, akoby sama autorka chcela dvom protagonistom, ktorých sama nazýva ,,veľmi sympatickými“, dopriať aspoň trochu tých „odrezkov z údenín“. Maslowskej text je mimoriadne živý, tvárny a akčný; vhodnejší režisér, než je Júlia Rázusová, preň na Slovensku hádam ani neexistuje.

Rázusová, ako som už vyššie naznačil, pracuje vo svojich inscenáciách veľmi výrazne s pohybovou štylizáciou a ,,dialógmi tela a slova“. Priestor pre fyzickú akciu sa snaží nájsť v texte, nikdy nejde o pohyb, ktorý by fungoval ako separátny prvok  vždy je podmienený priamym argumentom v texte alebo z neho vychádza. V prípade Rumunov sa dá hovoriť o absolútnom ,,sfyzičnení“ stavby textu. Tak, ako Maslowská od samého začiatku nastolí extrémnu, až absurdnú situáciu, postupne z tejto divokosti uberá, až vyústi do mimoriadne intímneho duševného striptízu dvoch hlavných hrdinov. Rázusová postupuje tým istým spôsobom  na diváka v prvom a druhom dejstve hry vychrlí plejádu režijných nápadov, herci divákovi predvádzajú svoju pohybovú ekvilibristiku. Živelnosť a občasná vulgárnosť týchto pohybov dávajú od začiatku najavo, že tento príbeh sa nemôže dobre skončiť. Rázusová po vzore Maslowskej láme atmosféru hry prostredníctvom dvoch obrazov: prvým je úvodný obraz druhého dejstva, kedy sa objaví na bielom plátne animovaná detská kresba, pripomínajúca Džinino dieťa. Prvýkrát sa ako diváci dozvedáme o existencii ,,zabudnutého syna“, a takisto vzťah dvoch úbohých Rumunov dostáva konkrétnejšiu podobu. Zrazu to nie sú kamaráti z mokrej štvrte, ale dve stratené duše, ktoré majú spoločné viac, než sú si ochotní priznať. Ďalším zlomovým momentom, v tom istom dejstve, je obraz, v ktorom sa hrdinovia ocitajú v krčme a Parcha verejne obviní Džinu z toho, že „dieťa zabudla v škôlke. Pred troma dňami. Alimenty prefetovala. Na kebabe prežrala. Takáto psychopatka, narkomanka jedna“. Od tejto chvíle smiech divákov, ktorí si užívali absurdné gagy, zmrzne a spolu s hrdinami si uvedomíme vážnosť situácie. V tom momente dostáva v javiskovej interpretácii priestor aj Rázusovej kľúčová téma  rodina. Oba obrazy, aj vďaka mimoriadnemu hereckému nasadeniu, vynikajú excelentnou atmosférou, ktorá predznačuje skutočne vynikajúco zvládnutý záverečný obraz hry, v ktorom hrdinovia ostávajú ,,sami so sebou“ a Maslowská im dáva v rozsiahlych monológoch príležitosť zhodnotiť svoj doterajší život. Džina v mimoriadne silnom monológu priznáva, že výchovu svojho dieťaťa nezvládla a ako matka zlyhala. Parcha zase vo svojom monológu bojuje so svojou ,,seriálovou“ identitou, ktorá mu však okrem primitívnych ,,záťahov na jednu noc“ nepriniesla nič. Ani jeden z nich však toho druhého nepočúva, ostávajú vo svojich problémoch sami a bez pomoci, čo Džina nezvládne a spácha samovraždu.

