Portia Coughlanová

Portia Coughlanová

Premiéra19. 1. 2007
Dľžka2:00 hod.
Scéna Štúdio
Derniéra8. 1. 2010
Počet repríz 47

Portia Coughlanová je krásna a bohatá tridsiatnička, po ktorej túžia všetci muži. Zároveň sa jej však desia. V temnom údolí Belmontskej rieky počuje za nocí spev svojho mŕtveho brata - dvojičky, ktorý sa v rieke utopil a s ktorým je aj po smrti spojená neviditeľnou pupočnou šnúrou.
V deň jej tridsiatich narodenín sa s novou naliehavosťou otvárajú staré  záhady. Prečo sa Portiin brat utopil? Počul nad riekou hlas čarodejnice, ktorú v stredoveku nabodli v Belmontskom údolí na kôl? Žiarlil na mužov, ktorí sa začali zaujímať o jeho krásnu sestru? Bolo to vôbec ľudské dieťa z mäsa a kostí? Alebo sa v histórii Portiinho rodu skrýva nejaké strašné tajomstvo, ktorým sú všetci poznačení?

Čas na nájdenie odpovede sa kráti...

Anjelský spev láka Portiu k diabolskej rieke...

Portia Coughlanová je fascinujúci príbeh, v ktorom sa autorke podarilo bravúrne spojiť prvky magického realizmu s  miestami až hororovou atmosférou a drsným humorom kurióznych postavičiek írskeho vidieka. Práve tie dodávajú príbehu tú správnu šťavu: je tu teta Maggie – penzionovaná prostitútka s podrezaným jazykom; jej flegmatický manžel Senchil, ktorý dovtedy chrúme sucháre, kým sa nestane jedným z nich; Portiina najlepšia priateľka Stacia, ktorá si pre každú spoločenskú príležitosť kupuje inú farebnú pásku na svoje vypichnuté oko; Portiin lakomý otec Sly, ktorý si ako hovnivál guľku trusu tlačí pred sebou vozíček so svojou ufrflanou matkou. 

Tí, ktorí hľadajú v divadle silný príbeh, si  prídu na svoje.

Autor

  • Marina Carr

Réžia

  • Michal Vajdička

Preklad

  • Zuzana Vajdičková

Kostýmy

  • Jana Hurtigová

Dramaturgia

  • Daniel Majling

Scéna

  • Pavol Andraško

Hudba

  • Peter Mankovecký

Portia Coughlanová

Raphael Coughlan

Marianne Sculloyová

Sly Scully

Maggie May Doorleyová

Senchil Doorley

Blaize Scullyová

Stacia Doyleová

Damus Halion

Fintan Goolan

Gabriel Scully

ÍRSKA PORTIA SO SLOVENSKÝMI KONOTÁCIAMI

Walter Nagy 19. január 2007

Írska dramatika sa v repertoároch slovenských divadiel neobjavuje často. Práve preto aj meno Marina Carr môže pôsobiť na slovenského diváka viac exoticky, než ako automatická asociácia pozoruhodnej írskej dramatičky. Jej divadelná dráma Portia Coughlanová, ktorú Divadlo Andreja Bagara v Nitre uviedlo v januári 2007 otvára témy, pre slovenské prostredie nanajvýš aktuálne. Slovensko a Írsko zrejme nespája iba početná komunita Slovákov žijúca v Írsku, ale aj agrárny charakter krajiny, rozsiahly vidiek, či podobné problémy, s ktorými oba štáty, v odlišnom časovom horizonte, vstupovali do EÚ.

Nie náhodou mladá divadelná dvojica Michal Vajdička a Daniel Majling úspešne uviedli svoju už tretiu drámu z írskeho prostredia. Nitrianska inscenácia potvrdila, že režisér Michal Vajdička s dramaturgom Danielom Majlingom majú predovšetkým výbornú intuíciu a schopnosť orientovať sa v súčasnej írskej dramatike.

