Objím ma

Premiéra5. 9. 2025

Dľžka1:45 hod.

Scéna Štúdio

Cena 15 €

Počet repríz 5

Tri ženy. Tri príbehy. Tri objatia. A my.

Autentický dokument ako apel k empatii.
Vojna má aj ženskú tvár – ženy bojujúce, zachraňujúce, pomáhajúce a trpiace. O ich príbehoch, odvahe, ale aj strachu a bolesti sa hovorí málo. Autorský projekt Objím ma ich odhaľuje naprieč našimi modernými dejinami a okrem autentických svedectiev poukazuje aj na fakt, že hoci sa mení doba, technológie a spoločensko-politický kontext, nemenia sa mechanizmy totalitných ideológií, násilia a moci.

„Zrazu sa objavil muž, relatívne nízky, s tmavými, dozadu uhladenými vlasmi,
hnedými očami, medzierkou medzi zubami a s čistou, dokonale upravenou
uniformou. Prechádzal popri nastúpených a ukazoval prstom doľava,
doprava, doľava - doprava, doľava - doprava…“
Veronika Homolová Tóthová, Viola Fischerová: Mengeleho dievča

Unikátny projekt autorky a režisérky Kristíny Turjanovej v sebe spája nielen silné ženské príbehy, ale aj tvorbu výnimočných žien zo Slovenska, ktoré v týchto dielach prinášajú svoj pohľad na skúsenosť s vojnou a jej dôsledkami. Autorská inscenácia Objím ma je montážou viacerých literárnych predlôh a reportáží – Mengeleho dievča autorky Veroniky Homolovej Tóthovej, Ešte sme nezomreli autorky Stanislavy Harkotovej a svedectiev reportérky Ivy Mrvovej. Tieto texty kontrastujú so súčasnými komentármi v štýle populárnych stand-upov.

„Na stole som mala sedem mobilov. Čakala som, či niektorý z nich
zazvoní...Mala som ho zdvihnúť a príbuzným oznámiť, že ten, komu volajú, už
nie je. Boli to mobily sedemnásť, osemnásťročných detí, ktoré zastrelili...“
Stanislava Harkotová: Ešte sme nezomreli

Každý z prezentovaných príbehov odhaľuje inú ženskú tvár vojny. Sú to tváre, ktoré podstúpili nesmierne utrpenie a napriek tomu nestratili odvahu a vieru v život, tváre, ktoré pomáhajú až do posledného zazvonenia telefónu, tváre ochraňujúce vo vojne iné ženy a deti.

„Zdá sa mi naozaj smiešne, aké veci ma dokážu doma na Slovensku rozladiť. Skúsenosti a život týchto žien sa s tým mojím životom jednoducho nedajú porovnať. Ich životaschopnosť je nesmierna.“

Iva Mrvová

účinkujú: Eva Pavlíková, Sára Polyáková / Paulína Lauková, posl. konz., Kristína Turjanová, Monika Šagátová a. h.

a poslucháčky Súkromného konzervatória v Nitre:

Noémi Bugárová
Viktória Galabová
Natália Surmová
Karolína Majová
Laura Tokárová
Lillien Riese
Viktória Škorvagová
Sabrina Martinská
Natália Martinská
Pavlína Lauková
Nikolett Friderika Kocsis
Šarlota Knappová

kapela: Paulína Chudačiková/Ivana Bertóková (husle), Rastislav Sumega (gitara), David Števar (kontrabas)

VERONIKA HOMOLOVÁ TÓTHOVÁ / AUTORKA PREDLOHY

Slovenská spisovateľka, novinárka a publicistka, ktorá sa dlhé roky venuje reportážam s tematikou nacizmu a komunistických perzekúcií.

