Veveričky

Veveričky

Premiéra1. 6. 2007
Dľžka1:30 hod.
Scéna Veľká sála
Derniéra8. 6. 2013
Počet repríz 92

príbeh veveričky Veronky, ktorá sa „nervovo zrútila“, keď jej priam spod chvostíka spílili vlastnú jedľu. A tak sa išla liečiť do kúpeľov. Nie však do hocijakých! Ale do Orieškových kúpeľov

Na čo sa u nás v divadle môžete tešiť?
Na príbeh veveričky Veronky, ktorá sa „nervovo zrútila“, keč jej priam spod chvostíka spílili vlastnú jedľu. A tak sa išla liečiť do kúpeľov. Nie však do hocijakých! Ale do Orieškových kúpeľov.

A práve v nich sa stretáva so zábavnými rekreantami, s prísnym doktorom Parom a jeho sestričkou, s predavačom Kešom či kúzelníkom Arašidom. S dirigentom promenádneho orchestra Alexejom Gaštanenkom. Spoznáva zakladateľa kúpeľov Alfonza von Orieška, alebo pani Mokuškovú – „kráľovnú“ celého veveričkového osadenstva mestečka. Ale aj čalšie kamarátky – maškrtné a rozštebotané veveričky, ktoré spríjemňujú hosťom ich sezónny pobyt v kúpeľoch. 
Veronka sa zoznámi s handicapovaným chlapcom Vinckom, ktorý je pripútaný na vozíček a veľmi túži byť opäť voľný a zdravý. Aby mohol hrať svoj obľúbený futbal. Ich vzájomné priateľstvo prerastie do obojstranných sympatií; a možno aj... Ale to už nepredbiehajme! A ako to v správnej rozprávke má byť – navzájom si pomôžu. Štipkou odvahy, veľkou dávkou skutočného priateľstva, originálnym nápadom hodným detského výmyselníka. Odhodlaním nevzdať sa v žiadnej – ani v tej najzložitejšej životnej situácii. Veru, je to tak! Keč si ľudia so zvieratkami medzi sebou pomôžu, môžu očakávať aj zázraky. A jeden taký sa v našej rozprávke aj stane. Več aká by to bola rozprávka bez zázraku?! A bude to skutočne veľký ZÁZRAK! On spôsobí, že – ! Ale to už neprezradíme. Príčte si ho do divadla užiť spolu s našimi hercami!

A čo vás s nimi čaká?
Inscenácia plná dobrodružstiev. Stretnutie s novými kamarátmi: vtipnými postavičkami ľudí, aj s roztancovanými veveričkami. 
Nastúpte teda spolu s postavami nášho príbehu do vláčiku smer Orieškove kúpele. Nechajte sa vtiahnuť do príbehu, ktorý sa môže prihodiť každému z vás. Nikdy totiž neviete, kedy sa zlomí ten váš „bezpečný“ konár, na ktorom si práve hoviete...
A práve vtedy na vás čaká pomocná ruka toho najbližšieho. Obyčajná ľudská spolupatričnosť, skutočný kamarát: drobné zvieratko, milovaná mama, blízky spolužiak, dievča od susedov, či láskavá pani učiteľka. Pomôžu vám vo chvíľach, na ktoré už potom nikdy nezabudnete. Potom budete vedieť, že sa v živote môžete o niekoho oprieť. Že bude pri vás vždy ktosi, kto na vás nezabudne. Bude vašou oporou. Tak, ako aj vy budete vedieť pomôcť slabším a bezbrannejším, ktorí to od vás naozaj potrebujú.
Lebo ten skutočný „šťastný koniec“ všetci držíme vo vlastných rukách! Aj keč o tom neraz sami nevieme! Pokúsme sa ho nestratiť!  

- - -

Kankán na pódiu v tráve, 
kankán predvádzame práve,
všimnite si naše krásne chvosty
oceňte, prosím, ten skvelý kostým!

Kým sú v parku naši hostia
vždy nás voľačím pohostia. 
Veveričky, dámy, páni,
priamo z dlaní robia vám „HAM“!

