V mene Ballu

Divadlo Andreja Bagara v Nitre po slovenských baladách v inscenácii Rev, vresk a brud uviedlo na javisko – vôbec po prvýkrát – Ballu. Autorská adaptácia próz V mene otca a Veľká láska sa spojili v inscenácii V mene Ballu, ktorá vychádza z tém ako rodina, vzťahy a odcudzenie sa od rodiny a princípoch správania charakterizovaných ako zrkadlenie, útek a paralýza. Okolo sa potom rozvíja celá adaptácia Ballových noviel. O autorovi, adaptovaní a inscenovaní jeho textov, hovorí režisérka Júlia Rázusová.

Čím je pre teba Balla zaujímavým autorom?

Ja som sa s Ballovou tvorbou stretla ešte ako študentka na prvej vysokej škole pri štúdiu slovenského jazyka a literatúry a mám vždy paralelu, že Balla pre nás, študentov a študentky literatúry, bol niečo ako Nietzsche pre študenstvo filozofie. Ballova tvorba teda hneď zarezonovala. Mne sa veľmi páči charakteristika pri jednom z medzinárodných prekladov, že Balla to je ako stretnutie Kafku, Borgesa, Becketta a Bukowského pri pive. Čiže tam bol mix obraznosti, surreálna, surovosti, autentických prostredí staničných bufetov v Nových Zámkoch, Vrútky ako nejaký mýtický priestor. Zrazu sa tam to slovenské zjavuje vo veľmi konkrétnych podobách. A tiež hrdinovia, ktorí sú outsidermi, vlastne nie sú ničím výnimoční, zažívajú rôzne absurdnosti v tvorbe vzťahov, tým v nás všetkých Balla zarezonoval. A priznám sa, že to nebolo prvýkrát, kedy sa tak nejako objavil pri dramaturgickej debate, kedy dramaturgia prichádza s nejakými návrhmi a aj my, režiséri a režisérky, prinášame svoje. Rozhodujúci moment bol, že ak Balla, tak určite v Nitre, pretože je to 30 kilometrov od Nových Zámkov, kde pracuje ako úradník na úrade práce. A vlastne je to v princípe lokálny autor, čo bolo pre nás rozhodujúce.

Je to vlastne prvá dramatizácia jeho textov, je Balla náročný na dramatizáciu?

...to vidno už aj v počte dramatizátorov a dramatizátoriek, aj v samotnej úprave. Spolu s Mišom Balážom a Hankou Launerovou, dramaturgičkou Divadla Andreja Bagara, sme si dali naozaj veľkorysý čas, možno aj trištvrte roka. Načítavali sme celé Ballovo dielo a najprv sme si mysleli, že to bude možno šesť poviedok, ktoré tematicky prepojíme. Vyvíjalo sa to postupne, mysleli sme, že rozvinieme ženské postavy, zdalo sa nám, že majú menší priestor a že ich teda necháme z tých príbehov prehovoriť. A to čo sme hľadali, sme našli v spojení dvoch noviel V mene otca a Veľká láska, pretože tam sme zrazu vycítili medzigeneračný dialóg medzi synom, otcom a vlastne nejakým DNA kódom. Vystúpila z toho téma nefunkčnej rodiny, následný model určitej neschopnosti tvoriť vzťahy alebo zodpovednosť mať deti, problematika výchovy, problematika istého zrkadlenia. Ja som si možno aj v tom svojom koncepte vytýčila tri princípy, ako sa hlavní hrdinovia a hrdinky správajú – zrkadlenie, útek a paralýza. A to sú stavy, ktoré sú často pre nás liminálnym priestorom, kde nevieme, ako sa pohnúť ďalej. Hovorí sa, že keď mladí ľudia nevedia, ako ďalej žiť, tak opakujú chyby svojich rodičov, model, ktorý vlastne v rodine pozorovali. A pozorovanie a zvedavosť sú dva zaujímavé aspekty, ktoré Balla prináša vo svojej tvorbe. Ako si niekedy neuvedomujeme, že nás niekto pozoruje, kedy pozorujeme my. Prináša nesmierne množstvo podnetných myšlienok a bolo veľmi náročné ako takéto ucelené myšlienkové celky, úvahy o šťastných rodinách, úvahy o štyridsiatnikoch, úvahy o vine, ak sa jeden z partnerov  uzavrie do seba a odpojí od toho druhého. Ako tieto vnútorné prežívania dostať do dramatizácie a vycítiť v nich potenciál javiskových dramatických situácií. Čiže to bolo pre nás najťažšie. Vo finále, keď sme už išli skúšať, som mala dramatizáciu tak pod kožou, že som poznala spamäti každé jej slovo a myšlienku, čo bol pre mňa v niečom nový krok. Balla možno niekoho odrádza svojou komplikovanosťou a nepustí sa do jeho literárnej tvorby, ale tie témy vedia byť blízke veľkému čitateľskému, a v princípe aj diváckemu, spektru.