Téma rodiny je taktiež sprítomnená rôznymi odkazmi, s ktorými sa stretávame už v úvodných obrazoch, kde sa režisérka spolieha na silu výpovede nonverbálnych mizanscén, napríklad keď Parcha komentuje Džinino tehotenstvo so slovami: ,,Žena je tehotná (...) pretože sa jej objavili už metastázy, cysty, jednoducho, má v tom bruchu samé sračky.“ – zatiaľ čo Džina leží na pomyselnej kapote auta s rozkročenými nohami ako u gynekológa. Rovnako výrazným symbolom je aj veľmi vulgárna hra s umelým tehotenským bruchom. Nevýhoda koncepcie, alebo skôr ,,inscenačného kľúča“, ktorý Rázusová zvolila, spočíva najmä v absencii väčšej tradície rozvíjania fyzického divadla v slovenskom prostredí, i keď to, čo režisérka ponúkla v inscenácii Dvaja úbohí Rumuni hovoriaci po poľsky, by som celkom fyzickým divadlom nenazval, skôr ,,physical-based theatre“ (tj. divadlo vychádzajúce z pohybu, prel. autor). Absencia platformy spôsobuje to, že divák, ktorý prichádza na túto inscenáciu nepripravený (keďže nevie, čo od takého typu inscenácie môže očakávať), môže reagovať presne tým istým spôsobom, ako každý človek reaguje pri dotyku s niečím novým, niečím, čo sa vymyká bežnému tvaru, na ktorý je ako divák zvyknutý  odmietnutím. Ale aj to je dobré. Rázusová diváka nepodceňuje, a to je niečo, čo by sa od nej mohli mnohí starší a skúsenejší tvorcovia, ktorí podobnú inscenáciu skritizujú so slovami ,,klišé“ a ,,nezrozumiteľné“, učiť. Rázusová ako režisérka veľmi silne počíta s hercovým vkladom. Herec nie je pre ňu bábka, je pre ňu partner, a tak, ako v každom partnerskom zväzku, aj medzi nimi musí vzniknúť vzájomná podpora.

Postavu Džiny stvárnila stálica nitrianskeho divadla Kristína Turjanová. Herečka vďaka režisérke úspešne odbúrala svoje zaužívané klišé ,,rozhnevanej mladej slečny“, na ktoré sa vo svojich posledných inscenáciách až pričasto spoliehala. Turjanovej Džina vie byť drzá, drsná, no zároveň nám dokáže priniesť informáciu o jej vnútornom bôli bez akéhokoľvek prehrávania. Turjanová sa najlepšie cítila v prvých dvoch dejstvách hry, keď sa Džina správala, akoby sa nachádzala uprostred tej najúžasnejšej párty. Tretie dejstvo hry, kde sa v dlhom záverečnom monológu spovedá zo svojho spôsobu života, herečka potvrdzuje svoje kvality predstaviteľky veľkých dramatických hrdiniek. Oceňujem, že Turjanová nešla cestou prvoplánovej sebaľútosti (ku ktorej by takýto monológ obyčajne zvádzal), ale že zvolila cestu vlastnú pre Maslowskej jazyk  absolútne nezainteresované, až epické rozprávanie, ktoré umocňuje jediná herečkina pomôcka: rozmazaný make-up. Turjanovej partnerom bol Jakub Rybárik, ktorý má na rozdiel od svojej hereckej kolegyne bohatšiu skúsenosť s modernými textami. Parcha v jeho podaní je však často až nezaslúžene monotónna jazda. Určite by som však za tým nehľadal nedostatok talentu  o svojich hereckých schopnostiach nás sympatický herec už nie raz presvedčil. Rybárik akoby hľadal cestu kompromisu medzi režisérkinou víziou a herectvom ,,na ktoré je zvyknutý“, cena za túto snahu vyhovieť obom stranám viedla k nevyrovnanému prejavu. Jeho Parcha je najpresvedčivejší v dialógoch s Džinou, tam nás mladý herec utvrdí, že je to stále on: skvelý poslucháč a výborný javiskový partner. Z vedľajších postáv zaujme predovšetkým výstredný Šofér Petra Oszlíka a vynikajúca karikatúra senilného bezdomovca v podaní Juraja Hrčku. Obidvaja herci si svoje miesto v inscenácii naplno užívali a vďačne odľahčovali atmosféru, ale vždy len v intenciách autorky alebo režisérky. Alena Pajtinková ako Barmanka zaujala svojím výrazným hlasom, ale aj hudobným talentom. Renáta Ryníková ako Žena svoju postavu prezentovala viac ako karikatúru, čím poprela režijnú koncepciu.

