Banalita lásky

Banalita lásky

Premiéra22. 11. 2019
Dľžka2:10 hod.
Scéna Štúdio
Cena 12 €
Počet repríz 13

Súčasná dráma Banalita lásky (2009) izraelskej autorky Savyon Liebrecht, ktorú uvádzame v slovenskej premiére, predstaví na pozadí fiktívneho dialógu dve historické postavy: jedného z najväčších mysliteľov 20. storočia filozofa Martina Heideggera (1889 – 1976), sympatizanta Hitlera a nacistickej strany, a jeho mladej židovskej študentky Hannah Arendt (1906 – 1975), budúcej významnej politickej teoretičky. Hra spracováva začiatok ich vzťahu, na konci 20. rokov v malej študentskej chatke, kde sa tajne stretávajú drzá študentka a úspešný profesor, dej sa prelína s obrazmi starej, už svetovo uznávanej Hannah, ktorá reflektuje svoj vzťah s Martinom Heideggerom, a príbeh sa končí stretnutím postáv po rokoch. Inscenácia prináša niekoľko aktuálnych a závažných tém – od spoločenských predsudkov, privátnej témy lásky, ktorá nie je spoločnosťou akceptovaná z dôvodu veľkého vekového rozdielu a je aj neprijateľná vzhľadom na vtedajšiu nacistickú ideológiu, cez tému holokaustu, antisemitizmu až po otázky súčasnej politiky štátu Izrael a zodpovednosti človeka za svoje činy. Hra Banalita lásky je zo žánrového hľadiska dokumentárnou drámou, v ktorej autorka skúma dobové udalosti cez prizmu emocionality, a je veľkou hereckou príležitosťou pre 4 hercov – dve ženy a dvoch mužov. Téma je spracovaná cez pohľad mladého človeka – študenta Michaela, ktorý sa snaží pochopiť aj politicko-historický kontext, ale aj osobné konanie a rozhodnutia hlavných postáv.

Predstavenie má prestávku.

V predstavení sa fajčí.

Autor

  • Savyon Liebrecht

Réžia

  • Marián Pecko

Preklad

  • Jana Juráňová

Kostýmy

  • Eva Farkašová 

Dramaturgia

Scéna

  • Pavol Andraško

Hudba

  • Róbert Mankovecký

Hannah Arendtová

Mladá Hannah Arendtová

Martin Heidegger

Michael Ben-Shaked, Rafael Mendelson

Srdce si žije svojím životom

Mirka Košťálová 16. január 2020

Savyon Liebrecht, izraelská spisovateľka, ktorej rodičia prežili holokaust, sa narodila v Mníchove v roku 1948. Na univerzite v Tel Avive vyštudovala filozofiu a literatúru. Od roku 1986 publikuje romány, novely a poviedky (Apples from Desert, A Man and a Woman and a Man, A Good Place for the NightThe Women My Father Knew). Okrem prózy sa venuje aj dramatickej tvorbe. Jedna z jej hier, Banalita lásky, bola adaptovaná na operné libreto a v Nemecku sa stretla s veľkým ohlasom. Práve túto hru sa rozhodli uviesť v rámci sezóny 2019/2020 aj v Divadle Andreja Bagara v Nitre.

Pred napísaním hry Banalita lásky (2007) autorka zdramatizovala dve poviedky: Sinit Ani Medaberet Eleicha (Ničomu nerozumiem, 2005) a Tapuchim Min Ha-Midbar (Jablká z púšte, 2006). Ako uvádza Olga Levitan v predslove Antológie izraelskej drámy, ktorú vydal Divadelný ústav v roku 2017, tak „všetky [hry – pozn. MK] sa zaoberajú problematikou humanistických hodnôt vo výnimočných situáciách a možno ich charakterizovať aj ako drámy ideí, ktoré metaforickým spôsobom vyjadrujú kritické názory o ľudstve“.[1] Autorka Savyon Liebrecht v dokumentárnej dráme Banalita lásky odkrýva na pozadí ľúbostného vzťahu medzi nemeckým filozofom Martinom Heideggerom a jeho židovskou študentkou Hannah Arendtovou, ktorá sa neskôr vypracuje na významnú politickú teoretičku, problematiku holokaustu a to, akým spôsobom ovplyvnil životy ľudí, ktorí ho prežili.

