Kým nastane ticho

Divadlo Andreja Bagara v Nitre sa dlhodobo venuje mladým divákom prostredníctvom edukačných a komunitných projektov. Zo všetkých by som spomenula napríklad vzdelávací program Jáno-ŠOK, týkajúci sa inscenácie Jánošík (premiéra sa uskutočnila v roku 2017). Študenti stredných a vysokých škôl mali možnosť zúčastniť sa na diskusii s tvorcami, prezrieť si scénu, kostýmy, masky a vypočuť si analýzu inscenácie od teatrológa Karola Mišovica. Nitrianske divadlo okrem toho spustilo aj webovú stránku divadlosrd.com, v rámci ktorej informuje o aktivitách pre deti a mládež.

Súčasťou dramaturgie tohto divadla sú aj tzv. edukatívne drámy. Reagujú na aktuálne otázky v spoločnosti a snažia sa v divákovi prebudiť kritické myslenie. Prostredníctvom prvej vzdelávacej inscenácie Hoax tvorcovia upriamili pozornosť na tému extrémizmu a mediálnej výchovy. V sezóne 2020/2021 uviedlo divadlo premiéru ďalšej edukatívnej inscenácie pod názvom Kým nastane ticho. Jej témou sú otázky životného prostredia a konkrétne kalamita vo Vysokých Tatrách, ktorá spôsobila nenapraviteľné škody na tomto chránenom území. Tvorcovia okrem toho reagovali aj na problematiku ťažby dreva, proti ktorej protestovali ochranári v Kôprovej a Tichej doline. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tieto udalosti sú už minulosťou (ničivá kalamita sa uskutočnila v roku 2004, protesty o tri roky neskôr). Opak je pravdou.

Východiskom inscenácie bol text Obrázky z hôr dramaturgičky Slavky Civáňovej, ktorý vznikol ako súčasť projektu Green Dráma. Ide o zborník divadelných hier, ktoré vydal Divadelný ústav. Autori a autorky vytvorili dramatické texty dotýkajúce sa environmentalistiky a ekologických tém. Inscenácia poukazuje na to, akým spôsobom sa rozšírila ťažba dreva, aké má dôsledky na ekosystém, a prečo je nutné starať sa o lesy a pristupovať k nim so všetkou úctou a pokorou.

Ťažko si predstaviť vhodnejšiu osobu na réžiu tejto vzdelávacej hry než Ivetu Ditte Jurčovú, ktorá sa vo svojej umeleckej činnosti dlhodobo zaoberá aktuálnymi témami. Okrem toho, ako režisérka má cit pre javiskové obrazy a vizuálne podmanivé metafory. Kým nastane ticho je nevšednou vzdelávacou inscenáciou. Režisérka využíva princípy vizuálnej a zvukovej inštalácie, ktoré prepája s dokumentárnym materiálom. Zábery zo zničujúcej kalamity, ktorá zasiahla územie Tatier v roku 2004, fotografie z ekologických protestov či idúci kamión naložený drevom sa premietajú na plátne a umožňujú hercom rozohrať pôsobivé mizanscény. Keď sa na projekcii premietajú zábery z kalamity v Tatrách, herci si vezmú ventilátor. Držia ho v tesnej blízkosti, vlasy im vejú na maximum. Ich rečový prejav je menej zrozumiteľný, čo je zámer, nakoľko sugestívnym spôsobom stvárňujú televízny štáb počas reportáže na zasiahnutom území tatranských lesov. Poeticky pôsobí aj mizanscéna, počas ktorej herečka Nikolett Dékány stojí pred projekciou idúceho kamióna. Ustavičným padaním a vstávaním symbolizuje množstvo zničených stromov. To je umocnené finálnym pádom. Herci ju obložia drevenými palicami a zdôraznia tak utrpenie lesov, ktoré im spôsobuje násilné vyrubovanie.

Ditte Jurčová pracuje s dokumentárnym materiálom nielen v obrazovej rovine, prostredníctvom videoprojekcií. Vyjadrenia z rozhovorov ochranára, aktivistu a filmára Erika Baláža akcentuje režisérka prostredníctvom dynamických hereckých prehovorov. Herci stvárňujú odhodlaných mladých ľudí, ktorí sú pripravení bojovať za lepšiu budúcnosť vlastnej krajiny. Pri priesvitných vitrínach, kde sú umiestnené miniatúry lesov, rozohrávajú herci dialógy o dôležitosti environmentálnych tém. Robia rôzne pokusy, aby poukázali na konkrétnu ekologickú otázku (funkcie lesov, dôležitosť dreva, biodiverzita, ubránenie stromov pred lykožrútmi a pod.). Režisérka chce takýmto spôsobom v divákoch vzbudiť záujem o prírodu, aby voči nej neboli ľahostajní a pasívni.

