Rok v Kocúrkove

Rok v Kocúrkove

Premiéra12. 4. 2013
Dľžka3:00 hod.
Scéna Veľká sála
Derniéra21. 10. 2013
Počet repríz 16

Kocúrkovo, Všetko naopak

Kto by nepoznal Kocúrkovo! Toto slovenské malomesto je zaľudnené tými najbizarnejšími ľudovými postavičkami: chvastavým vojakom Dunapartim, roztržitým notáriušom, aristokratickou starou dievkou Trasoritkou, starým pijanom Kostolníkom, prešpekulovaným advokátom Zamotalom, no najmä tesnošilovskou famíliou, ktorá patrí k najslávnejším kocúrkovským rodom. Práve ona je uzlom všetkého diania a výdatným žriedlom komediálnych situácií, ktoré prináša každodenný život v slovenskej rodine - ako oženiť „dcéru“, ako „vydať“ syna, no najmä ako vyliezť čo najvyššie po kuracom rebríku kocúrkovskej smotánky.

Kocúrkovo je dejiskom viacerých Chalupkových hier, ktoré režisér Kamil Žiška spája

do jedného celku, v ktorom spolu s obyvateľmi Kocúrkova prežijete všetky ich trampoty - svadby, verbovačky, voľby i pohreby. Uvidíme, ako sa chaos, rozvrat, lenivosť a zápecníctvo šíri ako choroba z rodiny do spoločnosti a politiky.

Našťastie, v tomto panoptiku karikatúr žijú aj dvaja nefalšovaní idealisti – krásna Ľudmila a charakterný učiteľ Svoboda.

Treba sa len nádejať: Len aby sme v hanbe neostali!

 

 

Autor

  • Ján Chalupka

Réžia

  • Kamil Žiška

Kostýmy

  • Barbora Rajanová

Dramaturgia

  • Daniel Majling

Scéna

  • František Lipták

Hudba

  • Andrej Kalinka

Ján Chalupka

Jánoš Tesnošil

Madlena Tesnošilová

Suseda, Trasoritka

Kostolník, Dunaparti

Procházka, Honzík

Ľudmila, Johanka

Učiteľ Svoboda, Notáriuš

Kontrabas

Cimbal

Saxofón, flauta

Ján Chalupka: Rok v Kocúrkove

Marta Žilková 18. máj 2016

Na úvod recenzie o hre Ján Chalupku pod názvom Rok v Kocúrkove si dovolím odcitovať vžitú charakteristiku hier tohto autora z Encyklopédie dramatických umení na Slovensku: „Neobyčajný úspech Chalupkových hier spočíval v autorovej zručnej kombinačnej schopnosti pohotovo spájať pôsobivé, prekvapujúce a protichodné dejové, príbehové i situačné motívy, ako aj v jeho dare výstižnej charakterovej, jazykovej, slovnej komiky (miešanie slovenčiny, maďarčiny, nemčiny, latinčiny vo svižných a hravých dialógoch).“

Vstúpiť do prípravy hry s takouto výbavou by sa mohlo pokladať za polovicu práce. Nevedno prečo nitrianski upravovatelia Chalupkovho textu potrebovali doslova „vykochať“ staré známe Kocúrkovo, vypustiť niektoré postavy (napr. pána z Chudobíc) a to nielen po obsahovej stránke, ale aj jazykovej. Pravdepodobne, ako o tom svedčia slová režiséra Kamila Žišku, že „humor by mal vychádzať z kontrastov samotných situácií“. Ale čo sa nestalo? Vynechaním istých rolí a oddelenou inštaláciou postáv na javisku do samostatných pásiem, vypadli strety postáv, napr. učiteľa a majstra Tesnošila, teda aj situácie a prípadná situačná komika. V prvej časti dominovala v popredí rodina Tesnošilových aj vďaka výraznému až prenikavému hlasovému prejavu pani Tesnošilovej (v podaní Evy Večerovej), kým kdesi v pozadí sa zvolený nový učiteľ bratal s Ľudmilou, dcérou starého učiteľa bez toho, aby sa odohral boj žien o post kantorovej manželky. Z hry vypadlo súperenie, trápne napodobovanie vyšších vrstiev pomocou jazyka, dramatické strety postáv s úsilím nielen baviť, ale aj poučiť.