Herci, ktorí účinkovali vo vedľajších postavách, fungovali taktiež ako hudobný zbor inscenácie pod odbornou taktovkou Lucie Chuťkovej (Rázusovej stála spolupracovníčka): hrajú na dvojstrunovej gitare, drumbli a iných nástrojoch a živou hrou nás sprevádzajú počas celého predstavenia. Scénografia, vytvorená Dorotou Cigánkovou (kostýmy) a Dianou Strauszovou (scéna) sa pohybuje na hranici medzi realistickými a štylizovanými kostýmami. Obe autorky zrejme vychádzali z jedného z ďalších motívov v texte: z názoru, že ,,každý hrá svoju rolu“ (koniec-koncov, veď aj hlavní hrdinovia idú z kostýmovej párty). Kostýmy dýchajú farbami a ako bolo už vyššie spomenuté, často majú až výkladový charakter. Diana Strauszová vytvorila priestor diaľnice invenčným použitím kúpeľných kachličiek. Dominantou scény bolo auto, vytvorené z odkrytého klavíra a dvoch reálnych dverí z auta.

Prvé uvedenie Doroty Maslowskej na Slovensku teda dopadlo dobre. Napriek tomu, že inscenácia čelila kontroverzným reakciám a že ju divadlo ani nie po roku z prevádzkových dôvodov bolo nútené stiahnuť z repertoáru, isté je jedno: v osobnostiach ako je Júlia Rázusová sa slovenské divadlo môže priblížiť svetovej úrovni, o čo sa zúfalo a márne snaží už niekoľko rokov. Odvaha, s ktorou sa divadlo a režisérka do tohto textu pustili, a navyše v oblastnom repertoárovom divadle ako je DAB, je však pre náš kontext nevídaná a sľubuje čerstvý vietor do plachát. Neostáva nič viac, len veriť, že počet podobných odvážlivcov, akými je Júlia Rázusová sa zo sezóny na sezónu bude zvyšovať.

Hra a hravosť na scéne

Miroslav Ballay 27. január 2012

Dorota Masłowska: Dvaja úbohí Rumuni hovoriaci po poľsky

Preklad: Bohdana Sprušanská
Dramaturgia: Daniel Majling
Hudba: Lucia Chuťková
Kostýmy: Dorota Cigánková
Scéna: Diana Strauszová
Réžia: Júlia Rázusová
Obsadenie: 
Džina – Kristína Turjanová

Parcha – Jakub Rybárik
Šofér – Peter Oszlík
Barmanka – Alena Pajtinková
Žena – Renáta Ryníková
Dedko – Juraj Hrčka

 Premiéra: 27. januára 2012 v Štúdiu DAB Nitra

 Rumunsko a Poľsko sú zdanlivo odlišné a vzdialené krajiny. Napriek tomu majú niečo spoločné. Obe sú veľkými európskymi štátmi, neporovnateľnými rozlohou a počtom obyvateľov so Slovenskom. Vzájomné vzťahy týchto krajín sú však aj napriek tomu plné predsudkov. V očiach Poliakov, ale i väčšiny Stredoeurópanov (vrátane nás) je Rumunsko vnímané ako zaostalá balkánska krajina, čo je opäť stereotyp.

O značných predsudkoch je aj súčasná hra poľskej spisovateľky a publicistky Doroty Masłowskej (diváci si určite pamätajú úspešnú inscenáciu jej hry Medzi nami v pohode z festivalu Divadelná Nitra 2011) s názvom Dvaja úbohí Rumuni hovoriaci po poľsky (2005), ktorú zaradilo do repertoáru Divadlo A. Bagara v Nitre. Aj nitrianski inscenátori načrtli do istej miery skreslenú poľskú percepciu Rumunov. Príbeh pitoresknej mladej dvojice Parchu a Džiny je vlastne príbehom o dvoch Poliakoch, ktorí sa z komplikovaných a čiastočne azda aj zmätených dôvodov vydávajú za takzvaných Rumunov s neodmysliteľnými kostýmovými atribútmi: igelitkami v rukách, vyťahanými teplákmi, zahnednutým chrupom, hnilým zápachom z úst a typickou baranicou na hlave pripomínajúcou vari Nicolae Ceauşesca. Odhliadnuc od týchto národných špecifík je Masłowskej hra príbehom o súčasných pocitoch mladých ľudí, o ich výsostnom vnímaní sveta.

