Matka

Matka

Premiéra14. 12. 2007
Dľžka2:30 hod.
Scéna Štúdio
Derniéra9. 12. 2009
Počet repríz 34

rozdelení nenávisťou sa raz stretnú, aby postavili vežu lásky

Silný dramatický príbeh hovorí o dvoch bratoch Janovi a Paľovi, ktorí sa nenávidia pre majetok. Na tomto spore autor vystaval psychologickú drámu milujúcej matky, ktorej láska dokáže najbližších zraniť aj ničiť.

Inscenátori sľubujú aj rovinu mystiky a mágie, vyplývajúcu zo stále prítomného dialógu človeka s Bohom.Netradičný pohľad na intímny svet jemného rodinného pradiva. So všetkou jeho zložitosťou, nejednoznačnosťou rozhodovania sa. V otázkach etickej a rodičovskej zodpovednosti!  Matka a jej vzťah k dvom synom; vzťahy k budúcej neveste. Podoby lásky materinskej, partnerskej, súrodeneckej. Vydajte sa s hrdinami príbehu na cestu do sŕdc a duší spútaných materinskými citmi. 

Autor

  • Július Barč-Ivan

Réžia

  • Marián Amsler

Dramaturgia

  • Svetozár Sprušanský

Hudba

  • Slavo Solovic

Scéna a kostýmy

  • Eva Rácová

PAĽO

SUSEDA

KATA

MATKA alebo RODINNÝ SERIÁL POKRAČUJE

Soňa Šimková 14. december 2007

Zaradením Barč-Ivanovej Matky do repertoáru tejto výnimočnej sezóny, nazvanej „rodinné striebro“, sa naplno zviditeľnila vnútorná logika dramaturgie. Lebo zostavovateľom programu sezóny zjavne nešlo o „montáž atrakcí“, výber efektných titulov, ktoré by diváka prilákali nejakou „návnadou“, ale o cieľavedomé uvažovanie o reprezentatívnej problematike dneška a o hlbších myšlienkovo-typologických filiáciách medzi jednotlivými titulmi.

Takže s Barč-Ivanovou Matkou sa opäť dostávame do oblasti rodinnej drámy a tým aj k určitej dramatickej typológii, ktorá má korene v ibsenizme, vyznačuje sa ale aj presahom k modernej modelovej hre, ako to vyčerpávajúco rozobral Július Vanovič v monografii Cesta samotárova (Matica slovenská 1994). A keďže vieme, že napokon aj Jozef Gregor Tajovský prešiel školou ibsenizmu, vidíme, že sa v dramaturgii objavili vedľa seba tri typologicky vzdialene príbuzné hry, Heda Gablerová, Statky-zmätky a Matka a spolu s Porciou Caughlanovou, hrou trocha z „iného súdka“, vytvorili akýsi rodinný seriál.

Pokiaľ ide o rodinnú problematiku, Július Vanovič sa nijako neobáva obvinenia, že by pracoval prekonanou metódou biografizmu, keď autorovu rodinnú anamnézu berie za východisko k analýze a interpretácii celého Barčovho diela. Poučený hlbinnou psychológiou, Sigmundom Freudom aj C.G. Jungom, Vanovič skúma „rodinný román“ nášho autora a nachádza v ňom archetypovú vzťahovú konšteláciu, ktorá mu bola priam osudná, lebo sa v jeho tvorbe ustavične vracia a manifestuje. „Z rodinného kruhu – malého, dramaticky však hustého – vyrastal kmeň diela; z neho ako vetvy dvíhali sa a splietali motívy, postavy, konflikty. Lebo rodinný Barčov príbeh je už ako taký drámou par excellence a príbeh jeho života skrytým príbehom diela. Ak hovorí – a často hovorí – že minulosť žije, žije aj jeho minulosť v jeho diele; osobné psychické kontínuum rovná sa kontínuu umeleckému ... v súhlase s jungovcami – možno hovoriť aj u Barča o komplexe otcovskom, materinskom, synovskom či bratskom ...“. (s. 32).
Celé Barčovo dielo vytrysklo z rodinných vzťahov a „slová: otec, matka, brat a syn; bolesť, moc, zrada, nepriateľ, nenávisť, láska, strach, nádej – sú kľúčové, mnoho odomykajúce slová barčovského slovníka“ (tamtiež). Nuž a keďže prvé väzby človeka, väzby rodinné sú neskôr matricou aj všetkých ostatných spoločenských vzťahov, nie je od veci sa na ne pozrieť pod drobnohľadom. 