O niečo živšia bola druhá časť pod názvom Všetko naopak, kde humornú stránku textu oživili postavy stvárnené  Gabrielou Marcinkovou, Danielou Kuffelovou, Jurajom Hrčkom a Petrom Oszlíkom.

Osobitnú poznámku si zaslúži postava kňaza, teda Jána Chalupku, ktorý vstupoval do deja s úryvkami z vlastných kázní. Tento retardačný prostriedok pôsobil rušivo (napriek veľkej snahe Martina Šalachu mu miestami nebolo rozumieť) – i keď podľa slov režiséra – „prinášal do inscenácie transcendentno, dopĺňajúce to prízemné, čo zobrazoval autor v hrách“.

Pýtam sa: A čo bolo autorovým zámerom, keď tvoril svoje hry? Potreboval transcendentno? Veď písal veselohry! Nie, on chcel predovšetkým zabávať a zároveň nastaviť zrkadlo. Chalupkovo zrkadlo odrážalo nielen opilstvo a nafúkanosť, ale predovšetkým ľudskú hlúposť v jej mnohých variantoch. Všetky tieto vlastnosti sú aktuálne aj dnes, preto by sa s nimi mali autori a inscenátori viacej zaoberať. Škoda, že Nitra v tomto prípade zmeškala vlak a nevyužila ponúkanú šancu. Svedčí o tom samotný fakt, že publikom sa nesmialo a ani veľmi nebavilo, ba dokonca niektorí ani nechápali súvislosť prvého a druhého dejstva, keďže išlo o spojenie dvoch Chalupkových prác. Text v bulletine vypovedal síce o zámere tvorcov, no inscenácia ho napokon nenaplnila. A nesplnila ani zásadu, že „to, čo je zábavné, prebúdza estetickú emóciu a obracia sa na intelekt  (Patrik Pavis: Divadelný slovník, Bratislava, 2004, s. 238).

Namiesto biču iba cukor

Milo Juráni 31. december 2014

Interpretácie klasiky boli obľúbené najmä v časoch, keď sa nedalo vypovedať nič priamo. Zlatý fond slovenskej drámy predstavoval únik z dramaturgickej bezvýchodiskovosti, a inscenácie, ktoré na základe neho vznikali, často svojou hravosťou zatierali sivé kontúry nudného realizmu. Legendárny režisér Karol L. Zachar tiež reinkarnoval slovenskú klasiku. Dávkoval do nej jej živelnosť a kritické vyznenie charakteristické pre iných oživovateľov zamieňal za svojskú harmóniu. Vo svojej tvorbe však nikdy nesiahol na Kocúrkovo. Predsa len, kocúrkovské hrany sú priostré a oproti neskorším, napríklad Palárikovým komédiám je Kocúrkovo výsmešnejšie, satirickejšie a priamejšie. Veď Ján Chalupka, autor predlohy, nestrieľal na slepo, ale pre farbisté typy slovenských zápecníkov si vyberal reálne predobrazy.

K Zacharovmu vnímaniu klasiky, ktoré nemalo snahu byť kritické, ale skôr zmierlivé až harmonické, sa približujú aj režisér Kamil Žiška s dramaturgom Danielom Majlingom. Pod názvom Rok v Kocúrkove spracovávajú hneď dvojicu hier. Klasické Kocúrkovo, alebo len aby sme v hanbe neostali; ale aj Chalupkovo ďalšie dielo – Všetko naopak alebo Tesnošilová Anička sa žení a Honzík sa vydáva, ktoré autor zasadil do prostredia onej skazenej dediny a dramaticky v ňom opäť oživil klan Tesnošilovcov. Prvú oficiálnu slovenskú divadelnú hru pozná asi každý, no Chalupkovej „dvojke“ sa toľko pozornosti nedostalo. Môže za to fakt, že nedosahuje takých vysokých dramatických kvalít ako jej predchodca. Dôležitú tému volieb a príchodu nového rektora, o ktorého sa v Kocúrkove „pobijú“, strieda snaha o nanútenú ženbu. Všetko naopak tak stráca výrazne kritický charakter prvotiny, mení sa na jednoduchšiu satiru a stráda aj v oblasti komediálnych kvalít. Snaha o manželské spojenie obstarožnej matróny Panny Trasorítky s mladým Honzíkom Tesnošilom je síce zápletkou „par excellence“ a nie je núdza ani o pestrý kolorit nových postavičiek (Kaprál Dunaparti, Notár Kvasivero, Cverna), no chýba väčšie množstvo vtipných situácií.

