Mechanický pomaranč

Mechanický pomaranč

Premiéra21. 9. 2018
Dľžka2:30 hod.
Scéna Štúdio
Cena 8 €
Počet repríz 18

Alex a jeho partia vedia, ako si užívať mladosť. Násilie uctievajú ako adrenalínový šport. Po nociach vyčíňajú v uliciach a vzbudzujú hrôzu svojou bezbrehou zábavou, no cez deň chodia, tak ako všetci chalani v ich veku, do školy. 

Dnes si dáme mlieko s nožmi, bratia moji! Potom si skočíme zarobiť nejaké many za trochu superbruta! A nakoniec túto veľkú najtku uzavrieme fajnovou drsnou mrskačkou. Idete so mnou? Tak idete so mnou?

Nová divadelná adaptácia klasiky literárneho aj filmového sci-fi 20. storočia po prvýkrát na slovenských divadelných doskách. Šestica mladých hercov DAB v Nitre rozprává príbeh neuchopiteľného výrastka Alexa a osudy piatich ľudí, ktorým nezmazateľne zasiahol do životov.

Vtedy sa ešte nevedelo, že v snahe vyrvať ho peklu, mu zatarasili cestu do neba.

Inscenácia obsahuje expresívne výrazy.

 

Autor

  • Anthony Burgess

Réžia

  • Juraj Augustín

Preklad

  • Otakar Kořínek

Kostýmy

  • Markéta Sládečková

Dramaturgia

  • Šimon Peták 

Scéna

  • Svatopluk Sládeček 

Hudba

  • Ivan Acher

Svetelný dizajn

  • František Fabián

Dramatizácia

  •  Šimon Peták

Paul Richard Deltoid/George/Tĺk/Typoš/Čašník/Billybojov frendík/Billybojov otec, Vedec

Marta Chandlerová/Pítrs/Buck/Sarah/Tri pusiny/Typoš/Čašník/Billybojov frendík/Vedec

Charles Gibbs/George/Tĺk/Arnie/Billybojov frendík

Frank Alexander/Tĺk/Billyboj/Vedec

Pítrs/Pusina/Billybojova matka/Vedec

Rozkolísaný pomaranč

Miroslava Košťálová 8. október 2018

Monotematicky ladenú sezónu nazvanú Muži bez hraníc odštartovala dramatizácia slávneho románu od Anthonyho Burgessa Mechanický pomaranč, ktorá patrí ku kultovým dielam 20. storočia. Hlavnou postavou románu je Alex, vodca tínedžerskej skupiny, ktorá pácha násilie. Všetko sa zmení vo chvíli, keď ho kamaráti zradia. Polícia ho zadrží a umiestni do väzenia, aby sa neskôr stal účastníkom nevšedného laboratórneho experimentu.

Anthony Burgess sa v románe Mechanický pomaranč, ktorý napísal v 60. rokoch 20. storočia, zaoberal budúcnosťou a tým, aký dopad môže mať na ľudí zdokonaľovanie vedy. Hlavným motívom je náprava človeka prostredníctvom modernej psychoterapie, ktorá má definitívne skoncovať so zlým správaním. V inscenácii Alexovi do hlavy nainštalujú čipy, ktoré ho majú normalizovať. Pri každom negatívnom nervovom vzruchu ho paralyzujú alebo dokonca „vypnú.“

Režisér spolu s dramaturgom a autorom dramatizácie Šimonom Petákom rozdeľujú inscenáciu na polovicu. Zatiaľ, čo v prvej polovici sa dostáva do popredia rebelantské správanie Alexa a jeho bandy sprevádzané piesňami, tak v druhej polovici sledujeme vedca, Alexovu matku, či výchovného poradcu po Alexovej smrti. Vedú dlhé dišputy o tom, kam až môže zájsť pokrok vedy, kto je vinný za smrť Alexa, či je vinný samotný Alex a tiež to, či sa dá nájsť útecha v úniku k Bohu. Z režijno-dramaturgického hľadiska inscenácia naráža na pár úskalí. Prejavuje sa to najmä v dynamike – zatiaľ, čo hladina energie je v prvej polovici nastavená na vysokú úroveň (punkové hulákanie, energické bitky, strihy tempa, rýchle striedanie mizanscén), druhá polovica sa mení na pomalé filozofické debatovanie nad zmyslom modernej terapie a jej dôsledkov.