Na réžii Ivety Ditte Jurčovej je citeľný nielen záujem o problematiku, ktorý sa odráža v práci s dokumentárnym materiálom, ale aj výtvarný, resp. metaforický spôsob spracovania environmentálnych tém. Už úvodný obraz, počas ktorého prichádza herečka Nikolett Dékány ako havrania kráľovná (čierny kostým s havraními perami na jednom pleci), v kombinácii s hustou parou a piesňou o ubúdaní stromov, pôsobí veľmi sugestívne. Nemenej pôsobivá je mizanscéna, počas ktorej sú herci Andrej Remeník a Tomáš Stopa zavesení na lanách. Prostredníctvom pohybovej metafory napodobňujú vtákov.

Téma prírody sa premietla aj do réžie. Režisérka odkazuje na prírodné živly prostredníctvom lyrických javiskových obrazov. O ničivosti vetra hovorí reportáž o kalamite v Tatrách. Vďaka naplno pustenému ventilátoru, rozviatym vlasom a kriku hercov vzniká priam hrôzostrašná atmosféra. Na vodný živel odkazuje Ditte Jurčová nielen prostredníctvom fyzikálnych pokusov (liatie vody, odparovanie), ale aj vďaka videoprojekcii. Herecká akcia v súčinnosti s videoprojekciou vytvára humorný rozmer. Týka sa to mizanscény, počas ktorej herec Tomáš Stopa odpočítava litre vody, zatiaľ čo Andrej Remeník pred plátnom znázorňuje topiaceho sa muža. Zhorená chata lesných ochranárov je zasa metaforou ničivosti ohňa. Herečka Nikolett Dékány prichádza na javisko s horiacou miniatúrou chaty a smutným hlasom hovorí o katastrofe, ktorá zasiahla ochranárov, angažujúcich sa v boji za lepšiu budúcnosť prírody.

V súvislosti s prírodnými živlami by som rada upriamila pozornosť na výtvarné riešenie Zuzany Havranovej. Tmavý priestor, ktorý navrhla, umožňuje vyniknúť svetlému materiálu, najmä rôznym modifikáciám dreva (palice, chata), akváriám s miniatúrami lesov či hniezdam umiestnených nad hercami. Práca s čiernou farbou v tomto kontexte odkazuje na rebéliu ľudí, ktorí sú odhodlaní bojovať za lepšiu budúcnosť prírody. S tým korešpondujú civilné kostýmy – čierne nohavice a bundy s kapucňami. Sú to úsporné odevy, prostredníctvom ktorých výtvarníčka akcentuje spôsob obliekania ekologických aktivistov, ktorý má byť najmä funkčný, jednoduchý a vhodný do každého počasia. Na druhej strane však čierna farba vyjadruje aj smútok, prítomný najmä v mizanscénach týkajúcich sa postupného miznutia lesov či zhorenia chaty.

Vďaka čiernemu priestoru vyniká práca s kontrastnosťou, ktorá je realizovaná prostredníctvom premietacieho plátna. Pre digitálnu scénografiu Erika Bartoša je príznačná práca s výraznými farbami (modrá, červená), vďaka čomu je pozornosť sústredená na hereckú akciu. Okrem toho však umožňuje aj zaostrenie na malé predmety, nakoľko herecký kolektív používa kamery. Prostredníctvom natáčania vynikajú na plátne miniatúry lesov, čím vzniká kontrast medzi rôznymi časťami tiel hercov a snímanými objektmi.