Narodila sa v Lučenci, žije v Bratislave a už viac ako 20 rokov pôsobí v mediálnej oblasti. Pripravuje dokumentárne filmy a je autorkou známych kníh ako Mengeleho dievča (2016) a Mama milovala Gabčíka (2018). Za svoju tvorbu získala niekoľko novinárskych ocenení a je tiež nositeľkou pamätnej medaily Československej obce legionárskej III. stupňa za zásluhy o obnovu a šírenie legionárskych tradícií. Jej tvorba reflektuje spoločenské a politické témy a skúma vzťahy medzi jednotlivcami a spoločnosťou. Píše o ľudských osudoch a jej príbehy sú často plné tráum z minulosti či nespravodlivostí vtedajšieho režimu. Už viac ako desať rokov sa venuje zaznamenávaniu spomienok ľudí, ktorí prežili nacistické peklo alebo komunistické väzenie a prenasledovanie. Natočila viac ako 70 reportáží s touto tematikou, 15 - dielny cyklus dokumentárnych filmov s názvom Neumlčaní a celovečerné dokumenty Atentát na Heydricha – príbeh Jozefa Gabčíka a Jana Kubiša, Heydrich a 74 žien, Ruky na skle či Naša Líza.

STANISLAVA HARKOTOVÁ / AUTORKA PREDLOHY

Slovenská reportérka.

Slovenská reportérka. Narodila sa v Snine na východe Slovenska, vyštudovala žurnalistiku na FF Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Od roku 2009 pracovala v online denníku Aktuálne.sk ako redaktorka. Od jesene 2016 je reportérkou spravodajského webu Aktuality.sk, kde pokrýva zahraničné témy s dôrazom na región východnej Európy a migráciu. Od roku 2015 píše o rusko - ukrajinskej vojne. Je autorkou troch reportážnych kníh: Ešte sme nezomreli (2022), Hranica (2023) a Kým dýchaš, bojuješ (2024). Od roku 2023 pôsobí ako korešpondentka Aktuality.sk v Kyjeve. Kniha Ešte sme nezomreli je správou o ľuďoch vo vojne. Stanislava Harkotová mapuje dianie na Ukrajine priamo v teréne, na vojnou sužovaných územiach, a to prostredníctvom časozberných reportáží zachytávajúcich dramatické osudy hrdinov a hrdiniek v období niekoľkých rokov. Jeden z príbehov v inscenácii Objím ma vznikol práve na motívy reportáže z tejto knihy, príbehu učiteľky na dôchodku Julije Lukivny Votčer, ktorá najprv dvíhala na Majdane mobily nebohých demonštrantov a oznamovala smutnú správu ich príbuzným, neskôr založila organizáciu Moľfar. Dodnes vozí na front potraviny, šatstvo, technológie i lieky pre vojakov

IVA MRVOVÁ / AUTORKA PREDLOHY

Reportérka a akademička.

Reportérka a akademička. Vo svojom výskume sa zameriava na prienik kultúr medzi islamským svetom (MENA) a európskou spoločnosťou. Skúma témy migrácie, extrémizmu a terorizmu vrátane otázok repatriácie a deradikalizácie európskych zahraničných bojovníkov. Jej výskum pomáha formovať verejnú politiku v krajinách EÚ a vo Veľkej Británii. Záujem o človeka a svoju krajinu ju viedol k napísaniu knihy Hĺbkovory (2024), ktorá v intímnych rozhovoroch profiluje slovenské osobnosti. Píše newsletter Denník reportérky na Substacku. Jeden z príbehov v inscenácii Objím ma vznikol na motívy reportáží Ivy Mrvovej o jezídskych ženách a o centrách pre deti militantov zadržaných a zabitých členov ISIS.

Bude vojna bude!

Vojna preklínaná!

Nepustím milého,

pôjdem na ňu sama!

HUDBOU PODPORUJEME UKRAJINU

V inscenácii sú okrem ľudovej piesne Bude vojna, bude... a tradičného chválospevu Pobedna Pesma (Víťazná pieseň) použité tri piesne od známych súčasných ukrajinských hudobníkov, pričom každú z nich tvorcovia priradili k jednému z príbehov. Prvou je emotívna pieseň Trymay (2015) o dualite lásky od mladej originálnej speváčky a skladateľky Khrystyny Soloviy, ktorá kombinuje tradičný folklór s moderným indie-popom. Druhou je pieseň 1944 od speváčky Jamaly, s ktorou vyhrala v roku 2016 pesničkovú súťaž Eurovision Song Contest vo švédskom Štokholme. Text piesne je inšpirovaný tragickými udalosťami deportácie krymských Tatárov v roku 1944, keď Stalinov režim násilne vysťahoval celé krymskotatárske obyvateľstvo z Krymu do stredoázijských republík ZSSR. Pieseň nie je len historickou, ale pre speváčku Jamalu aj osobnou spomienkou, keďže jej prababička patrila k tým, ktorí museli násilne opustiť Krym. A treťou, asi najznámejšou skladbou, je pieseň Obijmy (2013) od populárnej ukrajinskej pop-rockovej kapely Okean Elzy. Práve táto pieseň sa pre mnohých stala symbolom nádeje, spojenia a emocionálneho porozumenia v ťažkom a náročnom období.