Názov hry je parafrázou Arendtovej knihy Eichmann v Jeruzaleme: Správa o banalite zla, v ktorej sa zaoberá vinou a trestom v nacistickom Nemecku. Prichádza s názorom, že práve absencia myslenia u nemeckého nacistického funkcionára Adolfa Eichmanna, ktorý bol poverený transportovaním Židov do koncentračných táborov, bola dôvodom šírenia zla, a preto jeho konanie označuje prívlastkom „banálne“. Takýto spôsob nazerania na dejiny vyvolal búrlivý ohlas. Ako uvádza dramaturgička inscenácie Magdaléna Žiaková v mimoriadne prepracovanom bulletine, „Arendt ešte desať rokov odpisovala na pobúrené listy a zúčastňovala sa na diskusiách organizovaných americkým židovským kongresom“.[2]

Olga Levitan poukazuje na to, že „utajený príbeh lásky medzi ňou a Martinom Heideggerom, ktorého dôkazom je ich korešpondencia, ako aj svedectvo jej bývalého spolužiaka, sú pre mnohých ľudí vysvetlením, prečo nebola schopná obviniť Heideggera z jeho zjavnej náklonnosti k nacistickému režimu a nacistickej ideológii“.[3] Súčasťou dokumentárnej drámy je aj korešpondencia medzi Arendtovou a Heideggerom, prostredníctvom ktorej autorka interpretuje ich súkromný vzťah a zároveň poukazuje na to, že vzájomná náklonnosť dokáže byť silnejšia než názory ľudí v spoločnosti(v tomto prípade na Martina Heideggera).

V dráme vystupuje šesť postáv – Mladá Hannah Arendtová, Stará Hannah Arendtová, Mladý Martin Heidegger, Starý Martin Heidegger, Michael Ben-Shaked (Izraelčan) a Rafael Mendelson (otec Michaela). Autorka uvádza, že Michaela a Rafaela by mal hrať ten istý herec. Režijno-dramaturgická koncepcia nitrianskej inscenácie rešpektuje autorkino rozdelenie postáv, až na postavu Mladého a Starého Heideggera, ktorého interpretuje jeden herec – Peter Oszlík. Nemeckého filozofa a medzinárodne uznávaného intelektuála Martina Heideggera kreuje ako sebavedomého, rešpektovaného a na prvý pohľad odmeraného muža, ktorý si dáva pozor na prejavovanie emócií. Peter Oszlík do svojej javiskovej postavy vnáša vášeň v dvoch prípadoch: keď číta romantické listy adresované Hannah a keď sa vyjadruje na margo Hitlerových vízií: „Napĺňa ma nádejou. Je tu niekto dosť silný na to, aby viedol Nemecko na ceste k naplneniu svojho historického údelu [...]Keď príde čas, zistí, že je oveľa lepšie nechať židovský problém a sústrediť sa na obnovu našej kultúry. Lebo to je dôležité: naša kultúra, ktorej sa nevyrovná nič od starovekého Grécka.“[4] Oszlík stvárňuje Heideggera ako muža, ktorý si stojí za svojimi názormi a ani po omyle (vstúpení do Hitlerovej vládnucej strany NSDAP – Nemeckej národnosocialistickej robotníckej strany) necíti potrebu ospravedlniť sa, pretože, ako to v hre dvakrát odznie: „To nie je môj štýl.“