Tomáš Stopa, Andrej Remeník a Nikolett Dékány pracujú s princípmi štylizácie, grotesknosti a civilného herectva. Každý z nich reprezentuje viacero postáv, čo si vyžaduje nielen schopnosť rýchleho strihu, ale aj tímovej spolupráce. Sú stále prítomní na scéne. Mnohé mizanscény sú postavené na kolektívnom herectve, vďaka čomu sa im podarilo hrať v súhre. Herci a herečka stvárňujú nielen rôzne typy ľudí (reportéri, aktivisti, developeri, priatelia), ale aj zvieratá, konkrétne vtákov. Na rozdiel od havranej kráľovnej, ktorú Dékány interpretuje ako vznešenú bytosť z nadpozemského sveta, v javiskovej kreácii iných druhov vtákov pracuje najmä s nonverbálnymi prostriedkami, vďaka čomu vyniká jej štylizovaný prejav. Mechanické kývanie hlavou a rukou evokuje nielen robota, ale aj vtáka zobkajúceho omrvinky zo zeme. V javiskovej kreácii reportérky, ktorá informuje divákov o prírodných katastrofách, využíva herečka civilný prejav. Takýmto spôsobom poukazuje na nelichotivý stav našej prírody, ktorý súvisí s ťažbou dreva alebo konkrétnou udalosťou, akou bolo vyhorenie chaty lesných ochranárov. Nesmierne subtílne pôsobí Dékány počas mizanscény, keď stvárňuje spadnutú borovicu. Stopa a Remeník ju zozadu podopierajú drevenými palicami. Vytvárajú zábranu, do ktorej herečka padá a zároveň sa od nej odráža. To je umocnené videoprojekciou idúceho nákladného auta rútiaceho sa priamo na Dékány. Po niekoľkých pokusoch vstať napokon ostane nepohnuto ležať na zemi. Herci ju prikryjú niekoľkými drevenými palicami. Táto mizanscéna patrí k jednej z najsilnejších, pretože režisérka Ditte Jurčová zdôrazňuje krehkosť prírody, ktorú dáva do kontrastu so zásahom človeka.

Nielen Dékány, ale aj Tomáš Stopa dokáže umne narábať s prostriedkami civilného a štylizovaného herectva. Zaujme nielen ako vták, ktorý je znepokojený z miznutia stromov, ale aj ako developer, ktorý vo vyrubovaní lesov nachádza veľké potešenie. Stvárňuje aj zanieteného aktivistu. Vtedy je jeho prejav plný živelnosti, vášne a túžby zmeniť svet, čomu zodpovedá zrýchlené tempo reči a rozšírené zreničky. V spolupráci s Andrejom Remeníkom vytvárajú dvojicu „živej prírody“, nakoľko obidvaja napodobňujú rôzne druhy vtákov a akcentujú prostredie flóry a fauny.

Andrej Remeník reprezentuje novodobého aktivistu, ktorý je ochotný urobiť kvôli záchrane ekosystémov všetko na svete. Jeho herectvo je temperamentné v tom najlepšom slova zmysle. Držanie tela, rečový prejav, mimika a gestá sú naplnené energiou a veľkou túžbou dozvedieť sa nové informácie, angažovať sa v boji proti nezmyselnému ťaženiu dreva, chrániť prírodu. Uvedomuje si dôležitosť situácie a preto nechce sedieť v kúte.

V súvislosti s herectvom by som rada zdôraznila choreografiu Stanislavy Vlčekovej.Je založená na dynamike zrýchlených pohybov a spomalenia. Herci na rôznych častiach javiska vykonávajú rôzne individuálne pohyby, čím sa zdôrazňuje a „priznáva“ ich neustála prítomnosť na javisku (napr. Tomáš Stopa skladá časti drevených palíc, Nikolett Dékány sa prechádza hore-dolu, čím evokuje vtáka hľadajúceho potravu a pod.). Čo sa týka javiskového pohybu, zaujímavé sú skupinové mizanscény – vyššie zmienená „veterná“ reportáž z tatranskej kalamity či padanie a vstávanie Dékány pred záberom idúceho kamióna naloženého drevom. V spolupráci s režisérkou vznikli až metaforické javiskové obrazy plné hereckej súhry. Tú herci dosiahli aj vďaka hudbe Jána Kružliaka ml., v ktorej sa ostré, dynamické melódie striedajú s melancholicky pôsobiacimi. Autor vyjadril prostredníctvom hudobnej zložky jednak oduševnenie mladej generácie pre riešenie závažných environmentálnych otázok a na druhej strane aj bezmocnosť prameniacu z nepriaznivého vývoja situácie. V súvislosti s hudobnosťou by som rada zdôraznila aj vklad hercov, nakoľko napodobňujú rôzne druhy vtákov a zvuky prírody. Prostredníctvom tónovej modulácie evokujú zvuk, ktorý počujeme v lese, takže divák má pocit, akoby bol ukrytý v hustých horách, kde má možnosť vnímať spev vtákov či vietor v korunách stromov.

