Siroty

Siroty

Premiéra14. 9. 2012
Dľžka1:45 hod.
Scéna Štúdio
Derniéra5. 11. 2013
Počet repríz 17

urban thriller

Predmestie Londýna. Do bytu manželskej dvojice, ktorá práve sedí za stolom pri romantickej večeri, vpadne zakrvavený mladý muž. Volá sa Liam a je bratom hlavnej hrdinky. Čo sa stalo pred chvíľou? Čo sa stalo vonku, predo dvermi ich bytu? A čo sa stalo pred rokmi? Kto sú hrdinovia tohto príbehu? Obyčajní ľudia a ich minulosť, ktorá ich prenasleduje. Pred ktorou neutečú. Ťaživá pravda o živote, ktorý žili, žijú a budú žiť. Pravda, ktorú neoklamú povrchnými znakmi harmonického súžitia, pseudoblahobytom, vytváraním zdania rodinnej idylky.

Hra diváka každou minútou viac a viac prekvapuje. Príbeh a jeho koniec je nemožné predvídať.

Autor jednoduchými a zároveň dramaticky účinnými prostriedkami dosahuje účinok krutého rituálu: nemilosrdne a dôsledne strháva zlo z masiek, ktoré si ľudia tak radi nasadzujú. Sú to masky falošných charakterov, zneužívaných mýtov a zaužívaných stereotypov, za ktoré sa tak radi schovávajú naše prvotné inštinkty – strach a zabíjanie.

Siroty – to je jednotlivec v chaose mesta. Moc, tvrdá sila, krutosť. Boj o prežitie.

Siroty – to sú kostlivci vypadávajúci zo skríň našej minulosti. Nedokážeme sa ich zbaviť.

Siroty – to je hodená rukavica horúcemu problému súčasnosti: spoločenskej neznášanlivosti a xenofóbii.

Skôr ako intelekt a racionalita dominuje v hre emočná stránka správania sa hrdinov.  Postavy často konajú pod silným vplyvom iracionálneho impulzu. Kelly si pre svoje hry obyčajne vyberá situácie, v ktorých spoločenský kontext a psychologické zázemie vymedzuje hrdinov takým spôsobom, ktorý vylučuje vopred predpokladané rozuzlenie.

Autor sa netají faktom, že názov tejto hry vznikol pri náhodnom „odpočutí“.

„Všetci sme v tomto svete sirotami. Cítime sa odkopnutí. Opustení a strácajúci sa...

Akoby nás odvrhli ľudia, ktorí sa o nás majú starať. Ktorí by nás mohli a mali milovať.“

Dennis Kelly (nar. 1970) je dnes jedným z najvýznamnejších a najhranejších súčasných britských dramatikov. Tematické východiská všetkých jeho hier dôsledne reflektujú aktuálne spoločenské problémy dnešnej Veľkej Británie. Jeho hry sú žiadané a provokujúce. Odvážne, dramatickou štruktúrou vybrúsené, štýlom jedinečné a pointou prekvapujúce. Ponúkajú horúce spoločenské témy – a to bez škrupúľ, bez servítok. Sú vskutku politické. Zasadené do širšie koncipovaného priestoru multikulturality dnešného sveta.

„Chcem, aby moje inscenácie držali diváka neustále v napätí. Nezáleží mi na tom, či sa hra publiku páči, alebo či ma za ňu budú nenávidieť. Hlavne chcem, aby sa divák nenudil.“

Predstavenie vzniklo v spolupráci s British Council v Bratislave.

Inscenácia obsahuje expresívne výrazy.

Autor

  • Dennis Kelly

Réžia

  • Svetozár Sprušanský

Preklad

  • Dana Silbiger-Sliuková

Kostýmy

  • Diana Strauszová

Scéna

  • Diana Strauszová

Helen

Shane

Estetický štandard

MIRO ZWIEFELHOFER 18. september 2012

Estetický štandard

Počas jedného večera uviedlo Divadlo Andreja Bagra v Nitre premiérovo tri texty britského dramatika Dennisa Kellyho. Hoci ďalšie reprízy týchto inscenácii sa budú uvádzať samostatne, Láska a peniazeDNA Siroty majú veľa spoločného. Okrem iného ponúkajú dobrý materiál na analýzu dramaturgie slovenských „kamenných“ divadiel mimo Bratislavy.