Prvú skúsenosť s írskou drámou mali ešte ako poslucháči VŠMU, kde úspešne pripravili inscenáciu Opustený západ od Martina McDonagha a neskôr v košickom Štátnom divadle Krásavica z Leenane od toho istého autora, ktorá získala v roku 2005 tri nominácie na DOS-ky.

Dej Portii Coughlanovej poukazuje na sociálne problémy vidieka, na rozpad tradičného modelu rodiny, kde jednotliví členovia nie sú schopný racionálneho úsudku, takže sa orientujú a na seba reagujú predovšetkým prostredníctvom emócií. Tie zase vychádzajú z prostredia, v ktorom sa kladie dôraz na razantné dodržiavanie tradícií a akejsi pseudomorálky. Portia Coughlanová je dievča žijúca v manželstve, ktoré navonok spĺňa všetky prvky danej vidieckej morálky. Jej manžel Raphael(Braňo Matuščin) svojej rodine vytvára priaznivé finančné zázemie a od Porti očakáva, že bude plniť úlohu manželky - gazdinej, podľa morálneho modelu vidieka. Portia však tento model vedome narúša a demonštratívnym spôsobom sa snaží vybočiť z tohto zabehnutého rodinného systému. Deklaruje svoju nenávisť k vlastným deťom, svoju sexuálnu nespokojnosť s manželom. Iritujúcimi momentmi sú pre ňu práve flegmatické reakcie manžela, ktorý striktne udržiava dojem fungujúcej rodiny. Portinou reakciou sú úniky do snového sveta, ktorý upevňuje komunikáciou s mŕtvym bratom - dvojčaťom. To, že do disfunkčnej rodiny sa nedostala nepodareným manželským zväzkom, ale iba z rovnako disfunkčnej rodiny prišla a teraz sa orientuje na základe rodinných skúseností a traumy, prezrádza jej prvý kontakt s rodičmi a starou mamou. Sly(Ivan Vojtek st.), Marianne(Dana Kuffelová) a Blaize(Žofia Martišová) Scullyoví stelesňujú jeden zo základných problémov nielen hlavnej hrdinky, ale sú symbolom veľkej choroby spoločensko-sociálnych pomerov na vidieku. Portini rodičia Sly a Marianne sú typickým párom, ktorý navonok evokuje partnerskú idylu, svojím konaním spĺňajú všetky povinnosti vidieckej „morálky“. Marianne je oddane podriadená manželka a pokorne prijíma dominantné postavenie manžela Slya. Ten je zas podriadený svojej matke Blaize, ktorá vlastné traumatické skúsenosti z rodiny kompenzuje agresivitou a istým spôsobom aj šikanou synovej rodiny. Ide o uzavretý kruh, nad ktorým visí základné pravidlo, prísne dodržiavať tradície a nevyčnievať z prostredia, v ktorom žijú. Všetky postavy spája práve vzťah k vidieku, základom sú prosperujúce statky a zabehnuté poľnohospodárstvo. Aby nebola ohrozená prosperita, tak životné priority musia podriadiť majetku. Talent Portinho brata tak na rodinu pôsobil skôr problematicky, než výhodne. Generačne príbuzné okolie Porti zapadá do pomerov a postupne v každom jednom prebieha proces degradácie okolím.

