Cyrano z Bergeracu

Cyrano z Bergeracu

Premiéra27. 2. 2015
Dľžka3:00 hod.
Scéna Veľká sála
Derniéra18. 11. 2016
Počet repríz 27

najznámejšia heroická komédia

Jedna z najslávnejších hier všetkých čias – veršovaná dráma v piatich dejstvách, takmer celá napísaná v dvanásťslabičných alexandrínoch – vstupuje v nádhernom dobovom šate na nitrianske javisko. Jej autorom je Edmond Rostand, ktorý ju napísal súc inšpirovaný príbehom a tvorbou iného francúzskeho autora – šľachtica Savinien Cyrano de Bergerac, vlastným menom Hector Savinien de Cyrano. Hra bola po prvý raz uvedená na javisku Divadla Porte-Saint-Martin v Paríži a dodnes žne zaslúžený úspech u publika po celom svete.

Rostand nazval hru „heroickou komédiou“, no kritika v nej objavila výrazné prvky romantizmu a neoromantizmu. Písal ju v rokoch 1896–97 a počas tvorby interaktívne spolupracoval so slávnym francúzskym hercom Coquelinom starším, čím sa stalo, že hlavná postava bola ušitá jemu na mieru. Dej hry stojí a padá na troch postavách. Na Cyranovi z Bergeracu a na dvojici zaľúbencov: Roxane a Kristiánovi. Cyrano píše na objednávku zaľúbené listy Roxane, a to v mene rytiera Kristiána, neznalého umenia poetického. A pritom sa sám zamiluje do Roxany.

Hra sa začína povestným súbojom Cyrana s protivníkom vikomtom de Valvert v Hôtel de Bourgogne počas divadelného predstavenia. Dej pokračuje stretnutím Cyrana s Kristiánom. Ten netuší, keď si uňho objednáva listy Roxane, čo tým spôsobí. Cyrano dlhé roky píše a aj recituje potme pod Roxaniným balkónom vlastné veršované vyznania lásky. Rytieri nikdy neprezradili Roxane ich autorstvo, ani po skone Kristiána v bitke pri Arrase. Roxana miluje Kristiána aj po jeho smrti, na čom má zásluhu aj ideálna predstava o ňom pochádzajúca z listov. Svoje autorstvo a svoju lásku priznáva Cyrano pred Roxanou, ktorá sa oňho stará v kláštore, až tesne pred svojou smrťou.

Postava Cyrana je zosobnením rytierskosti. Hudobne a literárne nadaný muž, odvážny a schopný šermiar, má len jednu chybu: dlhý nos. Tento telesný znak dotvára jeho povahu a robí z normálneho šľachtica tej doby výraznú osobnosť – aj keď tragikomickú. Stáva sa hlavným pilierom hry. Rostandovi sa podarilo v postave Cyrana vytvoriť večný model muža – hrdinu. Nádherného človeka s chybičkou krásy, čím sa stal žijúcím i reálnym vzorom pre široké davy divákov. V minulosti aj dnes.

Rostand svojou heroickou komédiou vlieval do myslí divákov hrdosť na francúzsky esprit, odvahu, galantnosť a ochotu umrieť za Francúzsko s eleganciou gaskonského rytiera.

Do dnešnej chaotickej doby civilizačného zmätku chce vstúpiť naša inscenácia so snahou vliať do myslí a sŕdc divákov hrdosť na skutočnú mužnosť, vykonané činy, odvahu a galantnosť. Ako hold víťazstvu ducha, noblesy a krásy.

Autor

  • Edmond Rostand

Preklad

  • Ľubomír Feldek

Kostýmy

  • Martin Kotúček

Dramaturgia

  • Svetozár Sprušanský

Scéna

  • Juraj Kuchárek

Réžia a výber hudby

  • Lukáš Brutovský

Šerm

  • Gustáv Kyselica

Cyrano de Bergerac

Roxana

Kristián de Neuvillette

Gróf De Guiche

Ragueneau

Le Bret

Kapitán Carbon De Caste-Jaloux

Ligniére

De Valvert

Montfleury a Kapucín

Prvý markíz

Druhý markíz

Tretí markíz

Líza a Dáma z bufetu

Prvá dáma a Matka Margaréta

Druhá dáma a Sestra Klára

Tretia dáma a Sestra Marta

Kadet

O nitrianskych peripetiách pána s dlhým nosom

Karol Mišovic 20. december 2015

V čase, keď Divadlo Andreja Bagara v Nitre ohlásilo plán premiér na sezónu 2014/2015, medzi iným prekvapila najmä kombinácia autora Edmonda Rostanda a režiséra Lukáša Brutovského. Rostand ako autor neoromantického rétorického štýlu, Brutovský ako režisér komorného klasického repertoáru s akcentom na prienik do súčasnosti. Spojenie na prvý pohľad neobvyklé.