Dennis Kelly
Láska a peniaze
DNA
Siroty

recenzia

Súčasný britský dramatik Dennis Kelly patrí medzi dramatikov, ktorí sú produktom workshopov a vzdelávacích programov EÚ, podporujúcich vznik nových textov, čo sa v jeho tvorbe aj dosť jasne odzrkadľuje. Dramatik, ktorý dlhodobo spolupracuje aj s BBC, asi nikdy nebude písať drámy, ktorých sila by spočívala v naliehavosti a autenticite výpovede či formálnom novátorstve. Kellyho silnou stránkou je skôr remeselná zručnosť, ktorá reprezentuje skupinu týchto autorov. Počas jedného večera uviedlo nitrianske Divadlo Andreja Bagara hneď tri texty, všetky v réžii Svetozára Sprušanského, ktoré sa ďalej budú reprízovať samostatne. Láska a peniazeDNA aSiroty sú typ drámy, aká by mala predstavovať základ dramaturgie kamenných divadiel. Z týchto textov len ťažko vzniknú inscenácie, ktoré by ašpirovali na divadelné ocenenia či úspešné hosťovania na zahraničných festivaloch. Avšak nemožno poprieť, že DNA aLáska a peniaze predstavujú materiál, ktorý dotvára charakter divadiel vychádzajúcich z koncepcie meštianskeho divadla, teda divadla, ktoré je vzdelávacou inštitúciou a významne sa podieľa na spoločenskom živote v meste. 
          Prvou inscenáciou bola počas „noci premiér“ Láska a peniaze. V prvom výstupe divák vidí prototyp predstaviteľa strednej generácie zo strednej vrstvy. Zobudí sa, pripraví si raňajky, prostredníctvom mailovej komunikácie konverzuje s milenkou. V závere tohto výstupu sa však divák dozvedá, že David (Juraj Hrčka) je vrahom. Jeho manželka Jess (Eva Sakálová) sa neúspešne pokúsila o samovraždu. Avšak to, čo sa nepodarilo jej, dokonal David. Množstvo dlhov, ktoré jeho manželka trpiaca oniomániou (chorobným nakupovaním) za niekoľko rokov vytvorila, totiž redstavovalo hlavný problém ich manželstva. Prvé, čo Davidovi napadlo, keď ju videl predávkovanú, bolo, že je mŕtva a s ňou aj všetky dlhy. Tohto pocitu sa už nedokázal vzdať, preto dokonal to, čo Jess začala. Následne sa prostredníctvom retrospektívne radených výstupov postupne odkrýva celá história ich vzťahu, pričom východiskovým bodom na konci inscenácie je svadobná večera. Pravdepodobne posledný moment v ich životoch, keď bola láska dôležitejšia než hmotné zabezpečenie. Na pôdoryse základného príbehu manželského páru ponúka text svedectvo o dobe, v ktorej akúkoľvek ľudskú činnosť determinujú finančné možnosti. Cintorín nie je miestom, kde ľudská duša nájde pokoj, ale arénou, v ktorej prebieha permanentná súťaž o najväčší pomník. Pri hľadaní práce zase padajú aj posledné zvyšky dôstojnosti a pod. K dokonalosti chýba textu jediné. Autori ako Mayenburg či Widmer túto tému už spracovali dávno pred Kellym. Na to, aby sa Láska a peniaze stali generačnou výpoveďou, boli napísané neskoro. A to isté možno tvrdiť aj o nitrianskej inscenácii. Po vypuknutí dlhovej/hypotekárnej krízy sa nálada v Európe jednoducho posunula inam. Nič to však nemení na tom, že Láska a peniaze predstavuje v podmienkach slovenských divadiel veľmi slušný nadštandard. Temporytmicky presne vystavaná réžia Svetozára Sprušanského text interpretuje jazykom, ktorý by sa dal označiť za súčasný mainstream európskych kamenných divadiel. Mieša v sebe prvky realizmu z konca dvadsiateho storočia s racionálno-naratívnym vnímaním divadla, pričom hlavným nositeľom znaku je text a jeho interpretácia hercami. Práve herecké výkony sú nosnými prvkami inscenácie. Typovo dokonalé bolo obsadenie postavy Duncana Dušanom Lencim. Zo zdravotných dôvodov ho na premiére zastúpil Karol Čálik. Na predpremiére však Dušan Lenci zaujal tak, že považujem za dôležité spomenúť ho. Najmä výstup, v ktorom starý manažér Duncan sedí na pive s Debbie (Renáta Ryníkova), ktorá sa pod jeho vedením snaží naštartovať svoju kariéru, pôsobí takmer ako obrázok z Lynchových filmov. Obraz úchylného, no nie nepríjemného či agresívneho manažéra za zenitom s umelkyňou, ktorá ak sa presadí, tak jedine v pornopriemysle, balansuje na tenkom ľade. Je absolútne bizarný a zároveň nesmierne autentický. Žiaľ, postava Duncana bola pre Dušana Lenciho jeho posledná. Zomrel 30. septembra, vyše dva týždne po premiére. Renáta Ryníková nie prvý raz potvrdila, že komické postavy, ktoré charakterizuje hyperbola, jej sadnú. Či už ako jednoduché dievča s pochybnou umeleckou kariérou alebo ako Davidova expriateľka Val, ktorá síce pracuje na vysokom poste v telekomunikačnej firme, s intelektom to však príliš nepreháňa. Kellyho text neponúka veľa možností pre hereckú prácu s emóciou, preto treba v tomto ohľade oceniť najmä disciplínu a racionálne uchopenie postáv, ktoré je jasne vidieť najmä vo výkonoch Juraja Hrčku (David) a Evy Sakálovej (Jess).Láska a peniaze je presne ten typ inscenácie, ktorá by na jednej strane mala zaujať široké publikum, zároveň je však nositeľkou estetických kvalít. Predstavuje hodnotový a ideový štandard, ktorý by divadlá nemali podliezať. Z troch uvedených inscenácii je však najzaujímavejšia.           Druhým inscenovaným textom britského autora v DAB boloDNA. Inscenácia je primárne určená tínedžerom a bude sa pravdepodobne uvádzať najmä pre školy. Predstavuje tak ďalší podstatný element dramaturgie kamenných súborov. Kamenné divadlá by si mali budovať vzťah so širokou verejnosťou aj prostredníctvom nadväzovania vzťahu s dospievajúcim divákom a cibrením elementárneho umeleckého vkusu. Pre tento text platí v podstate to isté, čo v prípade hry Láska a peniaze. Moderná (hoci nie novátorská) štruktúra textu a autenticita dialógov sú jeho najväčšími kladmi. Tému generácie detí, pre ktoré je charakteristické extrémne násilie a odmietanie autorít, má síce Británia v dráme už niekoľko rokov vyriešenú, no v tomto prípade treba zohľadniť aj to, že primárnym cieľom inscenácie je vzdelávať. Šikanovanie, agresivita, stret jednotlivca a kolektívu sú jednoducho témy, ktoré bude divadlo reflektovať vždy, obzvlášť v inscenáciách zameraných na dospievajúceho diváka. Aj v tomto prípade pútajú najväčšiu pozornosť herecké výkony. Je to v podstate logický dôsledok toho, že DAB má dnes zo všetkých súborov najširší, najkompaktnejší a zároveň najviac disponovaný herecký súbor (Kamila Antalová a Andrea Sabová v inscenácii DNA hosťujú). V tomto prípade sa inscenačnému tímu podarilo vystavať javiskový tvar, v ktorom pôsobí herecký súbor mimoriadne súdržne. Dá sa tvrdiť, že diváka nezaujme desať kvalitných individualít, ale jeden kompaktný kolektív. Tento výsledok sa pravdepodobne podarilo dosiahnuť aj vďaka tomu, že väčšina hercov (Andrea Sabová, Kamila Antalová, Juraj Ďuriš, Martin Šalacha, Roman Poláčik, Marián Viskup, Daniel Ratimorský) patria k jednej generácii a na VŠMU študovali prakticky v rovnakom čase. Je však zaujímavé, že Alena Pajtinková, Martin Fratrič a Peter Oszlík, ktorí neboli súčasťou tohto kolektívu, doň zapadli bezchybne. Prvé dve inscenácie splnili úlohu textov tohto typu. Ponúkajú divákom estetický štandard. To sa, bohužiaľ, nedá povedať o inscenácii tretieho z textov Dennisa KellyhoSiroty. Na rovinu treba povedať, že to, čo zlyháva, je jednoznačne text samotný. Príbeh súrodencov Helen (Lenka Barilíková) a Liama (Jakub Rybárik), ktorých rodinné puto stmelil najmä fakt, že vyrastali bez rodičov, je profilovým príkladom toho, ako z textu možno jasne cítiť umelosť. Dej hry je v podstate jednoduchý. Helen večeria so svojím manželom Dannym (Marcel Ochránek), keď do ich bytu vstúpi zakrvavený Liam, ktorý tvrdí, že sa na ulici snažil pomôcť zranenému Rómovi. Postupne sa začína odkrývať skutočnosť, že Liam sa rozhodne nikomu pomôcť nesnažil. Práve on je tým, kto daného človeka zmlátil. Na pozadí tohto príbehu sa zároveň odkrývajú rany, ktoré si so sebou postavy nesú. Kým v prípade prvých dvoch uvedených Kellyho textov je ich racionálna výstavba skrytá, v prípade Sirôt je dramatikov kalkul očividný. Príbeh sa nesie v intímnej rovine (manželské problémy Helen a Dannyho), otvára aj celospoločenské témy (rasizmus), a to všetko v dialógoch, ktoré rešpektujú všetky možné príručky o tom, ako písať drámu. Vrcholom je záverečný dialóg Helen a Dannyho – Helen: Chcem to dieťa. Danny: Chceš to dieťa? Helen: Chcem to dieťa. Danny: Ale ja už ho nechcem. Možnosti textu rovnako limitujú aj hercov. Žiaden herec nedokáže zakryť, že dialógy sú písane pre dialógy a že aj človek s minimálnou diváckou skúsenosťou dokáže po piatich minútach vytušiť, ako sa celý príbeh skončí. Zaujme jedine stret sveta strednej vrstvy so sociálne nižšou populáciou, ktorá je jasne viditeľná vo výtvarnej zložke. Pri takom nevydarenom texte sa totiž divákova pozornosť logicky viaže na túto časť javiskového tvaru. Diane Strauszovej sa podarilo zachytiť základný konflikt presne. Na jednej strane je Danny, ktorý reprezentuje svet odtrhnutý od reality ulice. Na strane druhej Liam, predstavujúci drsný život nižších vrstiev. Helen je v tomto prípade spojivom. Spolu s bratom dobre pozná realitu tvrdého života, vďaka manželovi však zároveň spoznala aj pokojný život väčšiny obyvateľstva. Tento efekt sa deje vďaka prepojeniu kostýmov a scény. Výstižne to dokumentuje moment, keď si Liam vyzlečie svoje tričko zašpinené krvou a namiesto neho má na sebe staré tričko od Dannyho. V tomto momente cítiť, že Liamovo oblečenie je vyslovene cudzím elementom. Tak ako nie je byt Dannyho a Helen prirodzeným prostredím pre Liama, spomínané tričko zase pôsobí (zámerne) umelo na Liamovi. Bohužiaľ, na celej dvojhodinovej inscenácii zaujme len tento jediný moment. Kellyho text v tomto prípade začne totiž diváka nudiť takmer okamžite. Dá sa predpokladať, že celý projekt uvedenia troch textov Dennisa Kellyho je výsledkom iniciatívy bratislavského British Councilu. Ten oslovil nitrianske divadlo s ponukou v duchu reklamných akcií: Kúp dve, tretie dostaneš zadarmo! Napriek tomu možno tvrdiť, že v dvoch prípadoch sa z tejto iniciatívy podarilo pripraviť inscenácie, za ktoré by sa nemuselo hanbiť žiadne repertoárové divadlo. Predstavujú totiž časť dramaturgie, ktorá by mala oslovovať široké spektrum divákov a zároveň niesť značné estetické kvality. Z dlhodobého hľadiska však bude dôležité to, či DAB ponúkne v tejto sezóne aj niečo, čo bude predstavovať progresívnejšiu líniu dramaturgie. Láska a peniaze totiž spolu s DNA predstavujú slušný základ pre zaujímavú sezónu. Rozhodne by však nemali byť jej stropom.