Komediálne slabšia a menej vyostrená predloha Všetko naopak sadla Žiškovi paradoxne omnoho viac. Vďačí za to zrejme sústredenejšiemu deju druhého textu, ktorý dramaturg Majling ukrátil o zápletku so svadbou Aničky Tesnošilovej (v inscenácii sa rieši už v prvej časti). Divákov tak síce pripravil o pár výrazných postáv, no umocnil vnútornú konzistenciu textu. Nebyť zvláštnej dramaturgickej úpravy textu, mohol by sa režisér sústrediť iba na dôsledné budovanie komických situácií. Tvorcovia sa však rozhodli situáciu si sťažiť. Okrem spojenia dvoch hier, prinášajú svojské ozvláštnenie. Na javisko prináša postavu dramatika a kňaza Jána Chalupku (Martin Šalacha). Autor predstavuje stelesnenie morálneho svedomia, kazateľa, ktorý verí v nápravu slovenského ľudu budúcnosti. Na javisku sa vyskytuje od počiatočnej scény s prebúdzaním jeho postáv až po ich záverečné uspávanie. Nenechajte sa však zmiasť, Chalupka nepredstavuje žiadny dejový motor. Celý čas iba pasívne pozoruje svojich hrdinov celkom tak, akoby sledoval ozajstný život a na konci niektorých obrazov komentuje ich nesprávne konane, alebo udáva možnosti nápravy. Využitie postavy autora je však otázne. Nedá sa totiž povedať, že by Chalupkove kázne (ktoré autor skutočne napísal) hlásali čosi iné ako samotné hry, alebo že by nejako špeciálne rozvíjali ich myšlienky. Príhovory autora opakujú to, o čom vypovedajú aj jednotlivé situácie. Na rozdiel od drámy to robia priamočiaro, bez inotajov, a tým získavajú podobu nudného moralizovania. Nie je tu žiadna snaha o výsmešný tón, ozvláštnenie, alebo nebodaj pochybovanie o cnostiach samotného Chalupku. V podobe ľúbezných obrazov empatického farára sledujeme pretlmočenie jeho mravokárnych myšlienok v dnes už v archaickej reči, v biblickej češtine. Ak aj tieto kázne aspoň rozvíjajú jeho spoločenské a etické názory, forma, akou s týmto materiálom režisér pracuje, neobstojí. Monológy postavy Chalupku síce od seba oddeľujú jednotlivé obrazy, ale rovnako aj narúšajú prirodzené plynutie predstavenia.

Chalupkove kázne retardujú najmä druhú polovicu inscenácie, teda časť Všetko naopak, ktorá má inak všetky črty dobrej komédie. Jednoduchá dejová línia, v ktorej sa Honzík (Peter Oszlík) chystá pýtať ruku mladej Johanky (Gabriela Marcinková), no na naliehanie rodičov sa zasnúbi s jej opatrovateľkou pannou Trasorítkou (Daniela Kuffelová) a vyslobodí sa až tým, že Trasorítku „zbalí“ jej bývalý, kaprál Dunaparti (Juraj Hrčka), má napriek tomu spád, tempo a obsahuje mnoho vtipných momentov. Vrchol komiky celej inscenácie predstavuje práve jeden z Dunapartiho výstupov. Rozpráva v ňom svoje zážitky z čias, keď ešte rukoval. Odlepí si fúzy, nalepí ich miesto obočia a touto jednoduchou premenou razom omladne priamo pred očami divákov. Všeobecne vtipné sú aj situácie, keď postavy konajú proti textu. Janko sa napríklad vychystá na pytačky, lúči sa s rodičmi a veľmi rázne odchádza. Namiesto toho, aby opustil rodný dom, hodí sa do postele.

