Gazdiná roba

Gazdiná roba

Premiéra5. 10. 2014
Dľžka2:30 hod.
Scéna Veľká sála
Derniéra29. 4. 2017
Počet repríz 28

baladický príbeh nenaplnenej lásky a túžby nájsť vlastné šťastie

Baladický príbeh nenaplnenej lásky a túžby nájsť vlastné šťastie vo svete plnom predsudkov a predurčeností. Tvrdý boj ženy o presadenie seba a svojho práva na šťastie, hľadanie úniku z prísne daných pravidiel.  

Chudobná krajčírka Eva miluje Emana z bohatej rodiny. Nikto ich láske nepraje. Emanova matka má pre syna vyhliadnutú bohatú nevestu Marišu a Evin otec s tetou sa Eve vysmievajú, že si ju Eman nikdy nevezme. V dedine sa slávia hody a Eva vyčíta Emanovi, že sa nechal zvoliť za starejšieho, vediac, že ona nemá dosť peňazí, aby mu mohla byť partnerkou. Kožušník Samko dá Eve najavo, že ju má rád. Tá je šťastná, že si ju, chudobné dievča bez majetku, vôbec niekto vezme, a tak si po Vianociach naplánujú svadbu. Ale to je len začiatok silnej ľudskej drámy...

Nezvratný stroj osudu sa začne naplno krútiť. Ozrutné a škrípajúce kolesá začnú drviť predstavy, sny a túžby hrdinov príbehu. Nikto pred nimi neunikne, nikto sa neskryje...   

Dej hry sa odohráva na slovensko-moravskom pomedzí. Dielom prechádza silný sociálny a konfesijný konflikt: bohatý sedliak katolíckej viery a chudobná krajčírka – evanjelička. Hra bola napísaná v štylizovanom moravskosliezskom dialekte. Dokonca i názov, ktorý autorka hre vymyslela, je novotvar, ktorý až potom prešiel do slovníka českého jazyka: gazdina roba = žena s hospodárom žijúca, ale nie ako jeho pravá manželka.

Inscenácia v precíznej a zároveň bohato obraznej podobe českého režiséra Jana Antonína Pitínského ponúkne nielen strhujúci príbeh nerovnej lásky, ale aj výnimočný inscenačný tvar. Poeticko-drsné herecké výkony, moravské viac hlasé spevy, ozvuk našej súčasnosti, presah do dneška, veľkorysú výpravu, monumentalitu javiskovej mágie. Gazdiná roba ako príbeh osudovej predurčenosti a nezmieriteľnosti, ako aj morálneho zlyhania jednotlivca či celej spoločnosti.