V súvislosti s rozdelením inscenácie prechádzajú určitou zmenou aj herci. Barbora Andrešičová stvárňuje Alexa ako živelného, nespútaného a drzého chalana, ktorý si neberie servítku pred ústa a nemá žiadne výčitky svedomia. Predvádza pôsobivú prácu s hlasom, ktorý dokáže nasadiť do hlbšej polohy, vďaka čomu miestami skutočne pripomína mladého muža. To podporujú aj kostýmy Markéty Sládečkovej. Alex má na sebe civilný odev – tmavý nohavicový kostým s bielou košeľou. V druhej polovici však postava Alexa ustupuje do úzadia – je mŕtvy. Preto všetko to, čo sa deje na zemi, vníma z určitého odstupu – zo strechy“ kocky. Režisér obsadil do postavy Alexovej matky Romana Poláčika, a aj u ďalších postáv sa pri obsadzovaní neriadil pohlavím. Poláčik má oblečený červený nohavicový kostým so štvorcovým tkaným vzorom, obuté lodičky rovnakej farby a na hlave má blond parochňu. Do svojich replík dáva veľa nehy a lásky, ale nepôsobí groteskne. Ako Matka často vláči mikrovlnku, ktorá funguje ako symbol domova (ohrievanie jedla pre syna, bezmocnosť nad jeho smrťou vyjadrená strčením hlavy do prístroja). Aj vďaka tomuto ozvláštneniu si Poláčik zachováva od ženskej postavy istý odstup. Príjemne prekvapila Andrea Sabová – v úlohe Alexovho parťáka Billyboja preukazuje dravosť, divoko sa smeje, provokuje, zatiaľ čo v postave vedca má zahmlený pohľad do diaľky. Režisér do inscenácie obsadil predstaviteľov mladej a strednej generácie nitrianskeho divadla, ktorá opäť dostala príležitosť opustiť komfortnú zónu klasickej činohry. Juraj Ďuriš, Roman Poláčik, Jakub Rybárik, Andrea Sabová a Marián Viskup stvárňujú viacero úloh, vďaka čomu divákovi odkrývajú pestrú paletu hereckých výrazových prostriedkov. V postavách tínedžerov nešetria gestami, mimikou, zvíjaním tiel, hlasným smiechom a vulgarizmami. V druhej polovici inscenácie používajú vyberaný slovník, majú zahĺbené pohľady, ruky zložené za chrbtom.

Anthony Burgess sa v románe zaoberal budúcnosťou vedy, čo sa umelecký tím rozhodol využiť aj v inscenačnom spracovaní. Vedci si nasádzajú google okuliare, zaoberajú sa využiteľnosťou čipov implantovaných do nervového systému, využívajú magnetickú tabuľu, mobily, či videokamery. Vďaka tomu získava inscenácia mierne futuristický nádych, pričom sa natíska otázka: Naozaj sa dočkáme doby, kedy nás budú ovládať rôzne prístroje a staneme sa mechanickými pomarančmi? Prídeme raz o ľudskú prirodzenosť?

Mechanický pomaranč je provokujúcou inscenáciou, ktorá vás zavedie do sveta dynamických obrazov neopodstatneného násilia, aby vás na konci nechala pohrúženého v myšlienkach. Šťavnatosť nitrianskeho pomaranča by mal okúsiť každý. Je to sladká, vášnivá a trpká chuť zároveň.

V Divadle A. Bagara kastrovali mozgy

Dominika Cunevová 5. október 2018

Cez deň sú vzornými deťmi, v noci sa menia na netvorov. Divadlo Andreja Bagara počas tohtoročnej sezóny prináša aj kultovú grotesku Mechanický pomaranč.

Pochmúrna dráma o slobode ľudskej mysle rozpráva príbeh mladého Alexa, ktorý si spolu s partiou užíva mladosť bezbrehým násilím. Všetko sa zmení, keď Alexa zatknú. V snahe vyhnúť sa väzeniu sa mladík stane pokusným králikom pre vedecký experiment prevýchovy, ktorý mu úplne vymyje mozog.

Najdôležitejší muž je žena

Niektorých môže prekvapiť, že hlavnú mužskú rolu hrá žena. Herečka Barbora Andrešičová ale stvárňuje zvrátenú osobnosť mladého Alexa tak, že sa od začiatku stáva dominantným mužom javiska. Výmene pohlaví sa nevyhnú ani ostatní herci.