Relatívne dobrý pocit z druhej časti sa však nedá previesť na celok. Prvá časť inscenácie sa primárne zameriava na spomínaný výdaj Aničky, no k druhej časti akoby ani nepatrila. Dramaturgický zásah odstránil z hry takmer všetko, čo sa netýkalo tejto hlavnej témy, a tým aj všetko dramaticky vtipné. Oproti pôvodine sa tak vytratilo viacero silných a vtipných momentov. Diváci sú ukrátení napríklad o povestnú „prezliekaciu“ scénu, v ktorej susedkin syn Vojtech prichádza v prestrojení do domu Tesnošilovcov, očakávajúcich nového rektora, iba preto, aby ich zosmiešnil. V Žiškovom a Majlingovom Kocúrkove však postava Vojtecha úplne chýba, tak ako chýbajú zbojníci či Pán z Chudobíc. Z tohto dôvodu celá prvá časť pôsobí ako kocúrkovský rýchlokurz. Ani sa nestihneme u Tesnošilovcov „rozkukať“ a situácia už vrcholí. Prichádza nový rektor Sloboda a po veľmi krátkom stretnutí žiada Ľudmilu, dcéru bývalého rektora, o ruku. Trojica postáv, ktorá rozohráva svoje situácie v úzadí javiska, je ako vystrihnutá z nekocúrkovského sveta a tvorí rovnováhu k hlúposti, zápecníctvu a snahe honobiť, ktoré zosobňujú Tesnošilovci. Čistí sťa ľalie sú predstavou svetlej budúcnosti, ku ktorej sa vo svojich monológoch postava Chalupku stále utieka. Kam sa však podela Chalupkova komediálnosť?

Miešanie dejových častí s rozprávačskými výstupmi priznáva divadelnosť. Fakt, že sme svedkami divadla na divadle, respektíve, že sa nachádzame v hlave samotného Chalupku demonštruje scéna Fera Liptáka aj hudba Andreja Kalinku. Liptákova filozofia „všetkého na jednom javisku“ (podobne ako v Kocúrkove Ľubomíra Vajdičku) tu funguje výborne. Umne rozložený priestor priam kopíruje poetiku jeho obrazov a zmestí sa doň celé Kocúrkovo. Treba sa dosť dlho pozerať, kým sa podarí identifikovať, čo všetko sa na scéne nachádza. Tým viac zarazí fakt, že s mobiliárom (postele, stoličky, lavice, čižmy atď.) sa často pracuje povrchne a navyše len sporadicky. Postavy si líhajú do postelí, sadajú si na stoličky a lavice či za stôl, no viac situácií ako je tá, keď Oszlíkov Honzík pripodobňuje topánky k ľuďom, alebo keď Juraj Hrčka ako kostolník prichádza na bicykli tak, že si ho nesie na chrbte, absentuje. Statický priestor Kocúrkova práve v týchto momentoch ožíva a prekračujú sa hranice ilustrácie. Hudobníci, ktorí sú prítomní priamo na scéne, nie sú len ľudovým doplnkom, ale v tónoch netradičnej kombinácie nástrojov (kontrabas, cimbal, saxofón), tvoria, cez Kalinkovu hudbu, náladu celej inscenácie. Hneď na začiatku musí Chalupka svoje postavy prebudiť, alebo stvoriť. Za vŕzgavého zvuku huslí sa rodí Tesnošil (Ján Greššo) a Aničkino (Renáta Ryníková) prebúdzanie zas charakterizuje kakofónia saxofónu. Trefné využitie nástrojov rezonuje počas celej inscenácie, no niekedy prekvapí značným zjednodušením. Zvuk, ktorý sa ozýva pri imaginárnom kvapkaní vody cez deravú strechu Tesnošilovcov je iba jednoduchou ilustráciou padajúcej kvapky.