Dennis Kelly: Láska a peniaze

preklad A. Ruppeldtová 
réžia S. Sprušanský
scéna a kostýmy D. Strauszová 
hrajú J. Hrčka, R. Ryníková, D. Kuffelová, J. Greššo, R. Ryníková, D. Lenci, 
E. Sakálová a. h.

Dennis Kelly: DNA

preklad D. Haláková 
réžia S. Sprušanský 
hudobná spolupráca P. Zagar 
scéna a kostýmy D. Strauszová
hrajú J. Ďuriš, A. Pajtinková, M. Fratrič, P. Oszlík/M. Šalacha, R. Poláčik, 
A. Sabová a.h., M. Viskup, D. Ratimorský, K. Antalová a. h., M. Šalacha / P. Oszlík

Dennis Kelly: Siroty

preklad D. Silbiger-Sliuková 
réžia S. Sprušanský
scéna a kostýmy D. Srauszová 
hrajú L. Barilíková, M. Ochránek, J. Rybárik

premiéra 14. september 2012,

Večierok pre divadelných fajnšmekrov

Oleg Dlouhý 18. september 2012

Divadelný večierok pre fajnšmekrov, týmito slovami privítal v piatok umelecký šéf a režisér Svetozár Sprušanský návštevníkov trojpremiéry hier anglického dramatika Dennisa Kellyho Láska a peniaze, DNA a Siroty. A ešte vyslovil želanie, aby sa o tomto experimente ani nepísalo.

Nuž, opak je pravda. Piatkový divadelný maratón, ktorý sa začal krátko po 17. hodine a skončil sa nedlho pred polnocou, je v praxi našich prispaných repertoárových divadiel hodenou rukavicou zápecníckemu staromilstvu. Iným dôvodom na reflexiu je samotný dramaturgický výber. A pridáva sa aj tretí dôvod – disproporcia medzi uvzatou túžbou importovať cudzie vzory a výdržou nášho tradičného herectva.

