Meno

Meno

Premiéra18. 1. 2019
Dľžka1:50 hod.
Scéna Štúdio
Cena 15 €
Počet repríz 27

Brilantná francúzska konverzačná komédia s výborne napísanými dialógmi predstavuje priateľov patriacich k vyššej strednej vrstve Paríža, ktorých deklarované liberálne postoje predsa len narazia na spoločenské predsudky a stereotypy. A je otázne, či ostanú priateľmi aj po takejto spoločnej večeri...

Táto nesporne najlepšia francúzska komédia súčasnosti z pera etablovanej autorskej dvojice Matthieu Delaporte a Alexandre de la Patellière bola napísaná v roku 2010 a odvtedy sa s úspechom uvádza po celom svete. Autori boli za ňu nominovaní na prestížnu francúzsku divadelnú cenu Prix Molière a za scenár a réžiu k rovnomennému filmu získali nominácie na cenu César za najlepší film a adaptáciu.

Päť priateľov, ktorí sa poznajú už z detstva, sa stretne na spoločnej večeri. Elisabeth, matka dvoch detí a učiteľka francúzštiny na gymnáziu, pripravuje špecialitu marockej kuchyne. Jej manžel Pierre je profesorom literatúry na parížskej univerzite a viac ako príprava pohostenia ho zaujíma hľadanie kľúčov, ktoré opäť niekam založil. Kľúče nenájde ani po príchode hostí – Vincenta, brata Elisabeth, realitného makléra, a Clauda, hráča na pozaune vo filharmonickom orchestri. Vincentova tehotná partnerka Anna mešká, ale večera sa pomaly začína. Budúci otec prezradí, že dieťa bude chlapec. Ihneď sa začne hľadanie vhodného mena. Ale Vincent už meno vybral a bude to Adolphe... Atmosféra príjemnej večere sa okamžite zmení. Argument, že asociácia s menom Hitlera je minimálna, pretože meno Vincentovho syna sa bude písať po francúzsky, Pierrovi nestačí. Strhne sa výmena názorov, v ktorej si každý musí dať pozor, aby mu nepraskli nervy. Keď sa konečne objaví Anna, aj s budúcim nositeľom mena Adolphe, kolotoč hádok opäť pokračuje. Od názorov na mená detí a odhalení rodinnej minulosti sa pozornosť spoločnosti presunie na Clauda, ktorý sa doteraz snažil držať v úzadí.

Inscenácia obsahuje expresívne výrazy.

Predstavenie je bez prestávky.

Autor

  • Matthieu Delaporte
  • Alexandre de la Pateliére

Réžia

  • Matúš Bachynec

Preklad

  • Elena Flašková

Kostýmy

  • Ján Husár

Dramaturgia

Scéna

  • Barbora Šajgalíková

Vincent Larchet

Pierre Garaud

Elisabeth Garaud-Larchet

Claude Gatignol

Anna Caravati

Inteligentná komédia priamo zo života

Dominika Cunevová 1. február 2019

Čo by ste robili, keby sa váš priateľ rozhodne dať očakávanému dieťaťu meno Adolf? Predsa len kedysi patrilo i najznámejšiemu diktátorovi. Naoko nevinný žart však okrem predsudkov odhalí nečakané tajomstvá. Napokon začnete pochybovať o tom, či skutočne o svojich dlhoročných priateľoch viete všetko.

Pri novej inscenácii Divadla Andreja Bagara môžu mať mnohí pocit déja vu. Súčasná francúzska komédia Meno totiž až príliš pripomína realitu. Humorné dielo napísala v roku 2010 dvojica autorov Matthieu Delaporte a Alexandre de La Patelliére. Ihneď sa zaradila medzi úspešné tituly, ktoré uvádzajú divadla po celom svete.

Hovorí o stretnutí piatich dobrých priateľov, ktorí sa dohodnú na spoločnej večeri. Pripravuje ju Elisabeth, učiteľka francúzštiny na gymnáziu. Čaká, že jej s prípravami a uspaním detí pomôže manžel Pierre, profesor na parížskej univerzite. Ten však radšej hľadá kľúče.

Ako prvý prichádza brat Elisabeth Vincent, úspešný realitný maklér a nastávajúci otec. Po príchode ďalšieho hosťa Claudom, hráča vo filharmonickom orchestri, začnú tému o očakávanom dieťati.