Portia sa búri proti prostrediu v ktorom musí žiť, ale základom jej frustrácii je smrť dvojčaťa, s ktorým neustále komunikuje a nedokáže sa konfrontovať z jeho smrťou. Táto udalosť je podľa Porti, ale aj jej okolia hlavným dôvodom jej radikálneho chovania a používa sa aj ako jediný argument, ktorým vysvetľujú a ospravedlňujú jej spoločenské zlyhania. Zaiste v hre sa niekoľko krát zdôrazňuje duševné prepojenie dvojičiek, ale v prípade Porti sa oprávnene môžeme domnievať, že ide aj o akúsi zámienku, či dokonca zneužitie tejto udalosti na obhájenie svojej vzbury. Možnosti riešenia jej rozpoltenosti odmieta už v zárodkoch. Grotesknosť, ktorá kompenzuje patetickosťou celého príbehu vnášajú postavy prostitútky Maggie(Eva Pavlíková) a jej partner Senchil(Peter Oszlík). Maggie sa oficiálne hlási k svojmu remeslu a uvedomuje si svoju moc nad všetkými dedinčanmi. Je to práve ona, ktorá môže ilúziu morálnej, tradíciami založenej vidieckej spoločnosti rozbiť. Okrem toho, že je symbolom narušenia tradícií a zabehnutých pomerov, svojou netabuizovanou sexualitou vzbudzuje istý rešpekt. Na mužskú populáciu autoritatívne pôsobí jej prirodzená sexuálna nadradenosť a na ženy neschopnosť docieliť takého erotického efektu, ako to dokáže prostitútka Maggie. Vo vidieckom prostredí sa navyše objavuje s partnerom, ktorý všetky vidiecke predstavy o mužnosti narúša.

Tvorcovia vsadili najmä na herecký potenciál súboru Divadla Andreja Bagara. Jednotlivé postavy veľmi premyslene obsadili, čím pozoruhodnému hereckému súboru v Nitre poskytli priestor pre hereckú kreativitu a umožnili im konfrontovať sa aj so súčasnou írskou poetikou. Režisér Michal Vajdička zdôraznil predovšetkým snovú podobu drámy, pričom vyzdvihol najmä psychické prepojenie dvojčiat. Ráznym akcentom na Portine úniky z reality poukázal na základný problém nielen Porti, ale aj ľudí z jej okolia. Najsilnejšou stránkou inscenácie je precízna práca s herectvom.

Zuzana Kanócz ako Portia vyzdvihla racionalitu postavy nad emóciami, čím sa dokázala vyhnúť zbytočnému pátosu, naopak aj najvyhrotenejšie situácie pôsobili prirodzene a citlivo. Jednu z najpôsobivejších hereckých interpretácií predviedla Eva Pavlíková (Maggie), ktorá sa z grotesknej prostitútky postupne prepracovala k triezvo uvažujúcej žene s prísnymi zásadami a skutočnou morálkou a ľudskosťou.

Bez povšimnutia nemôže ostať ani Žofia Martišová(Blaize Scully), ktorá opäť potvrdila, že jej herecké dispozície ju radia medzi popredné herečky, nielen v Nitre. Martišovej Blaize bol obraz starej ženy, ktorá je sama zo seba a svojho života frustrovaná no na rozdiel od vnučky Porti sa nedokázala vzbúriť.

Nitrianska inscenácia Portia Coughlanová má svoju komornú atmosféru a predovšetkým citlivosť, prostredníctvom ktorého sa divák konfrontuje s témami, ako drsnosť zaostalého vidieka, resp. vidiečanov, či prílišný apel na dodržiavanie tradícií, alebo majetkové záležitosti povýšené nad záujmy a potreby ľudské. Že by boli tieto témy iba írskou záležitosťou ? Aj keď pre väčšinového, spravidla meštiackeho diváka v Nitre nemusí byť Portia Coughlanová najvyhľadávanejšou produkciou DAB, tak inscenácii prislúchajú popredné miesta umeleckej kvality v repertoáre nitrianskej činohry. 
 

A ZNOVA DISFUNKČNÁ RODINA...

Soňa Šimková 16. január 2007

Uprostred sály, pred zrakmi divákov dívajúcich sa do zrkadla vlastných tvárí, sa na móle „promenádujú“ herci a „predvádzajú“ príbeh jednej nešťastnej írskej rodiny. Nemýľme sa, medzi mólom módnych šou a týmto v nitrianskom Štúdiu DAB, je viac odlišností ako zhôd. Použité úvodzovky to už naznačujú. Hoci sa herci pohybujú mimo javiskovej „škatule“ a nebudujú scénickú ilúziu, nie sú v pozícii chladných demonštrátorov rolí v brechtovskom kóde, a už vonkoncom nie kantorovskými hercami-manekýnmi. Akurát že sa im na takomto pódiu vytvorili okolnosti, aby svoje realistické herectvo funkčne zjednodušili. Nevraviac o tom, že sa predišlo hrozbe scénografickej opisnosti, javisko sa stalo metaforou.