- - - -

Každý človek
túži mať niekoho rád.
Veveričky
k tomu treba prirátať!
Podľa toho,
všetci chcú byť ľúbení...
Práve preto
je tak dobre na zemi.

Cítim, že sa
vo mne čosi zmenilo.
To je vážne,
tuším „ide o život!“
Mne ide len
o to, čo máš na dlani...
Dám ti všetko,
več som zamilovaný!

Láska je okolo nás,
vieš, že si ťa raz 
sama musí nájsť,
musí, raz musí...
sama musí 
sama musí nájsť!

- - - -

Ver na „Happy End“,
na „Happy End“,
a nedaj si ho vziať.
Ver na „Happy End“,
na „Happy End“,
šťastie je vždy tvoj kamarát...

Stojí vždy pri tebe, aj keč v tieni,
v poslednej chvíli sa môže zmeniť
to, čo ťa trápilo, už ťa teší,
 všetko je v pohode, niet čo riešiť!

Ver na „Happy End“,
na „Happy End“,
a nedaj si ho vziať.
Ver na „Happy End“,
na „Happy End“,
šťastie je vždy tvoj kamarát...

Stojí vždy pri tebe, podá ruku,
aj keč si zmoknutý, máš to v suchu!
Na šťastný koniec má každý právo,
preto sa vraciame do rozprávok.

foto:Ctibor Bachratý

Kostýmy

  • Ľudmila Várossová

Dramaturgia

  • Svetozár Sprušanský

Scéna

  • Pavol Andraško

Hudba

  • Peter Zagar

Hudobné naštudovanie

  • Július Selčan

Choreografia

  • Dana Dinková

Hlasová príprava

  • Lenka Paulíková

Autor, réžia a libreto

  • Ján Uličansky

Gróf Alfonz von Oriešok, socha zakladateľa kúpeľov

Veronka, veverička

Vincko, chlapec na vozíku

Viktor, Vinckov kamarát

Mokušková, veverica

Kokosová, veverica

Mandľová, veverica

Lieskovská, veverica

Bobuľová, veverica

Šušková, veverica

Šišková, veverica

Škrupinková, rekreantka

Škrupinka, rekreant

Hazelnut, rekreant

Kešo, predavač

Arašid, kúzelník

Doktor, Para, lekár

Gaštanenko, dirigent

Vlašský, výpravca

INFANTILNÉ VEVERIČKY IMITUJÚ LACNÝ MUZIKÁL

Walter Nagy 1. jún 2007

Repertoár činoherného Divadla Andreja Bagara už tradične ponúka aj inscenácie pre detského diváka. Napriek tomu, že v Nitre sa na tvorbu pre deti špecializuje Staré divadlo, tak dramaturgia DAB pravidelne pripravuje tituly určené deťom, čo by logicky malo vytvoriť atmosféru zdravého, konkurenčného boja medzi nitrianskymi divadlami. Staré divadlo sa však už dlhšie nachádza v stagnujúcej, umelecko-krízovej etape a výrazne sa o divácku priazeň zatiaľ neusilovalo. Súboj o detského diváka viditeľne prehráva. Divácky dopyt po rozprávkach s efektnou výpravou tak supluje tvorba DAB určená pre deti. Navyše v čase 80-tych zlatých rokoch DAB, vtedajší profilový režisér súboru Jozef Bednárik uviedol dve mimoriadne úspešné detské produkcie. Inscenácie O cárovi Saltánovi (1983) a Modrý vták (1988) vtedy pozoruhodne zarezonovali na divadelných festivaloch, no predovšetkým vtedajšie detské publikom oslovili natoľko, že dnes sa už ako dospelí diváci pravidelne vracajú do hľadiska DAB. Toto je jedno z tajomstiev diváckeho záujmu o tvorbu DAB. Paradoxne obe inscenácie vznikli ešte v niekdajších priestoroch divadla, kde v súčasnosti sídli tápajúce Staré divadlo. Pôvodnú Uličianskeho detskú hru Veveričky do repertoáru DAB zaradili v júny 2007. Ján Uličiansky svoj text zároveň pripravil i režijne. Ide o prostý príbeh veveričiek, ktoré žijú v parku kúpeľného mestečka a stretávajú sa s rekreantmi. Do ich komunity sa snaží zapadnúť aj veverička Zuzanka (Zuzana Moravcová), ktorej doma vypílili strom. No kúpeľné veveričky ju odmietajú, až na najstaršiu veveričku Mokuškovú(Eva Pavlíková). V úvode sa Veveričky nevedia dohovoriť s ľuďmi. Je jasne definované, že ľudia a veveričky si navzájom nerozumejú. Komunikujú iba so sochou zakladateľa kúpeľov. No už vo štvrtom obraze sa veselo rozprávajú s Vinckom, čašníkom a hudobníkmi na kolonáde. V Orieškových kúpeľoch sa lieči Vincko (Milan Ondrík), ktorý ostal po nehode na invalidnom vozíku, no stretnutie s veveričkou Zuzankou má na neho také blahodárne účinky, že svoju ťažkú chorobu dokáže prekonať už po druhom stretnutí. Lenže tento zázrak sa akosi stratil v tanečnom čísle, takže divák len s problémami pochopí, ako k vyliečeniu Vincka vôbec prišlo. Hneď po obraze, kde jeho kamarát Viktor (Juraj Hrčka) dojemne spomína na úraz svojho kamaráta, sa objaví Vincko a pomätene behá po javisku, kope do lopty a ďakuje veveričke Zuzanke za vyliečenie. Ako tento zázrak prebehol však ostalo tajomstvom, ktoré postupne zaniklo v nasledujúcich obrazoch plných deklamovanej radosti. 