Informácie charakterizujú Dennisa Kellyho ako v súčasnosti úspešného divadelného a televízneho dramatika. Jeho úspech asi tkvie v schopnosti prinášať na javisko vysokofrekventované témy, ako sú láska versus stereotyp, zodpovednosť, naplnené a nenaplnené túžby a pod. Isto, v duchovne vyprázdnenej spoločnosti, valcovanej podporovaním materiálnej spotreby, unifikáciou akýchkoľvek hodnôt takéto témy majú silu pohára sviežej vody pre pútnika. No jedno je téma a druhé je divadlo. To súčasné už dlhšie spochybňuje jeden zo základných atribútov divadla – konflikt, teda otvorený súboj dvoch rozličných stanovísk, ktorý sa odohráva pred očami diváka, a je prostriedkom, cez ktorý sa divák zžíva s hrdinami, aby nakoniec mohol prežiť katarziu. Dnes akoby stačilo o „súboji“ myšlienok iba referovať. A to je prípad aj Dennisa Kellyho.

V hre Láska a peniaze hrdinovia diskutujú o rôznych podobách vzťahu muža a ženy, nevnímajúc ani jeho až patologické podoby, aby v závere hry hrdinka Jess v dlhom monológu za svadobným stolom predniesla prednášku na obranu čistej lásky. V hre DNA diskutuje skupinka mladých ľudí, manipulovaná jedným z nich, fyzickú likvidáciu jedného z nich. V dráme Siroty rozoberá otázku hraníc, ktoré oddeľujú tzv. slušného človeka od najhrubšieho násilia. Táto hra je asi najsilnejšia, pretože konflikty sa odohrávajú častejšie na javisku ako „za scénou“. Všetky tri texty však prinášajú ešte jeden problém, autor sa nerozpakuje použiť namiesto vyhrotených konfliktov banálne škriepky či sentimentálne výlevy. Žeby preto, aby dodal textom pocit autenticity?

V krajinách zrodu tejto „technológie“ má takáto nedramatická dráma svoje sociokultúrne súvislosti. Ale k nám sa takáto dráma prináša viac-menej mechanicky. Na divadelnú diskusiu sme si nezvykli ani ako diváci, ani ako tvorcovia. Ešte stále v nás máta viac emócií ako chladného rozumovania. No divadelné dišputy na psychologickú drobnokresbu či na emocionálnu empatiu rezignovali. Aj preto, že dnešný svet je jedným veľkým kolotočom stále nových a nových podnetov a informácií. A obyčajný človek ich dokáže ledva zaregistrovať, na prežitie, zažitie, premyslenie mu už nezostáva čas, pretože musí reagovať na nový podnet.

Skrátka Kellyho hry sú z iného kultúrneho kontextu a v tom našom sa udomácňujú oveľa ťažšie. Potvrdili to i nitrianske inscenácie. Herci vo všetkých troch jednoaktovkách uverili režisérovi, že autorove témy sú závažné. Plne sa im oddali, stotožnili sa so svojimi hrdinami a zrazu poľudštili papierom šuchotajúce figúrky originálov. To platí rovnako o Jurajovi Hrčkovi (David) a Eve Sakálovej (Jess) v hre Láska a peniaze, ako o celom ansámbli hry DNA, na čele s Alenou Pajtinkovou i o trojici protagonistov textu Siroty, Lenke Barilíkovej, Marcelovi Ochránkovi a Jakubovi Rybárikovi. Osobitnú pozornosť si zaslúžil Karol Čálik, ktorý dokázal do inscenácie zmysluplne zapadnúť za jediný deň, keď zaskočil za indisponovaného kolegu. Klobúk dolu pred pohotovosťou celého kolektívu!

Dennisa Kellyho preložili tri prekladateľky, Alexandra Ruppeldtová, Danica Haláková a Dana Silbiger-Sliuková. Pozoruhodným spôsobom udržali drsné repliky v hraniciach kultivovanosti a vyhli sa lákavým vulgarizmom. I takáto drobnosť prispela ku kultivovanému výsledku. Režisér Svetozár Sprušanský pripravil každú z inscenácií v osobitnom duchu, dbal na precíznosť hereckých kreácií, so scénografkou Dianou Strauszovou vytvorili tri plnohodnotné javiskové tvary.

Trojicu hier Dennisa Kellyho z prevádzkových dôvodov nebude môcť prevádzkové divadlo hrať v jeden deň. A to je dobre, divák si bude môcť aj z diskusnej drámy zažiť najmä vďaka hercom svoje.

Hodnotenie Pravdy: 3 hviezdičky z 5

Dennis Kelly: Láska a peniaze, DNA, Siroty / réžia: Svetozár Sprušanský / preklad: Alexandra Ruppeldtová, Danica Haláková, Dana Silbiger-Sliuková / scéna: Diana Strauszová / hudobná spolupráca Peter Zagar (DNA), výber hudby (Láska a peniaze) / hrajú: Juraj Hrčka, Eva Sakálová, Daniela Kuffelová, Ján Greššo, Renáta Ryníková, Karol Čálik, Juraj Ďuriš, Alena Pajtinková, Martin Fratrič, Peter Oszlík, Roman Poláčik, Andrea Sabová, Marián Viskup, Daniel Ratimorský, Kamila Antalová, Martin Šalacha, Lenka Barilíková, Marcel Ochránek, Jakub Rybárik a Matej Poliak / premiéra 14. septembra v Divadle Andreja Bagara Nitra

O dvoch stránkach ľudskej osobnosti

Marta Žilková 18. september 2012

Recenzie  sú žáner, kde autor by mal hodnotiť zhliadnuté, počuté a inak prijaté dielo s odstupom a nadhľadom bez zapájania vlastných emócií. Tentokrát urobím výnimku, lebo v krátkom čase – v priebehu dvoch dní – mohli kultúry chtiví diváci v Nitre zažiť katarziu dvojakého pôvodu. V nedeľu koncert poľskej organovej hudby v obnovenej a vysvietenej hradnej katedrále, kde zneli ušľachtilé a emóciami nabité skladby Wincenta z Kielczy, Michala Ogińskieho, F. Chopina, ale aj súčasného autora žijúceho striedavo v Nitre a Viedni Mariana Olszewského. Hudba svedčiaca o dobre, ušľachtilosti i pokore človeka. Hneď nato v pondelok v Divadle Andreja Bagara boli v repríze uvedené dve hry súčasného anglického autora  Dennisa Kellyho, hraného na celom svete a zaradeného do povinného čítania pre teenagerov v Anglicku. Boli to dve hry z troch, ktoré boli v piatok v deň premiéry predstavené naraz. Divák tak strávil v divadle viac ako šesť hodín. Tento ojedinelý čin bol zároveň celoslovenskou premiérou vyhľadávaného autora.