Marián Amsler a jeho dramaturg Svetozár Sprušanský poznajú literatúru o Barč-Ivanovi a v rámci možností bulletinu dosť z nej citujú. Upútala ma najmä jedna autorova stať, uverejnená v bulletine pod názvom „Július Barč-Ivan o tvorbe“. Už jej prvá veta „tvorím nezávisle od javiskových možností“ vybudila moju pozornosť. Je to výrok hoden súčasnej novej európskej, najmä však francúzskej drámy, ktorá pri vedomom prekonávaní divadelných klišé zavrhuje aj typ „dobre urobenej hry“, aj zaužívaný receptár tzv. divadelne špecifických postupov a metód. Barč-Ivan sa ďalej vyznáva, že mu vo všetkých hrách išlo iba o človeka. Dobrý dôvod na to, aby ho dnes uviedli na javisko.

Režisér Marián Amsler dostal na inscenovanie tejto komornej hry Štúdio DAB a na vhodnej scéne Evy Rácovej naplno zúročil malosť hracieho priestoru. Hoci sa tvarom scénografia v Štúdiu a na veľkom javisku DAB (pre Statky-zmätky) prekvapujúco zhodovala, aj tam aj tam išlo o dozadu sa zmenšujúcu bielu rsp. krémovú kocku, predsa len v podobne uzavretom priestore vznikli dve úplne odlišné inscenácie. Tvar javiska implikuje typológiu drámy a tak v oboch prípadoch sa abstraktné kocky stali modelmi sveta, lenže model sveta v Statkoch –zmätkoch bol konkretizovaný ako tragikomická obradová ľudová hra, kým model v malom priestore Štúdia symbolizoval omšu, obrad, celebrovaný v najužšom kruhu rodiny na pôdoryse archetypových biblických situácií. 

Ešte niečo je pre Rácovej scénografický koncept podstatné. Pracuje s vertikálou a to tak, že javisková podlaha predstavuje vyššiu úroveň domu, lebo na scénu postavy vystupujú zospodu, z prepadliska, schodmi. Sledujeme teda izbu na vyššom poschodí, akoby „hlavu“ domu, ak prijímame tradičnú priestorovú symboliku opísanú v dielach Mircea Eliadeho či Gastona Bachelarda. V „hlave“ domu sa to všetko odohráva, a je to adekvátne miesto pre tento typ drámy, nazvanej ideovou a modelovou zároveň, drámy, kde dialógy predstavujú rozbor myšlienok, postojov a vášní a nie sú iba prvoplánovými súbojmi pováh. Príchod zospodu symbolizuje výstup akoby z nižšieho poschodia ega, z nevedomia, kde podľa freudovskej stratifikácie sídli libido, energia života a smrti, eros a thanatos. Príchodom nahor, teda na javisko, sa všetka tá nazhromaždená energia manifestuje a racionalizuje v slovnom vyjadrení, reflexiách osôb. Postavy nielen vyjadrujú svoje emócie a stanoviská, ale ich aj skúmajú a zdôvodňujú. Napriek tomu, že navonok ide o „dedinskú drámu“, hra má príznačne barčovský intelektuálny náboj. Taký druh rozhovoru teda tvorcovia inscenácie adekvátne situujú do úrovne „hlavy“. Lenže ani hra ani inscenácia nie sú chladné a rozumárske. Je v nich vášeň osobného nasadenia a celá paleta citov a pocitov.