Vo svete aj v domácom kontexte sa už vyskytli inscenácie, keď najznámejšiu Rostandovu drámu Cyrano z Bergeracu hrávali s obmedzeným počtom hercov. Tento postup by bol Brutovskému asi vlastný, zatiaľ sa totiž vždy (tak na VŠMU, ako aj na slovenských i českých profesionálnych scénach) prezentoval ako režisér, ktorý pracuje výhradne s menším obsadením v štúdiovom priestore. Väčšinou sa viac zameriava na ústrednú interpretačnú tému, než na okázalú vonkajškovú dekoratívnosť. Tak začal aj danú sezónu, keď po rokoch zabudnutia na javisko doviedol drámu Petra Karvaša Polnočná omša (SND, 2014). Morálny úpadok jednej meštiackej rodiny dokázal artikulovať v triezvej a realistickej metóde vernej tónine, kde vyzdvihol najmä politickú metamorfózu tých najviac prispôsobivých členov spoločnosti. O obdobnej silnej výkladovej línii možno hovoriť už pri jeho vôbec prvej réžii v kamennom divadle – Schillerovom/Picardovom Parazitovi (2013), ktorého naštudoval práve v Štúdiu Divadla Andreja Bagara. Tam tiež oprostil hru od akéhokoľvek dobového nánosu a na prázdnom priestore rozohral veľkú mašinériu karieristického panoptika. Brutovskému je teda kombinácia intímneho javiskového priestoru, vecného pohrávania sa so žánrovým stereotypom a súčasným politickým či aspoň morálnym akcentom blízka. V režijnej poetike sa zároveň takmer bez výnimky prísne drží autorovho textu a zbytočne neexhibuje. Vedie herca k emočnej stručnosti, pritom s jasnou motiváciou a podtextom, ktoré sú pretavené do zreteľného a zrozumiteľného celku. Od komorných drám aj inscenácií, akými sú ParazitPolnočná omša a prípadne aj Ostrovského zaľudnenejšie komédie Výnosné miesto(VŠMU, 2012) a Les (SKD Martin, 2014) prekvapivo v Nitre prešiel na Veľkú sálu. Vyše dvadsaťmetrová scéna DAB-u je totiž skutočnou skúškou režijných schopností. Doslova ukáže, či tvorca vie plnohodnotne ovládnuť obrovský priestor, vytvoriť zmysluplnú a koncentrovanú mizanscénu s konkrétnym zapojením každého účinkujúceho. Ak sme v menovaných Brutovského inscenáciách, ktoré považujeme za vrchol jeho doterajšej tvorby (v českom kontexte zaujal aj inscenáciou hry bratov Mrštíkovcov Maryša v HaDivadle), obdivovali brilantnú analýzu situácie sprevádzanú triezvym (inokedy až hyperbolickým) nadhľadom a pritom hlbinným prienikom do psychiky postáv, pri naštudovaní Cyrana sa stretávame s jej absolútnym protikladom.

Strohú scénu ladenú do kontrastných farieb len s tými najpotrebnejšími predmetmi a rekvizitami, typickú pre predošlé Brutovského inscenácie, tento raz vystriedala baroková scénografia citujúca dobu skutočného Cyrana z Bergeracu. Výtvarník Juraj Kuchárek totiž vystaval vernú kópiu divadelnej sály 17. storočia so všetkým, čo k nej patrí – od balkónových lóží, maľovaných dvojrozmerných portálov až po mramorových anjelikov podopierajúcich svietniky. Len v posledných dvoch dejstvách sa scéna postupne vyprázdňuje a ostáva z nej iba doslovná kostra – holé drevené trámy niekdajšieho javiska. To súvisí tak s nehostinným vojnovým prostredím štvrtého dejstva, ako aj s kláštornou skromnosťou dejstva posledného. Kostýmový výtvarník Martin Kotúček zas navrhol desiatky opulentných dobových kostýmov, v ktorých nešetril strihom ani látkou. Kostýmy sú v každom dejstve harmonizované do jednotnej farby a prezentujú najmä honosnosť, pompéznosť a okázalosť francúzskej módy daného obdobia. Ocitáme sa skutočne vo svete pred tristo rokmi, v sále veľkého barokového divadla, ktoré spoločenská elita vyhľadáva nie kvôli umeniu, ale skôr kvôli prezentácii vlastného honoru. Len po prvom opadnutí pozornosti z efektnej scénografie a kostýmov nastáva problém. Nie, že by výtvarná stránka strácala na výpravnosti, ale réžia akoby podľahla optickej účinnosti scénického komponentu. Režisérovi rýchlo dochádza nápaditosť, mizanscény sa začínajú na seba podobať, nedokážu po celý čas aktívne naplniť enormný javiskový priestor[1] a najmä myšlienky hry tlmočené prioritne cez herecký prejav sa strácajú v opulentnosti výtvarného riešenia. Kostýmy súčasne stále pôsobia len ako módna dobová prehliadka, ale invenčnejšia práca s nimi je obmedzená iba na ich vizuálnu hodnotu.

