Z uvedených dôvodov, keďže tentokrát nejde o hodnotenie divadelnej hry, uspokojíme sa iba s malou úvahou o absolvovanom predstavení, o jeho význame a dosahu na mladú generáciu. Aj keď ide o komerčnú záležitosť, Zlatá lýra poskytuje mnohé narážky, upozornenia a obrazy minulosti, ktoré často neúmyselne či mimovoľne pripomínali súčasné tendencie nielen v politickom, ale aj v kultúrnom živote. Predstavenie tak spĺňa jednu z dôležitých požiadaviek súčasného umenia – aktuálnosť. Tá sa dosiahla nielen cestou spomienok, ale aj priamymi narážkami na politické pozadie doby. Premietané obrazy a slovné retrohlášky mali síce spomienkový charakter hlavne pre staršiu generáciu, ale veľmi dôležitú úlohu zohrali pre mladých, hlavne ak ich na to niekto vopred upozorní. Predstavenie im priblíži minulé časy, kultúru, slávne osobnosti populárnej hudby, ale aj ťažké podmienky jej existencie. No publikum spozornelo aj pri takých scénach, ktoré sa môžu veľmi ľahko zopakovať aj v súčasnosti. Hlavne ak sa ohrozuje demokracia, sloboda vyjadrovania a tvorby. Samotný spôsob a autorský prístup k téme, jej kompozícia, výber skladieb, živá hudba, zaujímavá scéna i kostýmy, to všetko spolu súviselo a korešpondovalo so zámerom priblížiť obecenstvu melódie, ktoré mali radi hlavne dnes už dospelí ľudia, rodičia a starí rodičia a ktoré ich sprevádzali na televíznej obrazovke i v rozhlasových prijímačoch. Filmové zábery ukazovali nadšenie mladých ľudí, ich túžbu dotknúť sa slávnych spevákov, poznať ich, zúčastniť sa na ich koncertnom vystúpení, ale predovšetkým prejaviť svoj súhlas s novým formátom, ktorý približoval vzdialenú Európu. Tak to bolo do vstupu sovietskych vojsk na naše územie v roku 1968. Dovtedy bolo možné do istej miery vyjadriť svoju nespokojnosť aspoň prostredníctvom textov piesní, čo neskôr už bolo nemysliteľné. Nápad zorganizovať festival podľa západoeurópskeho vzoru bola odvaha, na ktorú sa neskôr doplácalo mnohými cenzúrnymi zákrokmi a zákazmi.
Názorným príkladom bol osud českého speváka Karela Černocha, ktorý o tom povedal: „Nemohol som spievať, kde som chcel, a už vôbec nie, čo som chcel. Všetko sa muselo schvaľovať. Bola to ťažká doba a nerád na to spomínam“ (prevzaté z bulletinu predstavenia). Situácia sa zmenila po roku 1968. Skončilo sa obdobie protestu, nastupujú piesne s apolitickým či lyrickým textom bez styku s realitou, oslabuje sa česká a nastupuje mladá slovenská spevácka generácia. Celkove upadá nielen program festivalu, ale aj vzťah k nemu. Politika a strach z jej pôsobenia urobili svoje. Festival pomaly umiera. Histórii festivalu sa prispôsobuje aj kompozícia predstavenia. Kým prvá časť je plná nadšenia, záujmu, ale aj vtipných a ostrých narážok na dobu, druhá časť má slabší náboj, naznačuje začiatok konca. Predstavenie Zlatá lýra zachytáva zmeny nielen v hudbe, ale aj v móde a názorovej sfére nastupujúcej generácie, čo v podstate pokračuje dodnes. Miesto sólistov nastupujú skupiny, miesto smokingov džínsy, odchádzajú textári pesničiek, vymenili ich speváci, ktorí si sami píšu texty piesní aj komponujú hudbu. Na mieste je otázka, či všetky zmeny zasiahli hodnotovú sféru v pozitívnom slova zmysle. Napríklad v minulosti nebolo nikdy toľko nevydarených textov piesní ako v súčasnosti. Ich tvorcovia nemajú žiadne vzdelanie z oblasti verzologickej a poetologickej, ale ani obsahovej. Autori kopírujú hovorovú reč bez okrás a básnických obrazov, nerešpektujú rytmus v texte, nepoznajú skutočné hodnoty spojené s emocionálnou stránkou človeka, ostávajú vyprázdnené a povrchné. Niekdajší slávni textári ako K. Peteraj, M. Lasica, B. Filan a mnohí ďalší boli básnici, majstri slova, čo populárnej piesni dodávalo lesk, význam a hodnotu. To v súčasnosti nič neznamená. Každý autor súčasnej piesne sa pokladá za majstra slova i hudby. Aký to omyl! Nitriansky pokus sa ukázal ako vydarený, na čom má zásluhu celý tvorivý kolektív pod
riadením autora i režiséra v jednej osobe - Mariána Amslera.
Marta Žilková