Vincent prezradí, že jeho potomkom bude chlapec. Ostatní hneď začnú hľadať vhodné meno, budúci otec ich však rýchlo preruší. Meno už vybrali a má cveng diktátorstva. Príjemný večer naruší jediné slovo – Adolphe.

Ospevovaný liberalizmus predstaviteľov vyššej strednej vrstvy nalomia obyčajné predsudky a stereotyp. Atmosféra sa však nezmení ani po príchode tehotnej Anny, keď Vincent prizná, že iba žartoval. Spustí sa séria hádok a vzájomného obviňovania, v ktorej každý postupne stráca nervy. Okrem ututlaných dôverností z minulosti sa nakoniec sa prevalí aj tajomstvo, ktoré vážne poznačí dôveru medzi priateľmi.

V Divadle Andreja Bagara sa spracovania hry ujal mladý režisér Matúš Bachynec. Spolu s dramaturgičkami Luciou Mihálovou a Magdalénou Žiakovou priniesli divákom hru, v ktorej si každý nájde niečo povedomé.

Najväčšie čaro konverzačnej komédie spočíva v jej uveriteľnosti. Prirodzené dialógy hrdinov sú ako vystrihnuté zo života. Počas sledovania divákovi prídu povedomé nielen situácie, ale i charakterové črty postáv. Pripomenú im buď seba samého, alebo niekoho z vlastného okruhu priateľov.

Herci Martin Nahálka, Barbora Andrešičová, Branislav Matuščin, Tomáš Stopa a Andrea Sabová verne znázornili typy ľudí, ktorí sa bežne vyskytujú medzi nami. Vždy je tu ten, čo musí zabŕdať a každá skupinka má tiež nejakého obetného baránka. No ani jedna z postáv nie je vyslovene čiernobiela, čo dodáva hre ešte väčšiu mieru autenticity. Súčasná scéna Barbory Šajgalíkovej a kostýmy Jána Husára už len dotvárajú dojem reálnosti.

Na rozdiel od niektorých iných komédií Meno predstavuje typ nenásilného humoru. Pramení z inteligentných rozhovorov a okolností, ktoré u ľudí prirodzene vyvolávajú smiech. Pozrieť by si ju mal skutočne každý, kto uprednostňuje nenútené vtipy a rafinovane napísaný scenár.

Kto má chuť na Adolfa?

Mirka Košťálová 19. január 2019

Umelecké duo Matthieu Delaporte a Alexandre de la Patelliére patria k uznávaným francúzskymi scenáristom, dramaturgom, režisérom a producentom. Za scenár k animovanému filmu Renaissance (2006) získali cenu za Najlepší dlhometrážny film na Festival international du film d´animation a cenu za Najlepší film na festivale animovaného filmu v Kecskeméte. Okrem scenárov pre film a televíziu sa venujú aj tvorbe divadelných hier - jednu z nich, Meno, napísali pre divadlo Théâtre Édouard VII. Za túto konverzačnú komédiu boli nominovaní na šesť ocenení divadelnej ceny Prix Moliére, nehovoriac o filmovej adaptácii rovnomennej divadelnej hry, ktorá im priniesla nominácie v kategóriách Najlepší film, Najlepší scenár a Najlepší herec v hlavnej úlohe. 

 

Vo francúzskej konverzačnej komédii Meno sa stretáva pätica priateľov na spoločnej večeri u manželského páru - matky dvoch detí a učiteľky francúzštiny Elisabeth a profesora literatúry na parížskej univerzite, Pierra. Zavítajú k nim hostia - realitný maklér Vincent (brat Elisabeth), jeho tehotná partnerka Anna (ktorá kvôli stretnutiu s kórejskými obchodníkmi príde neskôr) a trombonista vo filharmonickom orchestri - Claude. Práve tehotenstvo Anny sa stáva hlavnou témou večere, počas ktorej Elisabeth podáva špeciality z marockej kuchyne (kuskus, pita, hummus, harissa a pod.). Budúci otec prezradí, že čakajú chlapca, čo automaticky vyvoláva u ostatných zvedavosť. Vincent prezradí meno chlapca - Adolphe. U ostatných to vyvolá asociáciu s Adolfom Hitlerom. Dovtedy príjemný priebeh večere sa vplyvom tejto informácie okamžite zmení. Začnú vznikať prvé nedorozumenia, hádky, ktoré pramenia zo spoločenských predsudkov, hoci Vincent tvrdí, že syna pomenujú po hrdinovi Adolphovi z francúzskeho románu od Benjamina Constanta. S príchodom Anny sa situácia vyostrí a na povrch vyplávajú zásadné informácie, ktoré by za iných okolností ostali skryté...Komédiu charakterizujú prepracované dialógy, vďaka ktorým sa autorom darí postupne budovať napätie a oscilovať na hranici humoru a tragédie. Predpokladám, že aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa pre divadelnú hru Meno v preklade Eleny Flaškovejrozhodlo Divadlo Andreja Bagara v Nitre v divadelnej sezóne 2018/2019.