Džina (Kristína Turjanová) a Parcha (Jakub Rybárik), vydávajúci sa za tulákov, sú stratené existencie, putujúce možno len zo zotrvačnosti po nekonečných cestách Poľska nevedno za čím. Miestami absurdná, sociálne vyhrotená existenčná situácia dvoch nešťastných indivíduí je akousi smutno-smiešnou „arrabalovskou“ Cestou do Taru. Dvaja mladí ľudia – Parcha (populárna seriálová hviezda – predstaviteľ kňaza Gregora) a Džina (slobodná matka, citovo nezrelá) sú inscenátormi predstavení ako životní stroskotanci, unikajúci pred sebou samými do sveta toluénovej závislosti. Na inscenovanú hru D. Masłowskej by sme sa mohli pozrieť aj ako na bizarný „road trip“ rozľahlou poľskou krajinou, ktorý je koncentrovaný do jedného drogového zážitku.

Mladý nitriansky inscenačný tím siahol po tejto výsostne súčasnej hre vyzbrojený súčasným jazykom. Hru predstavili veľmi dynamicky ako bláznivú, trpko-mrazivú jazdu s absurdno-existenciálnym nádychom. Tomu odvážne prispôsobili invenčné výrazové prostriedky. Živá, autentická hudobnosť, ktorej nositeľmi sú samotní herci na scéne, je rozhodne netradičná. Hudobná zložka dokonale koexistuje dokonca s akčnou scénografiou: na scéne dominuje piano, upravené do podoby mobilného dopravného prostriedku. Tvorcovia ho umne variujú, čím sa z neho stáva polyfunkčný „piano-automobil“ využívaný aj znakovo (nielen ako hudobný nástroj).

Možno konštatovať, že v celej inscenácii rozhodne fungovala muzikalita (niekde viac, niekde menej pozostávajúca z autenticky vytváranej zvukovej kulisy – hrou hercov na rôzne hudobné nástroje – strunové, fúkacie, ale aj bicie). Miestami práve takto aranžovaná zmes zvukovej produkcie (Lucia Chuťková) podčiarkovala aranžovanú bizarnosť viacerých hereckých akcií, ktorých motívom bol výsledný halucinačno-snový efekt. Táto drogová cesta niekedy doslova mrazila. Divácku ľútosť nad dvoma osamotenými existenciami nevzbudzovali inscenátori pomocou sentimentu, ale naturalistickou surovosťou i vulgárnosťou. Z tohto inscenačného štýlu sa vymykali iba niektoré prostriedky zvukového a vizuálneho charakteru. Výsledkom sa stala i viacúčelová výtvarná zložka a jej komponenty, ako napríklad mobilný prvok automobilu, využívaný naozaj ako pohyblivé piano. Scénografka Diana Strauszová z hľadiska multifunkčnosti výtvarnej zložky v inscenácii zaujala okrem iného aj komponovanou videoprojekciou detskej škôlkarskej kresbičky. Projekčné plátno umiestnila na vyvýšenú plošinu lemovanú lešením ako nedosiahnuteľnú baštu niečoho uväzneného a vytesneného. Tu sa premietali potlačené spomienky fetujúcej stopárky Džiny (K. Turjanová), jej elementárny strach o dieťa sa letmo prebúdzal ako prirodzený ľudský inštinkt. Projekcia detskej kresby, zakomponovaná do scénografického riešenia, sa zároveň prejavovala dynamicky: strohá kresbička sa projekčne animovala a evokovala tak rozpomienky Džiny na osirelé dieťa, zabudnuté kdesi v škôlke.

Bizarnosť celkovej inscenačnej koncepcie sa premietla aj do samotného scénografického riešenia inscenácie. Jej hlavným princípom sa stala vzdušnosť s motivickým využitím cesty. Scénu pokrývali sterilné biele dlaždice, vydúvajúce sa dokonca na jednej strane nahor do tvaru špica. Ďalej ju dotvárali rôznorodé mobilné prvky, ako napr. veľké dopravné zrkadlo, presúvajúce sa sem a tam, čím sa dosiahla akurát väčšia menlivosť, akčnosť, či skôr „filmovosť“ snovo evokačných a hravo-bláznivých úletov Džiny a Parchu.