Ktoré témy v inscenácii najviac rezonujú? V jednom texte je to „dedičstvo krvi” a rodinné vzťahy, potreba prebudenia z apatie, v druhom je síce láska v názve, ale je to viac príbeh odcudzenia... a tiež Balla v texte V mene otca prelína realitu s fantasknom...

Tým, že sme sa odrazili od takej základnej témy, akou je rodina, vzťahy a odcudzenie sa od rodiny, istý individualizmus postáv, cez ktorý sa nevedia preniesť a vytvoriť rodinu, tak práve okolo nej sme sa rozhodli pátrať a rozvinúť Ballovu adaptáciu. Od detailov, ako sa vieme uväzniť v nejakej role, ktorou nás naši blízky nálepkujú. Je tam otec, ktorý vlastne hľadá vlastnú vinu za zlyhanie alebo za zbabelosť v rodine a hovorí: „Ja neviem, na zabíjanie hydiny som sa nikdy netešil, synovia si mysleli, že sa teším.” A jednoducho, my ako rodičia sa niekedy dostaneme do takých rolí, ktoré začneme potom nasledovať, pretože cítime tlak, aby sme ich udržali. Prinášame aj postavu slovenského spisovateľa a ideme do veľmi konkrétnych detailov, čo sa stalo so spisovateľstvom po revolúcii. Vlastne, sledujeme prierez životom postáv od 70. rokov až po rok 2010, kedy sa odohráva príbeh z románu Veľká láska. Protagonisti si dávajú veľmi ľudské otázky. Čo je „veľká láska”? Láska je zvedavosť a veľká láska je veľká zvedavosť. Hľadáme aj pozíciu spisovateľa v slovenskej spoločnosti cez fakt, že sám Balla pracuje na úrade práce. Vlastne tradícia úradníkov a lekárov v slovenskej literatúre je už z histórie známa. Je to vlastne výdatný zdroj príbehov, ktoré človek vie autenticky popísať. Je to celospoločenská téma. Myslím si, že Balla zachytáva dva výrazné symptómy našej spoločnosti – utešujúce sa navracanie do minulosti, ako bolo za socializmu dobre, párky boli plné mäsa, všetko bolo dostupné, nikto proti nikomu nebojoval... a následne  symptóm slovenského nacionalizmu, postavy si dokážu zakladať na tom, že hlavne nech sa dcéra vydá za Slováka a kde sú hrdinami tí, ktorí vedeli povedať tvrdé slovo a urobiť si poriadok v krajine. Ja by som to nazvala symptómy nacionalizmu a vlastne tých návratov do komunizmu. Balla to veľmi autenticky zachytáva a pre nás je to modrina na našej krajine, ak by sme to brali cez nejakú telesnosť, živočíšnosť, ktorá je vlastná Ballovej tvorbe.

Rovnako postavy, ktoré nesú tieto tematické okruhy sú veľmi živé, vieme si ich predstaviť jedna k jednej, napr. matka samoživiteľka, ktorá zrazu stretáva intelektuála a nihilistu niekde v krčme alebo v nemocnici a nastáva medzi nimi súhra, ale potom položí veľmi živú otázku, či prežije iba vzťah, kde je úplná zhoda, alebo je to utópia a človek má rešpektovať, robiť kompromisy? Ľudia sa rozchádzajú preto, že majú medzi sebou nezhody, no koľkí sa rozišli preto, že mali absolútnu zhodu. Hľadanie ideálneho partnera vedie k životu v samote. Zníženie nárokov na partnera vedie zase k sérii hrozných vzťahov. Laura sa pýta, kde dodržala túto rodinnú tradíciu. Dedičstvo krvi, až po nejaké odcudzenie, to všetko sa na tematickom poli rodiny rozkrýva. Aj takéto otázky robia Ballovo dielo veľmi komunikatívnym a živým.