Autor

  • Gabriela Preissová

Réžia

  • Jan Antonín Pitínský

Preklad

  • Matúš Kavec

Kostýmy

  • Alexandra Grusková

Dramaturgia

  • Svetozár Sprušanský

Scéna

  • Tomáš Rusín

Hudba

  • Tomáš Jeřábek
  • Matěj Kroupa

Korepetice

  • Eva Pacovská

Návrh scény

  • Ján Váh

EVA, krajčírka

Evina TETKA

Mešianovka, sedliačka

KOTLIBOVKA, sedliačka

EMAN MEŠIANÝ

SAMKO JAGOŠ, kožušník

ZUZKA,priateľka Evy

DOKTOR z Hrozenkova

NOTÁRIUSKA

JOŽKO, šuhaj

POLUŠA, jeho frajerka

RUBAČ, robotník

ŽIGA, robotník

HUSPEKA, notár z Prešporka

BARÓN, majiteľ dvora

BARÓNKA, majiteľka dvora

GABRIELA PREISSOVÁ

PRVÝ STAREJŠÍ

DRUHÝ STAREJŠÍ

MARIŠA

DEDINČANIA

Jedinečný výsledok na pulze dňa

Vladimír Blaho 4. január 2015

Keď dramaturgia Divadla Andreja Bagara v Nitre zaradila do hracieho plánu sezóny 2014/15 hru Gabriely Preissovej Gazdiná roba, ešte nemohla vedieť, že inscenácia tejto hry bude mimoriadne súzvučiť s februárovým referendom o rodine, ktoré už dnes polarizuje slovenskú spoločnosť. Hoci od premiéry tejto hry ubehlo 125 rokov a naša spoločnosť sa od tých čias výrazne zmenila v mnohých smeroch (vrátane aspoň čiastočnej ženskej emancipácie), inštitút rodiny stále zápasí s problémami morálky a partnerského súžitia. Pravda, tieto problémy sa nedajú riešiť nejakým zákonom, ale len mravnou obrodou na jednej strane a odstránením viacerých spoločenských problémov, ktoré manželskú inštitúciu oslabujú, na strane druhej. Mám na mysli také záležitosti, ako je ľahkovážnosť mladých ľudí pri uzatváraní alebo ukončovaní vzájomného zväzku, resp. jeho dnes priam módneho formálneho neposvätenia, ale aj zlú sociálnu situáciu rodín a problémy súvisiace s migráciou jedného z jej členov za prácou. Konfesionálna nevraživosť je dnes azda menšia než v časoch mojej mladosti, no výber partnera podľa ekonomického a spoločenského statusu po útlme v ére reálneho socializmu sa už kde-tu opäť objavuje. Toto sú faktory, ktoré sú nepriateľské voči inštitúcii rodiny, a nie legalizácia istých práv jednej sexuálnej menšiny. Nad konkrétnymi problémami stojí však ako vždy rebríček spoločenských hodnôt, ktoré dnes nabádajú človeka k bezohľadnému egoizmu a ktoré deštruktívne pôsobia na morálku vo všetkých smeroch.

Hry Gabriely Preissovej patria k realistickému prúdu českej dramatickej tvorby, ktorá už v časoch jeho počiatkov (posledné dve desaťročia 19. storočia) bola prijímaná protirečivo. Pre stúpencov modernistických umeleckých smerov boli tieto hry príliš konzervatívne v umeleckom i spoločenskom názore. Pre tých, čo sa snažili prepojiť „vysoké umenie“ so životom prostého vidieckeho ľudu na javisku i v hľadisku, išlo takmer o kultové diela. Preissovej Gazdiná robaJej pastorkyňa (obe inšpirované spoznávaním svojrázu Moravského Slovácka) spolu s Marišou bratov Mrštíkovcov v oblasti drámy a komediálni Stroupežníckeho Naši furianti (v SND uvádzaní pod názvom Viťúzi) v slovenských končinách doplnení o svojráznu poetiku hier Ferka Urbánka sa stali načas na východ od rieky Moravy kmeňovým repertoárom ochotníckych súborov najmä slovenského západu. Vo víre vekov sa (na rozdiel od Mariše) obe najlepšie Preissovej hry vytratili z divadiel činoherných, no pred zabudnutím ich zachránili operní skladatelia. Janáčkova Jej pastorkyňa sa hráva v celom svete a Foerstrova Eva podľa Preissovej Gazdinej roby sa občas objavuje v repertoári českých operných scén. Na Slovensku ju uviedlo SND v roku 1940 a v roku 1959 práve ňou začínalo svoju existenciu tretie slovenské operné divadlo – dnešná Štátna opera v Banskej Bystrici.

Nitrianske divadlo si pre naštudovanie Preissovej prvotiny prizvalo významnú režisérsku osobnosť s avantgardnou povesťou – Jána Antonína Pitínskeho. Režisér žil istý čas aj v Luhačoviciach, kde sa v Preissovej časoch popredný slovenský hlasista priatelil s moravskými umelcami a vytváral mosty medzi dvoma národmi, z ktorých potom na 67 rokov vzišlo súžitie Čechov a Slovákov. Pitínský pristúpil k Preissovej dielu s úctou bez toho, že by sa zriekol základných čŕt svojho umeleckého rukopisu. Inak je to už desiata inscenácia tohto režiséra na Slovensku (vrátane réžie Pucciniho jednoaktoviek v ŠD Košice).