Kyvadlový pohyb medzi dvoma krajnými dejiskami, vľavo byt Portie Coughlanovej, vpravo dedinská krčma, vymedzuje horizont sveta postáv. Hlavná hrdinka a jej spoluobyvatelia sa premávajú od pohárika k poháriku: deň sa začína doma pri stole alebo na gauči, pokračuje sa v krčme pri stole alebo na „stojáka“. Vertikálu ale predstavuje anjelský spev prichádzajúci zhora spolu s dramatickou hudbou, pričom zdola ju ukončuje vodný živel. Rieka, ktorá podmýva, unáša, zabíja, ale aj sústreďuje k milostným hrám. V tejto inscenácii Michala Vajdičku je rieka akoby reálne prítomná. Scénograf Pavol Andraško kolmo popod mólo (a teda do kríža) natiahol nádrž s vodou a poeticky ju posial kvetmi, túto tajomnú mystic river, záhadným spôsobom ukrývajúcu osoby, ktoré nás v príhodnom okamihu prekvapia. V duchu poetiky textu predstavuje inscenácia obmedzený, uzatvorený, ale aj obrazne objemný svet, svet malej lokality a komunity, írsky špecifickej a zároveň univerzálnej, s presahom k všeobecne ľudskej problematike. Na móle ju máme pred sebou naservírovanú ako „na tanieri“.

Motív rodiny je v euroamerickej dramatike momentálne asi najrozšírenejší a zjavne aj nevyčerpateľný. Počnúc 18. storočím sa rodina stáva dominantou témou nastupujúceho meštianskeho divadla, ktoré sa profiluje ako jej garant a propagátor jej hodnôt. V rodinnom prostredí sa ako v taviacom sa kotlíku pripravujú nové generácie, vštepujú sa hodnoty a hnetie sa tradícia, zároveň je ale aj kotlom hlbokých medziľudských konfliktov, zdrojom trvalých traum indivídua a generátorom dramatického napätia. Je jednoducho divadelným terénom par excellence. Aj v rámci bezodnej rodinnej problematiky sa však isté podtémy vyčerpávajú a vyprázdňujú miesto pre nové. Ako to skonštatovala francúzska spisovateľka Marguerite Yourcenarová: „Príslušnosť k dvom nepriateľským rodom, ako u Rómea a Júlie, sa v našej civilizácii už zriedkavo pociťuje ako neprekonateľná prekážka; cudzoložstvo sa zbanalizovalo a navyše veľa zo svojej prestíže stratilo pre jednoduchosť rozvodu; láska medzi dvoma osobami jedného pohlavia sa už čiastočne dostala von z ilegality. Iba incest ostáva nepriznaný a takmer je nemožné ho dokázať aj tam, kde máme podozrenie, že k nemu dochádza. Vlna sa najzúrivejšie vrhá proti tým najstrmším útesom.“ Tým najstrmším útesom akoby momentálne bola práve téma incestu, vzhľadom na nápor celého radu umeleckých diel od najvýznamnejších súčasných autorov (S. Shepard, M. v. Mayenburg, S. Kane, M. Duras, atď.). A samozrejme predstavuje aj sociologicky takmer prioritný problém, o ktorom sa pomaly začína verejne diskutovať a ktorého výskyt aj napriek tomu, že patrí k najväčším kultúrnym tabu, sa nijako nezmenšuje, vraj naopak. Je symptómom viacerých disfunkcií spoločnosti, zväčša produktom násilia v rodine. Preto má výpovednú a reprezentatívnu silu.