Počas celej inscenácie sa tiež nedozvieme motiváciu pre nitrianske uvedenie Cyrana. Tá je ešte oslabená i nedostatočnou prácou s hereckým komponentom. Brutovský sa už od školských inscenácií profiluje ako režisér, ktorý dokáže herecký výraz plasticky varírovať a formovať presným podtextom. Tým sa herectvo v jeho inscenáciách, či v už realistickej, alebo štylizovanej forme, stáva hlavným komunikátorom medzi klasickým textom a súčasným hľadiskom. Pri Cyranovi však sledujeme pravý opak. Herci sa strácajú vo veľkolepých barokových kostýmoch, ktoré nenesú vo vzťahu k postavám charakterizačné či aspoň typizačné znaky, a tak splývajú do jedného zliateho celku. O dešifrovaní samotného príbehu v málo zreteľnom tlmočení veršov nehovoriac. Ak Brutovský dokázal vždy zakryť slabiny hereckých predstaviteľov, zvýrazniť ich výsady a v mnohých prípadoch odhaliť dovtedy skrývané možnosti, tu akoby defilovala neschopnosť tlmočiť verše nielen s dôrazom na zvukovú maľbu, ale aj na význam slov. Herci tak viac hľadajú organizáciu verša, než jeho myšlienkový zmysel. Súčasne sa Brutovský pietne drží Rostandovho textu. Prezentuje teda inscenáciu ako veľkolepú dobovú fresku, kde ale absentuje viacvrstvová práca s hereckou zložkou, nekonvenčnejšia práca s výkladom vzťahov a situácií i akcent na aktuálne vyznenie tejto heroickej komédie.

Slovenská inscenačná tradícia pozná predstaviteľov Cyrana najmenej so štyrmi krížikmi na chrbte. Dvadsaťsedemročný Marián Viskup je tak najmladším interpretom tejto postavy nielen v slovenskom, ale pravdepodobne aj okolitom geografickom kontexte. Brutovský totiž hru prečítal ako nerovný zápas generačných rovesníkov. Ak sa teda v súboji o srdce Roxany stretnú dvaja vekovo príbuzní druhovia, nastáva pocit ešte väčšej ľútosti nad Cyranovým životným údelom. Je tiež pozitívne, že vedenie divadla neangažovalo do titulnej roly hosťujúceho umelca. V poslednom období bolo totiž zvykom, že do najväčších scénických projektov divadlo pozývalo externistov. Našťastie tento raz nenastala situácia ako v Kráľovi Learovi (2009), Višňovom sade (2009), Mŕtvych dušiach (2010) či Pýche a predsudku (2012), kde interní členovia súboru stvárňovali len menej výrazné figúry.

Marián Viskup je v komplexnom ponímaní presvedčivý najmä ako interpret vnútorne sýteho dramatizmu, ktorý pretavuje do hutného vonkajškového výrazu. Jeho nitrianske kreácie (napr. v inscenáciách DNAParazit, Veľký zošit) toto všetko dosvedčujú, ale zreteľne vypovedajú aj o tom, že Viskup nie je herec disponovaný pre tlmočenie veršovaného textu. A práve v tom nastáva najväčšia disproporcia jeho kreácie Cyrana de Bergerac. Jeho výkladu nechýba len (inak legitímna) elegancia prejavu, ale najmä (nutná) elegancia slov. V obrovskom širáku nie je vidieť jeho mimika a diváci sediaci v zadných radoch sa tak musia sústrediť výhradne na rečovú zložku (súčasne väčšina mizanscén prvých troch dejstiev je situovaná do centra javiska, čo ešte zhoršuje viditeľnosť hereckého výkonu). A tu nastáva problém. Viskup už v úvode inscenácie len s vypätím síl šermuje cyranovskou duchaplnosťou. V prívale slovných hier, bonmotov, presných zásahov jazykom, nie kordom, sa rýchlo vyčerpá. A len ťažko doslova lapá dych do ďalších štyroch dejstiev. To má za následok monotónnosť, ktorú herec nedokáže zdynamizovať a ozvláštniť ani pri vynaliezavom a pre hereckú obrazotvornosť vďačnom dialógu o ceste na Mesiac. Síce na Viskupovi badáme úpornú snahu o tvárnosť podania, no úsilie rýchlo a bezchybne pretlmočiť náročné veršované celky jeho ďalší herecký výraz značne obmedzuje. Postava Cyrana je totiž v prvom rade rečník, až v druhom rade vojak (aj Brutovský Cyrana situuje do naratívnej až rezonérskej polohy). Viskup skutočne verne hrá pocity bôľu, úprimnej oddanosti i radosti, ale to všetko ostáva príliš herecky jednotvárne. Každý, aj ten sebamenší záchvev citu pre jadrné vystihnutie situácie (a ten Viskup skutočne má) sa stráca v množstve nedostatočne slovne vyjadrených emocionálnych vzruchov a hercovej dýchavičnosti. Absentuje tak širšie rozvrstvenie polôh, ktoré by nevypovedali len základný obsah, ale bohatšie odokryli Cyranovu vnútornú podstatu. Postava je ešte pre herca priveľká ťarcha. A ak sa jeho práca s dikciou, kadenciou, moduláciou, artikuláciou i hlasovou intenzitou nezlepší, ťažko predpovedať, či bude mať šancu na cyranovský reparát.