Protipól jeho starostlivo udržiavaného imidžu profesora tvorí Mladá Hannah Arendtová v hereckej interpretácii novej členky umeleckého súboru Divadla Andreja Bagara v Nitre, Nikolett Dékány. V prvej polovici inscenácie kreuje Hannah ako prchkú, spontánnu a energickú mladú ženu. Herečka tu miestami skĺzava do afektu, ktorý však v druhej časti inscenácie vyvažuje postupne rastúcou racionalitou, ktorá má korene v uvedomení si dvoch základných faktov: že jej láska k Heideggerovi nemá budúcnosť nielen z hľadiska súkromných dôvodov (je ženatým otcom dvoch detí), no predovšetkým kvôli jeho sympatiám k Hitlerovi. Práve to sa stáva základným konfliktom ich vzťahu. Tu už Dékány stvárňuje mladú židovskú ženu, ktorá sa zmieta medzi dvoma emóciami: úprimnou láskou a bolesťou, ktorá má korene v Heideggerovom príklone k Hitlerovi. Eva Pavlíková kreuje Starú Hannah Arendtovú ako životom ťažko skúšanú ženu, ktorá si nesie bremeno z mladosti. Spomienky na toto obdobie sú pre ňu stále živé a nezabudnuteľné: pri pozorovaní svojho mladšieho ja (Nikolett Dékány) presne opisuje, ako sa bude uberať dej a predznamenáva to, čo ako Mladá Hannah povie. „Živé“ spomienky sa pre Starú Hannah Arendtovú stávajú dôvodom na pozorovanie svojho konania. Pripomína pacientku u doktora, ktorá sa pokúša konfrontovať sa so svojou minulosťou. Herečka kreuje Starú Hannah ako silnú, no zároveň krehkú ženu, ktorú z rovnováhy dokážu vyviesť narážky na minulosť spojenú s Heideggerom. Pavlíková začne zrýchlene dýchať, túži po nájdení oporného bodu, vety necháva nedokončené. Poukazuje na to, že so svojou minulosťou sa nedokáže vyrovnať a je pre ňu ťažké otvárať staré rany. Jakub Rybárik stvárňuje dve javiskové postavy – mladého študenta Rafaela, zaľúbeného do Hannah, a zároveň Rafaelovho syna Michaela, ktorý Starú Hannah navštívi pod zámienkou natočenia rozhovoru pre archív univerzity v Jeruzaleme. Rybárik v oboch prípadoch využíva úsporné výrazové prostriedky, vďaka ktorým posilňuje psychologický rozmer svojej postavy. V javiskovom stvárnení Michaela, Rafaelovho syna, ktorý je presvedčený o tom, že Hannah naňho poslala gestapo, vyžaruje tvrdosť a obrovské odhodlanie dozvedieť sa celú pravdu. Ako mladý židovský študent prejavuje herec naivnosť, ale aj oddanosť voči Hannah.Túži ju chrániť a vystríhať pred pomerom s Heideggerom.

Režisér Marián Pecko buduje nitriansku inscenáciu Banality lásky v preklade Jany Juráňovej predovšetkým na výrazne prepracovanej hereckej práci, vďaka ktorej upriamuje pozornosť na problematiku medziľudských vzťahov na pozadí dejín 20. storočia. Posilňuje tým tému kritického rozmeru ľudskej existencie a poukazuje na pevnú zviazanosť izraelskej a židovskej kultúry. Tomu je prispôsobená aj scéna Pavla Andraška.

