- Ako prebieha tvorba kostýmov pre divadelné predstavenie a čím začína?-
V prvom rade sa zoznámim so scenárom a so všetkým, čo s ním súvisí, aby som už na stretnutie s režisérom prišla pripravená a mohla sa hneď zapojiť do tvorivej diskusie. Princíp spolupráce s každým režisérom je iný. Niektorí sú úplne otvorení diskusii, iní majú jasnú predstavu. Každý prístup je zaujímavý a treba ho rešpektovať. Naša profesia bez režiséra v podstate neexistuje, ale režisér tiež nemôže byť bez výtvarníkov, či už scénického, alebo kostýmového. Je to do veľkej miery kolektívne uvažovanie a pri konci nášho tvorivého konceptu by sme sa mali nejako dohodnúť a niekde sa stretnúť.
- Do akej miery je výtvarník pri práci slobodný a do akej miery je viazaný predstavou režiséra, alebo ďalších tvorcov? -
Rada prichádzam na prvé stretnutie vtedy, keď sú ešte všetci otvorení akémukoľvek spôsobu inscenovania, keď do toho konceptu môžem zasiahnuť, zanechať pečať. Niekedy ten nápad príde hneď a rozvíjame ho, inokedy ten koncept postupne artikulujeme na stretnutiach. Potom idem do pracovne a kreslím. Ja nemám rada takú tú verbálnu scénografiu. Ja rada kreslím pri tom, ako sa veci anticipujú a pri kreslení mi chodia na um nápady.
Slovník kostýmového aj scénického výtvarníka je kresba, alebo počítačová grafika. Samozrejme, že veci sa dajú aj verbálne vysloviť, ale určite je dobré, keď ovláda kresbu. Ja s ňou nemám problém a keď o niektorých veciach hovoríme, rada ich okamžite zaznamenávam na papieri.
- Aké sú jednotlivé fázy vašej tvorby, od nápadu, po kostýmové skúšky až po odovzdávanie kostýmov? -
Prvá fáza, tú mám najradšej, je čistá tvorba a tvorivé kolektívne rozmýšľanie. Potom prichádza fáza, keď si doma v pracovni utriedim myšlienky a položím ich na papier. Vytvorím kostýmovú výpravu, ktorá pozostáva z jedného, ale niekedy aj z 300 návrhov, záleží od typu inscenácie. Ja to nakreslím a rada si tie návrhy urobím aj vo farbe. Predvediem ich režisérovi, doladíme detaily a na predvýrobnej porade potom predvediem vedeniu divadla a ostatným tvorivým pracovníkom moje návrhy. Samozrejme, že podstatnou časťou je aj rozpočet, ktorý na inscenáciu máme. Je veľmi dobré, ak je daný na začiatku, lebo do veľkej miery podmieňuje spôsob tvorivého myslenia.
Neskôr nasleduje výrobná porada, ktorá prebieha spravidla v divadelných dielňach, kde sa stretnú remeselné zložky. Na kostýmovej výprave ich často participuje neskutočne veľa. Sú tam krajčíri, modistky, maskéri, čalúnnici, šperkári, obuvníci, umeleckí zámočníci... A s nimi treba prebrať každý detail.
- Ktorú z tých fáz máte najradšej a ktorá je naopak tá najzložitejšia?-
Mám najradšej tú prvú časť, keď sa hľadáme, keď tá tvorba dáva krídla. Potom sa už tie krídla pri realizácii trošku lámu, lebo vždy narazíme na nejaký problém, ale na to sme tu, aby sme ho vyriešili. No a potom prichádza tá krvopotná fáza prípravy, kedy sa začnú robiť prvé strihy a vzniká prvotná forma kostýmov. Keď sa začne ukazovať, že sme sa vydali dobrou cestou, prichádzajú na rad kostýmové skúšky. To je veľmi náročné. Napríklad, ak sa skúša 200 kostýmov, v nejakom priestore a v nejakom čase, tak sú to mimoriadne nahustené dni v priebehu jedného až dvoch týždňov.
Pre výtvarníka i remeselníkov je veľmi náročná aj fáza, kedy treba zachytávať všetky detaily, opravovať, upravovať a často až matematicky presne dolaďovať drobné detaily, ktoré si divák možno nikdy nevšimne, ale vníma ich herec, ktorému sa snažíme kostýmom pomôcť. A samozrejme, že ich vnímam aj ja. Musím si byť istá, že ten kostým má tú správnu podobu. A tú informáciu musí prebrať aj remeselník, ktorý musí všetko spracovať. Fáza realizácie trvá od momentu, keď odovzdám návrhy až po kostýmovú skúšku.