Úspešnejšie sa s postavami pohrali Roman Poláčik ako Kristián a Jana Kovalčíková ako Roxana. Poláčik presne napĺňa danosti postavy – krásny navonok, prázdny vo vnútri. Herec sa nestretáva s touto typológiou po prvýkrát. V jeho repertoári sa čestní i nečestní milovníci stali už pravidelnosťou. Určite aj vďaka tomu sledujeme hercovu istotu pri tlmočení charakteru. No do Kristiána vlieva aj nové tóny. Je nielen úprimne zamilovaný kadet, ale aj drzý provokatér, ktorý poznámky na Cyranov nos prezentuje tak pre vlastné pobavenie, ako i na dôkaz svojej odvahy. Je to mladý sebavedomý fanfarón, ktorý sa nehrá na romantického hrdinu, svojím prejavom cieľavedome obhajuje pozíciu (nielen) bozkuchtivého milenca. Ak by totiž Roxana dovolila, išiel by ďalej, ako kážu zákony slušnosti. Poláčik sa na javisku pohybuje s prirodzenosťou, s mladíckym uvoľnením a spontaneitou prejavu. Síce múdrejšie ako Cyrano nerozpráva, ale i napriek jeho sykavkám mu je často (i významovo) rozumieť lepšie ako predstaviteľovi jeho soka. Balkónová scéna, v ktorej milovanej Roxane tlmočí Cyranom našepkané slová, dosahuje u Poláčika aj Kovalčíkovej najlepší účinok – zdôrazňujú tu totiž to, k čomu celý čas smerujú – hravosť a bezprostrednosť svojich kreácií. Poláčik sa zabáva so slovami, ich vyslovovaním, pauzami a významami, vďaka čomu inscenáciu oživí dovtedy málo prezentovaný tón divadelnosti a odstupu. Jana Kovalčíková vo výkone zas uplatňuje všetky dispozície dievčenského šarmu a naivity. Ale nestvárňuje Roxanu ako preciózku bez vlastného názoru, jej milovníčka krásnych básní vie byť tak dievčensky rafinovaná i plachá, ako i panovačne teatrálna. V prejave sa totiž vyhýba jednostrannosti, je nenútená, impulzívna a prispôsobivá psychologickému podtextu i deklamačnému gestu. V treťom dejstve Cyranovi s povýšeneckým úsmevom prednáša „Kristiánove“ verše, no v piatom vie byť aj emočne odmeraná a zasiahnutá tragikou situácie. Škoda len, že ju tvorcovia obrali o Roxaninu kľúčovú vetu: Čo milovala som, strácam dnes druhýkrát! Pri takom malom počte škrtov pôvodného textu by jedna veta inscenácii určite neuškodila.

Zvyšná časť obsadených hercov (takmer trištvrte súboru) sa doslova stráca vo veľkom dave i priamočiarosti výkladu postáv. Len varírujú základnú tému replík, ale nedochádza k precíznejšiemu charakterizovaniu menších figúr. Marcel Ochránek ako De Guiche sa akoby nevedel oslobodiť od zaužívaných a mnohokrát i nevhodne použitých komediálnych nánosov, Ragueneau Martina Šalachu je len jeho ďalším tragikomickým portrétom človeka milión neobohateným o žiadne nové odtiene, takisto Peter Oszlík v De Valvertovi znovu hrá len nepríjemného neurotika, Jakub Rybárik si zas do Prvého markíza preniesol niečo zo zženštilého Isidoreho zo Sudcových starostí (DAB, 2014) a pri Jurajovi Ďurišovi (Le Bret) sa opäť ukazuje, že mu ešte stále chýba vnútorná intenzita na stvárňovanie charakterových rolí (i keď je chvályhodné, že ho obsadili do tejto málo odskúšanej polohy, ktorú môže od úlohy k úlohe precizovať).

Naštudovanie Cyrana z Bergeracu mohlo byť udalosťou divadelnej sezóny. Očakávania boli vysoké. A oprávnene sme sa pýtali, čo nové do inscenačnej tradície donesie mladý a vo svojej generácii aj najprogresívnejší režisér, ktorý už neraz dokázal reinterpretovať klasickú drámu. No vo výsledku to boli skôr rozpaky z nehomogénneho a súčasne sterilného celku, v ktorom sa nájdu pozitíva, no i veľké trhliny. Nehovoriac o tom, že ak sa pozrieme na dramaturgiu divadla, tá akoby zabudla na základné pravidlo: repertoár kamenného divadla sa má orientovať podľa toho, nakoľko je disponovaný umelecký súbor. Inscenácia asi odhalila viac, ako mala.