Ilustrácia sa nevyhýba ani herectvu. Nedostatok akcií predurčuje hercov k tomu, že občas stoja na mieste a sucho rozprávajú text. Anička je typická zápecníčka, ktorá čaká, kam ju zavejú rodičovské zámery. Lenivá, znudená, neustále ospalá, využíva každú zámienku, aby sa vyhla práci. Ryníková hrá povrchnú Aničku tiež len povrchne. Naivným tónom adresuje svoje repliky matke, durdí sa a pritom neváha, ako malé dieťa, so zaťatými päsťami búchať okolo seba, alebo sa naopak prihlúplo usmievať. Pre znázornenie naivnej, hlúpej a zavše drzej dcéry, ktorá si však už predstavuje svoju budúcnosť po boku bohatého rechtora, využíva len tie „najklasickejšie“ výrazové prostriedky. Najväčší problém má Ryníková na počiatku inscenácie, keď v posteli na okraji javiska čaká na svoju hereckú príležitosť. Je zjavné, že si herečka nie je istá, čo má v tejto situácii robiť. V čase nečinnosti preto vypadáva zo svojej roly. Oveľa lepšie na tom nie je ani Ján Greššo v úlohe Tesnošila. Greššo odmieta dopriať postave viac grotesknosti, pohybuje sa len v rovine povrchného realizmu. Jeho Tesnošil je naivný ťuťmák, ktorý rád plánuje, rozhoduje, ešte radšej si vypije, no nakoniec sa vo všetkom aj tak podriadi manželke. Po návrate zo snemu, kde volili nového rektora, prichádza Tesnošil zjavne potužený alkoholom. Greššo kráča s nohami na široko, rozháňa sa svojou paličkou, potáca sa na mieste, až kým ho manželka neusadí. Všetko však prebehne veľmi decentne bez silnejšieho výrazu alebo pohybového vtipu.

Výraznou postavou je najmä Tesnošilova manželka Madlena (Eva Večerová). Večerová stvárňuje ženu, ktorá neváha použiť všetky zbrane, aby dosiahla pre svoje deti (a tým najmä pre seba) vytúžených partnerov a s nimi aj vplyv, alebo pozemky. Od prvej do poslednej chvíle kalkuluje, vymýšľa, radí či prikazuje. S komediálnym nasadením učí Aničku, ako sa správať v spoločnosti nápadníka, alebo káže Jankovi o výhodách staršej majetnej manželky. Večerová pracuje s mnohými tradičných gestami, ktoré však značne hyperbolizuje. Nechýba klasická ruka v bok, jemný záklon a večne napnutý krk, symbolizujúci snahu zachytiť každú informáciu. V situácii, keď Aničke vysvetľuje, že sused Martinko bude naisto rechtor, vystrieda snáď všetky spomenuté gestá. V prejave je herečka po celý čas energická, jej pohyb je ladný, rytmizovaný a presne kopíruje svižné tempo, o ktoré sa pokúša aj inscenácia. Herečke dobre napomáha aj kostým od Barbory Rajčanovej, modré šaty spojené so sukňou, ktoré ju od pása dolu rozširujú. Výborne jej sekunduje Peter Oszlík, ktorý sa po prestávke transformuje z nevýrazného učiteľa Procházku na Honzíka. Jeho výkon nie je taký celistvý ako ten Večerovej a jeho poňatie Honzíka ako ďalšieho z rodu Tesnošilovie ťuťmákov nemá natoľko silný komický ráz. Energickým prejavom a nasadením tempa však pomáha udržiavať svižnosť druhej časti inscenácie minimálne tak ako Večerová. Oszlíkov Honzík je podobný ako Anička: aj on sa stáva pasívnou bábkou v rukách svojich rodičov. Chvíľu sa vzpiera, no nakoniec na túto hru pristane. Ide pýtať o ruku Johanku, no skončí v objatí s Trasorítkou, ktorá mu ukazuje svoje prednosti – grunty. Z Oszlíkovho výkonu vyčnieva najmä obraz, v ktorom za sprievodu hudby spieva arytmickú pasáž ľudovej piesne. Pri speve však preháňa, deformuje tóny aj tempo, tlačí na intenzitu hlasu. V jednoduchej pesničke demonštruje všetko naraz – mladícku energiu, ale rovnako istú neotesanosť a zadubenosť, ktorá sa potom ťahá celou druhou polovicou. Na okraj je nutné spomenúť, že práve so spevnosťou sa mohlo pracovať častejšie. Spojenie muzikantov, hercov a spevu totiž v Žiškovej réžii funguje naozaj stopercentne.