 

Scéna Barbory Šajgalíkovej síce na prvý pohľad pripomína vzorovú obývačku z katalógu IKEA, no zachováva určité dekoračné bytové prvky príznačné pre hmotnú kultúru Francúzska - francúzske okno umiestnené v ľavej časti javiska, obrazy francúzskych ľavičiarov položených na zemi (Simone de Beauvoir, Louis Althusser, Henri Lefebvre, J. P. Sartre, Michel Foucalt, Albert Camus), či kožené kreslá. Neodmysliteľnou súčasťou scény je domáca knižnica, zaplnená knihami, ktorá reprezentuje nielen profesijný, ale aj súkromný vzťah Elisabeth a Pierra ku knihám (až v závere inscenácie sa dozvieme, prečo sa Elisabeth vzdala doktorandského štúdia).  Kostýmy Jána Husára pôsobia v scénickom priestore konzistentne a poukazujú na francúzsku eleganciu. Ich neutrálne farby navyše podporujú sociálne statusy postáv - profesor literatúry Pierre (Branislav Matuščin) má typický veľký rozťahaný sveter s voľnými nohavicami, jeho manželka Elisabeth (Barbora Andrešičová) pôsobí v bielej košeli a čiernych nohaviciach elegantne, hoci má okolo krku zásteru, zatiaľ čo realitný maklér Vincent (Martin Nahálka) prichádza na návštevu v sivom obleku s bielou košeľou. Kostýmové riešenie Claudea (Tomáš Stopa) plne rešpektuje status trombonistu vo filharmónii - frak (košeľa s manžetovými gombíkmi, vesta, traky) je typickým odevom pre koncertných hudobných umelcov. Z hľadiska kostýmového riešenia pôsobí kontrastným dojmom tehotná partnerka Anna (Andrea Sabová), ktorá na návštevu prichádza v tmavozelených šatách po kolená. Zelenú v tomto kontexte môžeme vnímať ako farbu rastu a plodnosti, čo korešponduje s jej požehnaným stavom.

Pre režiséra Matúša Bachynca, nedávneho absolventa VŠMU, je to prvá réžia francúzskej konverzačnej komédie (predtým inscenoval prevažne ,,vážnejšie" tituly - spomeňme napr. Kabaret normalizácia alebo Modlitba pre Martu v SND, Všetko za národ v Divadle LAB, Ťapákovcov v Divadle Jána Palárika v Trnave, či Pascu na myši v Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene). Na začiatku inscenácie oboznamuje Martin Nahálka prostredníctvom hlasovej nahrávky divákov s postavami príbehu, na pozadí šansónovej hudby. Je škoda, že v inscenácii sa viac nepracuje s hudbou, pretože by dokázala umocniť vyznenie niektorých mizanscén (najmä humorných). Hlavným komunikačným prostriedkom divadelnej hry Meno je napätie, čo mladý režisér prenáša aj do réžie. Bachynec si uvedomuje, že konverzačná komédia stojí predovšetkým na hereckých protagonistoch, vďaka čomu im otvára dostatočne veľký priestor. 