- Tým sa vaša práca končí alebo potom ešte na kostýmy nejako dohliadate?-
Tá práca celkom nekončí. Ja nemám rada taký spôsob tvorby, že nakreslím nejakých pandrláčikov, nakreslím kostýmy, odovzdám to režisérovi a mám to. Vždy moju prácu vnímam ako nejaké posolstvo, ako snahu odovzdať projektu seba samú. Snažím sa, aby tá moja zložka veľmi dobre fungovala v celkom kontexte inscenácie. To znamená v kontexte výtvarnosti, so svetlami, s réžiou a v kontexte s celou tou plejádou tvorcov, ktorí na hre participujú. Myslím, že len vtedy môže inscenácia dobre dopadnúť, keď sa všetky tvorivé zložky vzájomne prelínajú až sa stretnú v momente, keď sa celý produkt odovzdá na premiére divákovi.
- Spolupráca jednotlivých zložiek je pri tvorbe inscenácie zrejme mimoriadne dôležitá...-
Podľa mňa je to nevyhnutné. Inscenácia je výstupom, v ktorom sa stretáva práca všetkých tvorcov. Nemôžeme ísť vedľa seba ako rovnobežky. Či už sú to výtvarníci, režisér, herci, choreografi, dirigenti a ďalší tvorcovia, všetci musia spolupracovať. Mám takú skúsenosť, že inscenácia nikdy dobre nedopadne, ak sa pri jej tvorbe každý hrá na svojom piesočku. Ak sa tie cesty nepretnú, ale idú paralelne, tak je ten výsledok nejednoznačný a nie je dobrý.
- Je pre vašu prácu dôležitú, aby ste si rozumeli aj s hercami, pre ktorých tvoríte, aby sa im tie kostýmy páčili a cítili sa v nich dobre?-
Ja si nemusím s hercami rozumieť, dokonca sa im nemusia páčiť ani moje kostýmy. Dôležité je, aby ten herec, tanečník, alebo spevák cítil, že som na jeho vlnovej dĺžke a kostýmom mu chcem pomôcť. Nemusí sa mu vždy páčiť, veď niekedy vytvárame kostýmy, ktoré hercov deformujú, zošpatňujú, robia ich staršími... Herec musí pochopiť, že nehrá sám seba, ale hrá postavu a cez neho tú postavu nejako formujeme aj pomocou kostýmu.
- Akú časť vašej práce predstavuje výtvarná tvorba a akú časť zasa remeslo?-
To je dobrá otázka. Mnohí z mojich kolegov, ktorí boli bravúrni výtvarníci sa nejako nedokázali usadiť v tej realizačnej zložke. Pritom tá tvorivá časť predstavuje asi tretinu práce na kostýmoch. Zvyšok je už práve tá samotná realizácia, ktorá je veľmi dôležitá. Ja si myslím že je dobre, keď je kostýmový výtvarník aj remeselne zručný. Kedysi som sa veľmi venovala šitiu, hľadaniu materiálov a dodnes sa snažím byť v kontakte s trendmi. Snažím sa vedieť čo najviac o vyvíjaných materiáloch, o nových textíliách, či kostýmových technológiách. Okrem toho je veľmi dobré, keď kostýmovému výtvarníkovi dôverujú aj remeselníci. Keď vedia, že nevymýšľam nejaké fantazmagórie, ale že to, čo od tých ľudí vyžadujem, sú reálne veci.
To remeslo človek nemusí ovládať stopercentne, ale mal by ovládať aspoň teoreticky napríklad technológiu toho ako chce spracovať korzet, ako chce spracovať balerínu a tak ďalej. To sú často veľmi zložité veci. Ja som sa tomu nikdy nebránila a kým som sa tieto veci naučila, trvalo to veľmi dlho. Dnes po takmer 40-ročnej praxi by som povedala, že sú veci, ktoré ma až tak veľmi neprekvapia a to je bonus navyše.
Samozrejme, že mladí výtvarníci musia nejako začať, a na začiatku tvorby musí byť dominantná tá tvorivá umelecká časť a tá praktická, realizačná a remeselná sa dá praxou naučiť. Chce to samozrejme systematický spôsob práce.
- Divadelný kostým, to nie sú iba šaty. Čo všetko môže byť jeho súčasťou?-
Aj keď sa vraví, že šaty robia človeka, pri našej práci to nie sú len šaty, ktoré majú charakterizovať postavu a osobnosť herca, ktorý postavu stvárňuje. Ten kostým má napríklad aj svoje technologické pozadie, ktoré dokáže režisérovi pomôcť pri transformovaní postavy na javisku. Sú to rôzne technické veci, ako napríklad rýchlosť prevlekov, neobmedzenosť pohybu, alebo práve snaha o jeho obmedzenie, občas je to hľadanie nejakej hyperboly a podobne. Takže v kostýme je obsiahnutá aj istá technológia, aj hľadanie osobnosti herca, aj hľadania charakteru postavy...