O NEZLOMNEJ ŽENSKEJ SILE

Z rozhovorov s autorkou a režisérkou Kristínou Turjanovou

Prečo si si vybrala tému vojny a tieto konkrétne príbehy?

Dôvodov je viacero. Prvý, keď som prechádzala množstvom materiálov k téme vojnových konfliktov, špeciálne ma oslovili príbehy žien, o ktorých sile, odvahe a utrpení vo vojne, ale aj ich viere v život a v slobodu, sa takmer nehovorí. Druhý, pre mňa mimoriadne dôležitý dôvod, že všetky tri adaptované diela sú od výnimočných, no zároveň nie veľmi známych autoriek zo Slovenska. A tretí dôvod je paralela so súčasnosťou a fakt, že si ako spoločnosť nedokážeme vážiť mier, nedokážeme si uvedomiť a precítiť hrôzy súčasných vojnových konfliktov vo svete, tvárime sa, akoby neexistovali, akoby sa nás netýkali.

Ako by si charakterizovala hlavné hrdinky inscenácie Objím ma?

Tri ženy prezentujú zároveň tri generácie – najmladšia je Viola Fischerová z knihy Mengeleho dievča, predstaviteľka strednej generácie je reportérka Iva, ktorá rozpráva autentické príbehy reportérky Ivy Mrvovej a najstaršia je učiteľka na dôchodku Julija, ktorá je inšpirovaná skutočným príbehom Julije Lukivny Votčer z knihy Stanislavy Harkotovej Ešte sme nezomreli. Viola je dievčenská a citlivá, má nesmiernu vôľu žiť a prežiť hrôzy koncentračných táborov a Mengeleho pokusov, Iva je vecná, viac racionálna, no za maskou bojovníčky sa skrýva jemná žena, ktorá empaticky zdieľa osudy žien a detí zneužívaných členmi ISIS. Najstaršia Julija je napriek veku plná energie, entuziazmu a života, do posledného dychu pomáha na fronte, je oporou aj matkou ukrajinským vojakom, ktorí obetujú životy za svoju vlasť.

Aká je hlavná myšlienka tejto inscenácie?

Nezlomná ženská sila – napriek bolesti, krehkosti, podceňovaniu a predsudkom. A tiež fakt, že aj keď sa mení doba, mechanizmy moci, násilia, a totalitných ideológií sa nemenia a mali by sme sa vedieť z toho poučiť.

Inscenácia Objím ma je tvoj autorský a režisérsky debut, ako sa cítiš v úlohe režisérky?

Áno, je to môj režijný aj autorský debut. A v prvom rade je to obrovská zodpovednosť. Ja si to ešte stále úplne neuvedomujem a mám veľké obavy, ako to celé dopadne. Pozícia režisérky je náročná – v príprave, v koordinácii všetkých zložiek a v komunikácii nielen s účinkujúcimi, ale aj s celým tímom a prevádzkou divadla. Človek musí byť nielen tvorca, ale aj psychológ, manažér a v našom prípade aj pedagóg, keďže v inscenácii účinkujú študentky Súkromného konzervatória v Nitre.

Ako vznikalo obsadenie?

Myslím, že v tomto prípade si postavy našli svoje herečky. Do veľkej miery mi bolo od začiatku jasné, ktorá herečka akú postavu stvárni. V podstate som texty pripravovala už priamo pre konkrétne herečky.

Ktorá scéna je pre teba najsilnejšia?

Ja sama stvárňujem v inscenácii reportérku Ivu Mrvovú a musím sa priznať, že práve jej autentické reportáže sa ma dotkli najviac. Fascinuje ma jej odvaha, nezlomnosť a pravdivosť. Pasáž, v ktorej hovorí o životaschopnosti jezídskych žien, ktoré členovia ISIS zneužívali ako sexuálne otrokyne, je pre mňa nesmierne silná a myslím si, že nesie veľkým odkaz – ako sa učiť žiť a prežiť napriek hrôzam vojny.