Motív veveričiek Uličiansky rozvíja najzákladnejšími asociáciami, aké sú u tohto zvieratka možné. Niet pochýb, že veveričky rozhodne patria k roztomilým obyvateľom parkov a lesov, avšak príliš mnoho kreatívnych asociácií tento tvor neumožňuje. Mnoho ich nevymyslel ani skúsený, detský autor Ján Uličiansky. Celá hra sa točí v akomsi kruhu orieškov a veveričiek, čo postupne začína pôsobiť ako nudný a otravný, nekonečne sa opakujúci motív. Zakladateľ kúpeľov sa volá Oriešok, zdravotná sestra Veveričková, manželský pár rekreantov Škrupinkoví. Tí si pochutnávajú na orieškovom likéry a aj mená ostatných postáv z ľudského sveta (s výnimkou skladateľa Gaštanenka a doktora Pary) sú iba plejádou rozličných druhov orechov (počnúc od kešu končiac arašidom). Jednotlivé veveričky autor nazýva podľa pochúťok z jedálnička typický pre veveričky. Ich mená sa však od orechov tiež veľmi nepohli. Výnimkou je iba najstaršia veverička Mokušková, ktorej meno je odvodené od maďarského mókus - veverička. Ľudské postavy jedia a pijú výhradne orechové produkty. Štatisticky vyjadrené v inscenácii Veveričky každé piate slovo súvisí s orechom, alebo veveričkou, čo značne obmedzuje divákovu pozornosť na sujet. Jednoduchý príbeh so zápletkou a konfliktom sa vyčerpal s Vinckovým vyliečením, čím nasledujúce obrazy o uväznenej veveričke Zuzanke a o jej zázračnom vyslobodení sa stali prebytočnými a navyše ich ambícia moralizovať zlyhala. Najnešťastnejším obrazom sa stalo kúzelníkovo číslo. Jeho triky trvali príliš dlho a navyše detský divák aj tak rýchlo identifikoval, že ide iba o lacnú ilúziu. Dnešné deti obdivujú Harryho Pottera a sú zvyknuté na drahé a moderné triky. 

V Uličianskeho javiskovom prevedení Veveričiek sa nepodarilo ani presne definovať o aký druh divadla ide. Inscenácia tak chvíľami pripomína muzikál, kde činoherní herci nevydarene predstierajú, že spievajú ako spevácky zbor sv. Cecílie z Košíc. Tento krát sa nepodarilo vsadiť ani na hudobné dispozície Evy Pavlíkovej, ktorej sólový hudobný výstup sa problematicky identifikoval od playbacku speváckeho košického zboru. Navyše nezapadol ani do situácie, v ktorej sa táto hudobná vsuvka použila. 