Samozrejme, že súčasťou kostýmovej tvorby sú aj rôzne technologické veci, grify, ktoré sú pod kostýmami, napríklad korzety, spodná bielizeň, spodnice, ktoré sú niekedy veľmi rafinované. Je to aj obuv, galantérny tovar, doplnky, pančuchy, parochne, masky, zámočnícke detaily, zbrane, kašírované, či čalúnené detaily, brašne, tašky... Všetko čo je v dosahu herca a okolo neho, sa kostýmu nejako dotýka.
- Objem informácií, ktoré pri tvorbe musíte mať je asi dosť veľký, či už sú to vedomosti o historických obdobiach, o materiáloch, technológiách. Okrem toho musíte myslieť aj na také, na prvý pohľad maličkosti, že spievajúca herečka sa v kostýme musí vedieť aj dostatočne nadýchnuť a podobne. -
Áno to sú veci a vedomosti, ktoré človek do veľkej miery získa praxou. Musím byť zdatná aj v tej kostýmografii, musím vedieť niečo z histórie odievania a pri tom musím kalkulovať aj s tým, aby divák na ten konečný vizuál dobre reagoval. To je na tej práci najkrajšie, že kým odovzdáte finálny produkt, teda divadelný kostým, tak bádate v literatúre, hľadáte, čítate o hre, o období, prostredí a celkovom kontexte, v ktorom hra vznikla.
Aj tá teoretická časť, keď je človek celý ponorený v danej téme, je veľmi krásna. Kedysi sme boli pravidelnými návštevníkmi antikvariátov. Hľadali sme v nich vyobrazenia ľudí a šiat zo 17. či 18. storočia, alebo staré módne časopisy, ktoré už v 19. storočí pravidelne vychádzali.
- Je možné pomenovať nejaký základný atribút, ktorý by kostýmový výtvarník mal mať, bez ktorého by nemohol pracovať? -
Neviem ako charakterizovať dobrého kostýmového výtvarníka. Určite by mal empatiu voči ľuďom, s ktorými pracuje. Ak sa tým chce živiť, musí byť aj systematický, pretože v našej práci to inak nejde. Dôležitá je aj taká medziľudská psychológia a samozrejme schopnosť manažovať svoju prácu. Musí sa intenzívne zaujímať o to, kde a aké materiály sa dajú zohnať, ideálne aj rýchlo a ešte za rozumnú cenu. To je taký prozaický, ale veľmi dôležitý prvok, že treba mať v telefónom zozname stovky čísel na spoľahlivých dodávateľov.
- Myslíte si, že kostýmy môžu inscenáciu ovplyvniť do takej miery, že ju môžu pozdvihnúť, alebo aj naopak, celkom pokaziť? -
Myslím, že iba samotná kostýmová výprava nemôže inscenáciu ovplyvniť až tak zásadne. Ak je dobrá môže je však významne pomôcť. Pri divadelnej hre je vždy dôležité, aby sa snahy všetkých tvorcov stretli v nejakom želanom bode. Vtedy môže mať inscenácia úspech. Už sa mi párkrát stalo, že ľuďom sa hra veľmi nepáčila, ale ocenili kvalitu mojich kostýmov. Takéto niečo ma určite neteší. Robíme inscenácie pre diváka a úspech je to, keď zafunguje inscenácia ako celok.
- Ako vyzerá budúcnosť kostýmovej tvorby na Slovensku? Je dostatok mladých kostýmových výtvarníkov? -
Škola ich produkuje dosť, ale až v praxi sa ukáže, čo tí ľudia dokážu vytvoriť. Okrem talentu a schopností je pre kostýmového výtvarníka veľmi dôležité aj to, aby mal svojho kvalitného režiséra, alebo režisérov. Potom sa tá práca dá robiť až do staroby. Ja som to šťastie mala a preto ešte stále pracujem.
Ľudmila Várossová
Vytvorila počas svojej bohatej kariéry kostýmy pre stovky divadelných a televíznych inscenácií. V jej kostýmoch účinkovali herci nielen v činoherných, ale aj muzikálových, operných a baletných predstaveniach. Tvorila napríklad pre scény Slovenského národného divadla, pre Novú scénu v Bratislave i pre Divadlo Andreja Bagara v Nitre, kde naposledy spolupracovala s režisérom Petrom Oravcom pri tvorbe inscenácie Zaľúbený Shakespeare.