Text piesne Obijmy / Objímaj ma od ukrajinskej kapely Okean Elzy

prebásnila Katarzia

Kým príde ten deň

(a) vojna sa skončí,

sníva sa mi sen,

zobúdza ma v noci.

Objímaj ma, objímaj ma, objímaj.

Tak pevne drž

a nepúšťaj.

Objímaj ma, objímaj ma, objímaj.

Tak silno drž,

kým príde jar.

Vtedy moja duša

uvoľní ruky znova,

tak veľmi prahne, túži

po vrelých, vrúcnych slovách.

Objímaj ma, objímaj ma, objímaj.

Tak pevne drž

a nepúšťaj.

Objímaj ma, objímaj ma, objímaj.

Tak silno drž,

kým príde jar.

Rozbaliť viac

Info
Obsadenie
Médiá
Foto

Autor

Kristína Turjanová

Réžia

Kristína Turjanová

Dramaturgia

Slavka Civáňová

Hudba

Ján Cibula

Choreografia

Katarína Melcherová

Svetelný dizajn

Lukáš Popadič

Prebásnenie textov piesní

Michal Candrák
Katarzia

Hlasová pedagogička

Eva Banči

Predloha

Veronika Homolová Tóthová
Stanislava Harkotová
Iva Mrvová
Štefan Martinovič

Projekcie

Veronika Šmírová

Kabaretiér

Monika Šagátová Hosťujúca herečka

Ako by vyzerala vojna, keby ju viedli ženy? A existovala by vôbec?

Aneta Bocková 11. september 2025

Ak sa vojna v divadle zvyčajne stvárňuje ako politický alebo historický konflikt, najnovšia inscenácia Divadla Andreja Bagara v Nitre sa na ňu pozerá z celkom iného uhla. Na javisku nezachytáva boje ani ich kontexty, neukazuje vojakov ani zbrane. Namiesto toho sa sústreďuje na následky a rany, ktoré po sebe bezprostredne a nevyhnutne zanecháva. Objím ma vypovedá o vojne, ktorá prechádza telom, pamäťou a každodennosťou ženy a zdôrazňuje, že žiadna vojna nie je len dejinnou udalosťou, ale stavom pretrvávajúceho násilia, ktoré zasahuje priamo do intimity človeka.

Inscenácia je režijným debutom herečky Kristíny Turjanovej, ktorá zároveň zostavila aj inscenačný text. Projekt vznikol v rámci off-programu DAB ako priestor podporujúci tvorivosť a autorskú ambíciu členov súboru. Samotné divadlo tak svojím rozhodnutím posilnilo dôveru vo vlastných tvorcov a vytvorilo podmienky pre vznik výpovede, ktorá sa formálne i tematicky vymyká bežnej dramaturgii kamenného repertoárového divadla.

Text inscenácie vznikol výberom a následnou montážou publicistických textov a reportáží troch slovenských autoriek – Veroniky Homolovej Tóthovej, Stanislavy Harkotovej a Ivy Mrvovej. Už tento dramaturgický krok naznačuje Turjanovej vedomé rozhodnutie vyhnúť sa fikcii, ktorá by tému vojny z pohľadu žien mohla sentimentalizovať. Namiesto toho sa obracia k jazyku žurnalistiky ako k nástroju sprostredkovania reality, ale aj ako k hodnotovému gestu – gestu dôvery v novinársku prácu a upozornenie na jej dôležitosť v čase, keď sa jej dôveryhodnosť systematicky spochybňuje a podkopáva.

Tri príbehy – život Violy Stern, ktorá prežila niekoľko koncentračných táborov a ktorá po vojne svedčila o hrôzach holokaustu, skúsenosti reportérky Ivy Mrvovej z oblasti Blízkeho východu a napokon príbeh Julije Lukivny Votčer, ukrajinskej učiteľky a dobrovoľníčky, ktorej život sa radikálne zmenil po udalostiach na Majdane – tvoria základný rámec inscenácie. Tá sa formálne opiera o štruktúru stand-up show, ktorej súčasťou sú viaceré výstupy zjednotené v súvislé pásmo. Striedajú sa v ňom rečníčky – ženy rôzneho veku a spoločenského postavenia, ktoré divákom ako publiku predkladajú svoje príbehy alebo ich fragmenty. Turjanovou zvolená forma umožňuje priame oslovenie diváka – bez psychologickej ilúzie či hereckej masky, čím vzniká dojem autentickej výpovede.