Režisér Marián Amsler pri inscenovaní tejto hry urobil niekoľko dobrých krokov. O produktívnej spolupráci so scénografkou som sa už zmienila. Pokiaľ ide prácu s hercami, vsadil jednak na minimalizmus výrazových prostriedkov, čo vzhľadom na malosť priestoru a tým aj obmedzenosť fyzického pohybu hercov po javisku (Matka dokonca väčšinou sedí za stolom), bolo rozhodnutie priam logické. Z tohto kroku vyplynulo, že herectvo sa orientovalo dovnútra, herci hrali koncentrovane ale intenzívne. Celé jadro drámy nechal Amsler fakticky odohrať v spomínanej izbe pri stole a okolo neho, a vzhľadom na sústredené premiestňovanie sa synov okolo sediacej matky, to ich chodenie vyzeralo ako keby celebrovali omšu. Spočiatku to bola čierna omša nenávisti, prerušovaná matkinými „motlitbami“ za odvrátenie neblahého konca. V závere sa napokon obrad zloby premení na liturgiu obete a pokánia. Tradičné miesto obetujúceho sa Krista v Barč-Ivanovej verzii však zastupuje matka, umierajúca, aby zlo bolo premožené. Matka-trpiteľka, takmer klišé slovenskej literatúry, v podaní Daniely Kuffelovej bola ale celkom iná, než je stereotypná podoba ubolených ženičiek. A to je druhý Amslerov pozitívny krok. Tak ako v predchádzajúcich inscenáciách – mám teraz na mysli najmä jeho Ivanova so študentmi VŠMU – aj tu ukázal, že sa najmä usiluje vyhnúť klišé a stereotypom. Daniela Kuffelová nijako navonok svoju postavu necharakterizovala (ani kostým a maska ju nijako do podoby typickej dedinskej ženy nefixoval, mala mladistvý univerzálny účes a jej tvár vyžarovala duchovnú energiu ako by bola kňažkou-exorcistkou). Išla najmä po logike textu a tok svojho myšlienkového prúdu prirodzene odovzdávala poslucháčom. Vďaka svojmu sugestívnemu herectvu stala sa stredobodom inscenácie. Vír nenávisti a žiarlivosti okolo Matky rozduchujú jej dvaja synovia a medzi nimi stojaca milenka oboch, Kata. Čerstvý absolvent školy Juraj Loj ako mladší syn Paľo plne rozohral citovú drámu človeka, ktorého pobyt v zahraničnej službe pripravil o milú a o zmysel života. Farba hlasu, postoj, priliehavé gesto, tento talentovaný herec má to, čomu sa hovorí bytostná javisková prítomnosť, alebo inak charizma. Jeho protivníka, staršieho brata Jana, dostal stvárniť Peter Oszlík takisto ako výzvu poraziť určité výrazové klišé. Jednak sa „boj“ zvádzal s jeho osobnými danosťami, hercovým naturelom, ktorý ho predurčuje hrať krehké, submisívne postavy. A jednak sa čelilo možnému typovému stereotypu, lebo išlo o postavu bitkára, siláka. P. Oszlík sa úspešne prehral do ráznych a neľútostných polôh, ktoré však u neho pôsobili sviežo, novo. A víťazil aj na poli dikcie. Sústredené herectvo a intenzita prejavu svedčili aj Renáte Ryníkovej v role inkriminovanej vernej-nevernej Katy. Žofia Martišová ako Suseda zapadla do tohto dobre zladeného komorného orchestra. 

V závere sa dole, v jame pekla a zhubných vášní rozžiarilo žlté svetlo, a vtedy tam dolu po schodoch zostupovala mŕtva matka - obeť nezmieriteľnej nenávisti svojich synov. Tma spolu s je príchodom ustúpila svetlu. V taký vývin sveta k vyššej ľudskosti dúfal autor, a na javisku symboliku takej premeny jednoducho a presne zviditeľnil aj Marián Amsler. V závere nitrianskej inscenácie sa teda udeje čosi iné, než v tradičných interpretáciách Barč-Ivanovej tvorby, podľa ktorých by počnúc Matkou tma mala začať vytískať svetlo. Tu svetelná pointa bola opačná.

MATKINA VOĽBA

Walter Nagy 14. december 2007

Na najvýstižnejšie a zároveň najstručnejšie pomenovanie dramatika Júliusa Barča – Ivana bude výraz jedinečný. V dejinách slovenského divadla ťažko nájdeme jemu podobnú osobnosť. Jeho divadelnú hru Matka po prvý raz uviedli ochotníci v Martine v roku 1943. O rok neskôr sa dostala na javisko SND. Dráma Matka (Máti) sa tesne po vojne (1947) dostala aj na pražské javisko Stavovského divadla, ktorú vtedy naštudoval herecký ansámbel Štúdia Národného divadla v Prahe. 