Scénický výtvarník vytvoril priestor, ktorý pripomína čierno-biely otvorený zošit písaný v hebrejčine. Zadná časť javiska reprezentuje malú a útulnú chatku Rafaela, kde sa odohráva ľúbostný pomer medzi mladou židovskou študentkou Hannah a jej profesorom Heideggerom. V chate sa nachádzajú police plné kníh, vľavo je umiestnená malá posteľ a vpravo stôl so stoličkami. Práve v tomto prostredí sa odohrávajú scény z mladosti Hannah. Predná časť javiska reprezentuje „prítomnosť“, teda Starú Hannah žijúcu v apartmáne v New Yorku. Priestor je vyčistený od prebytočných rekvizít, bytu dominuje žltý gauč, spoza ktorého sleduje svoje „živé“ spomienky. S príchodom Michaela sa čiastočne mení aj zariadenie apartmánu – prináša so sebou kameru a stoličku. Prostredníctvom snímania politickej teoretičky a jeho komentárov týkajúcich sa knihy Eichmann v Jeruzaleme: Správa o banalite zla, na ktoré Hannah reaguje, sa diváci stávajú fiktívnymi izraelskými študentmi sediacimi na prednáške. Súčasťou scénografie je aj premietanie modelu hlavy Martina Heideggera a jej následná animácia, ktorú vytvoril vizuálny umelec András Cséfalvay. Takéto symbolické vizuálne stvárnenie posilňuje spôsob nazerania na profesora Heideggera – hlava (resp. rozum) je centrom myšlienok, ktoré môžu niekedy pochybiť (vstup do Hitlerovej strany). Animácia zároveň poukazuje na nadčasovosť ľudskej existencie (myslenie, konanie, chyby, zodpovednosť za ne), čomu sú prispôsobené aj kostýmy Evy Farkašovej. Ich elegancia podčiarkuje sociálny status príslušníkov – či už ide o tmavomodrý sukňový kostým Starej Hannah, ktorý podtrhuje vážnosť politickej teoretičky, alebo žlté šaty na ramienka u Mladej Hannah, prostredníctvom ktorých chce zapôsobiť na Heideggera. Kostýmy sú vo svojej konzervatívnosti vskutku rafinované – hoci neodhaľujú veľa, poskytujú široký rozlet pre fantáziu, čo môžeme demonštrovať na príklade čierneho nohavicového kostýmu Mladej Hannah, ktorý si oblieka po úspešnom absolvovaní doktorandského štúdia. Pri mužských protagonistoch využíva Eva Farkašová tlmené, zemité odtiene, ktorými posilňuje ich distingvovanosť a spoločenské postavenie (napríklad Michael prichádza na návštevu k Starej Hannah ako doktorand filozofie v čiernom nohavicovom kostýme, a Rafael ako študent prichádza v bielej košeli s čiernymi nohavicami a kockovanou vestou). Obzvlášť pôsobivé sú béžové trenčkoty s prevesenými šálmi na hlavách a tmavými okuliarmi Starej a Mladej Hannah, ktoré majú na sebe oblečené počas spoločnej scény týkajúcej sa Martina Heideggera. Herečky striedavo čítajú list, ktorý obsahuje informácie o profesorovom vstupe do nacistickej strany. Atmosféru napätia a postupnej zmeny spoločnosti pod Hitlerovým vedením zvýrazňuje drsná, akčná hudba Róberta Mankoveckého. Pripomína vojenský pochod a umocňuje úpadok humanizmu príslušníkov nacistickej strany.

Dramatická hra Banalita lásky má dva závery. V prvom prípade Michael prejavuje znechutenie zo správania sa Starej Hannah: „Podľahli ste ilúzii, že ste pre neho [Martina Heideggera – pozn. MK] rovnako významná ako on pre vás. Je to nevinné a pochopiteľné v prípade osemnásťročnej, ale aké patetické v šesťdesiatich deviatich rokoch.“[5] Odporúča jej návštevu lekára, aby sa vzchopila, no ona to odmieta. Zároveň sa rozlúči nielen s ním, ale aj s Rafaelom, ktorého vidí v jeho synovi. Obidve Hannah si napokon zapália cigaretu a vášnivo vdychujú. Druhý koniec hry je premietanie Michaelovho filmu o profesorke Arendtovej, o predvolaní Martina Heideggera k denacifikačnej komisii a prejave Starej Hannah ohľadom udelenia ceny od Sonning Prize za prínos k európskej civilizácii, v ktorom hovorí o veľkej hospodárskej kríze a o tom, že „minulosť nás prenasleduje, to je napokon úloha minulosti – prenasledovať nás, ktorí žijeme v súčasnosti s túžime žiť v takom svete, aký naozaj je, vo svete, ktorý sa stal takým, aký je“.[6]