Každá z postáv vo svojom výstupe prináša na javisko vlastnú tému, výraz, energiu a vzťah k publiku, vďaka čomu dokáže preniesť diváka cez rôzne peripetie konkrétneho príbehu.

Viola v podaní Sáry Polyákovej pred divákmi postupne opúšťa svoju dievčenskú krehkosť – jej výstup je cestou premeny, pri ktorej sa nevinná zraniteľnosť mení na odhodlanie a túžbu po živote, a to napriek všetkému, čo ju v ňom doposiaľ stretlo. Sára Polyáková ako jej predstaviteľka je v tejto úlohe nesmierne sugestívna – jej výkon pôsobí prirodzene aj intímne zároveň a miestami sa zdá, akoby výpoveď Violy prechádzala priamo telom herečky.

Kristína Turjanová v postave Ivy Mrvovej sa javí spočiatku vecne a racionálne, no práve pod týmto, na pohľad chladným povrchom, sa ukrýva jemnosť a hlboký súcit. Jej postava nesie skúsenosť ženy, ktorá sa ocitla v bezprostrednej blízkosti násilia a krutosti, no nezatvrdla, naopak, empaticky tlmočí osudy tých najzraniteľnejších – zneužívaných žien a detí, ktorých hlasy by inak možno zostali nevypočuté. V Ivinej výpovedi sa zároveň tematizuje hranica medzi dokumentovaním a súcitom. Ako hovoriť o násilí bez toho, aby sme ho opakovane vytvárali? Ako sprostredkovať bolesť, a pritom si zachovať odstup? Ivin pohľad tak ponúka aj hlbokú kritickú reflexiu reportérskej práce, v súčasnosti tak veľmi potrebnú.

Výpoveď Evy Pavlíkovej ako Julije je nasiaknutá materinskosťou, no nie v prvoplánovom význame tohto slova. V jej výpovedi sa materstvo stáva zodpovednosťou, schopnosťou obetovať sa, konať a starať sa o druhých, pričom tieto jej hrdinstvá nie sú heroické, ale každodenné, tiché a neokázalé. Stvárňuje ženu, ktorá ani vo vyššom veku nestráca vieru v zmysluplnosť pomoci. Ako učiteľka a dobrovoľníčka zostáva oporou tým, ktorí stoja na fronte a každý deň čelia realite vojny. V jej postave sa spája civilné a vojnové – nie ako protiklady, ale ako dva nevyhnutne prepojené svety.

Spolu s Violou a Ivou tak Julija vytvára trojicu ženských hlasov. Každý z nich predstavuje inú podobu prežitia a reakcie na násilie: Viola prežila minulosť, Iva sleduje prítomnosť, Julija ovplyvňuje budúcnosť. Ich výpovede však nestoja osamotene, navzájom sa dopĺňajú a vytvárajú komplexný obraz ženského prežívania vojny naprieč časom aj priestorom.

Vážne príbehy o prežití, strate a bolesti sa v stand-up pásme striedali s odľahčenými prehovormi zo života „bežných žien“ – Sandry, Ely a Kataríny. Každá z troch herečiek tak stvárnila dvojicu postáv: jednu vážnu, hlboko ukotvenú vo vojnovej realite, a druhú súčasnú, komicky ladenú. Tieto výstupy, ktorých autorom je Štefan Martinovič, reflektujú drobné, každodenné starosti čias mieru – dneška. Jednotlivé pasáže sú v ostrom kontraste k výpovediam o násilí, strate a traume. A hoci cieľom bolo priniesť isté odľahčenie a snáď aj pobavenie, v kontexte takto silných výpovedí o vojne v rôznych historických aj geografických kontextoch, humor skôr nepríjemne zviera, než rozosmieva. Zámerný diskomfort spôsobený protikladom medzi triviálnym a fatálnym však prináša istý druh napätia a odhaľuje relatívnosť a banálnosť našich problémov, akými sú napríklad starnutie, priberanie, či nešťastné milostné vzťahy.