[1] Podobnú disproporciu komorne ladenej réžie na veľkom javisku sme videli aj v nasledujúcej nitrianskej premiére Druh: Žena od autorky Joanny Murray-Smithovej (24. 4. 2015). Režisérka Adriana Totiková takisto po prvý raz pracovala na veľkej sále a mizanscény orientované pre menší priestor sa na obrovskej scéne strácali a inscenácia podľa všetkého aj z tohto dôvodu vyznela zbytočne prepauzovane a nekonzistentne.

Odkrytá ilúzia pravdy o láske

Miroslav Ballay 4. máj 2015

Je viac než prekvapujúce, že mladý režisér Lukáš Brutovský inscenoval v Nitre heroickú komédiu Edmonda Rostanda Cyrano z Bergeracu s vernými, charakteristickými znakmi barokového štýlu.

Tvorcovia inscenácie Cyrano z Bergeracu oživili divadlo historickej epochy.

Základ jeho inscenačnej koncepcie tvorilo barokové javisko s príznačne zdobeným portálom, oponou, maľovanými kulisami.

Režisér spolu so scénografom (Juraj Kuchárek) divadelne zarámovali upravený Rostandov príbeh. Cyranovi s jeho povestným dlhým nosom sa celý svet javil ako dejisko vášní, milostných vzplanutí, neopätovnej lásky, žiarlivosti, mušketierskych súbojov atď. Stal sa pomyselným hercom odovzdávajúcim repliky, listy, vyznania tajnou dohodou Kristiánovi de Neuvillette (Roman Poláčik) pre jeho milovanú Roxanu (Jana Kovalčíková).

Skrytá pravda za pompéznou nádherou

Barokový iluzívny princíp poslúžil tvorcom na vytváranie rôznych romantických zákutí. Scénograf očividne citoval na scéne repliku barokového divadla z prvého dejstva (divadelný priestor Burgundského hotela), ktorý zostal nemenný na scéne ako znak divadla i v širšom význame. Napríklad vysunutá časť lóže, zakomponovaná v rámci scény, sa zmenila na balkón, spod ktorého si zamilovaný Kristián hrkúta s mladou Roxanou.

Zároveň plochy iluzívneho javiska poslúžili inscenátorom neraz ako rozkladacia stavebnica s odkrytými javiskovými mechanizmami, rebríkom, plošinami, lešeniami atď. Brutovský sa pohrával s možnosťami jeho voľného rozmontovania, aby poodhalil skrytú pravdu za pompéznou nádherou. Celkovo možno povedať, že režisér rád vyzdvihoval kašírovanú stránku scénografie. Svojou falošnou iluzívnosťou tvorila pendant ku krehkosti prezentovaného citu Cyrana k sesternici Roxane. Chcel ísť v tomto prípade smerom k pútavej dekonštrukcii tohto perspektívneho, iluzívneho javiska. Rozloženie napríklad drevenej podlahy na súčasti trámov, otočnej kladky, dosiek jednak znemožňovalo ideálny pohyb hercom v celej druhej časti, no zároveň naznačovalo finálnu deštrukciu ilúzie.

Výrazne rafinovane sa v tomto zmysle narábalo s priznaným sviečkovým osvetlením navracajúc sa k istému dobovému anachronizmu. V najznámejšej balkónovej scéne, pri ktorej dochádza k zámene Kristiána Cyranom, sa subtílnosť svetelnej zložky prejavila v rozhodnej miere. Brutovský rovnako striedmo pracoval aj so scénickou hudbou. Zväčša sa objavila v reprodukovanej kulise, často rafinovane neočakávane, prípadne ako intermezzo k dejstvám či v rytmizujúcich pochodoch gaskonských kadetov.

Dievčensky rozmarná Roxana

Herci poväčšine z mladšej a strednej generácie súboru postihli celkovú tanečnosť barokových nuáns spolu s opulentnou kostýmovou zložkou, šermom viac vo vonkajšej kresbe charakterov a patričnej prehnanosti.

Cyrano v podaní Mariána Viskupa stvárnil plasticky, bez akýchsi manier citovú polaritu skľúčeného a frustrovaného človeka. Zameral sa práve na tento aspekt postavy Cyrana v ľudsky ozrejmenej, dávkovanej jemnosti i žiaľneho bôľu. Jana Kovalčíková ako Roxana zase zaujala väčšmi dievčenskou rozmarnosťou, rafinovanosťou preciózky. Vniesla jednostaj temperamentnú dynamiku v rámci svojej plochy výrazovosti. Kristián de Neuvillette Romana Poláčika zotrval stabilne v realistickej polohe hereckej kresby. Z ďalších postáv využili pátos pre komické zveličenie najmä Marcel Ochránek či Ján Greššo.

Tvorcovia inscenácie oživili divadlo historickej epochy, aby poukázali aj na jeho univerzálnejšiu metaforickú hodnotu. Jednoducho predstavili divadlo ako ilúziu s jeho pominuteľnou kašírovanosťou. Paradoxne sa inscenácia veršovanej komédie E. Rostanda stala divadelnejšou viac v umeleckej pravde vyznenia než v určitom pátose a zdobenej hýrivosti.