Inscenácia Kým nastane ticho v réžii Ivety Ditte Jurčovej kladie na diváka nemalé nároky. Aktivizuje jeho myslenie a snaží sa o to, aby nebol ľahostajný voči environmentálnym problémom. Režisérka to robí mimoriadne citlivým spôsobom, bez toho, aby mal divák pocit nátlaku. Inscenácia zaujme tých, ktorí v divadle oceňujú javiskovú metaforu, prácu s dokumentárnym materiálom, štylizované herectvo a angažované témy. Pre študentov druhého stupňa základných škôl a stredných škôl, ktorým je inscenácia určená, bude pravdepodobne náročnejšia na vnímanie, a preto oceňujem, že po každom predstavení sa uskutoční diskusia s odborníkmi. Režisérka vytvorila komunikatívnu a esteticky zaujímavú inscenáciu, ktorá má potenciál prebudiť v mladej generácii záujem o environmentálne témy. Verím, že vďaka nej nenastane ticho...

Nie je to príbeh z minulosti, z inej krajiny, neodohráva sa mimo nás. Každý rok sa na Slovensku vyťaží približne desať miliónov kubických metrov dreva, z toho asi milión nelegálne, časť v národných parkoch a niekoľko tisíc stromov dokonca v prírodných rezerváciách na miestach s najvyšším stupňom ochrany. Máme vlastný lesný systém, načo nám je ekosystém – tak znie jeden z chytľavých sloganov novej premiéry Divadla Andreja Bagara.

A hoci tento článok nie je propagačným materiálom organizácie My sme les, ale divadelnou recenziou, poďme ešte na chvíľu do hory. Čísla aj satelitné zábery na holoruby hovoria jasne – v minulosti sa ťažilo o polovicu menej ako teraz od roku 1990 sa ťažba zvýšila dokonca o 75 % a za posledných 15 rokov sa v prepočte na plochu územia vyrúbali dve Bratislavy, respektíve jedny celé Tatry. Relatívne trvalo udržateľná ťažba sa po kalamite v roku 2004 pod pláštikom ohrozenia kôrovcom rozbehla a už sa nikdy nevrátila k pôvodným kvótam. Pritom na územiach Tichej a Kôprovej doliny, kde sa podarilo ochranárom vybojovať bezzásahovú zónu, sa „zničená krajina“ prirodzene obnovuje, mŕtve drevo sa stalo živnou pôdou a dokonca sa rozšírila fauna, ktorej výskyt lykožrúta dodal apetít a ktorá v prirodzenom lese našla ideálny biotop. A nie, nie sú to len informácie z internetu, videla som to pred pár rokmi na vlastné oči na terénnom workshope s ekológom, aktivistom a filmárom Erikom Balážom, jedným z odborných poradcov inscenačného tímu a zrejme najväčším expertom na danú oblasť. Aj preto považujem inscenáciu režisérky Ivety Ditte Jurčovej, ktorá domáce Divadlo Pôtoň načas vymenila za nitriansku scénu, za zásadné gesto tvorivého tímu, ale aj samotného divadla.

Názov – Kým nastane ticho – znie na prvé počutie paradoxne, veď „výberové ticho so zárukou“ je práve to, čo od lesa očakávame a čo v ňom hľadáme. Lenže toto božské ticho v skutočnosti tvorí celý koncert zvukov – šum, ševel, šuchot, štebot, bzukot, tokanie, ručanie, bručanie, zurčanie, kŕkanie, krochkanie, kukanie, ťukanie… Symfóniu však u nás pravidelne narúšajú zvuky motorových píl či ťažkej techniky – a čím sú hlasnejšie, tým menej sa ozýva príroda. Vyše stotisíc podpisov v kampani za „nič“, ktorú organizuje lesoochranárske združenie VLK a ktorej cieľ je dosiahnuť, aby sa na istom území nijako nezasahovalo do lesných ekosystémov, je zrejme už teraz dôkazom, že nám na lesoch záleží. Je však jasné, že pre „nič“ musíme spraviť viac a viacerí. Napríklad aj pomocou divadla.