Zvláštnu, až znepokojujúcu prítomnosť v inscenácii nadobúda postava kabaretiérky – ženy v trblietavom saku s malým klobúčikom na hlave, ktorá uvádza jednotlivé výstupy, čím prepája jednotlivé vrstvy inscenácie, narúša ilúziu a núti diváka uvedomovať si, že sleduje konštrukt, nie realitu.

V kontexte civilných a emočne náročných výpovedí pôsobí jej výzor a pohybová štylizácia až vytrhujúco groteskne. Herečka Monika Šagátová v tejto role evokuje metaforu cynizmu doby, ktorá potrebuje zabávača aj pri tých najvážnejších témach, zároveň však evokuje aj vnútorný obranný mechanizmus, v ktorom sa za klaunskou maskou skrýva hrôza neúnosná vo svojej plnej nahote. Hoci tieto výklady ponúkajú isté možnosti interpretácie, v konkrétnej inscenácii pre mňa postava kabaretiérky zostáva významovo neuzemnená a neuchopiteľná.

Na diele sa okrem už spomínaných výrazne podieľajú aj poslucháčky Súkromného konzervatória v Nitre, ktoré vytvárajú kolektívny ženský zbor. Ich neustála prítomnosť, presne vedená choreografia a pohybová štylizácia (autorka Katarína Melcherová) dotvára minimalistickú scénu, pozostávajúcu z bieleho baletizolu, drevených stoličiek, kožených kufrov a premietacieho plátna. V ich pohyboch sa opakovane objavuje motív premeny – nie len fyzickej, ale aj identitárnej. Stávali sa vojačkami, židovkami, kamarátkami, tichými svedkyňami udalostí – vždy podľa potreby konkrétneho príbehu, pričom všetky tieto roly sú v ženskej vojnovej skúsenosti potenciálne prítomné. Roly sa medzi nimi prirodzene prelievajú a zvolené čierne kostýmy, nesúce v sebe istú anonymitu, či neutralitu, podporujú prenášanie významov z jednej postavy na druhú a znásobujú ich vzájomnú zameniteľnosť.

Dôležitou súčasťou inscenácie je aj projekcia, ktorá sa stala výrazným vizuálnym a významovým priestorom. Na plátne sa objavujú tiene postáv – ženských aj mužských, často v pohybovej štylizácii. Ich anonymné obrysy pôsobili ako spomienky, myšlienky, stratené telá minulosti, ktoré sa neoddeliteľne viažu na prítomné rozprávanie. Projekcia v inscenácii neplní len ilustračnú funkciu, je dynamickým rozšírením javiskového priestoru, v ktorom sa súčasnosť stretáva s minulosťou, rovnako ako sa konkrétne stretáva s abstraktným.

Hudobnú zložku tvorí živá kapela zložená z troch hudobníkov (Paulína Chudačiková/ Ivana Bertóková /husle/, Rastislav Sumega /gitara/, David Števar /kontrabas/), ktorí sprevádzajú každú z troch hlavných výpovedí jednou piesňou. Zazneli súčasné ukrajinské piesne, ktorými sa autori rozhodli nevtieravo upozorniť na aktuálny vojnový stav na Ukrajine a vyjadriť solidaritu s jej obyvateľmi.

Možno aj preto je také dôležité, že inscenácia Objím ma prichádza práve teraz – v čase, keď sa vojna opäť vkráda do nášho každodenného jazyka, do správ a politiky. Možno ešte necítime jej plný dopad, ale vieme, že sa deje, že existuje blízko nás – za hranicou, v podvedomí. Zároveň však pripomína, že aj v tých najtemnejších obdobiach histórie aj súčasnosti existuje niečo, čo sa nedá zničiť: súcit, láska a schopnosť byť blízko.

Otázka o tom, ako asi by vyzerala vojna, keby ju viedli ženy, v inscenácii nezaznie priamo, no napriek tomu presakuje každou scénou a každým gestom. Objím ma má silu dokumentu, no jemnosť poézie. Neponúka odpovede, ale pozýva ku gestu spoluúčasti.

K objatiu.

Rozbaliť