V Nitre sa Matka naposledy uviedla ešte v Slovenskom ľudovom divadle v réžii Ľ. Smrčka(1943). V DAB sa Barč – Ivanovu dramatická tvorba objavila na repertoári v roku 1969(vtedy v Krajové divadlo), keď Karol Spišák režíroval hru Neznámy. Po takmer 38. rokoch sa Július Barč – Ivan opäť objavuje v programe nitrianskej pôvodnej, divadelnej tvorbe. Dramaturgia DAB sa rozhodla, hneď po Tajovskom rozšíriť ponuku Rodinného striebra drámou Matka v réžii Mariána Amslera. 

Marián Amsler patrí k najmladšej režisérskej generácii na Slovensku, avšak ako výrazná divadelná osobnosť sa vyprofiloval už počas štúdia na VŠMU. So slovenskou klasikou sa však ako režisér stretol v Nitre po prvý krát. 

Dráma Matka sa odohráva v čase hospodárskej krízy v 20-tych rokoch minulého storočia, keď na Slovensku nastáva jedna z najväčších vysťahovaleckých vĺn do USA. Režisér Marián Amsler vychádzal z tohto ekonomicky a sociálne kritického obdobia. Na jeho základe interpretoval a logicky zdôvodnil konanie jednotlivých postáv. Vyhýba sa pátosu, či klišé výrazovým prostriedkom na zobrazenie chudobnej dediny. K Barč – Ivanovej hre pristupuje empaticky, chápe problémy vtedajších ľudí a dobové okolnostii, no text a postavy vníma ako človek 21. storočia. Na čo upozorňuje aj v inscenačnom bulletine. Priestor kde sa odohráva dej Matky, vytvára atmosféru smutnej provincie a strachu. Dom Matky evokuje dojem hrobky. Vstup do domu je umiestnený v zemi, takže postavy na scénu vstupujú z podzemia, do izby z neopracovaného dreva a s dominantným krížom. Stena s visiacim krížom člení javiskový priestor na dve úrovne. Mrežovaná stena s dominantným krížom predeľuje svet v Matkinej izbe s vonkajším životom za stenou. 

Za mrežou prebieha dedinský kolobeh života, v tomto priestore však Matka vidí svoje veštiace vízie, čo ju vedie k zdržanlivosti a nedôvere voči svetu vonku. Výtvarná zložka Amslerovej inscenácie svojím významotvorným fungovaním predstavuje dôležitý aspekt k hereckej akcii. Scéna dojmotvorne rezonuje tak silno, že javiskové postavy sa stávajú jej kompozičnou súčasťou. Kombinácia scény Evy Rácovej spolu s Amslerovou režijnou koncepciou a hudbou Slava Solovica vytvorila pôsobivé a citlivé syntetické divadlo. 

Nemenej dôležitou zložkou inscenácie sú aj jednotlivé herecké interpretácie. Postava Matka je všeobecne vnímaná ako stará žena. Režisér však do tejto postavy obsadil mladú Danu Kuffelovú. Tento výklad Matky svedčí už o zmienenej režisérovej empatii. Často sa zabúda na fakt, že v tomto období sa žil celkom rozdielny spoločenský život, než na ktorý sme zvyknutý. Ženy sa vydávali a prinášali deti na svet oveľa skôr, na dedine sa už 25 ročné dievča v spoločnosti považovalo za „starú“ dievku. Vek Dany Kuffelovej tak zodpovedá vtedajšiemu životnému štýlu. Jej synovia sú v podstate iba 20 ročný mladíci. Podstatná časť vtedajšej mládeže netrávila mnoho času v škole. Manuálne pracovať a (pseudo)dospievať začínali často po skončení Ľudovej školy, takže Jano (Peter Oszlík) a Paľo (Juraj Loj) sa oprávnene vo svojom životnom štádiu cítia byť skúsení a vyspelí ľudia. 

Postava Susedy (Žofia Martišová) rozhodne patrí do staršej generácie než Matka. Preto má nad Matkou prirodzene dominantné, miestami až autoritatívne postavenie. Jej syn je však rovnako starý, ako Matkine deti. Podstatne staršia Suseda (Žofia Martišová) svojho syna musela porodiť neskoro, v porovnaní s miestnym spoločenským úzusom, čo je dôvodom neprirodzeného emocionálneho upnutia na syna. Susedu a Matku spája predovšetkým materinský pud. Matka sa jej zdôveruje so svojimi hroznými víziami, ktoré sa postupne spĺňajú a suseda sa prostredníctvom nej snaží kompenzovať svoj strach z provincie, ktorú vníma, ako hrozbu, ktorá ju môže svojím drsným životom pripraviť o syna. Matka a Suseda sú vdovy, čo tiež ovplyvňuje ich vzťah k synom. 

