Mŕtve duše

Mŕtve duše

Premiéra16. 4. 2010
Dľžka3:00 hod.
Scéna Veľká sála
Derniéra6. 3. 2012
Počet repríz 28

Sedem najvyberanejších ľudí z toho mesta mi predá mŕtve duše, hoci všetci budú veľmi dobre vedieť, že ide o podvod!

Hra na motívy slávneho románu Nikolaja Vasilieviča Gogoľa. Gogoľ sa pri písaní románu inšpiroval Danteho Peklom a jednotlivé postavy románu vykreslil ako štúdie ľudí, ktorí vo svojej podstate nie sú podlí či zákerní, no akosi priľahko podliehajú svojim vášňam a slabostiam. Vytvoril tak komický, no zároveň hlboko pravdivý a znepokojujúci obraz spoločnosti, v ktorej sa ľudia kvôli svojim slabostiam veľmi ľahko zapredávajú rôznym spoločenským diablom, podvodníkom a pokušiteľom. Z drobných súkromných nerestí tak vyrastá veľké spoločenské zlo.

Naša adaptácia je zároveň aj napínavým príbehom, v ktorom ide Čičikovovi o všetko. Podarí sa mu preštrikovať nepredvídateľnými nástrahami, ktoré naň čakajú, alebo prehrá všetko - vlastnú dušu aj slobodu?

Inscenácia získala cenu DOSKY 2010 v kategórii Najlepšia hudba (Marián Čekovský)

Inscenácia bola nominovaná na cenu DOSKY 2010 v kategórii Najlepší mužský herecký výkon (Richard Stanke)