Inscenácia má dve časti. V prvej polovici hry sú herci neustále na scéne a striedajú si roly. Niekedy hrajú dokonca rovnakú postavu naraz. „Je to poloha, ktorá hercov baví. Chceli sme, aby si to užili, aby ironizovali a komentovali po-stavy, hrali sa s nimi. Na to je aj možnosť, aby si mohli zahrať kohokoľvek a kedykoľvek,“ vysvetľuje režisér.

Prvá časť predstavuje najmä svet „teenov“. Zameriava sa na výrastka Alexa a jeho partiu. V bare si dajú mlieko rezané nožmi a potom vyčíňajú v uliciach. Kradnú, znásilňujú, bijú sa a nedbajú na dôsledky.

Oplatí sa ostať do konca

Kým kniha sa na svet pozerá iba z pohľadu Alexa, divadelní tvorcovia dávajú priestor aj iným charakterom. „Sú to akoby dve samostatné inscenácie. Prvá je akčná. Je akousi zmesou kabaretu, koncertu a rocku. Druhá je epickým rozprávaním postáv, ktoré potrebujú zo seba dostať svoj príbeh.“ Vykresľuje situáciu z pohľadu konkrétnych piatich ľudí, ktorým mladík zasiahol do života.

Cez súkromné i spoločné výpovede sprostredkujú publiku svoje pocity i to, ako ich okolnosti poznačili. Diváci sledujú morálny prerod charakterov a ich pohľad na radikálny spôsob prevýchovy. Zamýšľajú sa nad etikou ovládania ľudskej mysle, smerovaním spoločnosti a nad dôsledkami násilia v ich okolí.

Atmosféru na scéne umocňuje tiež dôkladná práca so svetlom. Pomáha dynamicky stupňovať dej, zvýrazňuje akciu a napätie medzi hercami. V statickejších pasážach zase vhodne dopĺňa intímne spovede postáv.

Nové slovenské ošatenie

Mechanický pomaranč sa stal klasikou už krátko po vydaní. Knihu o mladom Alexovi a jeho kumpánoch preslávilo najmä filmové prevedenie režiséra Stanleyho Kubricka.

Tvorcovia sa však viac zamerali na literárnu predlohu Anthonyho Burgessa. „Film sme akoby odignorovali, prišiel nám vizuálne príliš záväzný.“ Tínedžerom pridelili vlastný slang a prispôsobili ho slovenskému divákovi. Komolia v ňom anglické slová, ktoré v posledných rokoch prenikajú aj do nášho jazyka.

Spisovateľ rozmýšľal nad blízkou budúcnosťou v 60. rokoch minulého storočia, dnes by ale jeho predstava sci-fi pôsobila ako retro. Keďže tvorcovia futuristický motív považovali za kľúčový, museli ho poňať súčasne. Do inscenácie preto zakomponovali technologické trendy ako virtuálnu realitu či prvky novodobej neuropsychológie. Na záver predstavenia ostáva nevypovedaná otázka, kam nakoniec ľudstvo dospeje v honbe za pokrokom.

Mechanický pomaranč ako lakmusový papierik

Marta Žilková 25. september 2018

V sobotu podvečer bolo na nitrianskom námestí pred Divadlom Andreja Bagara rušno. Mládež sa veselila pri lacnej jarmočnej muzike, ktorej decibely – nie úroveň – bolo počuť aj na hrade. Žeby predvolebná veselica? Pred divadlom pofajčievali diváci z veľkej divadelnej sály, obdivovatelia bratislavského predstavenia Heddy Gablerovej a do malej sály divadla sa  ponáhľali pozvaní diváci na premiéru najnovšieho opusu DAB-u dramatizácie románu Anthony Burgessa Mechanický pomaranč. Uviesť toto kultové dielo na javisko možno pokladať za odvahu a zároveň za lakmusový papierik, ktorý ukáže, kam až môže divadlo zájsť. Mnohí premiéroví diváci, ale aj samotní účinkujúci sú zvedaví, komu je Mechanický pomaranč určený. Je však isté, že to nebudú zábavychtiví teenageri z námestia, ani diváci Heddy Gablerovej, ale ani tí, ktorí cez prestávku opúšťali divadelnú sálu. Koho teda môže osloviť toto problémové dielo? Predovšetkým nadšených čitateľov Burgessovho románu a tých, ktorí si vopred „vygúglili“ informácie o pertraktovanom diele, ktoré už v čase jeho vydania, teda v roku 1961, vyvolalo na jednej strane obrovský obdiv a záujem, na strane druhej odsúdenie a dokonca zákaz premietania jeho filmovej podoby v réžii S. Kubricka.