Režijno-dramaturgická koncepcia nitrianskej Banality lásky sa rozhodla vybrať kľúčové momenty z oboch záverov, a to prejav denacifikačnej komisie z roku 1946, kedy sa Heidegger priznáva k tomu, že vstúpením do nacistickej strany vylúčil všetkých židovských študentov a učiteľov na univerzite vo Freiburgu. Inscenátori ho prepájajú so scénou, v ktorej Mladá a Stará Hannah Arendtová spoločne fajčia, čím zvýrazňujú kontrast medzi vychutnávaním si pôžitkov (ženy) a neschopnosti priznať svoje chyby (Heidegger). Režisér Marián Pecko spolu s dramaturgičkou Magdalénou Žiakovou sa rozhodli presunúť stretnutie Starej Hannah s Heideggerom po niekoľkých rokoch na samotný záver inscenácie, aby zvýraznili moment napätia a akéhosi „vyrovnávania si účtov“.

Záverečné slová Starej Hannah „Srdce si žije svojím životom.“[7] môžeme vnímať ako kľúčové posolstvo inscenácie: nech sme akokoľvek logickí, racionálne uvažujúci, nech sa naše politické názory akokoľvek výrazne odlišujú, srdce nás bude v niektorých prípadoch prevyšovať a uvedomíme si vlastnú bezmocnosť, bez ohľadu na následky. Inscenátori zároveň poukazujú na to, že minulosť sa stáva trvalým spoločníkom našich životov, a preto by sme na ňu nemali za žiadnych okolností zabúdať. Veď aj samotná Hannah v hre hovorí: „To, čo sa mi po celý život javilo ako tá najväčšia hanba, čo bolo trápením a nešťastím môjho života – že som sa narodila ako Židovka –, to by som teraz za žiadnych okolností nechcela stratiť.“[8]

Banalita lásky či banalita zla?

Marta Žilková 30. november 2019

Túto otázku si môže položiť každý pozorný divák po vzhliadnutí divadelnej polodokumentárnej drámy izraelskej autorky Savyon Liebrecht Banalita zla v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Termín „banalita zla“ je totiž názov problematickej publikácie známej filozofky a političky Hannah Arendt, pričom  hra vypovedá o milostnom vzťahu, teda o „banalite lásky“ tejto autorky so svetoznámym filozofom Martinom Heideggerom. Načrtnuté skutočnosti naznačujú, že pôjde o dve línie – jednak časové a jednak  „dejové“, ak za také možno pokladať subjektívne prežívanie lásky a názorovú filozofickú konfrontáciu. Zložitosť existencie oboch línií si divák musí uvedomovať počas celého predstavenia, ak chce v plnosti pochopiť výpovednú hodnotu inscenovaného diela. Pre úplnosť treba dodať, že je dobré a vhodné, ak si divák prečíta aspoň bulletin, aby vedel postrehnúť zložitosť danej inscenácie. Hneď na úvod treba podotknúť, že dramaturgička Magdaléna Žiaková nielen vybrala toto dielo, ale zároveň aj pripravila dokonalú pomôcku pre diváka v podobe divadelného bulletinu.

Hoci v hre ide o fiktívny rozhovor dvoch významných osobností, bolo potrebné navodiť aj patričnú dobovú atmosféru, s ktorou sú postavy späté a ovplyvňované. Univerzitný profesor vo Freiburgu Martin Heidegger (35-ročný, ženatý, dve deti) sa v roku 1925 sa zamiluje do židovskej študentky Hannah Arendt, čo by samo osebe nemuselo byť objavným dramatickým príbehom, keby on nebol Nemcom, ona židovkou a nepísali sa roky 1925 až 1929, keď sa v Nemecku začína vláda nacistov. Tieto tri skutočnosti tvoria subjektívnu náplň či emocionálnu líniu týkajúcu sa oboch hlavných postáv. Fakt, že sú obaja na univerzite, holdujú filozofii a politike a začínajú ich prenášať aj do ľudských vzťahov, to je druhá, tzv. spoločensko-vedná línia. Ich prelínanie, vzďaľovanie,  približovanie sa Hannah a Martina, vytvára medzi nimi po skončení vojny nový vzťah s inou, ako iba ľúbostnou  hodnotou. Názorové nezrovnalosti, ktoré korenili už v začiatočnom vzťahu, neskôr košatejú a poznačia, ale nezrušia, ich emocionálny potenciál.

