Pomlčka

Divadelná sezóna 2023/24 Divadla Andreja Bagara v Nitre sa nesie pod heslom Bližšie od nás, čo znamená zameranie sa na spoluprácu s okolitými štátmi a ich divadlami. Vedenie DAB si od toho sľubuje oživenie repertoáru, nové tváre, tvorivé osobnosti a atraktívne témy. Prvou lastovičkou začínajúcej sa sezóny bolo divadelné predstavenie Pomlčka. Vzniklo pri príležitosti 30. výročia rozpadu Československa, čo bola dobrá príležitosť osloviť niektoré české divadlo na spoluprácu. Tak vznikla spolupráca s Horáckym divadlom v Jihlave. Bol to náročný projekt, keďže išlo o dokumentárny historický materiál, tvoriaci základ inscenácie.
Predchádzal mu dôkladný výskum a hľadanie informačných zdrojov. Tejto úlohy sa ujali Romana Štorková Maliti a Tereza Krčálová. Až potom nasledoval autorský text z pera niekoľkých autoriek (Tereza Krčálová – Romana Štorková Maliti – Iveta Ditte Jurčová – Slavka Civáňová). Všetky zúčastnené autorky majú s divadlom niečo dočinenia, či už ako dramaturgičky, prekladateľky, autorky, režisérky atď. Každá z nich vložila do textu svoj podiel a uhol pohľadu. Zhodli sa však v snahe jednak oživiť historickú pamäť diváka a jednak priniesť nový súčasný pohľad na danú problematiku. Dokumentárnemu materiálu bolo potrebné dať divadelnú podobu. Tak vznikla scénická esej, žáner, aký si autorky zvolili. Zamerali sa predovšetkým na emocionálne prežívanie rozpadu Československa, pocitom obyčajných ľudí, ktorí často nechápali, čo sa deje a prečo sa to deje tajne za ich chrbtom. Spojiť a zladiť dokumentárne fakty s divadelným tvarom je náročný úkon a nemusí sa vždy podariť. Aj v tomto prípade si diváci isté informácie, ktoré v texte nepostrehli, doplňovali v bulletine v kalendáriu udalostí v roku 1992. Autorky pokladajú svoje dielo za esej, dokumentárne prvky vo verbálnom texte často prekryli rozličnými divadelnými prostriedkami, čo je síce samozrejmé vzhľadom na zvolenú tému, ale
ich nadužívanie ubralo zo zrozumiteľnosti textu (alebo bol jazyk textu príliš zaťažený symbolmi, metaforami atď., čo mohlo zapríčiniť priveľkú sémantickú záťaž?).
Voľné striedanie českého a slovenského jazyka vyjadrovalo blízkosť nielen jazykov, ale aj životných štýlov oboch národov, čo bolo vtipne zachytené v prvej časti v prekáračkách postáv Čecha a Slovenky. Zobrazený pocit spolupatričnosti bol pred 30 rokmi ešte veľmi silný, mnohí ľudia rozpad emocionálne prežívali a veľa debatovali o príčinách rozchodu, na ktorý sa ich nikto nespýtal. Preto tam odznela aj narážka na nepripravenosť Slovenska. Práve monológy o moci a hraniciach patrili k tým najzávažnejším výpovediam diela. Súčasná mladá generácia novú situáciu pokladá za akúsi samozrejmosť, čo vyjadrila aj jedna z postáv inscenácie. Apropo postavy. Okrem úvodnej scény, kde dvaja účinkujúci predstavovali Čecha a Slovenku, všetky ostatné postavy boli samostatnými jedincami, ktorí sa vyjadrovali k nastolenému problému, ale vzájomne nesúviseli.
Zaujímavo bolo riešené (hlavne po technickej stránke) upálenie Jozefa Aszmongyiho, Maďara podľa priezviska, Slováka podľa pôvodu, Čecha podľa bydliska a presvedčeného Čechoslováka, ktorý svoj život skončil na protest proti rozpadu Československa. Autorky použili tento pomerne neznámy prípad nesúhlasu jednoduchého človeka s rozpadom republiky. Aj samotná scéna mala zaujímavú výpovednú hodnotu. Horná časť priestoru mohla znázorňovať vesmír či neurónovú sieť ľudského mozgu, teda rácio, kým viacúčelová pokrývka, podobná šube, pripomínala zemitosť až prízemnosť človeka, ale niekedy aj jeho citovú stránku. Keďže autorkou a zároveň režisérkou inscenácie bola Iveta Ditte Jurčová, na realizácii bolo cítiť experimentálnu poetiku Divadla Pôtoň. Striedali sa tu rozličné spôsoby uchopenia textu (kozmonautka, ktorá mala z nadhľadu komentovať dianie, monológ sedliaka a pod.), využívali sa mnohé formálne divadelné vyjadrovacie prostriedky, rekvizity a pod,. ktoré boli miestami nadužívané a samoúčelné, takže prekrývali text a bránili pochopeniu výpovede účinkujúcich. Na dvoch hlavných aktérov v rozličných pozíciách (kabaretiéri, iluzionisti, terapeuti) sa hlavne na začiatku kládli veľké nároky (verbálny prejav, tanečné a pohybové kreácie) a akási zodpovednosť za to, že divák pochopí autorskú výpoveď. Aj keď Ivana Kubáčková a Zdeněk Stejskal vynaložili veľké úsilie a hereckú zručnosť, nebolo v ich silách zvládnuť režijné nasadenie, ani náročnosť autormi skomponovaného scenára, ktorému chýbala pevná kompozičná línia. Kým v prvej tretine predstavenia vďaka striedaniu veselých prekáračiek a iných humorných výstupov bola reakcia publika živá, v ostatnej časti postupne nastalo ticho a po skončení mnohí diváci odchádzali so zmiešanými pocitmi. Škoda, že pozitívnu autorskú výpoveď prekryli nie vždy šťastne zvolené divadelné výrazové prostriedky.