Hodnotenie Pravdy: 5/5

Edmond Rostand: Cyrano z Bergeracu / preklad: Ľubomír Feldek / dramaturgia: Svetozár Sprušanský / úprava a réžia: Lukáš Brutovský / scéna: Juraj Kuchárek / kostýmy: Martin Kotúček / výber hudby: Lukáš Brutovský / hrajú: Marián Viskup, Jana Kovalčíková, Roman Poláčik, Marcel Ochránek, Martin Šalacha, Juraj Ďuriš, Martin Nahálka, Juraj Hrčka, Peter Oszlík, Ján Greššo, Jakub Rybárik a ďalší / premiéra: Divadlo Andreja Bagara v Nitre 27. a 28. februára 2015

V Nitre víťazí klasika

Marta Žilková 3. máj 2015

Francúzsky dramatik Edmond Rostand a jeho slávna veršovaná dráma Cyrano z Bergeracu (Syrano z Beržeraku) sa od konca 19. storočia, keď mala premiéru v parížskom Divadle Porte-Saint-Martin (Port Sen Martin), objavuje na svetových javiskách dodnes. Stovky, možno tisícky inscenácií tejto drámy poskytovali príležitosť skúseným hercom i začiatočníkom predviesť svoje herecké majstrovstvo. Rad nesmrteľných kreácií začal v Paríži herec Coquelin (Kogelen) starší, pre ktorého bola rola Cyrana napísaná. V podaní Martina Hubu sa nesmrteľný Cyrano predstavil na scéne Slovenského národného divadla v roku 2007.

A opäť na slovenskej scéne, konkrétne v Divadle Andreja Bagara v Nitre, bola 27. februára uvedená premiéra Rostandovho Cyrana z Bergeracu. Dramaturgická koncepcia Svetozára Sprušanského sa držala originálneho textu i realizácie, dramaturg sa tentokrát nepokúšal o žiadne inovačné postupy a zmeny. A tak divákov privítala veľkolepá divadelná scéna v duchu francúzskych dobových divadiel, pre ktoré bola príznačná bohatá výzdoba ladená v zlate a zamate (scénograf Juraj Kuchárek). Divadlo v divadle si užili aj znalci dobových javiskových kulís vyznačujúcich sa veľkoleposťou a rozmernosťou. Funkčnosť scénického prepychu sa potvrdila vstupom postáv v honosných zlatých kostýmoch, parochniach a širokých klobúkoch, ktoré boli potrebné pre obľúbený citát, známy skôr z českého prekladu Jindřicha Pokorného: Svůj širák odhazuji v dáli (slovenský preklad je ťažkopádny), ale napokon aj pre vývoj samotného príbehu. Počas prestávky sa scéna zmenila na bojisko a  následne na kláštor s diametrálne odlišným charakterom, čo sa odrazilo aj v kostýmoch a dramatickej krivke príbehu. Prečo venujem toľko pozornosti scéne? Súčasnému divadlu totiž viac konvenuje náznaková, metaforická javisková výstavba, kde si divák musí mnohé prvky doložiť, domyslieť sám. S aktualizáciou je obyčajne spojená aj úprava textu a jeho prispôsobenie súčasným požiadavkám. Nie vždy sa uvedený postup vydarí a často je divákmi prijatý s nevôľou.

Mladý režisér Lukáš Brutovský poskytol šancu mladej generácii divadla. Náročnú rolu Cyrana zveril Mariánovi Viskupovi, postavu Kristiána stvárnil Roman Poláčik a Roxanu hrala Jana Kovalčíková. Všetci traja, ako aj celý kolektív si zažili nielen náročný text, ale aj vzor svojich predchodcov v už spomenutej bratislavskej inscenácii, kde hlavné postavy stvárnili Martin Huba, Diana Mórová a Róbert Roth. Bola to dobrá škola, ktorá preverila nielen talenty mladých hercov, ale aj ich vzdelanie. Keďže text držal na uzde nielen režiséra, ale aj hercov, museli dlhé repliky a hlavne monologické prejavy dopĺňať pohybom, šermom či mimikou, čo bolo dôležité hlavne v prvej časti a v záverečnom monológu Cyrana. Výber hlavných predstaviteľov bol adekvátny stavu divadla, možno s pripomienkou, že J. Kovalčíkovej by lepšie pristala Kata zo Shakespearovej komédie Skrotenie zlej ženy. M. Viskup sa snažil zvládnuť náročnú rolu Cyrana, možno mu chýbalo výraznejšie podčiarknutie irónie a sebairónie, čo malo za následok nedostatočné vyjadrenie hĺbky vnútorného života postavy.