Veveričky, ako zbor svojím kostýmom pripomínali kankánové tanečnice a inscenácia zrejme mala ambíciou byť hudobným divadlom, čo však stroskotalo na absencii základnej podmienky pre muzikál. Chýbajúci orchester a spevácky zbor Ján Uličiansky nahradil hudobným playbackom, do ktorého herci spievali. Bohužiaľ hudobné divadlo bez hudby sa stalo novodobým folklórom slovenskej činohry. V kombinácii so speváckym zborom sv. Cecílie sa spev činohercov začal pripomínať karaoke show. Najmladšie veveričky, ktoré v pravidelných intervaloch prepadávali infantilizmu, navyše neboli schopné použiť ani techniku reči, ktorá by zodpovedala veľkej sále DAB. Takže texty mladých veveričiek sa stali ďalším tajomstvom inscenácie, ktoré pre diváka ostalo neodhalené. Hlavný tón nitrianskej hudobnej ambície sa stal tón infantilný, ktorý sprevádza sled celej inscenácie a podlízavo sa snaží o udržanie detskej pozornosti. Gagy, ktoré mali detského diváka rozosmiať, skôr dokazovali, že dnešnej generácii školopovinných detí klišé narážky napríklad na Rusko a ruštinu už nič nehovoria. 

Scéna Pavla Andraška a kostýmy Ľudmily Várrosovej iba reflektovali základný motív - Veveričky. Na scéne dominovala ryšavá farba, ktorú výtvarníci kombinovali s béžovými kostýmami pacientov kúpeľov. Pôsobivé kostýmy Ľ. Várrosovej naznačovali režijnú ambíciu vytvoriť pôsobivý detský muzikál. Várossová vytvorila pozoruhodné kostýmy, ktoré navádzali na dvojzmyselný výklad postáv veveričiek. Tieto javiskové postavy asociovali dojem veveričiek podobajúcich sa na šarmantné kankánové tanečnice. Výtvarná zložka inscenácie rozhodne patrí k najpozoruhodnejším a najkreatívnejším momentom v Uličianskeho hre. 

Ján Uličiansky rozhodne patrí medzi výrazných slovenských tvorcov pre deti. Osobne som tiež vyrastal s niektorými Uličianskeho rozprávkami, na ktoré si dodnes pamätám. Pri Veveričkách však akosi pozabudol, že dnešné deti majú už úplne iné nároky. Detská pozornosť sa veľmi ťažko získa tými výrazovými a ideovými prostriedkami, ktoré platili napríklad pre moju generáciu. Navyše podľahol aj riskantnej práci inscenovať vlastný text, čo zrejme obmedzilo režisérovu schopnosť pozrieť sa na text s odstupom a nadhľadom. Detský divák, čiže najnáročnejší návštevník divadla tento krát opodstatnene prejavil neskrývajúci pocit nudy. Už v úvode som spomenul, že DAB-u sa koncom 80-tych a začiatkom 90-tych rokov podarilo vtedajšieho detského diváka zaujať natoľko, že dodnes pravidelne navštevuje produkcie DAB. 

Obávam sa, že Veveričky niečo podobné nedokážu, naopak detské publikum reagovalo skôr unudene a nebyť prísnych a ctižiadostivých pani učiteliek, tak zrejme aj ten potlesk by bol skromnejší. Tento krát súboj o detského divadla možno predsa len vyhráva Staré divadlo.

VEVERIČKY alebo ZVIERATKÁ – UNIVERZÁLNI HRDINOVIA DIVADLA PRE DETI

Soňa Šimková 1. jún 2007

Odjakživa k detskému svetu patrili zvieratká a tak sa s nimi ako hrdinami príbehov stretávame aj v umení. V ostatnom čase sa objavujú v tzv. rodinných formátoch, a ich tvorcovia sú neraz renomované osobnosti literatúry, filmového priemyslu či divadla. Spomeniem napríklad La Fontainove Bájky, ktoré na scéne Comédie-Francaise s veľkým úspechom inscenoval slávny Bob Wilson. Pre malých aj veľkých. No a čo najnovšie dielo animovaného filmu Alvin a Chipmunkovia o troch veveričiakoch, ktorí po vlastnej televíznej šou získali miesto aj na filmovom plátne?