Tereza Krčálová – Romana Štorková Maliti – Iveta Ditte Jurčová – Slavka Civáňová:
Pomlčka. Réžia Iveta Ditte Jurčová, dramaturgia Slavka Civáňová, Barbora Jandová, scéna
a kostýmy Markéta Plachá, hudba Michal Paľko, hrali Ivana Kubáčková, Zdeněk Stejskal,
Otto Culka, Šárka Býčková, Vladena Škorvagová. Premiéra 20. 10. 2023 DAB Nitra.

Hodnotenie
7 / 10
Pomlčka
Zhrnutie: Inscenáciu Pomlčka pripravila režisérka Iveta Ditte Jurčová pre nitrianske Divadlo
Andreja Bagara a Horácke divadlo Jihlava. Vyžaduje si veľmi vnímavého diváka, ochotného
vložiť do zážitku svoj čas a úsilie.

Rodáka z Prešova Jozef Aszmongyi sa v polovici septembra 1992 vo svojom dome v českej obci Hasina polial benzínom. Pripravil si aj vzduchovú jatočnú pištoľ, ktorá údajne zlyhala. Privolaný lekár konštatoval smrť udusením a upálením. Tento Maďar podľa priezviska, Slovák podľa pôvodu, Čech podľa bydliska a Čechoslovák srdcom, zanechal po sebe výzvu s názvom „Za spoločný štát – Československo.“ V nej sa obrátil na všetkých ľudí dobrej vôle, na Čechov a na Slovákov, a žiadal, aby urobili všetko na udržanie spoločného štátu. Demonštratívny čin odvolávajúci sa na Jana Palacha zostal bez väčšej pozornosti médií aj verejnosti. V posledný deň toho roku Česká a Slovenská Federálna Republika zanikla. Do stromu v záhrade Vily Tugendhat, pod ktorým sa Václav Klaus a Vladimír Mečiar na rozdelení medzi štyrmi očami dohodli, medzičasom udrel blesk. Českí tínedžeri slovenčine rozumejú, iba ak k nej majú anglické titulky a drvivá väčšina ľudí na Slovensku prijíma rozdelenie spoločného štátu ako nezvratnú historickú udalosť. A to je všetko? Nemlčí sa tu o niečom?
Inscenácia Pomlčka, ktorú uviedlo nitranske Divadlo Andreja Bagara v koprodukcii s Horáckym divadlom Jihlava v réžii Ivety Ditte Jurčovej toho povie veľa. A takmer nič nie je príjemné.
Naozaj si veci pamätáme dobre?
Nikoho, kto pozná jej prácu v Divadle Pôtoň, neprekvapí, že ide o divadlo, ktoré na diváka kladie isté nároky. Je potrebné vnímať nielen počas predstavenia, ale s témami pracovať aj neskôr. Vracať sa k nim, premýšľať nad nimi, hľadať v nich svoju cestu. Réžie Ditte Jurčovej sú vždy predovšetkým intelektuálnym dobrodružstvom a nie pozvánkou na bezstarostný večer. Pomlčku označuje za scénickú esej o rozdelení. Lineárne príbehy v nej síce sú, treba si ich však skladať postupne a v niekoľkých vrstvách. Začína očakávanými stereotypmi o Čechoch a Slovákoch, ktoré v úvode inscenácie hovoria dvaja iluzionisti. Výstup Ivany Kubačkovej a Zdenka Stejskala je plný priamych aj nepriamych vtipov. Sú tu narážky na úmrtia českých turistov v slovenských horách aj schopnosť Slovákov vydať sa takmer vždy tou horšou politickou cestou. Príde aj na politikov z oboch krajín, ktorí majú vlastné skúsenosti s perami. Jeden ich kradne, druhý nevie používať. Vyťahujú sa krivdy v podobe nedostavaného bratislavského metra aj o podobe nových štátnych symbolov. Hoci má ich výstup evokovať bujarú silvestrovskú televíznu zábavu, je tu aj spodný prúd. Naozaj si veci pamätáme dobre? Do akej miery naše spomienky tvoria fakty a do akej ich ovplyvňujú emócie a rôzne skreslenia?