Druhá časť drámy prekvapila nielen zmenou scény, ale aj svojou dramatickosťou, ktorú priniesol vojnový stav, obraz obliehania Arrasu Španielmi. Individuálna dráma prechádza na politicko-spoločenskú, kde sa dôraz kladie na národnú hrdosť, odvahu a ochotu umrieť za Francúzsko, čo je spojené s galantnosťou a eleganciou gaskonského rytiera. Nový rozmer prináša na javisko nové prvky, spojené s vojenskou letorou. Kým v ostatných častiach hudba a zvukový prvky hrali marginálnu úlohu, tu vynikli bubny a skandovanie bojového hesla, umocňujúce pocit vlastenectva.

Záverečná časť v kláštore poskytuje priestor na rozohranie Cyranovho umierania, čo patrí k najťažším výstupom Cyrana. Rozhodne bude potrebné túto časť dotvoriť a premyslieť.

Rostandov Cyrano z Bergeracu je pre Nitru divadelnou slávnosťou a zároveň maturitou nitrianskych divadelníkov. Uvedený dramaturgický počin sa ukázal ako veľmi premyslený a cieľavedomý, smerujúci nielen k pestrosti repertoáru, ale aj k vzdelávaniu publika. Z hľadiska divadelného kolektívu ide o veľkú šancu pre mladých a nádejných hercov.

Cyrano z Bergeracu – nie celkom tradičný hrdina

Nikola Danišová 1. marec 2015

Divadlo Andreja Bagara prišlo s novou inscenáciou heroickej tragikomédie Cyrano z Bergeragu. Pre veľký úspech sa konali dve premiéry, posledná v sobotu 28. februára. Veríme, že táto hra sa vďaka svojmu výbornému prevedeniu a výkonu hercov bude hrať ešte veľmi dlho.

O čom vlastne Cyrano je ?

Cyrano z Bergeracu, vynikajúci šermiar a ešte lepší básnik, je zamilovaný do svojej sesternice Roxany. Obáva sa jej vysloviť svoje city pre svoj škaredý vzhľad, a tak mu stačí kochať sa jej krásou a milovať ju aspoň potajme. Roxana sa však zamiluje do pekného, ale trochu hlúpeho vojaka z Cyranovho pluku Kristiána. Prosí preto svojho bratranca o ochranu nad jej milovaným a on, hoci nerád, jej ju prisľúbi. Z lásky k Roxane pomáha Kristiánovi s písaním milostných listov, ktoré Roxanu svojou krásou čím ďalej viac pohlcujú. Beznádejne sa do Kristiána zamiluje, pričom vo svojej podstate miluje Cyranovu dušu. Všetko sa zvrtne, keď Cyrano s Kristiánom odchádzajú do vojny proti Španielom, kde sa spleť lží, do ktorých sa obaja z pochabej lásky zaplietli, začína pomaly a tragicky rozmotávať.

Originalita v neoriginálnom čase

Táto inscenácia nemá v divadelnej histórii náhradu. Je originálna nielen námetom, ale najmä charakterom postáv. Aj napriek tomu, že bojujú o svoje šťastie každá iným spôsobom, vo svojej podstate nie sú negatívne a voči sebe zákerné. Cyrano z Bergeracu vznikol z pera francúzskeho spisovateľa Edmonda Rostanda v roku 1897. V tom čase bol módnou vlnou vo všetkých odvetviach humanizmu a umenia naturalizmus a realizmus, prísne racionálne prúdy, ktorých podstatou bolo verné zobrazenie skutočnosti bez okrášlení a citov. Rostand sa však navrátil k rozprávkovému a folklórnemu romantizmu, ktorý preferoval heroizáciu hrdinu, veľkú lásku, citovosť a najmä kontrasty. Rostand sa bál, že takáto hra sa na divadlách v tom čase neujme a doslova z divadla ušiel, aby sa vyhol diváckej kritike. Hra však zožala neuveriteľný úspech.

Prevedenie hry v divadle DAB

Môžeme jednoducho a bez okolkov povedať, že aj dnes sa hre darí a divadelný súbor DAB dosiahol touto inscenáciou nesmierny úspech. Herecké výkony Mariána Viskupa (Cyrano), Jany Kovalčíkovej (Roxana)a Romana Poláčika (Kristián), ale aj ostatných hercov, boli veľmi presvedčivé.
Postava Cyrana má svoju predlohu v historickej osobnosti Hectorovi-Savinienovi Cyranovi de Bergerac. Bol spisovateľom a filozofom, ktorý žil v období rozkvitajúceho sa baroka. Na toto obdobie nadviazali aj tvorcovia predstavenia a v divadle sa tak okrem hercov môžeme pozerať na bohato prezdobené kostýmy a honosné, farebné kulisy, na  ktorých sa v barokovom divadle rozhodne nešetrilo a boli veľmi dôležité.

Cyrano ako heroický bojovník s ušľachtilým srdcom, ktorý do poslednej chvíle nechce prezradiť tajomstvo milovanej Roxane, je zároveň unikátnym a precíteným básnikom. Takéto snúbenie vlastností je možné len v divadle, v neoromantistickej hre, kde sa berie všetko, pokiaľ je to poctivé, alebo nič, aby sa, ako povedal Cyrano, „zachoval čistý štít“.