Vráťme sa však k príbehu Gazdinej roby. Ústrednou postavou je Eva, mladá chudobná krajčírka zamilovaná do bohatšieho mládenca a navyše katolíka Emana . V trocha rozháranom prvom dejstve si uvedomí, že jej vzťah s ním kvôli náboženským a sociálnym predsudkom nemá perspektívu a rozhodne sa vydať za chromého a jej oddaného evanjelíka Samka. Manželstvo jej neprinesie šťastie. Manžel zaviní smrť ich dieťaťa a Evu to stále viac ťahá za bývalou láskou. Kríza vyvrcholí jej odchodom s Emanom za prácou do Rakúska, kde hrá úlohu jeho manželky v nádeji, že jej ženatý milenec sa rozvedie a vezme si ju za zákonitú manželku. Keď jej želania narazia na tvrdú realitu a uvedomí si, že navždy zostane spoločensky opovrhovanou gazdinou robou, berie si život. Je až prekvapujúce, ako tento na prvý pohľad zastaraný príbeh (v Českej republike sa údajne dnes 40 % detí rodí mimo manželstva) dokáže zarezonovať. V dôsledne realistickom stvárnení by  zrejme naozaj nebol príťažlivý pre dnešné publikum. Tu však došlo k zázračnému súzvuku režisérskeho prístupu a daností divadelného súboru odchovaného na výborných muzikáloch, ktoré k ovládaniu bežného činoherného remesla pridali hercom schopnosť brilantných pohybovo-speváckych daností. Aj dnešné nitrianske publikum (na repríze, ktorú som navštívil až nezvyklo mladé) zrejme holduje tomuto typu syntetického divadla, raz postaveného viac na vonkajškovom efekte (v muzikáloch), raz (ako v tomto prípade) aj umocňujúceho étos príbehu.

Scénu Jána Váha najmä v oboch krajných obrazoch inscenácie tvorí sústava stolov a stoličiek, s ktorou sa neustále manipuluje nielen ako s konkrétnou rekvizitou, ale ktorá slúži na vytváranie istých symbolických obrazcov zodpovedajúcich danej situácii. Kostýmy Alexandry Gruskovej v prvom dejstve rešpektujú folklórny ráz moravského (v textoch slovenského, pretože česká verejnosť dlho nerozlišovala medzi Slováckom a Slovenskom) prostredia. V ďalších obrazoch sa ich štylizácia ešte povyšuje. Réžia nenecháva ani na chvíľu dianie na javisku mimo pohybu, len pri intímnych výjavoch často využívaný komparz väčšinou zostane v sošnom postoji. Mimoriadne účinne vychádzajú aj „prestrihy“ medzi jednotlivými scénami.  Napriek tomu, že ide o akúsi mätež štýlov, celkový dojem je až prekvapujúco konzistentný. Próza sa mieša s tancom a spevom (vrátane  vokálneho okteta, ktoré sakrálnou skladbou stojac v hľadisku príbeh uzatvára), vynikajúco je namixovaná reprodukovaná hudba, opäť široko žánrovo triedená (od rocku cez operu, po ľudovú a sakrálnu hudbu) pôsobiaca nie ako výplň medzi dialógmi, ale skôr ako dynamizujúci faktor. Podobne sa dá hovoriť o herectve inscenácie. To realistické sa len kde-tu mihne, badať nábehy k herectvu expresionizmu, nechýba recesistický výstup, ukážka (na hranici paródie) superrealistických hereckých etúd, ale základným určujúcim rysom hereckých výkonov je  štylizovaný pohyb raz nahradzujúci reálne činnosti, raz skôr korešpondujúci s psychickým stavom postavy. Réžia rámcuje celý príbeh akýmsi prológom, v ktorom sa divákom prihovorí (v češtine) herečka v postave Gabriely Preissovej. Spisovateľka potom ešte raz vstúpi do diania na úvod druhého dejstva, keď na spôsob niekdajších knižných drám popisuje, ako má vyzerať scéna. Na inom mieste zasa rozbíjajúc javiskovú ilúziu  jeden zo starejších „režíruje“ dialóg dvoch klebetníc pripomínajúci dialóg Dory a Mary zo Ženského zákona, v ktorom výkony Evy PavlíkovejGabriely Dolnej kolíšu medzi parodickým prehrávaním a chápaním herca ako bábky. Napriek tomu, že réžia kladie taký dôraz na formálnu stránku javiskového diania, predstavenie dosahuje vysoký stupeň emotívnosti, v čom hrá prím osud nešťastnej Evy disciplinovane a bez zbytočného sentimentu stvárnenej Kristínou Turjanovou. Réžia tiež vyvážene prepája líniu súkromno-morálnu s líniou spoločenskou a práve v nej môže vnímavý divák nájsť viaceré paralely s dneškom.