Na muzikál Veveričky z diele Jána Uličianskeho (text a piesne) a Petra Zagara (hudba) sa naozaj oplatí ísť rodinne. Lebo ani dospelý divák sa na ňom nebude nudiť. Je to profesionálne zvládnutý žáner s dobrou dávkou šarmu a vizuálnej pohody. 

Ide v ňom o líčenie pobytu veveričiek a ľudí v kúpeľnom mestečku a o rad bežných situácií, ktoré na tomto mieste môžu vzniknúť: vidíme, ako sa obe skupiny navzájom ale aj medzi sebou kontaktujú, ako sa v skupinkách, pároch aj individuálne rekreujú, a ako sa tieto bežné situácie striedajú s typickými rekreačnými atrakciami, ako je vyhrávanie kúpeľného orchestra, vystúpenia kúzelníka, predaj suvenírov, slnenie a kúpanie. Tento skupinový obraz (Strehler by povedal, že toto chórické divadlo) má aj príbehovú niť, na ktorú sa epizódky navliekajú. Počas sezóny sa v kúpeľoch stretne na nervy chorá veverička Veronka s chlapcom Vinckom, pripútaným k invalidnému vozíčku, vznikne medzi nimi láska a napokon vďaka veveričke Vincko objaví, že je opäť schopný chodiť. Na konci sezóny sa všetci nostalgicky v nádeji na nové stretnutie rozchádzajú.

Muzikál je zábavný a v podtexte navyše výchovný, a to vo viacerých smeroch. Jednak deti vylaďuje na ekologickú problematiku. Veronka ochorie na nervy, lebo jej v lese vyrúbu strom, na ktorom bola ubytovaná. Rúbanie lesov sa ukazuje ako hrozba pre zvieratká, ale aj pre ľudí, lebo aj Vincko v dôsledku tejto ekologickej pliagy utrpí úraz. Muzikál takisto prebúdza v deťoch citlivosť k handicapovaným, vozíčkárom. Vinckov priateľ Viktor ukazuje, ako treba nehybnému priateľovi pomáhať.
A ďalej: medzinárodné osadenstvo kúpeľov slúži autorovi na rozohrávanie plurilingvizmu, v miere, v akej je detský divák schopný to sledovať: necháva hostí hovoriť repliky v rodných jazykoch. Týmto predostiera svet v podstate antiglobalisticky, ako jazykovo pestrý. Dirigent orchestra dokonca hovorí po rusky, čo je vzhľadom na súčasnú absenciu výučby tohto jazyka na školách odvážny krok, ale zároveň je to veľmi realistický detail, ak berieme do úvahy súčasnú ponuku ruských hudobníkov po celej Európe. (A kvantitu ruských turistov v lyžiarskych strediskách - hoci zatiaľ ešte nie v kúpeľoch, aspoň nie na Slovensku).

Ján Uličiansky napísal text skúsenou rukou autora pre deti ale aj muzikálového tvorcu. Dobre odhadol mieru vážnosti a hravosti, takisto pomer hovoreného a spievaného textu je vyvážený. Muzikál má najmenej dva výrazné nosné songy, ktoré sa ako refrén viac razy zopakujú. Oba songy sú aj optimálne zhudobnené. Pieseň o vyrubovaní lesov má nákazlivú hudobnú razanciu a rytmus (je dokonca až priatraktívny), pieseň o láske dostala primeranú príjemnú melodiku. Sú to zapamätateľné piesne, ako si to pravidlá muzikálového žánru vyžadujú.