foto: M.Črep

Autor

  • M. D. Levin / N. V
  • Gogoľ

Réžia

  • Michal Vajdička

Kostýmy

  • Jana Hurtigová

Dramaturgia

  • Daniel Majling

Scéna

  • Pavol Andraško 

Hudba

  • Marián Čekovský

Hudobné naštudovanie

  • Eva Pacovská

Čičikov

Neznámy

Korobočková

Nozdriov

Sobakievič

Pľuškinová

Prokurátor

Gubernátorova dcéra

Sluha

Podvodom k spaseniu

Dária Fojtíková Fehérová 16. apríl 2010

„Chcel by som v tomto románe aspoň z jednej strany ukázať celé Rusko,“ napísal v liste N. V. Gogoľ svojmu priateľovi a tútorovi Puškinovi o pripravovanom románe Mŕtve duše. Nevieme, aké správy si dvojica Michal Vajdička a Daniel Majling vymenili elektronickou poštou, ale rozhodli sa Gogoľov román inscenovať v Divadle Andreja Bagara a navyše po svojom. 
Autor dramatizácie sa skryl pod pseudonym M. D. Levin. Avšak otvorene sa hovorí o tom, že je to Daniel Majling, dramaturg Divadla Andreja Bagara aj inscenácie samotnej. Priezvisko Levin pravdepodobne pochádza z Anny Kareninovej, ktorú spolu s Romanom Polákom dramatizovali pre SND. Nepátrajme po tom, čo touto paralelou chcel autor povedať, ani po intertextuálnych presahoch Levina, ktorý u Tolstoja zastupuje zdravé jadro krajiny, ako autora textu Mŕtvych duší. Predpokladajme, že tento rýchlo odhalený pseudonym nemal v skutočnosti vyššie ambície než malé tajomstvo. 
Majling použil Gogoľov román ako námet. Jeho dramatizácia nesleduje dôsledne cestu hlavného hrdinu. Zachováva postupnosť, akou sa postavy zjavujú. Ale nielen ich, ale najmä Čičikova stavia hneď na začiatku do iných okolností. Nachádzame ho v predpeklí, kde za svoje hriechy, najmä kupčenie s mŕtvymi dušami, čaká na večné zatratenie. Čičikov presvedčí svojho sudcu, Neznámeho, že nájde 7 horších od seba, ktorí od neho tie mŕtve duše pri plnom vedomí kúpia. Prezentuje sa ako obeť spoločnosti, ako Jánošík, ktorý berie len od bohatých. K podvodu s mŕtvymi dušami ho donútili životné okolnosti. Teraz, v predpeklí, použije podvod ako spôsob svojho vykúpenia. 
Čičikov sa postupne stretne s výkvetom gubernie – v takom poradí, v akom ich určil Gogoľ. Stvárnenie charakterov, ktoré Gogoľ vykresľuje skôr opisom, tu stojí na hercoch. Dramatizácia im výrazne pomohla. Majling dodal charakterom presnejšie obrysy a nebál sa im pridať nejakú vyhrotenú vlastnosť, slabinu. V každej epizóde sledujeme proces hľadania slabého miesta, ktoré musel Čičikov odhaliť, na základe neho zaútočiť a donútiť postavu k predaju duší. Jednotlivé epizódy takto získali trochu jednotvárny a predpokladateľný tvar: zoznamovanie sa s novou postavou - pokus o útok – Čičikova kapitulácia – odhalenie slabiny – zavŕšenie útoku – víťazstvo. Tvorcom slúži ku cti, že vedomí si tejto šablóny snažili sa nájsť vo výstupoch obmeny, skratky a prekvapenia. 
Vzorka najvyberanejších ľudí z gubernie sa vynára z podzemia ako múzeálne exponáty za sklom. S každým má Čičikov iba jeden pokus, osamote, bez interakcie s ostatnými. 
Ako prvý prichádza k Čičikovovi Manilov. Osamelá, nepochopená duša, ktorá túži po spoločníkovi, spriaznenej duši. V skutočnosti veľmi nudný človek, zbytočný človek. Čičikov zaútočí na to, čo si Manilov na sebe váži najviac – intelektuálnu prevahu, ktorá je však iba pózou, smiešnou víziou o filozofovaní. Peter Oszlík mal neľahkú úlohu pri stvárnení Manilova, keďže táto postava pseudointelektuála má v porovnaní s ostatnými v sebe najmenej vyhranenosti. To je dané už jej podstatou – Manilov nemá vlastný názor a zo všetkého má strach, ľahko sa nechá zmanipulovať. Oszlík ako Manilov sa často pozerá do prázdna a používa veľké gestá rozprávajúc o svojich ideách, na druhej strane sa stále prehrabáva vo vreckách. Otravne úslužný a nerozhodný človek, ktorý so bojí si nekoho znepriateliť. 