A teraz sa vrátim k zdôvodneniu, prečo som obišla premiéru. Bola som totiž zvedavá, ako zareaguje slovenská mládež na zložité a náročné dramatické dielo. Hru DNA napísal D. Kelly do súťaže hier určených pre mládež a vyhral s ňou prvé miesto. Sám priznáva, že nechcel písať – tak ako väčšina autorov  – „o dídžejoch, esemeskovaní a Facebooku, pretože to je to, o čom si niektorí autori myslia, že to mladých baví. Nie, on nechcel vymýšľať, on sa chcel držať reálneho zážitku, a tak vznikol kompozične náročný príbeh party teenegerov, ktorým sa náhodou (a bola to náhoda? kladie si otázku pozorný divák) podarí zabiť jedného spomedzi seba a zatajiť tento fakt pred svetom. Keď sa však ukáže, že dotyčný žije, zabijú ho druhýkrát. Dôsledky tohto činu si každý člen party odnáša do života v istej podobe (šialenstvo, úteky, výčitky svedomia, nepokoj atď.), čím autor nastolil stále živú opozíciu – zločin a trest v novej súčasnej podobe. V tejto hre, ako aj v nasledujúcej pod názvom Siroty, určenej mladým dvojiciam začínajúcim rodinné spolužitie, autor odkrýva tie najhoršie stránky ľudskej osobnosti, ktoré sa človek snaží ukrývať a pribrzďovať celý život. Kým predtým takýmito brzdami boli religiózne zásady, výchova a odsudzujúci vzťah spoločnosti, v súčasnosti sa odkrývajú v celej svojej nahote, čo je prípad naoko slušného mladého otca rodiny Dannyho v hre Siroty. Divák si môže položiť otázku, čo predstavuje väčšie zlo – otvorené zabijactvo Dannyho švagra Liama alebo pokrytectvo na začiatku hry solídne pôsobiacej manželskej dvojice. Autor obe hry komponuje na princípe antických drám, kde vražda musí byť zdôvodnená, prežitá, preto jej proces prípravy tvorí zložitý psychologický príbeh, kde postavy uvažujú o svojom konaní, aj o jeho vplyve na prostredie, v ktorom žijú. Zrazu má divák pred sebou zrkadlo morálky dnešnej doby, kde sa môže uvidieť aj sám.

Že aj zložitá a náročná hra môže upútať mladého diváka, potvrdilo miestami až hrobové ticho pri sledovaní hry DNA. A nasledujúca beseda s režisérom hry a psychológom odkryla mnohé skryté neduhy, ktoré panujú v našich školách a o ktorých mládež otvorene diskutovala. Ukázalo sa, že návštevou divadla sa nekončí život hier Dennisa Kellyho. Študenti aj učitelia si niesli domov nielen vnútorný zážitok, ale aj bulletin, ktorý im ponúka témy na debaty, vyvolané zhliadnutým divadelným predstavením. Veď otázky, čo je to partia, šikana, tyrania, zodpovednosť, násilie či vina, sú stále živé a aktuálne.

S nápadom realizovať tri hry od jedného autora prišiel dramaturg DAB-u Svetozár Sprušanský, ktorý – podľa jeho slov – chcel dosiahnuť, aby diváci odchádzali z divadla nielen spokojní, ale aby premýšľali o tom, čo videli. K tomu prispela starostlivá až úzkostlivo pripravená réžia už spomenutého S. Sprušanského, ktorá z hereckého potenciálu divadla vytiahla maximum a nič nenechala na náhodu. Ani kostýmy či úpravu javiska. V hre DNA kôlňa a v Sirotách až oslnivo biela farba zariadenia obývačky s tapetou pripomínajúcou mreže motivovali diváka k ďalším úvahám.

Ale vráťme sa k spomenutým dvom katarziám. V prvom prípade vyvolaných krásou a dobrom a v druhej zlom a krutosťou. Dve stránky ľudskej osobnosti pripomenuté umením a nesúce posolstvo, také potrebné v dnešnej pohnutej dobe. A to dokáže iba skutočné umenie!

Kellyovský maratón je zrkadlom súčasnej doby

Jana Černáková 15. september 2012

Podľa režiséra Svetozára Sprušanského sú tri nové predstavenia Dennisa Kellyho variáciou na tému zločin na trest.

NITRARozsahom aj dramaturgiou ojedinelým projektom trojpremiéry uviedlo v piatok Divadlo Andreja Bagara svoju 63. sezónu. Spoločnými menovateľmi inscenácií Láska a peniaze, DNA a Siroty sú ich autor Dennis Kelly, režisér Svetozár Sprušanský, výsostne aktuálne témy a prekvapujúce poity. Problémy šikanovia, finančnej, citovej a morálnej krízy, neznášanlivosti a xenofóbie sú verným zrkadlom dnešnej doby.

Ako povedal režisér všetkých troch predstavení Svetozár Sprušanský, „kellyovský maratón“ si vychutnali najmä divadelní fajnšmekri, ktorí prostredníctvom autorského rukopisu využili možnosť porovnávania tém a súvislostí.

Keď vládnu peniaze

Premiérový večer odštartoval v štúdiu hrou Láska a peniaze. Bizarný sled obrazov mladých manželov presvedčivo zachytáva svet strednej generácie. Davidov učiteľský plat nestačí pokryť nároky, ktoré svojou nákupnou horúčkou stupňuje manželka Jess. Z pasce dlhov nevidno východisko. No raz David nájde svoju ženu v bezvedomí a riešenie sa akosi ponúkne samo... V cynicky humornej hre sa svojich úloh skvelo zhostili Daniela Kuffelová, Ján Greššo, Renáta Ryníková, Juraj Hrčka, Dušan Lenci a Eva Sakálová.

Krutosť medzi tínedžermi

S druhou hrou DNA sa diváci presunuli do veľkej sály DAB. Detektívne napínavá hra ich vtiahla medzi skupinu stredoškolákov. V krutom príbehu sa dozvedeli, ako členovia  „lepšej“ partie nútili spolužiaka jesť listy zo stromov,  kradnúť fľaše alkoholu, pálili na ňom cigarety...