Ak sa divák v úvodných minútach stotožní s režijným prístupom, potom v závere musí odchádzať z divadla plný emócií a divadlo tak môže plniť (popri zábave) svoje hlavné poslanie už pred niekoľkými desaťročiami zadefinované dvoma významnými osobnosťami. Podľa divadelného a filmového režiséra Luchina Viscontiho je zmyslom divadla ukázať človeka v jeho tragickom a heroickom úsilí o prekonanie seba samého a v jeho hľadaní zmyslu vlastnej existencie. Náš Július Paštéka zasa chápal divadlo aj ako súdnu sieň spoločnosti a ako tribúnu myšlienok a vyrovnávania sa s konfliktmi individuálneho a spoločenského rozmeru. Pitínskeho nitrianska inscenácia Gazdinej roby tieto úlohy spĺňa vrchovatou mierou.    

Ako sa dá hovoriť súčasným jazykom cez starú hru

Karol Mišovic 30. december 2015

Divadlo Andreja Bagara v Nitre naštudovalo na Slovensku takmer neuvádzaný klenot českej realistickej drámy.

Už pri príchode do sály je jasné, že neuvidíme realisticky vyrozprávaný príbeh o chudobnej krajčírke Eve, ktorú nešťastná láska a spoločenské konvencie privedú na pokraj síl. Český režisér Jan Antonín Pitínský ostal verný svojej poetike, ktorej hlavným zámerom je absolútne zdivadelnenie dramatickej predlohy. Inscenáciu dokonca rámcuje postava samotnej autorky Gabriely Preissovej (Eva Hlaváčová), ktorá nás uvádza do príbehu aj kontextu svojho vzťahu k Nitre.

Stoly, hýbte sa!

Hlavnými scénickými prvkami sa stávajú desiatky stolov a stoličiek neustále prítomných na scéne. Tie nahrádzajú takmer všetky rekvizity. Sú totiž všetkým: malým improvizovaným javiskom, stenou či ruinami (myšlienkovými aj fyzickými). Scénický výtvarník Tomáš Rusín tak jednoducho vytvoril charakterizovaný priestor – prostredie pre ľudský zápas.

V Pitínského réžii nejde o konkretizujúce metafory, ale o intuitívne symboly, ktoré môžu každému divákovi asociovať niečo iné. Tak ako je inscenácia pretkaná folklórnymi ornamentmi a rituálmi (v hudobnom výbere zaznejú aj tvrdšie súčasné melódie), tak je výrazná aj javiskovo čistou, miestami až robotickou štylizáciou. Psychologické herectvo sa strieda s racionálnym odstupom.

K jedným z vrcholných miest inscenácie patrí scéna dedinských matiek Mešianovky (Gabriela Dolná) a Kotlibovky (Eva Pavlíková), ktoré zbor dedinčanov vyvedie na malé javisko vytvorené zo stolov a herečky s vysokou dávkou hyperboly sprostredkúvajú najnovšie klebety.

Opäť tvrdohlavá

Škoda, že dramaturgia divadla Kristíne Turjanovej v poslednom čase v rýchlom slede prideľuje postavy podobného razenia – sebavedomé a tvrdohlavé ženy. Tak sa stáva, že sa jej kreácie na seba začínajú príliš podobať. Každopádne titulná Eva je v herečkinom podaní podobou ženy vnútorne hrdej a pritom nešťastnej, ktorá napriek tomu zanovito rozhoduje sama za seba. Je nepríjemná a neústupčivá z princípu, pričom si neuvedomuje dôsledky. Až neskôr u nej vyvrie na povrch aj jemnejšia tónina. Turjanová tak opäť vytvorila precíznu štúdiu temperamentnej ženy, ktorá odmieta nechať sa manipulovať. Racionálnym gestom, zmyslom pre štylizáciu a citom pre interpretáciu myšlienky jej výborne sekundovali Daniela Kuffelová (Evina tetka) a Jakub Rybárik (Samko). Podobne možno hovoriť aj o Romanovi Poláčikovi (Eman), len pri tlmočení mužskej neochvejnosti mu ešte logicky chýbajú roky praxe.