Eva Pavlíková so sebou prináša okamžite inú atmosféru. Atmosféru hranej poézie a romantiky ako veľké a smutné klamstvo, ktoré táto „umelkyňa“, veru nie v najlepších rokoch, nesie na svojich bedrách. Chýbajúcu lásku a odchádzajúcu mladosť zakrýva krátkou sukňou a odhalenými prsiami. Pavlíková ako Korobočková zasnene rozpráva o svojich obdivovateľoch a je šokovaná zakaždým, keď sa spomenie niečo nepekné. Pavlíková stvárňuje ženu, ktorá nechce vidieť, že staroba jej klope na dvere. Kiež by sa s rovnakým šarmom a odvahou takejto postavy zhostili niektoré herečky našej prvej scény... 
V tomto výstupe nie je celkom čitateľný dôvod, na základe ktorého Čičikov odmieta s Korobočkovou sex. Je pravda, že Korobočková ho nepriťahuje. Je však preňho, ako pre muža, tá jedna noc až taká veľká obeta? Bez ohľadu na to, či Čičikov má homosexuálne sklony alebo nie (čo sa navyše konkrétne nenaznačuje), predpokladám, že v situácii, kedy sa riešenie ponúka na tanieri, každý muž by sa „zaprel“. 
Nozdriov je všetkým na smiech, no v skutočnosti je veľmi prefíkaný. Večný hazardér, hľadá možnosti, ako získať peniaze. Keďže je notorický klamár, nikto si neuvedomuje, že medzi klamstvá vždy vsunie svoj názor. Milan Ondrík použil už typickú intonáciu, ktorou stvárňuje každého dedinského mládenca. V niekoľkých replikách dokáže, že vie intonovať aj normálne a tie momenty vyznejú najsilnejšie. Jeho výkon je disciplinovanejší ako inokedy: Nozdriova hrá ako manipulátora skrývajúceho sa za falošné rodinkárstvo, bozky, tľapkania po pleci. Vždy dosiahne svoje. 
Tvorcovia v tomto výstupe pripravili obom hercom, Stankemu aj Ondríkovi, náročnú úlohu. Ich výstup prerušuje divácka prestávka a po nej musia začať tam, kde prestali – uprostred emočného vzruchu a vybudovaného pocitu. Predpokladajme, že tvorcovia zvolili toto miesto ako reklamu vo filme. Ttam, kde to vrcholí a chceme vedieť, ako to skončí, tak ešte diváka ponaťahujú. Pre herca je to skúška jeho pripravenosti po prestávke pokračovať, ale zároveň vybudovať pocit z ničoho. 
Epizóda štvrtá – Sobakievič. Ivanovi Vojtekovi dal režisér do rúk pomôcku – zbraň, a nie jednu. Sobakievič je mafián, ktorý sa nemá čoho báť: chránia ho revolvery, pušky a kolty. Nepotrebuje sa za nič skrývať, ide rovno k veci. Tento výstup ponúka jednu z výnimiek – Čičikovovi Neznámy pomôže nájsť Sobakievičovu slabinu, keďže už sa mu zdá, že to prehnal (za mŕtve duše si pýtal priveľa). Sobakievič okamžite zmení rétoriku a Vojtek intonáciu. 
Vdova Pľuškinová je u Gogoľa muž. Zmenou na ženu vynikne línia vzťahu medzi matkou a dcérou, ktorá utiekla s vojakom (hoci aj vzťah ovdovelého otca k dcére by bol zaujímavý; no povedzme, že na muža Pľuškina DAB nemá predstaviteľa). Čičikov rýchlo odhalí jej slabinu, lakomosť, priam zhŕňajstvo. Po prvotnej odťažitosti Žofia Martišová v jednom dojímavom monológu odhalí tragiku svojej postavy – jej samotu, sebaľútosť. .Ani tesne pred smrťou Pľuškinová neodpustí svojej dcére a odchádza do svojho pekla. 
Gubernátor (Branislav Matuščin) musí Čičikovovi kúpu duší odobriť. Skúša ho a zistí, že klame. Zdá sa, že je to jediný nepodplatiteľný, naozaj dobrý človek. Jeho slabina je v jeho chorej dcére. Kvôli nej neváha zabiť. Na tomto mieste sled epizód vrcholí: postupne sa zvyšuje náročnosť odhaľovania slabín postáv, od nerozhodného Manilova, ktorého beznázorovosť nikomu neubližuje, až po smrť človeka. 
Kto dočítal až sem, porozumel forme inscenácie a pochopil, že naozaj ide o epizódy radené jedna za druhou. V tomto okamihu ale už treba prísť s vyvrcholením. O skúpené duše sa odohrá boj medzi Čičikovom a Neznámym. Samotný akt skupovania duší tak dostáva širší rozmer: nejde už len o mená na papieri, ktoré Čičikovovi pomôžu zbohatnúť. Duše doslova ožili (stelesnené v zbore a v odložených topánkach) a teraz sa o ne odohráva boj. Našťastie, a to je vlastne pointa inscenácie, Čičikov napriek všetkým predpokladom a vzorcom správania sa, ktoré očakávame, že naplní, rozhodne sa prekonať, resp. prekvapiť sám seba. Duše nakoniec odovzdá gubernátorovej dcére (Dana Pribullová), ktorá príde, na rozdiel od ostatných duší, ktoré vystupujú spod zeme, zhora. Gubernátorova dcéra duše sprítomní. Už to nie sú len vyzuté topánky. Každej duši dá príbeh, má na ňu spomienku. 