Čaká nás závažná túra – smreková monokultúra

Námet inscenácie vyšiel z edukatívnej hry Slavky Civáňovej Obrázky z hôr publikovanej v zborníku súčasnej ekodrámy Green dráma. Textový základ a dejovú líniu, ktorej hlavnými hrdinami sú otec-lesoochranár a jeho spočiatku ľahostajný, no neskôr rovnako angažovaný trinásťročný syn, však režisérka spolu s autorkou a zároveň dramaturgičkou inscenácie napokon osekali na niekoľko motívov. Napríklad boj lesoochranárov s predstaviteľmi záujmových skupín má v jednom momente podobu počítačovej hry, ktorú v Obrázkoch z hôr programuje syn Silvester. V inscenácii ju efektne stvárňujú herci s palicami vykonávajúci pohyby pripomínajúce kung-fu, pričom „úlohy“ pre postup do ďalšieho levelu sú jasné – podaj podnet, využi infozákon, žiadaj dokumenty… vyčerpávajúci kolobeh zvládnu len naozaj dobrí hráči. Motív protestov, ktoré majú svoj reálny predobraz v protestoch ochranárov proti výrubu v Tichej a Kôprovej doline medzi rokmi 2004 a 2012, sa vinie celou inscenáciou a predstavuje jej apelatívne jadro i pointu. Už pôvodná hra poukazuje na to, že aktívna občianska spoločnosť je to jediné, čo môže – hoci aj vlastným telom – vytvoriť obranný mechanizmus proti svojvoľným zásahom do prírody s vidinou zisku. „Reportážne“ vstupy Nikolett Dékany aj videoprojekcie televíznych záberov na zúrivú veternú smršť aj na následné reálne protesty nám pripomínajú, že naozaj nejde len o divadelnú fikciu. Objaví sa tiež horiaci drevený domček – horská chata (v hre víkendové sídlo otca a syna, v ktorom otec učí Silvestra o prírode) ako symbol vyhrážania sa ochranárom, ktoré často naberá aj reálnu podobu.

V inscenácii však nefigurujú konkrétne postavy ani nemá ucelený dej, hoci v nej vzniká istý oblúk, vystavaný z fragmentov situácií. Celým predstavením nás sprevádza najmä vtipná, no aj vystrašená a spravodlivo rozčúlená orešiarka (vták druhu orešnica perlavá), ktorá je jednou z obetí necitlivého výrubu, hoci možno nie v takej miere ako tetrov hlucháň, čoraz viac strácajúci „strechu nad hlavou“, teda vhodné prostredie pre hniezdenie. Dékány komickým skackavým pohybom a štylizovaným „zobaním“ napodobňuje vtáka, ktorý svojím ukladaním zásob limbových orieškov do zeme veľmi efektívne rozširuje výsadbu borovice limby. A práve limby sú lajtmotívom inscenácie, okolo ktorého sa všetko točí. Jedným z tatranských pokladov sú práve ony, stovky rokov staré stromy, ktoré sa však z mnohých území stratili a nahradili ich umelo vysadené hospodárske lesy, smrekové monokultúry, menej odolné voči počasiu aj škodcom. Majestát stromu, ktorý sa môže pokojne dožiť tisíc rokov, v inscenácii reprezentujú „letokruhy“, ktoré herečka vytvorí sypaním sypkého materiálu do tvaru špirály na čierny baletizol, ako keby vytvárala akúsi mandalu. Ako životný cyklus stromu, ktorý prežil víchrice aj desiatky generácií našich predkov, ohrozuje ekonomická činnosť človeka, zas demonštrujú dvaja bývalí baníci („v Tatrách už žiadne zlato nie je“), ktorí presedlali na biznis s drevom a kruhový obrazec šmahom ruky pozametajú.

Kto vyrúbal les, pečie zem

Hoci inscenácia je určená najmä divákom, ktorí si najväčšiu tatranskú kalamitu z roku 2004 nemôžu pamätať ani náhodou – tínedžerom z kategórie 11+, režisérka im formálne nijako nezjednodušila vnímanie sprostredkovaných tém. Veľmi rýchlo sa ukáže, že popri lekcii z ekológie pre nich pripravila aj vyhranený multimediálny tvar využívajúci prvky ako živé vytváranie zvukovej kulisy, videoart a svetelné efekty (Erik Bartoš), výtvarno-fyzikálne inštalácie (Zuzana Havranová) a tiež v istom zmysle pohybové divadlo (Stanka Vlčeková). Napojila sa tak na estetiku svojich ostatných inscenácií pre dospelých ako Americký cisár či najnovšie Swing Heil!