Inscenácia mierne pokrivkáva v rytme, miestami v zrozumiteľnosti a hereckej koncentrovanosti. Ale kto čaká divadlo so špecifickým jazykom, ktorý dokáže i cez vyše storočný text vypovedať aj o dnešných problémoch, nech sa vyberie do Nitry.

Gazdiná roba v novom šate

Miroslav Ballay 11. december 2014

Nitrianske Divadlo Andreja Bagara prekvapujúco na sklonku tohto roka siahlo ku klenotu českého realizmu – hre Gabriely Preissovej Gazdiná roba.

Voľba tematiky i predlohy sa ukázali správne. Český režisér Jan Antonín Pitínský nesklamal a v inscenačnom prístupe mnohonásobne priblížil svoju typickú poetiku, ako aj schopnosť priniesť na javisko na výsosť moderné dielo.

Drsný dedinský príbeh, zasadený do moravsko-slovenského pomedzia z konca 19. storočia, o ženskom údele, odvahe, dobovom emancipačnom zápase dedinskej krajčírky Evy citlivo koloroval dobovými inšpiráciami. Zaujímavosťou bola nesporne Preissovej folklórna inšpirácia, z ktorej si Pitínský vzal len isté náznaky moravsko-slovenského koloritu. K jednotlivým ľudovým námetom pristupoval spolu s hudobným skladateľom a dirigentom (Matěj Kroupa, Tomáš Jeřábek) veľmi citlivo.

Pitínský predlohu "odfolklorizoval“. Najmä v hudobnej rovine ju výrazne aktualizoval (demolačná turbo zábava v súčasnom šate). Výsledkom sa stala štylizácia výrazovosti v celkovom inscenačnom tvare. Režisér navyše umne zakomponoval spevácky zbor dedinčanov v rafinovanom estetickom uspôsobení. Doslova na scéne tvoril rustikálne ornamenty so symetricky radenými stolmi a stoličkami ako jedinými scénografickými prvkami, ktoré sa v zmysle skratky stali viacúčelovými znakmi.

Ustriehol mieru

V inscenácii osobitne vynikol ojedinelý prístup režiséra k hereckej tvorbe. Dominovala netradične častá štylizácia nad folklórnou manierou v hereckej kresbe. Režisér ustriehol mieru, vyváženosť v celkovom hereckom stvárnení dedinskej drámy. Herci priam v horúčkovitom chvate dynamicky stelesňovali neraz konfliktný stav, rozorvanosť, dramatické momenty v exaltovanej štylizácii. Rovnako zaujali svojou polohou v priestore, respektíve komunikáciou prostredníctvom umiestnenia v priestore. Hrali neraz na proscéniu, v priezoroch, na vyvýšených platformách zo stolov a podobne.

Majstrovstvo J. A. Pitínskeho sa prejavilo i v originálnom komponovaní najmä davových scén s hercami a komparzom na scéne s častými hudobnými (vokálnymi) a tanečnými partmi. Pitínsky vyslovene nestaval na realistickom herectve. Výnimočnosťou jeho režijnej práce sa stala hravosť s celkovou hereckou štylizáciou, napríklad vo stvárnení dedinskej driny.

Herci na to využívali stereotypnú mechanickosť pohybov, prácu s gestami v kontrapunkte s prežívaným duševným stavom. Umocnená bola nevšednou hudobnosťou, smerujúcou i v hereckej kresbe k netradičnej, pohybovej štylizácii. Celková zvolená štylizácia neprekážala Kristíne Turjanovej v tom, aby odkryla plnokrvný portrét tragickej roviny údelu dedinskej krajčírky Evy.

Svieži estetický koncert

Rovnako výrazný výkon predstavila aj Daniela Kuffelová, ktorej sa podarilo nájsť v postave Evinej tetky vyvážený kompromis medzi psychologickým zvnútornením a zjavnou štylizáciou. Gabriela Dolná dokázala zase vďačne vyťažiť priestor pre svoju postavu intrigánky, jazyčnice sedliačky Mešianovky s patričnou ráznosťou bez zbytočnej komickej hyperboly. Z mladšej generácie zaujali vo väčšej či menšej prieraznosti Jakub Rybárik, Roman Poláčik, Alena Pajtinková či Linda Dóczyová.

