Zora Handzová 10. jún 2023
Kde má človek svoj Domov? Pri svojej rodine a tam, kde to pozná, povedali by ste. Lenže novinár Mucha má oba tieto piliere narušené. Manželka ho prinúti presťahovať sa zo sídliska na "lepšiu adresu" a nová doba raného kapitalizmu, v ktorej sa ocitol, mu dáva zabrať. "Podnikateľ s písmenami" má na krku dlhy a ohrozené manželstvo.
Nová hra v Divadle Andreja Bagara v Nitre ukazuje tragikomický Domov podľa rovnomennej knižnej predlohy Máriusa Kopcsaya. Hoci román sa odohráva v búrlivých 90. rokoch a kniha je dávno vypredaná (chystá sa však nové vydanie), Kopcsayov antihrdina Mucha je ľuďom blízky aj dnes. Hádam pre ten základný životný pocit absurdnosti, ktorý sa odvtedy nevytratil, ale celkom určite pre autorov ironický humor a presvedčivé stvárnenie divadelníkov. Bola to divoká doba a Mucha sa ocitol pod pohárom. Napokon, nie je to vždy hrdinova chyba, že je outsider, ako vraví autor.
Jaro ani Slávik radosti nepridajú
Prvé, čo diváka v tomto predstavení uchváti, je už samotná scéna (Barbora Šajgalíková), ešte pred príchodom hercov. Pred očami sa na javisku plasticky vynára „nový“ byt na „dobrej adrese“, ktorý je v skutočnosti starý, „vybývaný“, zatuchnutý, no začiernené tapety a nefungujúce kľučky majú manželom otvoriť dvere do krajšej budúcnosti. Byt vidíme takmer celý, až na ten sľubovaný výhľad z balkóna a na manželskej spálni ostanú dvere decentne zatvorené. A v tomto nehostinnom priestore má so životom zápasiť úbohý novinár Mucha, pod tlakom doby, ale aj svojej ne(s)pokojnej manželky (Zuzana Moravcová) i autoritárskej matky (Eva Pavlíková). Scénu (a Muchov život) pritom striedavo okupujú aj kamaráti, akčný Jaro (Tomáš Stopa) a flegmatický Slávik (Peter Oszlík) – no ani jeden mu na životnej sile a radosti nepridá. Mucha sa čoraz viac cíti – ako mucha pod pohárom. Nemá kam uniknúť.
Mucha, ktorého si s chuťou a presvedčivo civilne zahral Otto Culka, je symbolom svojej doby, nehrdinským hrdinom, vo svojej nemohúcnosti sa (najmä vo chvíľach sebaľútosti) podobá na tragikomické postavy Woodyho Allena. Je obyčajným človekom, jedným z mnohých, čo mali svoje sny aj ambície, no nevedia si poradiť so životom v dobe prudkých spoločenských zmien. Nová doba praje špekulantom a hochštaplerom rôzneho druhu a jeho sny o slobodnom podnikaní aj o rodinnom šťastí sa postupne rozplývajú. Tak ako si Mucha v tejto hre nevie zvyknúť na svoj nový domov, nevie prehliadať ani klamstvo a podvod. Jasne ich vie od seba odlíšiť, no nie je schopný konať. Nová doba produkuje úspešných realitných agentov (Andrea Sabová), ale aj bezdomovcov (skvelý Marián Viskup). Jedno s druhým jasne súvisí, no Mucha pod tlakom okolností nedokáže vzdorovať.
Irónia ako žaner
Hra Domov rozprúdi vtipné dialógy a groteskné situácie a v tom, ako úprimne a celkom civilne odhaľuje bežné „obyčajné“ vzťahy, ostáva verná autorovi. Márius Kopcsay vie svoje postavy až dojímavo vyzliecť a pred jeho čitateľmi a teraz aj pred divákmi v divadle si na ne posvieti s veselým odstupom irónie aj sebairónie.
Domov je tragikomická hra s autobiografickými prvkami a divadelníci sa jej zhostili veľmi úspešne. Dokonale vystihli ducha románu aj ducha doby a vtedajšie politické udalosti podali v nápaditej skratke: človek by najradšej vypľul novinové titulky, ktoré nevie stráviť… Niektoré roviny románu hra nemôže obsiahnuť (napríklad peripetie okolo Muchových pracovných povinností, keď sa namiesto „slobodného podnikateľa“ stáva sluhom viacerých pánov). No práve vďaka inému pohľadu aj inej umeleckej forme je Muchov príbeh napokon prístupný ešte väčšiemu okruhu divákov, ktorí boli v časoch veľkej spoločenskej transformácie možno ešte iba v plienkach – tak ako nová doba.
Mucha, ktorého si s chuťou zahral Otto Csulka, si nevie zvyknúť na svoj nový domov, nevie prehliadať ani klamstvo a podvod, no nie je schopný konať. Pod tlakom okolností nedokáže vzdorovať a čoraz viac sa cíti ako mucha pod pohárom.
Pre Divadlo Andreja Bagara v Nitre hra Domov v réžii Matúša Bachynca uzatvára cyklus historických tém od Pribinu cez Timravu (hra Rozsobáše), obdobie fašistického Slovenského štátu (hra Nevesta) príbehom z minulosti celkom nedávnej. Podľa divadelnej dramaturgičky Martiny Mašlárovej vyberali cielene v predlohách z 90. rokov, pretože práve táto doba mnohých poznačila a jej dôsledky v podobe zlých zákonov a nemorálnych noriem cítime dodnes. Siahli do správnej poličky.
Tento Domov divákom určite nebude raziť zatuchlinou, naopak, zavonia sviežim humorom a talentom všetkých, ktorí ho vytvorili. Priznané dobové kulisy a rekvizity v podobe filmových kaziet či televízorov s anténou na tyči sa nepchajú do popredia, pôsobia celkom prirodzene ako súčasť bežného života. Vtedajšie celospoločenské udalosti zámerne zostávajú v náznakoch, keď niekomu majú dačo pripomenúť, zaberú, iným chýbať nebudú. Autorovi a divadelníkom sa tak podarilo vytvoriť blízky Domov pre viaceré generácie, ktorý prekračuje jednu dobu.