Druhá polovica inscenácie je vďačnejšia aj pre Juraja Hrčku. S postavou, ktorá poskytuje väčší priestor pre štylizáciu, sa mu očividne pracuje omnoho lepšie. Zatiaľ čo jeho Kostolník je „iba“ dobre zahranou postavičkou s grotesknými črtami, Dunaparti sa zrodil z commedie dell´arte a na javisko prichádza, aby zabával. Od chvíle, keď sa zjaví, strháva na seba všetku pozornosť. Hrčka ju získava najmä výraznou prácou s dynamikou pohybu, striedaním krátkeho štronza s rýchlym gestom. V jednom momente ostáva stáť v pozore celkom napätý, aby už o pár sekúnd strihol rýchle gesto, s ktorým sa prihovára okoliu. Svoj pohľad smeruje zväčša na divákov, musí preto výrazne pracovať s mimikou. Dopĺňa ju aj o gestá, ktoré podporujú komické roviny textu. V monológu o svojich vojenských začiatkoch rozpráva o putovaní po mestách a premýšľavým pohľadom sa chytá za klobúk, hneď na to však dodáva, že mal v každom meste iné dievča. Náhle sa jeho výraz hrdinu mení na výraz šibala a on naznačí štipnutie do vlastných bradaviek. Obraz charakterizuje čisto hrubozrnná komika, tú však jeho postava doslovne potrebuje.

Z ostatných hereckých kreácií treba spomenúť Danielu Kuffelovú, ktorá v oboch postavách Susedy a Trasorítky podáva najviac vyrovnaný výkon. Ako panna Trasorítka však viac podčiarkuje komické akcenty svojej postavy. Neustále sa ovieva vejárom, medové tóny reči striedajú neurotické výbuchy v rýchlych a vtipných strihoch. Ďalší herci podávajú len výkon na hranici remeselnej zručnosti, pričom výraznejší je len umiernený pozorovateľ Chalupka Martina Šalachu. Drobným sklamaním bol výkon Gabiky Marcinkovej. Herečka sa musela sa popasovať s dvojicou plochých a „obyčajných“ postáv Ľudmilou a Johankou, ktoré neposkytovali veľký priestor pre komediálne rozohrávanie a ani priestor pre divadelnú štylizáciu, ktorú Marcinková výborne využívala ešte počas štúdia na VŠMU.

Kamil Žiška v Chalupkových textoch nehľadá nadčasovosť predlohy a nesnaží sa o žiadnu aktualizáciu. Kritické vyznenie okresáva na poetický obrázok a možno práve preto je výsledok rozpačitý. Výsmech tu nahrádza súcit a postavy slovenských malomeštiakov, obmedzencov a pokrytcov je ľahšie pochopiť, ako ich odsúdiť alebo v nich nebodaj vidieť odraz samého seba. Rok v Kocúrkove je morálnym posolstvom o tom, že z darmožráčov, mamonárov a žgrlošov raz celkom isto ako národ musíme vyrásť. Tomu predsa veril aj samotný Chalupka. Žiaľ, ešte stále sme iba na ceste. Práve preto by Kocúrkovo nemalo pohládzať, ale plieskať ako bič.

publikované online 31. 12. 2013

Recenzia je súčasťou projektu Monitoring divadiel na Slovensku, ktorý je aktivitou Slovenského centra AICT (Medzinárodné združenie divadelných kritikov).

Partnermi projektu sú Divadelný ústav a Divadelná fakulta Vysokej školy múzických umení.

Realizované s podporou MK SR.

 

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Spojte sa s nami

Tento web používa na poskytovanie služieb a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním týchto stránok s tým súhlasíte. Viac informácií.