Inscenácia jednoznačne vzbudila pozornosť po stránke režijnej, hudobnej i hereckej. Pitínský skomponoval svieži estetický koncert v celkovej syntéze javiskových zložiek, ktorý rozhodne zaujal.

Hodnotenie Pravdy: 5/5

Gabriela Preissová: Gazdiná roba / dramaturgia: Svetozár Sprušanský / réžia: Jan Antonín Pitínský / scéna: Tomáš Rusín / kostýmy: Alexandra Grusková / hudba: Matěj Kroupa / hrajú: Kristína Turjanová, Daniela Kuffelová, Gabriela Dolná, Eva Pavlíková, Roman Poláčik, Jakub Rybárik, Alena Pajtinková, Ivan Vojtek a i. / premiéra: Divadlo Andreja Bagara v Nitre 5. decembra 2014.

 

Recenzia/nerecenzia

Marta Žilková 10. december 2014

Takmer každé slovenské divadlo čas od času siahne za klasickým divadelným titulom z viacerých dôvodov. Niekedy je to otázka prehlbovania vedomostí, inokedy príležitosť aktualizovať starý text či jednoducho spestriť súčasný repertoár a naplniť pokladnicu divadla. Nevedno, ktoré z týchto možností mal na mysli dramaturg nitrianskeho Divadla Andreja Bagara Svetozár Sprušanský, keď zvolil klasickú hru českej autorky Gabriely Preissovej Gazdiná roba. Zrejme rozhodla aj ochota známeho českého režiséra Jana Antonína Pitínskeho ujať sa realizácie hry. Ten stavil na zvláštnostiach hereckej pohybovej techniky spojenej s moravskou folklórnou hudbou a veľkorysou výpravou.

Samotný príbeh síce sľubuje dramatické vypätie, ale problémy, ktoré mala s Preissovej drámou dobová kritika, sa zopakovali. Sila ženských postáv predstihovala mužské a nedávala predstaviteľom mužských rolí väčší priestor. To sa potom celkom prirodzene pretavilo do výstavby konfliktu, ktorý tvorí boj krajčírky Evy so sedliačkou Mešianovkou, matkou milenca Emana. Nie náhodou najväčší úspech u publika zaznamenala Gabriela Dolná ako Mešianovka a často predstihla – práve vďaka dobre vypracovanej charakterovej roly – hlavnú ženskú postavu Evy, v podaní najviac obsadzovanej Kristíny Turjanovej.

Dramatická zápletka hry sa točí okolo pokusu mladej ženy upraviť si život podľa vlastných predstáv, čo kedysi znamenalo dostať sa do konfliktu s dobovou, predovšetkým dedinskou morálkou, nepripúšťajúcou žiadny odklon ani výnimku zo vžitých pravidiel. Mala teda Preissovej hra pripomenúť mladým divákom, ako nič z dobových zákonov neplatí, ako dnes možno ľahko a jednoducho rozviazať manželstvo, ako sa žena bez problémov zaradí do spoločenského rebríčka a pod.? Ľutoval mladý divák krajčírku Evu, prežíval s ňou jej útrapy, začne si viac vážiť dnešné výdobytky alebo bol iba pasívnym príjemcom príbehu spestrenom hudbou a spevom, tak ako je zvyknutý v muzikáloch či iných ľahkonohých múzach? Tieto otázky nevdojak naskakujú po zhliadnutí drámy Gazdiná roba.

Dospelý divák nemá s percepciou problém. Hra sa páči, hlavne najstaršej generácii, lebo pertraktuje morálku podľa jej predstáv, dokáže prežívať drámu, ktorá dnes už drámou nie je – vysoko hodnotí, že text je slušný bez hrubých výrazov a napokon obdivuje krásne ľudové kostýmy a dedinskú problematiku ako takú. Preto možno predpokladať, že veľká sála divadla sa naplní aj v reprízach, i keď možno za cenu, že sa mladému divákovi vopred poskytne výklad divadelných hodnôt hry.

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Divadelný spravodaj

Newsletter

Spravodaj posielame raz za mesiac

Môžete sa kedykoľvek odhlásiť

Tento web používa na poskytovanie služieb a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním týchto stránok s tým súhlasíte. Viac informácií.