Vo vtedajšej mentalite na vidieku ženy prirodzene vnímali mužské pohlavie, ako dominantné, pretože v tej dobe najmä muž dokázal fyzickou prácou zarobiť peniaze. V prípade vdov im ich synovia nepriamo nahrádzajú aj absentujúcu sexualitu, ktorú kompenzujú prehnanou materinskou láskou. V stretoch Matky s Katou (Renáta Ryníková) sa Matka dostáva do obrovského kŕču a stresu. Jej hnev oficiálne vznikol na základe vzťahu s Paľom a neskôr s Janom. Matka ju však vníma aj ako rivalku, ktorá dokázala získať moc nad oboma deťmi. Katu pokladá za hlavnú príčinu nenávisti medzi jej synmi. Pôvod konfliktu bratov však súvisí s majetkovými záležitosťami, no predovšetkým medzi sebou vedú súboj o matkinu priazeň. V súrodeneckých hádkach sa Jano (Peter Oszlík) a Paľo (Juraj Loj) dostávajú do štádia detskej hádky o to, koho ma mama radšej. S Katou pribudol len ďalší podnet k súrodeneckej rivalite. 

Dana Kuffelová dokázala herecky veľmi trefne a pôvabne zobraziť Matku. Zvolila výrazové prostriedky postavené na detaile, prostredníctvom ktorých dokázala zahrať nielen Matkinu reálnu prítomnosť, ale aj jej svet v podvedomí. Ako Matka mala jasnú hierarchiu hodnôt a dodržiavanie tej najdôležitejšej- rovnaké prejavovanie lásky obom synom, ju priviedlo do stavu, kedy sa musela rozhodnúť medzi svojimi deťmi. V tomto „Styronovom motíve“ emocionalitu celého príbehu Barč – Ivanovej Matky režisér doviedol do kulminujúceho bodu. V tomto obraze sa Matka rozhodne žiť so svojím starším synom Janom a predstieraným hnevom chce Paľa donútiť vyhýbať sa svojmu rodinnému prostrediu. Matka Dany Kuffelovej sa v tejto scéne premení priam na Styronovu Sophiu. Ochrániť svojho syna pred bratovraždou sa rozhodla odpudením ho od seba. Tento akt vníma ako vlastné obetovanie sa pre mladšieho syna. Je presvedčená, že sa jej podarilo vyhrať boj s osudom. Amsler poctivou prácou s členmi nitrianskej činohry dokázal prostredníctvom ich herectva dôkladne stvárniť vlastné vnímanie a postrehy Barč - Ivanových postáv. 

Peter Oszlík (Jano) vychádzal z kultúrnych pomerov, v ktorých Jano žije. Každý podnet v texte, ktorý naznačuje Janovu vidiecku mentalitu Peter Oszlík využíva a následne tento motív rozvíja gestom a hlasovou intonáciou. Juraj Loj (Paľo) v porovnaní so starším bratom pôsobí skúsenejšie a elegantnejšie. Vo svojom vystupovaní nenápadne upozorňuje na svoje skúsenosti zo sveta. Bez zábran dokáže prejaviť svoje emócie a lásku k matke. Žofia Martišová (Suseda) zahrala zrelú ženu, ktorá dezorientovane tápa a blúdi drsnotou života. Svoj zmysel života vidí iba v starostlivosti o syna. Mladé živelné dievča s jemne prostým vnímaním sveta stvárnila Katu Renáta Ryníková.

V poradí druhá inscenácia v rámci monotematického cyklu Rodinné striebro má svoje umelecké prednosti a kvality. Rozhodne ide o inscenáciu, na ktorú divák nezabudne už pri východe divadla. Inscenácia Mariána Amslera po dlhej dobe oživila Barč – Ivanovo dielo aj v Nitre, no predovšetkým na štúdiovú scénu DAB pribudlo komorné, poetické a citlivé divadelné dielo, ktoré ambiciózne prináša Barč – Ivanov titul s poctivou hereckou, režijnou , scénografickou a hudobnou prácou.

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Spojte sa s nami

Tento web používa na poskytovanie služieb a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním týchto stránok s tým súhlasíte. Viac informácií.