Až jeden ich „nevinný výmysel“ napokon vyústil do tragédie, ktorá ich naozaj vydesí. Iniciatívy sa chopia najotrlejší zo skupiny - rozhodnú sa narafičiť falošné dôkazy, „cudzou“ DNA zmiasť vyšetrovanie a odvrátiť pozornosť od seba.  Zúfalstvo z odhalenia ich paradoxne urobí súdržnejšími než boli predtým. To však netušia, ako ďaleko vo svojej krutosti budú musieť ešte zájsť, aby pre svet zostali „nevinnými“... V príbehu, z ktorého neraz prebehol mráz po chrbte, podala naozaj výborné výkony najmladšia generácia DAB - Alena Pajtinková, Peter Oszlík, Roman Poláčik, Juraj Ďuriš, Martin Fratrič, Martin Šalacha, Marián Viskup, Daniel Ratimorský, Kamila Antalová a Andrea Sabová.

Faloš pravdu neumlčí

Dlhý divadelný večer v DAB ukončila hra Siroty.  „Urban triler“ rozpráva príbeh o dávnom tajomstve dvoch súrodencov, príbeh jednej zdanlivo usporiadanej rodiny. Uprostred romantickej večere manželom bývajúcich na predmestí Londýna vtrhne do bytu zakrvavený muž... Čo sa stalo vonku, pred dvermi ich bytu?

Nasledujúce udalosti odhalia minulosť hrdinov, ktorej nemôžu nijako ujsť. Rodinné traumy ich prenasledujú po celý život. Falošná láska a pretvárka medzi najbližšími pravdu neumlčí. V hre divákov zaujali skvelé výkony trojice Lenka Barilíková, Marcel Ochránek a Jakub Rybárik.

Nová hra do cyklu Ty kokso!

Všetky tri predstavenia sú aktuálnou variáciou na tému zločin na trest, ktorý nasleduje. Každá z týchto hier túto tému rieši v inej podobe a iným spôsobom,“ vysvetľuje Svetozár Sprušanský.

 „Láska a peniaze sa sústreďuje na človeka v osídlach finančnej a citovej krízy. Hra Siroty s dôrazom na hereckých výkonoch ponúka príbeh so základmi trileru – divákov drží v napätí do poslednej vety. Trochu detektívna inscenácia DNA naznačuje, do akej miery najmladšia generácia pociťuje vinu za to, keď vykoná niečo zlé alebo dokonca prestúpi hranice zákona. Kedy ešte možno chrániť záujmy partie a kedy treba vystúpiť z davu a prevziať zodpovednosť za svoje činy.“

Hra DNA podľa Sprušanského iste zaujme mladé publikum nielen témou, ale aj rozkrývaním charakterov postáv. Hra sa po predstaveniach Lavv a Dark Play zaraďuje do cyklu hier Ty kokso!, určených tínedžerom.

„Verím, že mladí ľudia sa po dopoludňajších predstaveniach budú v debatách s odborníkmi o týchto problémoch rozprávať,“ pokračuje Sprušanský. „Prvé predstavenie cyklu – humorne ladené Lavv – nás svojou úspešnosťou prekvapilo. Dodnes je na repertoári a je stále divácky atraktívne. Počas školského roka sa pre veľký záujem viackrát presunulo zo štúdia do veľkej sály. Dark Play už divadelne náročnejšie tlmočí svet a problémy tínedžerov.“

Javiskový šach v kolísavom tempe

Milo Juráni 14. september 2012

Priniesť počas sezóny na scénu viacero textov od jedného autora je zaujímavý a nie veľmi obvyklý dramaturgický zámer. V nitrianskom Divadle Andreja Bagara takto uviedli trojicu hier od britského dramatika a scenáristu Dennisa Kellyho, ktorý je v súčasnosti „stálicou“ dramaturgie európskych divadiel. Jeho hry sú vždy aktuálne, do značnej miery provokatívne a často mieria priamo na boľavé miesta spoločnosti. Hlavný Kellyho zámer možno však demonštrovať jeho vlastnými slovami z bulletinu Sirôt: „Nezáleží mi na tom, či sa hra publiku páči, alebo či ma za ňu budú nenávidieť. Hlavne chcem, aby sa divák nenudil.“

Kellyho tvrdenie je skutočne výstižné. Jeho hrám nechýba spád, rýchle zlomy tempa, a aj keď sú občas priamočiare a predvídateľné, dokážu zväčša zachovať isté penzum napätia až do konca. Čomu sa však ubrániť nedokážu, je istá vzájomná podobnosť. Tým viac potom prekvapuje, ak kellyovský „trojlístok“ (SirotyDNALáska a peniaze) vezme do rúk jeden režisér. A prekvapuje to aj v tom prípade, ak ide o režiséra skúseného, akým Svetozár Sprušanský bezpochyby je. Siroty z tejto výzvy vychádzajú so cťou. Sú síce inscenáciou na jedno pozretie, pri ktorej sa človek neubráni pocitu rýchleho naštudovania, predsa však nesú pečať remeselnej zručnosti režiséra podporenej slušnými hereckými výkonmi, a najmä výborným typovým obsadením.

V úvode môjho textu celkom schválne chýba zmienka o režijnej koncepcii. Súčasný Kellyho text režisér Sprušanský totiž nijako výrazne neinterpretuje, drží sa dejovej línie a nasleduje hlavné motívy textu. Dianie na scéne v podstate sprostredkuje sériu konfliktov postavených na pozadí hlavnej dejovej línie sústredenej okolo Liama. Liam je ten, kto spúšťa sériu lží, a to vo chvíli, keď v zakrvavenom tričku nečakane vpadne do intímnej atmosféry romantickej večere svojej sestry a jej manžela. Od tejto chvíle sa na scéne rozohrávajú tri základné motívy: motív rasovej neznášanlivosti, sociálnych rozdielov a na ne napojený konflikt dvoch ideovo rozličných postáv – úspešného, zbabelosťou nasiaknutého, a preto „spravodlivého“ Dannyho a jeho manželky, manipulatívnej ochrankyne rodiny, Helen. Napriek spomínaným motívom Sprušanského inscenácia nefunguje ako morálne posolstvo alebo angažovaný výkrik. Rasový motív sa posúva do úzadia, je iba pozadím pre budovanie deja, ktorý mieri k otázke (jazykom psychológa povedané) zodpovednosti za vlastné konanie ovplyvnené vonkajšími podmienkami v celkovom čase existencie

Na scéne sa odohráva partia šachu, v ktorej figúrky nepatria nikomu, ale lietajú po šachovnici hlava-nehlava, meniac farby, ako sa im zapáči. Trojica hlavných postáv sa presúva medzi tromi rohmi bytu, akoby v javiskovom ringu. Danny, Helen a Liam sa systematicky združujú do rôznych dvojíc, ktoré vždy stoja oproti tomu tretiemu. Postavy zároveň predstavujú dva svety a ich hranicu. Svet Liamov, plný násilia a „hovien“, ktoré mu padajú na hlavu, Dannyho sterilný svet čistoty, prepychu a pokojného nažívania – a hranicu v podobe Helen, ktorá akoby bola stále jednou nohou u Liama a druhou u Dannyho.

