Bola raz jedna trieda

Bola raz jedna trieda

Premiéra27. 10. 2011
Dľžka1:30 hod.
Scéna Štúdio
Derniéra9. 4. 2016
Počet repríz 57

Spomienky na školu, v ktorej ste zatiaľ prežili skoro celý život.

Milí žiaci, vážení rodičia!

Pedagogický zbor,  zamestnanci školy!

Takto mnohí z vás začínali a mnohí stále začínajú vždy nový a nový rok povinnej školskej dochádzky. Začína sa tak aj inscenácia Bola raz jedna trieda, v ktorej nájdete mnoho ďalších veľmi povedomých myšlienok, príbehov, udalostí, poučiek...

Pred vchodom do budovy si očisti obuv, odlož si vrchný odev a preobuj sa do zdravotne nezávadných prezuviek! Pozor! Prezuvky by nemali zanechávať na podlahe čierne stopy.

Zaspomínate si na príkazy a nariadenia, ktoré ste museli plniť od ôsmej hodiny rannej až do obeda v školskej jedálni.

Pokapala na salaši slanina, slanina, slanina, slanina.

Povedali na našeho Martina, Martina, Martina, Martina.

Nebudú chýbať známe hity z hodín Hudobnej výchovy.

Na minulej hodine sme si špecifikovali triedu vtákov ako takú z hľadiska behu, letu...

Pripomenieme si niečo z učebných osnov viacerých predmetov.

V divadle málo tlieskal!Pootvoríme žiacke knižky a zrkadielka plné poznámok, pokarhaní, oznamov pre rodičov.

Keby som mala jednotlivé kľúče, tak vám ich hodím do lebky!

V našich pamätiach ostali aj legendárne vyhrážky učiteľov, ktoré sa málokedy naplnili, ale často krát opakovali.

Som si istý, že sa do Vierkiných siedmych narodenín vyčasí a prídu všetci príbuzní.

Napíšeme si spolu diktát, pretože pravidlá slovenského pravopisu sa menia zo dňa na deň aj dnes.

Nič sa mi predsa nemôže stať, hovoril som si. Nemusím sa báť prísneho učiteľa, lebo on reálne neexistuje.”

Možno si aj trocha pofilozofujeme o tom, že je všetko inak a že sme ďaleko slobodnejší, ako sa nám zdá, hoci nás škola pevne zväzuje.

 A to len preto, aby sme napokon na všetko spomínali s láskou, nostalgiou a humorom.

Zbohom škola, lúčime sa,
zbohom krásny školský čas.
Zbohom milí učitelia, či sa uvidíme zas.

Obnovená premiéra vtipnej, priam kultovej a v mnohom výnimočnej inscenácie bývalých poslucháčov bratislavskej Vysokej školý múzických umení. Autorský projekt  tých, ktorí školu len pred nedávnom opustili a všetko majú v čerstvej pamäti. Príďte si ju osviežiť i Vy!

foto: Collavino

Inscenácia obsahuje expresívne výrazy.

Autor

  • Ján Luterán
  • kol.

Réžia

  • Ján Luterán

Kostýmy

  • Silvia Zubajová

Dramaturgia

  • Mariana Ďurčeková
  • Miro Dacho

Scéna

  • Silvia Zubajová

Brajerčík

Dacho

Zoznámte sa s budúcimi majstrami. V predstavení Bola raz jedna trieda.

Dagmar Inštitorisová 6. november 2011

Aj keď inscenácia Bola raz jedna trieda vznikla pôvodne na Vysokej škole múzických umení, jej obnovená premiéra v nitrianskom Štúdiu DAB znesie prísnosť kritérií, aké sa uplatňujú pri profesionálnych scénach. Inscenácia má názor, vysokú estetickú úroveň, herecky je zvládnutá výborne. Každý herec na vysokej technickej a remeselnej úrovni zvláda veľkú škálu tak typov postáv, ako aj estetík hereckej práce. No predovšetkým sa v nej pracuje s divadelnou imagináciou. Je ukážkou vzornej prípravy študentov na profesionálnu kariéru. Inou otázkou je, samozrejme, ako sú naše divadlá pripravené využiť ich kvality.

Nadčasový pohľad
Základný pôdorys inscenácie Bola raz jedna trieda je jednoduchý. Štyria študenti spomínajú na svoje zážitky zo školských čias. Využívajú veľmi dynamické výrazové prostriedky na ich vyjadrenie: strih, spev, náznak, štylizáciu spojenú s realistickou kresbou a najmä jazyk recesie, karikatúry, grotesky, ale aj filozofický spôsob budovania postáv. Každý z hercov (vrátane hrajúceho dramaturga Dachu) totiž vyjadruje svojím konaním v postave študenta nielen typicky "žiacky" pohľad na pedagogický zbor, ale aj nadčasový pohľad – súvisiaci s otázkami o zmysle učenia sa.