Bojom o duše sa z postavy Neznámeho stáva postava pokušiteľa, by priam až diabla (prečo inak by tak veľmi chcel tie mŕtve duše?), ktorý ale o sebe tvrdí, že je spravodlivý. Neznámy sa v bulletine píše s ypsilonom na konci, ale predstavujú ho štyria. Dvaja muži, dve ženy. Kristína Turjanová, Zuzana Kanócz, Juraj Loj, Juraj Hrčka. Aby pôsobili ako jeden, sú uniformne oblečení, synchronizovane vykonávajú niektoré činnosti, hovoria hlasom jedného alebo sa navzájom „dabujú“. Neznámy vstupuje do dialógov ironizujúco, súčasným jazykom. Existuje len v Čičikovovej mysli, ostatné postavy ho nepočujú ani nevidia. 
Alfou aj omegou celej inscenácie je Čičikov, resp. Richard Stanke, ktorý ho predstavuje. Nejde o to, že sa vlastne ani na chvíľu nestratí z javiska: veď je to celé o ňom. Stanke musí zvládnuť niekoľko situácií, v ktorých zažije nádej, sklamanie, rozčúlenie, beznádej, odhodlanie... Prevetral celý herecký diapazón a urobil tak disciplinovane, bez prehrávania a pritom prirodzene a presvedčivo. Čičikova hrá ako nerváka, ktorý je presvedčený o tom, že existuje množstvo ľudí horších ako on, že on je len malá ryba. Raz apeluje zvýšeným hlasom, raz zase šeptom. V momentoch najväčšieho strachu sa jeho nervnosť prejavuje v zajakavosti, v prestávkach medzi slovami. Jeho „presviedčacie monológy“ znejú tak, že im všetci uveria, ale v podtexte, v intonácii cítiť, že to robí len preto, že mu ide o krk. 
Marián Čekovský v hudbe veľmi umne prepojil dramatickosť a ľúbivosť, disharmóniu s harmóniou. Hudba s popovým nádychom, ktorý len potvrdzuje záverečná „vypaľovačka“ funguje v inscenácii atmosférotvorne. Môžeme polemizovať s vhodnosťou najmä zborových vstupov, či sa príliš nepodsúvajú divákom. Ale dovolím si tvrdiť, že v tomto prípade ide najmä o osobný vkus diváka. Inscenácie Michala Vajdičku sa snažia robiť krok vpred k divákom, podať im pomocnú ruku. Dôkazom toho býva aj použitie hudby. Vajdička programovo pracuje s Čekovským tak, že pointa dupľovane zaznieva v záverečnej piesni a prepája inscenáciu so súčasnosťou. Je to spôsob, akým si Vajdička dokáže vychovať početné publikum, a bude mu dávkovať nadstavbu postupne a dúfajme, že so zvyšujúcou sa náročnosťou. 
Čekovský rozvíja niekoľko motívov. Niektoré zbory znejú ako modlitba, iné dramaticky. Strašidelný motív sa prelína do jemného, upokojujúceho klavíra. A „happyend“ inscenácie podporuje aj záverečný, harmonický akord, ktorý naznačuje, že podľa inscenátorov človek je schopný zmeniť sa. Veľkolepá scéna (Pavol Andraško) s červeným nádychom pôsobí pekelne, efektné sú aj výstupy zboru z podzemia, aj záverečné prepadnutie sa výkvetu gubernie do pekla, či do ich vlastného očistca. 
Forma tejto recenzie sa pokúsila kopírovať formu inscenácie: formu, ktorá nepustí, akokoľvek sa budú interpreti snažiť ju oživiť. Režisér Michal Vajdička a dramaturg Daniel Majling opäť prišli so zaujímavou interpretáciou, posunom textu, novým výkladom. Je to práca poctivá herecky aj režijne. Ale tak, ako oni naznačujú, že človek sa rodí s predispozíciou k nejakému konaniu, aj epizodická forma v divadle má sklon k únave, opakovaniu, stereotypu. Tvorcovia si ju zvolili vedome a dobrovoľne a poučenie oživili záverečným songom. Na tomto mieste by aj autorka rada oživila recenziu, ale na rozdiel od režiséra kompetencie nemá na koho presunúť. Musí tú záverečnú bodku napísať sama. .

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Spojte sa s nami

Tento web používa na poskytovanie služieb a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním týchto stránok s tým súhlasíte. Viac informácií.