Svojím príchodom do spoločného bytu Dannyho a Helen narúša Liam dovtedy prítomnú, priam chemickú čistotu postáv a priestoru. Prichádza s hnusnou krvavou škvrnou na starom tričku a na svoju stranu okamžite strháva Helen, a tým aj Dannyho. Sterilita, ktorá na začiatku ovláda scénu, sa postupne úplne vytráca. Javiskový priestor ostáva síce nepoškvrnený, vzťahy medzi postavami – ich názory a konanie – sa ale postupne stávajú viac a viac zamazané hrubou vrstvou špiny. Z Helen preniká na povrch jej nenávisť voči všetkému, čo sa jej zdá cudzie a dobrák Danny v sebe na chvíľu prebudí skutočného tyrana. Ten pokrivený, skazený vonkajší svet opisovaný Liamom (v tejto veci mu sekunduje Helen) sa pri všetkej prehnitosti, ktorá infikuje život postáv v byte, zdá zrazu ako mierumilovné ihrisko pre deti. Toto postupné strácanie sa rozdielu medzi vonkajším a vnútorným sa teda Sprušanskému podarilo vykresliť výnimočne plasticky. Hneď prvý výjav večere Dannyho a Helen, keď ševelia príbormi a vzájomne sa letmo dotýkajú v tónoch harmonickej hudby, koncentruje v sebe čosi zo špecifického napätia charakteristického pre celú inscenáciu. Tá využíva jednotný princíp, ktorý je založený na oscilácii tempa hereckých akcií. Pomalé, intímne tempo pri najmenšom záchveve konfliktu okamžite naberá na obrátkach a narastá spoločne so silou hlasu a slovným dôrazom herca. Takéto striedanie však celú inscenáciu neudrží a približne od polovice podliehajúSiroty monotónnosti a upadajú do rytmického déjà vu. Výčitkou voči režisérovi ostáva aj fakt, že v prvej polovici inscenácie neustrážil výrazové prostriedky hercov. Netrvá dlho a Helenino najvýraznejšie gesto – výrazný úder rukou o stehno, ktorým komentuje takmer každú konfliktnú situáciu, ale aj neustále údery na dosku stola, či zámerné „buchotanie“ stoličiek charakteristické pre celé trio, začnú byť rušivé a svojím nadužívaním strácajú opodstatnenie. V neskoršej fáze inscenácie sa našťastie tieto prostriedky vytrácajú a herci spoločne s režisérom hľadajú nové možnosti vyjadrenia.

Najlepší je v tomto zmysle Jakub Rybárik v úlohe Liama. Liam je človek, ktorý prežil život bez rodičov a miesto v plnohodnotného muža sa vyvinul vo veľké dieťa chorobne závislé od svojej sestry, s neveľkou dávkou asertivity k okoliu. Príbeh okolo raneného chlapca, ktorého údajne Liam našiel, je Dannymu a Helen podozrivý už od začiatku, a tak sa ako hlavná línia môže smelo „plaziť“ celou inscenáciou. Liam svoju verziu príbehu viackrát pozmení, čo prináša nové a nové situácie. Napriek tomu, že tie od seba v Sirotách nie sú veľmi odlišné, Rybárik v nich dokáže predvádzať nekonečné variácie výrazových prostriedkov vychádzajúcich z centrálnej emócie labilného a duševne pomalšieho jedinca. Rybárikov Liam po vstupnej scéne, v ktorej sa počas replík celkom stuhnutý díva do javiska, začína rozohrávať všetky podoby nervozity, ktorá prerastá až do neurózy hraničiacej s výbuchmi neriadenej agresie. Spočiatku akoby si prial, aby tie chronické klamstvá, ktoré Helen a Dannymu na začiatku rozpráva, boli pravdou. Už vtedy však demonštruje vlastnú neistotu. Herec sa hojdá z nohy na nohu, nervózne strká ruky do vrecka, aby ich ihneď vybral von. Liam akoby skutočne na chvíľu uveril vo svoju čistotu a nevinu. Spomínaná detskosť sa potom v herectve prejaví najmä vo chvíľkových záchvevoch harmónie: Liam nadšene rozpráva o nacistických symboloch v zbierke svojho kamaráta, a pritom celkom detsky stíska operadlo stoličky. O to kontrastnejšie pôsobí Rybárikovo herectvo v situáciách, keď je Liamova vnútorná rovnováha narušená; charakteristická výbušnosť hrdinu vrcholí tesne pred koncom, keď mu Helen (sestra s rovnakým osudom) oznámi, že sa ho v minulosti chcela zbaviť. Erupcia emócií, ktorá v Liamovi v tej chvíli prepukne, vedie až k tomu, že proti sestre zdvihne stoličku. Obsiahne v sebe dramatizmus všetkých predošlých agresívnych výstupov. Krik, bordové sfarbenie tváre a celé telo napnuté až do kŕča predstavujú hlavné prostriedky, ktorými Rybárik v scéne formuje Liamovu neurotickú tvár. Oproti detailnému vyhrávaniu výrazu postavy vo fázach neistoty a relatívnej krátkodobej harmónie je to však málo.