Andrea Sabová kreuje Annu ako sebavedomú a ironickú ženu, ktorá porušuje spoločenské pravidlá týkajúce sa fajčenia počas tehotenstva (ako spomenie jej muž, Anna je pravdepodobne jedinou ženou, ktorá počas tehotenstva začala fajčiť a nechce sa toho vzdať). Prchkosť a výbušnosť herečky Andrey Sabovej tvorí kontrast s jej krehkým výzorom, čo vo výslednom tvare vytvára zaujímavý prístup k uchopeniu javiskovej postavy. Martin Nahálka je solídnym hereckým partnerom pre Andreu Sabovú., stvárňuje Anninho manžela. Obidvaja sú výbušní, ale zatiaľ čo Sabová dokáže svoju Annu v určitých momentoch skrotiť (napr. prezývka pre Claudea, tajnosti okolo vzťahu Claude a Elisabethinej matky), tak Nahálka je vo svojich prejavoch oveľa expresívnejší - počnúc urážkami, krikom, vyhodením Anninej tašky cez okno, až po fyzické napadnutie Claudea. Sabová s Nahálkom tak v konečnom výsledkom reprezentujú výbušný partnerský vzťah, v ktorom je však žena tá, ktorá dokáže ovládnuť svoju emocionalitu. Tvoria určité opozitum voči ďalšiemu páru - Elisabeth v stvárnení Barbory Andrešičovej a jej manželovi Pierrovi v hereckej interpretácii Branislava MatuščinaBarbora Andrešičová kreuje Elisabeth ako starostlivú matku a hostiteľku, ktorej záleží na tom, aby bolo všetko dokonalé - či už príprava marockého jedla, až po medziľudské vzťahy (nechce, aby sa Claude presťahoval do Marseille). Pod perfekcionizmom však ukrýva nenaplnené kariérne ambície, ktorých sa vzdala v prospech svojho manžela, profesora literatúry. Andrešičovej Elisabeth prechádza vývinovým oblúkom - od počiatočnej snahy o dokonalosť, až po záverečný monológ, v ktorom prejavuje zhnusenie nad ľudským pokrytectvom a klamstvom, ktoré ovplyvnilo jej vzťah s priateľom Claudeom. Herecký prejav Barbory Andrešičovej je v tejto komédii nesmierne podmanivý, pretože balansuje na hranici rozumu a citu. Vďaka tomuto pnutiu pôsobí jej postava mimoriadne plasticky. Branislav Matuščin kreuje svojho Pierra ako intelektuála, večne zahrabaného v knihách, pre ktorého je profesijná kariéra dôležitejšia než čas strávený s deťmi. Pre herectvo Matuščina je charakteristické ustavičné hľadanie medzi knihami, presviedčanie o vlastnej pravde a neschopnosť čeliť realite, na ktorú dopláca v závere inscenácie. Pozoruhodný herecký výkon predvádza aj Tomáš Stopa - stvárňuje Claudea, trombonistu filharmonického orchestra. Stopa prostredníctvom úsporných vonkajších výrazových prostriedkov (zhrbený chrbát, neisté prešľapovanie, zakríknutý hlas) vytvára na prvý pohľad zakríknutého umelca, vďaka čomu sa mu v závere podarí odhaliť hlbší rozmer Claudovej osobnosti. Vďaka tomu pôsobí jeho herecká kreácia príťažlivým dojmom, dokáže prekvapovať a podmaniť si diváka. Herci sa stávajú katalyzátormi napätia a v inscenácii vytvárajú primeraný temporytmus. 

Ak sa pozrieme na aktuálny repertoár Divadla Andreja Bagara v Nitre, nájdeme tam niekoľko komédií, v ktorých je prítomný ženský element - spomeňme Dámsku šatňuDámskeho krajčíraSyna či dcéru? Inscenácia francúzskej komédie Meno je v rámci monotematicky ladenej sezóny Muži bez hraníc určitým spestrením. Spomedzi ostatných komédií vyniká množstvom otázok, ktoré si divák začne klásť: Prečo skrývame pravdu? Bojíme sa toho, že náš priatelia budú odcudzovať? A čo ak kvôli pravde stratíme priateľov? Je človek, ktorý sa usmieva, naozaj šťastný, alebo je to len divadielko pre jeho priateľov, aby im dokázal, že žije fantastický život? A prečo je v dnešnej dobe úprimnosť takým vzácnym slovom? 

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Spojte sa s nami

Tento web používa na poskytovanie služieb a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním týchto stránok s tým súhlasíte. Viac informácií.