Podobne aj mladá írska dramatička Marina Carr v svojej Portii Coughlanovej objavila dramatickú nosnosť incestu. Pričom volí ten miernejší a výskytom aj oveľa zriedkavejší prípad, tabuizovaný sexuálny vzťah medzi súrodencami. Zato ho aj tak trocha nadužíva, naťahuje ho až cez dve generácie a predostiera ho ako akýsi novodobý osud, nezvládnuteľnú silu, voči ktorej každé úsilie vyhnúť sa mu zlyháva. Touto funkciou incestu ako kvázi dedičnosti pripomína jej hra romanticko-naturalistickú tvorbu 19. storočia, diela, v ktorých dedične zaťažené postavy signalizujú dekadenciu určitého rodu, prostredia alebo sociálnej skupiny. Pokiaľ ide o príbehovú rovinu, Marina Carr napísala akýsi módny psychothriller, aký dnešná doba rada konzumuje najmä prostredníctvom filmového priemyslu, no vďaka nemu sa ním aj môže čoskoro presýtiť. Originálnosť jej textu je v inom, nie v tomto melodramatickom, skoro až poklesnutom príbehu. Je v jazyku, írečitom, obraznom, hovorovom – Zuzana Vajdičková si dala záležať – a v rozohrávaní paradoxov starého a nového, znakov tradičného vidieka a modernej civilizácie.

Michal Vajdička mal k dispozícii dobrých hercov, aby ponuku textu rozohral a naplnil. Zuzana Kanócz stvárnila výstrednú Porciu decentne, so zmyslom pre význam, a keď bolo treba, tak aj narcisisticky vyzývavo. Typovo predurčená hrať moderné mestské ženy aktualizovala v svojej Portii najmä tému nesúladu s prostredím a ľuďmi dedinského zapadákova. Jej nemilovaného manžela jednoducho, ale sugestívne zahral Dušan Cinkota. Patrí k tým hercom, ktorým rýchlo uveríme a našu dôveru nesklame nijakým falošným tónom. Zemité herectvo Milana Ondríka, ako zvyčajne plné vášne, ale v tomto prípade aj priveľmi ilustratívne, vonkajškové, s nimi veľmi neladilo, míňalo sa najmä s úspornou hrou Zuzany Kanócz. Pričom inscenácia inak celkovo vyznela herecky vyrovnane a tvarovo kompaktne, ťažiac z originálnej scénografie.

V dobre personálne vybavenom Divadle Andreja Bagara sa od premiéry k premiére mladí herci dostávajú k zaujímavým rolám a majú z čoho živiť svoj vývoj. Ide im k duhu aj to, že sa medzi nimi okrem stálych vystrieda aj dosť externých režisérov, pričom aj oni sú skôr nižších vekových kategórií. Je pravda, že nie vždy všetky produkcie dopadnú dobre. No i napriek určitému percentu „nedorobkov“, sa predsa len do Nitry chodí s vedomím, že nás čaká prostredie tvorivého kvasu a že cesta pod Zobor bude zmysluplná. Ani najnovšia premiéra nesklamala.

Írska dráma inscenovaná tandemom režisér Michal Vajdička a dramaturg Daniel Majling je už totiž čosi ako label, na ktorý sa dá spoľahnúť. Doteraz táto sympatická dvojica vytvorila dve pozoruhodné práce na textoch Martina McDonagha – na Vysokej škole múzických umení absolventské predstavenie Opustený západ, ktorý bodoval aj v zahraničí, a v Štátnom divadle Košice na Dosky nominovanú inscenáciu Krásavica z Leenane. Ako by týmto dvom chlapcom konvenovali hry z írskeho zapadákova. Vedia ako na ne, ako z nich spraviť šťavnaté divadlo. Je to tým, že ich duši je akosi blízke rurálne Írsko, krajina, o ktorej sa všeobecne tvrdí, že je Slovensku dosť podobná. Kiežby tomu tak bolo (s tou podobnosťou), lebo Írsko je vraj skutočný hospodársky tiger medzi krajinami Európskej únie. 
 

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Spojte sa s nami

Tento web používa na poskytovanie služieb a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním týchto stránok s tým súhlasíte. Viac informácií.