Podobný problém má aj Lenka Barilíková ako Helen. V extrémne vypätých emóciách, ktoré Helen prežíva vo chvíli, keď hovorí pravdu o svojej minulosti a túžbe ostať v cudzej rodine, upadá Barilíková do neželaného afektu a bizarnej intonácie. Naopak v Heleninom výraze milujúcej ženušky, rovnako ako v jej manipulačných hrách, nachádza tie správne herecké polohy omnoho ľahšie. Helen za sebou celý život vlečie Liama ako boľavý tŕň. Je jeho sestrou, no zároveň matkou. Pokrvné puto ako jej najvyššia priorita ju núti tolerovať všetky Liamove vrtochy a ospravedlniť pred sebou a Dannym každý jeho čin. Pre tento účel sa neváha premeniť ani na manipulátorku držiacu pred Dannym v rukách najvyšší tromf. Ich ešte nenarodené dieťa, ktoré má pevne v moci. Herecké prostriedky vyjadrujúce túto neúprimnosť a falošnú hru s manželom možno sledovať v scéne, v ktorej Helen opisuje, aké hrozné je to „tam vonku“. Barilíková si v typicky dámskej póze chytá hrdlo, kríži ruky na bruchu, prípadne používa vzletné a výrazné gestá. Robí všetko preto, aby bolo jasné, že sa Dannyho snaží dostať do osídiel vlastnej pravdy, ktorá vedie k jej predstave rodinnej idylky. Toto je však len zlomok zo všetkých prostriedkov, ktoré Barilíková musí pre Helen vytvoriť. Opiera sa o gestickú rozmanitosť a prácu s intonáciou, podporené a znázornené mimikou. Dokonalo to dokumentuje situácia, keď sa Helen podarí Dannyho presvedčiť, aby pomohol Liamovi vyriešiť problém, v ktorom sa brat ocitol. V tej chvíli sa v jej tvári na moment objaví krátky a jemný, no o to výstižnejší náznak úsmevu.

Danny po celý čas nemá pevnú pôdu pod nohami. Snaha o permanentnú pozíciu spravodlivého, ktorá je viac zrkadlom Dannyho zbabelosti ako pevného presvedčenia o svojej pravde, nemá v priestore nalešteného bytu žiadnu šancu. Pod tlakom Helen a permanentným „skuvíňaním“ Liama sa prispôsobuje ich hre. Každá snaha vzbúriť sa rýchlo zaniká a mení sa na psychologickú vojnu s manželkou. Danny tento boj nakoniec vzdáva a koná v prospech rodiny, teda presne tak, ako sa od neho očakáva. Marcel Ochránek dokáže do svojho Dannyho pretlmočiť iba časť zo skutočnej komplexnosti Kellyho postavy. Paradoxne sa mu to darí presne v opačných situáciách ako Rybárikovi a Barilíkovej. Vtedy, keď Danny reaguje na situácie, ktoré mu nie sú po vôli a ktoré vedú k emočným výkyvom, prepožičiava Ochránek postave zaujímavú masku. Hysterický úškľabok, či dokonca grimasa na pokraji šialenstva sa v Ochránkovej tvári objaví, keď mu manželka oznámi, že má odísť s Liamom do noci, aby sa spolu postarali o raneného Róma. Dannyho jej naliehanie okrem iného privedie aj k jednému z mnohých agresívnych výbuchov, ktoré sa inak prepletajú celou inscenáciou. Pri nich je problematická ich vzájomná intonačná podobnosť. Aj Ochránek, tak ako ostatní, inak v celej inscenácii kvalitne pracuje s intonáciou. Zaostáva však v ostatných výrazových prostriedkoch. Je príliš strohý, neustále opakuje rovnaké gestické prostriedky a navyše ostáva málo výrazný. Nezachráni ho ani spomínaná výborná grimasa so zdvihnutým obočím, ktorá je pre jeho postavu absolútne charakteristická. Ochránek ju predvádza vtedy, keď Danny ostáva osamelý v miestnosti, keď si dáva dolu okuliare a snaží sa vyrovnať so vzniknutou situáciou.

Danny a Helen často odvracajú pohľady od Liama a takmer nikdy sa nedívajú do očí ani vzájomne. Aby tieto Sprušanského režijné šachy fungovali, je nutná presná práca hercov v reakciách. To sa zväčša darí na výbornú a niektoré obrazy v tomto zmysle naberajú až výtvarnú silu. Predsa však v jednej chvíli svojou početnosťou prekračujú medze únosnosti a stávajú sa iba banálnou súčasťou inscenácie. Doplácajú na svoje nadužívanie, podobne ako spomínané udieranie a plieskanie v prvej polovici inscenácie.

Od realistického príbehu spojeného s realistickou prácou hercov, ktorí svoje postavy budujú aj cez charakteristické gestá spojené s rekvizitou a podpory výtvarnej sily niektorých obrazov sa odvíja aj scénografia Diany Strauszovej. Pôsobivý „trojcípy“ priestor bytu, lemovaný jednotným vzorom tapiet, priam dýcha čistotou. Akoby bol práve pred chvíľou dezinfekciou dovedený k absolútnej sterilite. Centrálny stôl, kde sa všetko začína aj končí, doplňujú vkusné fialové lupene a fialové je aj tričko, ktoré si prezlieka Liam po príchode do bytu. Nie je za tým len vkusné zladenie hlavných postáv, ale aj zapojenie Liama do kolobehu domácnosti. Prezlieka si tričko a stáva sa súčasťou celkom iného sveta, než z akého práve prišiel. V poslednom monológu Helen upravuje veci na stole, akoby všetko túžila vrátiť do pôvodnej harmónie. Scénografia je teda funkčná a zároveň symbolická. Dôkazom je biela sedačka, pod ktorou je pohodených niekoľko plyšových bielych potkanov, ale aj celkové rozloženie, ktoré režisérovi umožňuje vybudovať spomínané scénické šachy.

Siroty v DABe sú rodinný thriller, ktorý nám postupne dávkuje čiastočky príbehu a poodhaľuje minulosť, prítomnosť, a nakoniec aj budúcnosť postáv. Dobre vystavaný príbeh síce pre skúseného diváka nemusí byť prekvapujúci, dokáže ho však udržiavať v permanentnom napätí. Predávkovanie týmto napätím a neustále vyvrcholenia drobných konfliktov končiacich v tichu však skrátka na hodinu a pol nestačia a žiadnu náhradu režisér neponúka. Vďaka téme mohli byť Siroty výraznou inscenáciou, ktorá sa hlási k súčasnosti. Ich dosah sa však začína a končí na javisku. Namiesto reflexie celonárodného problému teda definitívne ostávajú psychoanalýzou jednotlivcov v nečakanej situácii.

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Spojte sa s nami