Čo vyvoláva rozporuplné reakcie čitateľov či divákov Burgessovho diela? Krutosť zobrazenej mládeže, lepšie štrnásťročných detí, alebo fiktívna možnosť brainwashingu (vymývanie mozgu)? To je otázka, dotýkajúca sa výpovednej hodnoty diela a vo svete ju brali ako celok s pochopením, že bez jej prvej časti by neexistovala ani druhá. Ale to musí príjemca najprv rozumieť tomu, čo vidí a počuje. A tak sme sa dostali k nitrianskej realizácii Mechanického pomaranča v réžii mladého režiséra Juraja Augustína, ktorý má s podobným divadelným typom isté skúsenosti.

 Režisér umiestnil prázdny javiskový priestor do stredu hľadiska a obklopil ho z oboch strán divákmi, ktorých chcel tak vtiahnuť do krutého príbehu. Scéna bez kulís (Svatopluk Sládeček) umožňovala účinkujúcim voľný pohyb a zároveň vymýšľanie najrozličnejších doplnkov a rekvizít, čo dodávalo príbehu dramatickosť a miestami aj vtip, ako napr. účinkovanie bojazlivých policajtov. Celá záťaž, teda nielen samotná hra, ale aj vytvorenie predstavy o prostredí, kde sa dej odohráva, sa preniesol na päticu mladých členov nitrianskeho divadelného súboru. Päť mladíkov predvádzalo nočné vystrájanie, sprevádzané hlučným vyspevovaním, hlasným pokrikovaním a neustálymi silnými zvukovými prejavmi. Celé prvé dejstvo sa nieslo v tomto hluku a neposkytlo divákom oddych. Zvolený spôsob hrania mal viacero nevýhod. Jednak sa stratila vzostupná línia príbehu, jednak v  hluku často nebolo rozumieť textu, ktorý bol navyše komplikovaný tzv. teenským slovníkom. (V origináli autor vytvoril slová komoliace ruštinu, v slovenskom preklade sa komolili anglické slová.) A navyše, v dôsledku obojstranného hľadiska diváci počuli text iba vtedy, keď bol herec obrátený k nim. Zvolený spôsob javiskového priestoru však umožňoval účinkujúcim voľný až  akrobatický pohyb a výmeny úloh, pretože každý z nich predstavoval viacero postáv.

V druhom dejstve sa scéna stíšila. Všetci zúčastnení sú už dospelí a adekvátne tomu sa aj správajú. Hlavná postava Alex (vo výbornom stvárnení Andrey Andrešičovej) sa polepší, resp. uzdraví vďaka vedeckému experimentu, ktorý úspešne vymýva mozog človeka a napokon zapríčiní aj jeho smrť.

 Keď sa uvažuje o orwelovskom charaktere Burgessovho diela, tak len o jeho druhej časti, lebo dnešné správanie teenagerov už nie je prejavom budúcnosti. Oveľa nebezpečnejší je brainwashing, ktorý môže z ľudí urobiť nemysliace stroje bez vlastnej vôle. Aj nitrianska inscenácia, keby bola o niečo jasnejšia, zrozumiteľnejšia, by na toto nebezpečenstvo markantnejšie upozornila.

Účinkujúci odviedli dobrú prácu. Náročne viacrolové postavy, kde muži hrali ženy a ženy mužov vyžadovali všestranné herectvo. Okrem B. Andrešičovej aj ostatné úlohy výborne zvládli Juraj Ďuriš, Roman Poláčik, Jakub Rybárik, Andrea Sabová a Marián Viskup.

Nitriansku podobu diela A. Burgessa Mechanický pomaranč treba pokladať za náročný divadelný experiment, na ktorý musí byť divák pripravený. Bez znalosti predlohy ťažko pochopí jeho závažnú výpoveď.  Predstavenie hodnotím 3 hviezdičkami.

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Spojte sa s nami

Tento web používa na poskytovanie služieb a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním týchto stránok s tým súhlasíte. Viac informácií.