Čo sa týka práce s fantasknom, v texte V mene otca, sme pri adaptácii narazili na zásadný problém istej nejednoznačnosti, ktorá nám nechcela fungovať v prietoku do javiskových situácií, toho, čo v literatúre nazývame entropiou alebo zamlčaním. Takže túto prozaickú vetvu sme museli zjednodušiť.

Aký bol proces hľadania režijného konceptu?

Pre mňa bolo dôležité už v hľadaní inscenačného tímu nájsť Ballovmu textu zaujímavých partnerov do dialógu, preto som sa rozhodla osloviť Ivu Šátekovú, výraznú slovenskú výtvarníčku, pretože mi prišiel veľmi zaujímavý dialóg Šáteková – Balla, a Iva nesklamala, priniesla nesmierne zaujímavé, odvážne výtvarné gesto mužského princípu, nejakej telesnosti. Je to veľké brucho, mužské brucho, ktoré bolo veľkou výzvou „obsadiť” v rámci režijného jazyka. A vlastne to, čo by mohlo byť násilím, sa stalo pre mňa nesmierne zaujímavou formou uvažovania. A výzvou a provokáciou. Čiže ja som nesmierne obohatená práve týmto Iviným počinom a tým, čo priniesla. Je to pre mňa opäť niečo nové. Rovnako Dalibor Kocian, alias Stroon, prináša možno iný typ hudby, ktorý by človek pri Ballovi čakal. Mala som v tíme veľa talentovaných ľudí a tvorcov. Diana Strauszová, kostýmová výtvarnička, Juraj Mydla, videoartista, Robert Mačkay, ktorý má na starosti svetelný dizajn. Bola to naozaj technicky veľmi náročná spolupráca, museli sme s divadlom nájsť prieniky v nárokoch na scénografiu. A chcem vyzdvihnúť aj prácu divadelných dielní pod vedením Roba Zemana. A čo sa týka režijného kľúča, naznačila som ho v nejakých princípoch. Pre mňa bolo zaujímavou výzvou vytvoriť priestor Ballovmu textu a neubiť ho v nejakých fyzických partitúrach, ale premyslieť ešte rafinovanejšie stred textu aj s osobnými rovinami alebo plochami, ktoré prinášali herci. Vytvoriť skutočne živý priestor a pri kreovaní jednotlivých javiskových situácií sa nám, myslím, podarilo dotknúť sa tej „ballovštiny”, keď sme napr. nechali pri veľkej hádke manžela s manželkou sa na seba pozerať akokeby do útrob pivnice a komentovať svoje konanie. Čiže nie naturalisticky predvádzať hádku, ale komentovať ju. Vznikla zrazu zaujímavá perspektíva presne v posvätení Ballovho jazyka. Čiže bolo pre mňa veľmi zaujímavé pátrať a siahať ešte po rafinovanejších podobách dialógu réžie so samotným textom a tvorby situácie na javisku.

Na javiskách sa v ostatných rokoch pravidelne objavujú dramatizácie súčasnej beletrie, čo je skvelý trend, teraz sa to rozširuje o Ballu, ako to ty vnímaš? Pretože máš skúsenosť s celým spektrom – autorské divadlo, dramatizácie aj divadelné hry...

Moja odpoveď bude cez konkrétny príklad. Ja som chcela kúpiť ďalšie Ballove prózy pre hercov ako darček po premiére a v Nitre sa Balla kompletne vypredal. Písali nám aj diváci, že po predstavení si išli hneď kúpiť V mene otca a Veľkú lásku. Boli aj takí, ktorí sa na Ballu chceli pripraviť a prečítali si ho vopred. Myslím, že je to geniálny príklad symbiózy, kde tvoríme skutočne národnú kultúru, kde komunikujú spolu slovenskí autori alebo to, čo zachytávajú, cítia celospoločensky, s nami divadelníkmi a divadelníčkami. Čiže symbióza a potreba vypovedať o tom, čo žijeme konkrétne tu v tejto krajine. A divadlo vždy hľadá konkrétnosti, lokálnosť, ktorú som spomínala, z Nových Zámkov preniesť do Nitry. Ja som veľmi vďačná za tento krok a takto to cítim, verím, že sa to opäť zopakuje a dostaneme stále väčší a väčší priestor v dramaturgii siahať po slovenských autoroch a autorkách. Vlastne, za všetkým je ešte aj moja pokračujúca spolupráca s autorkou Ivou Gibovou a verím, že to prejde ešte ďalej a ďalej.