Režisérke J. Rázusovej sa vcelku podarilo na scéne komponovať divadelnú skratku, niekedy až so surreálnym ladením. Udržala pritom rovnováhu medzi naturalistickou vernosťou a fantazijným svetom z prostredia dvoch stroskotancov a ich eskapizmus. Stála pred úlohou spredmetniť na scéne i vnútorné (halucinogénne) predstavy hrdinov príbehu, t. j. toho, čo je reálne a čo sa im reálnym len zdá (môže zdať). Kreovala v tomto zmysle priestor reálny i fantazijný. Namiesto vernosti prostredia zvýraznila skôr jeho pútavú deformáciu. Na to v režijnom prístupe zvolila uvoľnenejšiu hravosť. Dosiahla ju účinnejším zapojením muzikality najmä v hereckej zložke. Gejzír podobnej tvorivej ľahkosti hercov bol v tomto prípade až nezvyklý. Hravosť sa stala zároveň východiskom k hereckej tvorbe s dômyselným využitím improvizácie, tvorivej vynaliezavosti pri budovaní jednotlivých partitúr na scéne.

Kristína Turjanová ako mladá Džina predstavila nielen jednostrannú polohu fetujúcej dievčiny, ale aj jej ľudskú, svetlejšiu stránku v stvárnení najmä záchvatov úzkosti, strachu i mladíckej zbabelosti. Citovú nezrelosť postavy mladej matky zbytočne nezveličila. Vonkajšou hrubosťou, drsnosťou len maskovala strach z vlastnej matky, u ktorej žila s dieťaťom. Aj v tom spočívala náročnosť stvárnenia navonok nemennej postavy, ktorej úniky do drogovej závislosti majú hlbšie korene. Práve stavy vedomia pod vplyvom psychotropných látok zvládla nešablónovito, ale s citlivou vernosťou. Jakub Rybárik potešil tým, že nestvárňoval karikatúru, hoci ho to k tomu mohlo pokojne zvádzať - naivný Parcha v ľudovej baranici už mal v sebe vtelenú komickosť. Rybárik však nestaval na vonkajších znakoch postavy jednoduchšieho mladého muža. Dodal mu plastickú prirodzenosť, ba až civilnosť. Peter Oszlík sa paradoxne v hrovej koncepcii celej inscenácie držal dosť zdržanlivo. Jeho vystresovaný šofér navyše reagoval príliš rozpačito, neurčito v kombinácii s odcudzovacími komentármi smerom k publiku. Takáto poloha mu rozhodne neladila, výsledkom čoho bol stres herca a neurčitosť, rozpačitosť jeho postavy. Renáta Ryníková naproti tomu vyťažila z epizódnej postavy Ženy maximum. Herečka s vervnou akčnosťou stvárnila naozaj komplexnú škálu hereckých, hravých možností so zástojom muzikality i pohybovej, fyzickej stránky. Jej úloha spájala čosi reálne civilné i absurdné. Juraj Hrčka skĺbil dovedna hravosť, impulzívne odviazanie i sprievodné rytmické, hudobné komponenty svojho prejavu. Vynikol najmä v čudesných metamorfózach – napríklad ako epizódny bizarný „ježko“ z igelitových vreciek. Alena Pajtinková zase s istotou a ľahkosťou začlenila do svojho hereckého výrazu aj muzikalitu. V postave Barmanky synchrónne uplatnila svoj akčný, hudobný i herecký potenciál.

Celková hra a hravosť v inscenácii sa rozvinula i do priestoru hľadiska štúdia, kde počas inscenácie viackrát vybiehali herci. Snažili sa akoby nadviazať dialóg s obecenstvom. Bola v tom iste snaha o osviežujúci odcudzovací efekt, no v prvom rade herci komentovali dianie a správanie sa dvojice hlavných javiskových aktérov. Nadužívaná interaktivita hercov smerom k divákom v hľadisku (prechody hercov i do hľadiska štúdia v niektorých scénach) však na hravosti veľmi nepridala. Skôr divákov vyrušila, keďže ju herci občas hlasovo neovládli. Inscenátorom sa napriek tomu nedala uprieť snaha o experiment, odvahu popasovať sa s rýdzo aktuálnou tematikou súčasnej drámy a tvorivo ju dopracovať i do kompozície inscenácie.