Vo veľmi pôsobivých obrazoch sme sa tak na jednej strane dozvedeli takmer všetko a hneď o hysterických a nekompetentných učiteľoch, typických bifľošoch, kriminálnikoch alebo inak "typických"" žiakoch, ale na druhej strane – groteskne a karikatúrne ladeným nedokončením naznačených príbehov sa pred nami pomaly otvárala hlbšia významová rovina.

Živé žiacke časy
Scénografické riešenie spolu s kostýmami vyjadrovalo základný zámer rovnako dynamicky. Napríklad úvod a záver v ňom patril iba našej fantázii, našej schopnosti predstaviť si, že sme súčasťou školského kolektívu, ktorý ide spomínať či práve spomína na svoje žiacke časy. A to tým, že herci inscenáciu začali časťou, v ktorej upozorňovali na jej presné začatie, v závere každý z nich daroval kvet učiteľovi, za ktorého určil niekoho v publiku. Jej jadro sa odohrávalo v scéne, ktorá pozostávala zo štyroch školských stolov (bez vrchnej dosky) a stoličiek s výsekom steny s umývadlom v zadnej časti javiska. Dynamicky sa tiež pracovalo so svetlom, ktoré spolu s presúvaním scénických prvkov pomáhalo vytvárať rôzne typy priestorov.

No najdôležitejšie na inscenácii je, že diváka interaktívnymi prostriedkami nenásilne vťahuje do spomienok na školské časy a vtipne ho skúša z vedomostí. Na niektorých situáciách sa totiž publikum mohlo smiať iba vtedy, ak vedelo, čo sa stalo v tom-ktorom roku, či spoznalo ten-ktorý úryvok... Podstatné je, že jazyk naturizmu má už aj na Slovensku svoju tvár, a teda určite aj svojich budúcich majstrov.

Hodnotenie Pravdy: 5 hviezdičiek z 5

Ján Luterán a kol.: Bola raz jedna trieda (divadelný výlet do čias školských lavíc)
réžia: Ján Luterán
scéna a kostýmy: Ján Luterán, Silvia Zubajdová
hrajú: Juraj Ďuriš, Martin Šalacha, Peter Brajerčík, Miro Dacho

Luterán tentoraz v kamennom divadle

Dagmar Inštitorisová 27. október 2011

Ján Luterán a kol.: Bola raz jedna trieda (divadelný výlet do čias školských lavíc)

Dramaturgia: Miro Dacho a Mariana Ďurčeková, scéna a kostýmy: Ján Luterán a Silvia Zubajová, réžia: Ján Luterán

Obnovená premiéra: 27. 10. 2011, Štúdio DAB Nitra

Hrajú: Juraj Ďuriš, Martin Šalacha, Peter Brajerčík, Miro Dacho

Téma školy, márnych snáh niečo pochopiť či naučiť, takisto téma márnych snáh tak profesorov, ako aj žiakov tolerovať svoje „nedostatky“, téma vedomostí, ktoré sa nielen musíme naučiť, ale ich aj reálne vieme či potrebujeme do ďalšieho života, je oddávna témou veľmi vďačnou. Neobjavuje sa však na javiskách profesionálnych divadiel príliš často. Hádam aj preto, lebo je v našom povedomí najčastejšie (až neoddeliteľne) spätá s maturitnými večierkami, školskými podujatiami a až s nezmazateľnými spomienkami na náš vlastný školský život. Každodennými veľkými či menšími starosťami nielen s látkou, ktorú sme sa – či sme chceli alebo nie – museli nejako naučiť, ale aj s prvými láskami, životnými sklamaniami. Ich intenzitu určite zatieni iba máločo... Kultové filmy ako Šest medvědů s Cibulkou z roku 1972 či Marečku, podejte mi pero! z roku 1976 v réžii Oldřicha Lipského určite do tejto kategórie patria...

K veľmi úspešným a kvalitným divadelným inscenáciám u nás, ktoré zachovávajú parodicko-kritický a recesistický štýl školského spodobovania týchto tém, patrila napríklad inscenácia hry Daniela Heviera S deťmi sa dá dohodnúť (Divadlo Ludus Bratislava, 1999) či Strindbergova Hra snov v réžii Gintarasa Varnasa v DAB Nitra v roku 2000, kde školské prostredie bolo súčasťou základnej príbehovej línie. V inscenácii Ludusu sa s témou školy pracovalo ešte klasicky fragmentárne, s tradičným oblúkom, ktorý viedol k šťastnému riešeniu: nechuť žiakov k učeniu, ich hrubé a nespútané správanie sa – spolu s neschopnosťou učiteľov deti pútavo a s ľudským prístupom niečo naučiť a s neochotou rodičov niečo vôbec pochopiť – vyvrcholilo v rozhodnutí Jana Amosa Komenského v konzíliu múdrych (Mária Terézia, Maria Curie a Konfucius a on), že školu zruší, čím sa všetci ľudia pomaly vrátili do doby prvotnopospolnej – „hrmotnopopolnej“, pretože z nich postupne vyfučali všetky vedomosti. V Hre snov bola fragmentárnosť v zobrazovaní školskej témy povýšená na metaforu doby, situácia pri inscenácii Bola raz jedna trieda je však odlišná v niektorých základných rovináchJe síce na jednej strane inscenáciou, ktorá vznikla na pôde Vysokej školy múzických umení (premiéra na Malej scéne VŠMU v Bratislave bola 23. apríla 2010), a dalo by sa teda očakávať, že ako školská inscenácia bude spĺňať predovšetkým kritériá našej tradičnej estetiky (aj fragmentovania), základnými stavebnými prostriedkami sú však „nie“ tradičné prostriedky fragmentácie, ale iné. Okrem fragmentácie (čo je hlavne jazyk divadla posledných dvadsiatich rokov), v nej ako hlavné kritérium výstavby nájdeme nedopovedanosť a nedokončenosť ponúkaných obrazov. Herci „zrazu“ ukončia svoju vetu bez nadväznosti na ďalšiu, prestanú konať, „zamrznú“ v akcii a podobne.