Je to taký guláš poníženia
Nálada inscenácie čoraz viac temnie. Počuť Václava Havla, ktorý v Bratislave žiada dve minúty ticha na pamiatku tých, čo zahynuli v minulom režime a dav, ktorý mu odpovedá skandovaním: Dosť bolo Havla!
Inscenácia v rýchlom slede ukazuje, aké bizarné a traumatizujúce bolo rozdelenie bez riadnejspoločenskej diskusie či referenda.„Je to taký guláš poníženia,“ zaznie, keď jedna z postáv hovorí o tom, ako sa zo dňa na deň cesta v obci kľukatí raz na slovenskú, inokedy na českú stranu. „Zrazu nemáš vlajku, nemáš to, nemáš ono, nemáš hento. Všetko sa zbehlo tak rýchlo. Václav Havel povedal, že nebude prezidentom. Necháva nás napopas mečiarovcom. Pre nás federalistov je to zrada,“ cituje inscenácia pamätníkov.
„Republika sa nedá krájať ako tlačenka,“ vraví sa inokedy. Realita ukázala, že sa dá. Ešte bolestnejšie vyznieva vymenovanie všetkých káuz, ktoré nasledovali. Noc dlhých nožov, kupónová privatizácia, František Gaulieder, orlické vraždy, vražda Róberta Remiáša, Daniel Tupý, kauza Nagyová, uznanie celistvosti Číny, vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. To všetko je preložené príbehom Jozefa Aszmongyiho, ktorý je popri všetkom vymenovanom zabudnutý a mlčí sa o ňom. Ide o najemotívnejšiu časť inscenácie. Posolstvo muža, pre ktorého bol spoločný demokratický štát taký dôležitý, že bol ochotný upozorniť na jeho zánik najdrastickejším spôsobom. Upálenie inscenácia vyjadruje len v náznaku. Herec Otto Culka zapája do elektriny dlhú svetelnú reťaz a omotáva si ju okolo tela. Aj vďaka piesni Závidím, známej najmä v podaní speváčky Nade Urbánkovej, ktorá znela na Aszmongyiho pohrebe a ktorú v inscenácii spieva Zdeněk Stejskal, je scéna nesmierne dojemná.

Priznajme si, zatiaľ sa to vždy len posralo

V priamej konfrontácii je tu aj najmladšia generácia.
Pomlčka

• Autorky: Tereza Krčálová – Romana Štorková Maliti – Iveta Ditte Jurčová – Slavka
• Civáňová
• Réžia: Iveta Ditte Jurčová
• Dramaturgia: Slavka Civáňová, Barbora Jandová
• Scéna a kostýmy: Markéta Plachá
• Hudba: Michal Paľko
• Pohybová spolupráca: Tom Rychetský, Denisa Musilová
• Hrajú: Zdeněk Stejskal, Ivana Kubáčková, Šárka Býčková, Vladena Škorvagová, Otto
• Culka.
• Premiéra: 20. októbra 2023, Štúdio DAB v Nitre a 4. novembra 2023, Štúdio HD
• Jihlava

Šárka Býčková ako DJ.bn decko horekuje do skladby bad guy od Billie Eilish nad tým, aký hrozný svet mu rodičia pripravili. Rodičia, ktorí nezvládli demokraciu. „Vy ste spôsobili, že sa
z nás – detí revolúcie stali buď socky, alebo workoholici. Neustále v strese z práce, zo školy, zo vzťahov. Žijeme v permanentných obavách zo svetlejších zajtrajškov, pretože, priznajme si, zatiaľ sa to vždy len posralo!“ Vraví síce, že táto generácia musí dokončiť to, čo nedokončila predchádzajúca, ale dá sa jej veriť? Je možné, že keď v jej fňukaní a zlosti na celý svet zaznie, že tieto „djbn decká“ sú tí, na ktorých sa čakalo, nejde len o frázu? Alebo bude hybnou silou astronautka Vladena Škorvagová, ktorá po celý čas inscenácie vnáša svetlo idealizmu. „Kam toto speje, kde to skončí? V katastrofe? A možno je to začiatok niečoho nového. Je to na nás. Toto je náš čas a naša budúcnosť,“ zaznie v závere inscenácie. Inscenácia Pomlčka je dôležitým príspevkom k umelecky aj spoločensky zabudnutému výročiu. V našom divadelnom priestore na tému rozpadu doposiaľ reagovalo len divadlo pre deti a mládež. V minulej sezóne mala v Bratislavskom bábkovom divadle v spolupráci s Divadlom Drak z Hradca Králové premiéru pôsobivá inscenácia Zbojník a Gašparko. Druhou inscenáciou je Rozvod – Věc veřejná, ktorú realizovala mládežnícka scéna Národního divadla v Prahe v spolupráci so Súkromným konzervatórium Dezidera Kardoša. Pomlčka je inscenácia, ktorá vyžaduje veľmi vnímavého diváka ochotného vložiť do zážitku svoj čas a úsilie. Vedenie Divadla Andreja Bagara v Nitre by mu v tom mohlo pomôcť prinajmenšom lektorským výkladom alebo dramaturgickým úvodom.
 

Čítajte viac: https://kultura.sme.sk/c/23235228/na-protest-proti-rozdeleniu-sa-upalil-zabudlo-
sa-na-neho-rovnako-ako-na-ceskoslovensko.html