Hra nám okrem iného prináša aj malé poučenie, že uvedomovanie si svojich nedostatkov nám ubližuje rovnako ako ich ignorovanie. Sentimentálnosť a hyperbolizáciu v každej rovine však neberme negatívne, komerčne, ani lacno ako gýč či klišé. Je prirodzenou podstatou hry rovnako ako grotesknosť. Ukazuje na hrdinstvo a čistú lásku, tiež hrdinsky znášanú, na úprimnosť a odvahu, v ktorej spočíva Cyranovo, Kristiánovo (aj keď sa to na prvý pohľad nezdá) a nakoniec aj Roxanino počínanie. Užite si najmä chvíľu, keď vám bude vďaka úžasným výkonom tohto zamilovaného trojuholníka stískať srdce a celé divadlo bude doslova na ihlách.

Cyrano ako romantizujúci mýtus

Jena Opoldusová 27. február 2015

Rytier, ktorý je beznádejne zaľúbený do svojej sesternice, jej svoje city nikdy neprezradí. Cyrano de Bergerac má totiž priveľký nos.

Marián Viskup (Cyrano), Roman Poláčik (Kristián) a Jana Kovalčíková (Roxana) v inscenácii Cyrano z Bergeracu.

Autor: Dalibor Krupka

Jeho milovaná a obdivovaná Roxana sa však zahľadí do mladého a príťažlivého kadeta Kristiana de Neuvillette. Keďže muž s neatraktívnym zovňajškom, ale krásnou dušou chce, aby jeho tajná láska bola šťastná, rozhodne sa mladíkovi pomôcť. Na mladíkovu objednávku píše Roxane listy, v ktorých ospevuje svoju lásku, aby ich Kristián vydával za vlastné vyznania.

Kto by nepoznal príbeh svetovo preslávenej veršovanej drámy Cyrano z Bergeracu. Napriek tomu neprestajne ožíva najvýznamnejšia divadelná hra francúzskeho dramatika Edmonda Rostanda na javiskách celého sveta. V nádhernom dobovom šate bude mať v piatok 27. februára premiéru v nitrianskom Divadle Andreja Bagara.

„V hre ma zaujala prítomnosť nedosiahnuteľného ideálu. Cyrano naozaj dokáže všetko až do takej absolútnej miery, že je nemožné, aby takáto postava v skutočnom živote existovala. Navyše ma zaujala aj možnosť pokúsiť sa ho predstaviť bez veľkej dávky irónie a zistiť, čo sa potom deje v kontakte so súčasnosťou,“ povedal hosťujúci režisér Lukáš Brutovský. Z praktického hľadiska rozsiahly text (obsahuje viac ako 1 600 veršov) skrátil. Navyše autor počítal s ohromným hereckým ansámblom, takže bolo treba zoškrtať aj počet postáv. Pri razantnej úprave sa režisér sústredil hlavne na príbeh Cyrana, Roxany a Kristiána.

„V divadle, literatúre, vo filme sa zvykne ideál skôr zhadzovať, aby sme si pripomenuli, že v skutočnom živote ho nemožno realizovať. Ako keby sme sa báli prihlásiť k nejakej hodnote. Na Rostandovom texte ma baví práve to, že predstavuje ideál možno až prehnaným hyperbolizujúcim gestom vo forme romantizujúceho mýtu,“ pokračoval režisér.

Na veľkej scéne postavil scénograf Juraj Kuchárek repliku barokového divadla aj s javiskom, lóžami, oponou a kulisami. Pripomína obdobie, kedy sa príbeh odohráva, teda 17. storočie. Nádherné dobové kostýmy, v ktorých hrá dôležitú úlohu farebnosť, navrhol kostýmový výtvarník Martin Kotúček.

„Hľadali sme farby, ktoré by čo najlepšie vystihovali náladu a atmosféru toho-ktorého dejstva. Vychádzame z veľkej barokovej divadelnej slávnosti, preto zlatá farba. Postupne sa farebnosť mení podľa toho, čo sa na scéne odohráva alebo kde sa nachádzame. Keď sa dostávame na bojisko, mení sa aj farebnosť na tmavšie odtiene. Kostýmy zastupujú zmenu, keďže pomyselné divadlo na divadle sa nám rúca pred očami. Zároveň vytvárajú obraz určitej skupiny ľudí, pretože nejde len o príbeh Cyrana, ale celej spoločnosti, ktorá prechádza rozličnými fázami,“ vysvetlil Lukáš Brutovský.

Postaral sa aj o výber hudby, hľadal totiž takú, ktorá by znela barokovo i súčasne pri použití tých istých nástrojov. „Našiel som muziku Alfreda Šnitkeho, ruského skladateľa 20. storočia, ktorý kombinoval rozličné žánre od ponášok na klasickú aj barokovú hudbu až po vyslovene súčasnú,“ dodal režisér. Postavu Cyrana zveril Mariánovi Viskupovi, Kristiána Romanovi Poláčikovi a Roxanu hrá Jana Kovalčíková.

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Spojte sa s nami