Pre najmladšiu generáciu hercov DAB, okrem Dékány aj Andreja Remeníka a Tomáša Stopu, ktorí, azda s výnimkou Remeníka (spolupracujúceho na inscenáciách PND) doteraz hrali najmä v „poctivej činohre“, to bol tiež istý test hereckej flexibility, v ktorom však obstáli dobre. Napríklad obraz, v ktorom Remeník a Stopa visia zo stropu na lanách a vykonávajú fyzicky náročnú „vzdušnú choreografiu“, prináša okrem „wow“ momentu aj potrebný humor. Dvojica aj v iných situáciách pracuje s verbálnou komikou (najmä slovnými hračkami) či komickou mimikou, čím sa  odľahčuje inak pomerne dramatický náboj inscenácie. Dramatickosť na druhej strane podčiarkuje hudba Jána Kružliaka. Hudba má v inscenácii výrazný zástoj, v mnohých momentoch je nástojčivo varovná, inokedy využitím organických zvukov a prvkov ako bubnovanie na perkusiách evokuje istú rituálnosť, ale aj mystickosť prírodných javov, ktoré nás presahujú. Súčasťou hudobnej narácie sú aj spevácke party Dékány, ktoré predsa len o čosi viac posúvajú inscenáciu k strednoprúdovému divadlu a môžu byť atraktívnym prvkom pre mladého diváka či diváčku. Práve Dékány vnáša do predstavenia pozoruhodnú performatívnu energiu – popri veľmi slušných speváckych výkonoch zároveň chvíľami škriekavými vtáčími zvukmi vyjadruje hlasný nesúhlas, inokedy bez zaváhania sampluje zvuky a „hrá“ sa so zvukovou aparatúrou, stvárňuje suverénnu moderátorku aj akúsi éterickú lesnú bytosť.

Všetci traja zároveň pracujú s výtvarnými inštaláciami – sériou akvárií, ktoré sú akýmisi mini ekosystémami a zároveň najväčšou pastvou pre oči. Cez ne režisérka a herci sprostredkujú ponaučenia o užitočnosti stromov, ktoré v pôvodnom texte otec rozpráva synovi. Praktické a opäť aj vtipné demonštrácie prírodných zákonitostí, napríklad pečenie koláča zo zeminy ako ukážky vyprahnutia nezalesnenej pôdy či pokusy s prachom, ktorý zachytávajú listy rastlín, budú zrejme pre divákov a diváčky poučnejšie a príťažlivejšie než monologické pasáže pôvodných otcových prehovorov. Dômyselné kreácie režisérky a scénografky, od vetvičkového stropu po inštaláciu s prúdom vzduchu, ktorá nám ukazuje, ako vietor vyvracia smreky oslabené hustou umelou výsadbou, a naopak, neublíži zmiešanému prirodzenému lesu, dodávajú inscenácii silný vizuálny ráz a zároveň ju chránia pred „monokultúrou“ verbálnej didaktickosti a „prednáškovosti“, k akej by divadlo s touto témou ľahko mohlo skĺznuť.

Bude to moment dejinný, budú nás pamätať dejiny

Otázkou ostáva, či sa na tento rukopis napoja aj diváci a diváčky cieľovej skupiny, pre ktorých a ktoré by „klasické“ príbehové divadlo bolo zrejme stráviteľnejšie. Je možné, že budú predstavenie považovať za nudné či nie celkom komunikatívne. Práve preto je dôležité, že divadlo chce ako sprievodnú aktivitu organizovať aj divácke diskusie a aj preto treba pochváliť výborný edukatívny bulletin, ktorého súčasťou je okrem ekologického lexikónu a návodu, ako si vyrobiť vlastný mini ekosystém, aj veľmi pekná a zaujímavá vedomostná stolná hra Ekohrdinovia.

Azda aj vďaka tomu generácia Grety Thunberg, ktorá sa napriek mladému veku už začína aktívne zapájať do spoločenského diania (napokon, študentské klimatické štrajky do výraznej miery prispeli k celospoločenskému dialógu o environmentálnych problémoch), naberie ešte väčšiu odvahu naprávať chyby svojich rodičov, ignorujúcich klimatické hrozby. Môže ich pritom inšpirovať komunikačná sieť existujúca medzi stromami a hubami, ktorá je výrazným príkladom vzájomne prospešnej koexistencie s ochrannou i životodarnou funkciou. Keď sa táto rovnováha naruší, stráca jedna i druhá strana.