Režisér Marián Pecko bol postavený pred túto komplikovaná križovatku časových, vzťahových, fiktívnych a reálnych línií, z ktorých mal postaviť zrozumiteľný a zmyslu plný celok. K spolupráci si prizval známe osobnosti: prekladateľku Janu Juráňovú, už spomínanú dramaturgičku Magdalénu Žiakovú. Kostýmy navrhovala Eva Farkašová, hudbu skomponoval a zostavil Róbert Mankovecký, o animácie sa postaral András Cséfalvay a o scénu Pavol Andraško.

Horizontálne rozdelenie scény, kde v popredí „sídlila“ súčasnosť a za posuvnou stenou minulosť, vyriešilo časové línie. Tie sa nielen striedali, ale aj prestupovali, metaforicky naznačovali druhej strane ďalšie dianie, Hannah zo súčasnosti našepkávala 19-ročnej dievčine, obraz jej priateľov z minulosti vyriešil identitu priateľovho syna atď. Možno povedať, že scéna veľmi pomohla pri orientácii pohybu postáv v čase. Monológy Hannah zase zdôvodňovali jej názorovú sféru v dospelosti i konanie mladej študentky v minulosti. Vysvetľovali nielen vlastné názory, ale aj partnerove a dobové, a tam divák dostal aj odpoveď na otázku, ako mohol nacizmu naklonený Nemec milovať židovku, ale aj to, že Heidegger napriek tomu, že sa rozišiel s nacistami, nikdy sa za svoje konanie neospravedlnil. Ospravedlnením a rehabilitovaním boli však jeho diela, ktoré  dodnes patria k najdôležitejším filozofickým traktátom. Otvorila sa aj židovská otázka, lebo Hannah vo svojej knihe Banalita zla sa vyslovila nielen k otázke fašizmu, ale mala kritické poznámky na adresu židov, čo vyvolalo hlavne v Izraeli negatívny odozvy.

Ako zvládli účinkujúci tento náročný myšlienkový maratón? Eva Pavlíková ako stará Hannah a Nikolett Dékány v úlohe mladej Hannah svoju úlohu zdolali so cťou. Vynikla predovšetkým E. Pavlíková, ktorá pozíciu známej vedkyne, životom ťažko skúšanej, zahrala s jej vlastnou noblesou a presvedčivosťou. Bez patetizmu, ale s dramatickým vzopätím sa dostávala z polohy ležérnej ženy do dramaticky vypätej situácie, keď sa prostredníctvom priateľovho syna k nej vrátila minulosť. Vyrovnane pôsobil aj Juraj Rybárik v zdvojenej úlohe židovského priateľa a jeho syna. Možno iba Peter Oszlik v úlohe filozofa Heideggera nevystihol do dôsledkov postavu silného a rozhodného Nemca, ktorý sa nedokáže za svoje činy ospravedlniť. Možno to má trochu na svedomí záverečná časť drámy, keď postavy sa neobracajú k sebe, ale hovoria na mikrofón s cieľom osloviť publikum, nie partnera na scéne.

Vcelku ide o náročnú divadelná inscenáciu, kde každý mal rovnako ťažkú úlohu – tak herci, ako aj všetci zúčastnení -, s ktorou sa úspešne borili pod vedením režiséra M. Pecka. Po dlhšom čase, keď sa DAB venoval skôr zábavnej sfére, ponúka sa predstavenie s náročnou realizáciou i myšlienkovým poslaním.

 

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Spojte sa s nami

Tento web používa na poskytovanie služieb a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním týchto stránok s tým súhlasíte. Viac informácií.