Uvedené však nie je jediným kladom inscenácie. Pozitívom je aj skutočnosť, že na jej posúdenie je možné použiť kritériá, ktoré platia v bežných profesionálnych podmienkach. Inscenácia má názor, vysokú estetickú úroveň, herecky je zvládnutá výborne, každý herec na vysokej technickej a remeselnej úrovni zvláda veľkú škálu tak typov postáv, ako aj estetík hereckej práce a predovšetkým sa v nej pracuje s divadelnou imagináciou. Je ukážkou vzornej prípravy študentov na profesionálnu kariéru.

Základný pôdorys Bola raz jedna trieda je jednoduchý. Štyria študenti spomínajú na svoje zážitky zo školských čias, pričom využívajú veľmi dynamické výrazové prostriedky na ich vyjadrenie: strih, spev, náznak, štylizáciu spojenú s realistickou kresbou a predovšetkým prostriedky recesie, karikatúry, grotesky a filozofického spôsobu budovania postáv. Každý herec (vrátane hrajúceho dramaturga Miroslava Dacha) z nich totiž vyjadruje svojím konaním v postave študenta nielen typicky „žiacky“ pohľad na pedagogický zbor, ale aj nadčasový pohľad – súvisiaci s otázkami o zmysle učenia sa. Vo veľmi pôsobivých obrazoch sme sa tak na jednej strane dozvedeli takmer „hneď“ a „všetko“ o  hysterických a nekompetentných učiteľoch či typických bifľošoch, kriminálnikoch alebo inak „typických“ žiakoch/postrachoch každého učiteľa, ale na strane druhej – groteskne a karikatúrne ladeným nedokončovaním naznačovaných príbehov, symbolizácie „typického“ v našich školách sa pred nami pomaly otvárala hlbšia významová rovina.

Scénografické riešenie spolu s kostýmami obdobne ako herectvo vyjadrovalo veľmi dynamicky základný zámer. Napríklad úvod a záver v ňom patril iba našej fantázii, našej schopnosti predstaviť si, že sme súčasťou školského kolektívu, ktorý ide spomínať či práve spomína na svoje žiacke časy. A to tým, že herci inscenáciu začali úvodnou časťou, v ktorej upozorňovali na jej presné začatie, v závere každý z nich daroval kvet učiteľovi, za ktorého určil niekoho v publiku.

Jadro inscenácie sa odohrávalo v scéne pozostávajúcej zo štyroch školských stolov (bez vrchnej dosky) a stoličiek s výsekom steny s umývadlom v zadnej časti javiska. Dynamicky sa tiež pracovalo so svetlom, ktoré spolu s presúvaním scénických prvkov pomáhalo vytvárať rôzne typy priestorov.

Ďalším pozitívnym stavebným prostriedkom, ktorý intenzívne pomáhal modelovať našu predstavu o hranom i podnecoval našu predstavivosť, bola interaktivita. V inscenáciiBola raz trieda sme boli interaktívnymi prostriedkami nenásilne vťahovaní do našich spomienok na školské časy a vtipne skúšaní z vedomostí. Na niektorých situáciách sme sa mohli smiať iba vtedy, keď sme vedeli, čo sa stalo v tom-ktorom roku či spoznali ten-ktorý úryvok.

Inscenácia – ako jedna z mála interaktívne vedených činoherných inscenácií na Slovensku – takisto vyvolávala svojou interaktívnou rovinou pozitívne reakcie u publika. Aj keď sa herci pohybovali medzi nami, mali vytvorený taký silný vnútorný divadelný život vo svojich postavách, že sme ich stále vnímali ako súčasť javiskovej imaginácie (hry, zobrazenia príbehu atď.) a nie ako súčasť nášho života.

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Spojte sa s nami

Tento web používa na poskytovanie služieb a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním týchto stránok s tým súhlasíte. Viac informácií.