Rumuni hovoriaci po poľsky sú na bizarnom road tripe

Zuzana Uličianska 21. január 2012

Hra Dvaja úbohí Rumuni hovoriaci po poľsky je absolútnym osviežením. Vôbec sa v nej nemusíte orientovať.
Všadeprítomný egoizmus, formálna religiozita, malomeštiacke predsudky, nenávisť voči cudzincom, túžba po domove skrývaná pod necitlivosť.
Spisovateľka Dorota Maslowska vo svojej prvej hre Dvaja úbohí Rumuni hovoriaci po poľsky nie je formálne angažovaná, o to silnejšie preto pôsobia samota a bezradnosť aktérov jej road tripu súčasnou spoločnosťou.

Recenzia: Dvaja úbohí Rumuni hovoriaci po poľsky
Divadlo A. Bagara v Nitre
Dorota Maslowska: Dvaja úbohí Rumuni hovoriaci po poľsky
Preklad: Bohdana Sprušanská. Dramaturgia: Daniel Majling Hudba: Lucia Chuťková. Kostýmy: Dorota Cigánková Scéna: Diana Strauszová
Réžia:Júlia Rázusová
Hrajú. Jakub Rybárik, Peter Oszlík, Alena Pajtinková, Renáta Ryníková, Juraj Hrčka
Premiéra 27. januára v Štúdiu DAB.

Dvaja mladí ľudia predstierajúci, že sú rumunskí bedári, sa na svojej bizarnej ceste stretávajú s figúrkami, aby sa v závere nevyhli ani stretnutiu so sebou samými.
Spojenie Maslowskej - enfant terrible poľskej literatúry - s mladou režisérkou Júliou Rázusovou sa ukázalo ako maximálne tvorivé. Vidieť túto najnovšiu štúdiovú inscenáciu v Divadle Andreja Bagara plnú režijných nápadov je po sérii kvázi iluzívnych produkcií absolútne osviežujúce. Poteší, ak už od prvej scény neviete, kto je kto a ako sa to celé skončí.
Popravde, v tomto prípade sa miestami vôbec nemusíte orientovať. Od prvej scény so živou hudbou nám herci dávajú najavo, že sú mladí a dynamickí a toto je ich hra na divadlo.
Hravosť je všadeprítomná - od herectva až po scénografiu. Auto nie je auto, ale vlastne klavír, mladí hrajú starých, ale vôbec nie tak, ako by si to predstavoval Stanislavskij. Je to nápadité, akurát, že generačný konflikt, ktorý je jednou z ústredných tém, prestáva byť čitateľný.
Talentovaný Jakub Rybárik by mohol v postave seriálového kňaza Gregora ubrať z drsnosti, tak ako sa mu podarilo v závere. Nafetovaná Džina Kristíny Turjanovej je neuveriteľne tvárna, ale aj ona by mohla stíšiť, aby nezostala len figúrkou. Jej zabudnuté dieťa sa na scéne sprítomňuje vydarenou kresbičkou rodiny, ktorá sa objavuje na akomsi zvláštnom bilborde. Peter Oszlík hrá šoféra s vtipom, ale miestami sa uchyľuje k priveľkej groteske, možno aby naplnil niektoré očakávania postavy. Vydarený bol výstup Renáty Ryníkovej v postave podnapitej šoférky.
Paradoxne, celej inscenácii najviac chýba akási uvoľnenosť road movie, každá scéna ide zbytočne na doraz – emočne i náročnými fyzickými výkonmi. Pripomína to jazdu na tobogane – pri ktorej nám možno všeličo unikne, ale poriadne zle nám z tejto spoločnosti celkom určite bude.

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Spojte sa s nami

Tento web používa na poskytovanie služieb a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním týchto stránok s tým súhlasíte. Viac informácií.