Ako inscenátor vlastného textu sa Ján Uličiansky vybral cestou tzv. nenápadnej réžie, ktorá plne slúži textu a hercovi. Pri voľbe estetiky inscenácie však vsadil na trocha konvenčnú eleganciu. Ako by skôr zohľadňoval dospelého diváka vyšších stredných vrstiev, než detské a mladistvé publikum. Scénografia Pavla Andraška je farebne decentná, veveričkovské kostýmy ostrieľanej Ľ. Várossovej sú príťažlivé a dômyselne riešené (chvosty z ľahkých priesvitných, kaskádovito navrstvených materiálov v príjemne hrdzavo-hnedej farbe sú odopínateľné a dajú sa využiť aj ako sukne tanečníc kankánu). Prázdna, iba niekoľkými objektmi konkretizovaná scéna, sa dobre hodí na striedanie dejísk, aj na rozpútanie pohybu, na choreografické pasáže, aj na premenlivú svetelnosť. Umožňuje javiskovú dynamiku, detským divákom takú žiadanú, a tento veľký priestor javiska DAB dovoľuje naplniť, rozohrať. Výtvarnému tvaru tak trocha chýba nejaké ozvláštnenie, vtipný nápad a mladistvejší dizajn, je v svojej hladkej funkčnosti a farebnej striedmosti priveľmi neutrálna. Myslím teraz na odlišnú výtvarnosť muzikálu Divotvorný hrniec, v ktorom ozvláštnenie spočívalo napríklad aj vo vtipnej obuvi všetkých postáv.

Na takomto tlmenom pozadí sa však naplno a šťavnato rozohrali herci. Hlavnú rolu zveril režisér Zuzane Moravcovej. Jedna z najobsadzovanejších herečiek súboru DAB sa v ostatnom čase rozohráva do širšej škály prejavu (viď v Hede Gablerovej agresívne polohy pani Elvstedovej, alebo v Porcii Caughlanovej dávka cynizmu). Tu sa v postave veveričky Veronky mohla vyšantiť v sebe najvlastnejšej polohe naivného, detinského, submisívneho, ale aj hravého tvora, ktorý je citovo plný a city vzbudzuje. Chlapčenským šarmom obdarili svoje postavy Juraj Hrčka ako Viktor a Milan Ondrík ako Vincko. Vynikla opäť Eva Pavlíková ako najstaršia veverica Mokušková, lebo túto rolu v detskom muzikáli zahrala, ako keby išlo o vážny muzikál pre dospelých. Skrátka naplno. Jej nostalgický song na sklonku kúpeľnej sezóny mal v sebe emocionálny náboj, ako by išlo o song starnúcej mačky v muzikáli Cats. Všetci herci napokon hrali ako sa patrí na profesionálov, s radosťou z hry a s úctou k publiku, aj keď išlo „iba o malých“ divákov. 

Muzikál Veveričky má dobrú návštevnosť, je v Nitre stále vypredaný, a tak sa zámer divadla vytvoriť rodinný muzikál, naplnil.

Keďže je ešte priestor, využívam ho na určitú sumarizáciu tvorby v DAB v kalendárnom roku 2007. Po zhliadnutí sledu inscenácií si uvedomujem, ako sa v ostatných rokoch divadlo personálne skonsolidovalo a ako tu má kvalita tvorby po každej stránke stúpajúcu tendenciu. Začína to byť divadlo generačne vhodne rozvrstvené so stále sa posilňujúcou mladou vekovou kategóriou. Vidno, že blízkosť Bratislavy hrá rolu a čerství absolventi sem radi nastupujú. Ale to by určite nestačilo, keby divadlo nemalo tvorivú, koncepčnú dramaturgiu – dnes už dvoch silných dramaturgov Svetozára Sprušanského a Daniela Majlinga. A nepozývalo hosťovať mladých perspektívnych režisérov. Vedľa domáceho vyprofilovaného Svetozára Sprušanského tu hosťuje Dodo Gombár, Michal Vajdička, teraz aj Marián Amsler. No ale pozývajú aj režijné hviezdy. V kalendárnom roku 2007 to bol Ľubomír Vajdička a naštudovaním Statkov-zmätkov ukázal svoju majstrovskú triedu. V roku 2008 sa na spoluprácu chystá Roman Polák, líder strednej divadelníckej generácie. Divadlo DAB sa stáva na Slovensku divadelným centrom prvej dôležitosti.

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Spojte sa s nami

Tento web používa na poskytovanie služieb a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním týchto stránok s tým súhlasíte. Viac informácií.