Pýcha a predsudok

Pýcha a predsudok

Premiéra30. 3. 2012
Dľžka3:30 hod.
Scéna Veľká sála
Derniéra30. 5. 2015
Počet repríz 60

dramatizácia jedného z najslávnejších románov anglickej literatúry

Najhoršie je, keď niekoho na smrť nenávidíte a zároveň bez neho nemôžete byť.

Jeden z najčítanejších a najobľúbenejších bestsellerov Pýcha a predsudok britskej spisovateľky Jane Austenovej sa po prvý krát dostáva na slovenské javisko.

Klasický príbeh lásky a nenávisti hovorí o osudoch piatich sestier Bennetových, ktoré ich matka vedie pevnou rukou k životnému názoru, podľa ktorého je žena šťastná len vtedy, keď sa bohato vydá. Jediná Elizabeth sa tomuto modelu úspešne vzpiera, plne podporovaná detinským otcom. Keď sa v blízkom zámočku zabýva slobodný a hlavne bohatý pán Bingley, všetci Bennetovci, na čele s mamičkou zavetria šancu na výhodný sobáš. Najstaršia dcéra Jane, citlivé a krásne dievča pánovi Bingleymu okamžite podľahne. Mladšia Elizabeth sa pozdáva jeho priateľovi pánovi Darcymu, ktorý však vyzerá ako veľký snob a okrem toho „má prsty“ v zauzlení vzťahu Jane a pána Bingleyho. Ale pán Darcy na začiatku takisto Elizabeth odmieta... Ale ako to bolo naozaj – to sa už dozviete v našej inscenácii! 

Je možné jedného človeka rovnako vášnivo nenávidieť a milovať?

Inscenácia ponúka javiskový obraz starobylého sveta britského panstva, s dôrazom na silný príbeh a plnokrvnú charakterokresbu postáv. Ich peripetie, dramatické strety, ale aj komické situácie a následne aj šťastné rozuzlenie.

Diváka pozývame do sveta minulosti, do prostredia elegancie. Keď muž a žena mali od seba síce patričný odstup, ale aj vzájomný obdiv a úctu. Spoločenské konvencie a sociálne rozdiely ich delili, ale vzájomne opätovaný a naplnený cit nazývaný láska ich dokázal aj spojiť.

 fotografie: Ctibor Bachratý

Autor

  • Jane Austenová

Preklad

  • Zuzana Vajdičková

Kostýmy

  • Marija Havran

Dramaturgia

  • Svetozár Sprušanský

Scéna

  • Tomáš Ciller

Výber hudby

  • Peter Zagar

Choreografia

  • Juraj Letenay

Réžia a dramatizácia

  • Ľubomír Vajdička

Pán Bennet

Elizabeth Bennetová

Lydia Bennetová

Jane Bennetová

Sir William Lucas

Charlotte Lucasová

Pán Darcy

Pán Wickham

Pán Collins

Lady Catherine de Bourghová

Pani Gardinerová

Plukovník Fitzwilliam

Mary Bennetová

Kitty Bennetová

Georgiana Darcyová

Slečna Anne de Bourghová

Vojaci a páni

Jane A.

Jane A. (hlas)

Rozpísaný román na javisku

Miroslav Ballay 9. november 2012

Jane Austenová: Pýcha a predsudok

Preklad: Zuzana Vajdičková
Dramatizácia: Ľubomír Vajdička
Výber hudby: Peter Zagar
Choreografia: Juraj Letenay
Kostýmy: Marija Havran
Scéna: Tomáš Ciller
Réžia: Ľubomír Vajdička

Hrajú:
Ivan Vojtek, Gabriela Dolná, Kristína Turjanová, Ľudmila Trenklerová, Alena Pajtinková, Branislav Matuščin, Kristína Greppelová, Juraj Ďuriš/Peter Oszlík, Renáta Ryníková, Tomáš Maštalír a. h., Roman Poláčik, Martin Šalacha/Marián Viskup, Eva Pavlíková, Lenka Barilíková a. h.  a iní

Premiéra: 30. a 31. marca 2012 vo Veľkej sále DAB v Nitre

Inscenácia Pýcha a predsudok zaujíma osobitné postavenie v rámci divadelnej sezóny 2011/2012 v DAB v Nitre. Základom inscenačnej koncepcie sa stalo rozprávanie, príznačné pre literárne, ako aj divadelné dielo. Inscenátori si museli poradiť hlavne s naratívnosťou románovej predlohy. Postava samotnej Jane Austenovej (Timea Mináriková) otvárala svojím výstupom obe časti predstavenia. Pred očami divákov písala román sediac za stolom ticho na okraji proscénia (jej vnútorný hlas nahovorila Petra Vajdová). Z jej rozprávania sa divák plynulo dostal do inscenačného deja. Režisér čiastočne vyskladal príbeh na scéne prostredníctvom statickej listovej korešpondencie a jednotlivých scén z románu, takže pripomínal akoby listovanie v ilustrovanej knihe korešpondencie.
Píšuci svojmu adresátovi referovali zvyčajne umiestnení za vysokánskym oblokom v exteriéri (znak vzájomnej vzdialenosti pisateľov) prostredníctvom monologického prehovoru. Jedine takto sa dianie na scéne odpútavalo od statickosti listovej komunikácie. Ústrednou dejovou líniou inscenácie sa pre inscenátorov rozhodne stáva viac problém vydaja dcér pána Benneta (I. Vojtek) a pani Bennetovej (G. Dolná): Elizabeth (Kristína Turjanová), Jane (Ľudmila Trenklerová), Lydie (Alena Pajtinková), Mary (Veronika Handzušová/Zuzana Krausová), Kitty (Veronika Handzušová/Monika Višňovská), než pôvodne markantný ľúbostný cit kontra spoločenské predsudky/moc peňazí. Do centra záujmu sa dostali najmä ženské hrdinky s romantickým prežívaním a intenzívnym vnútorným životom – pochopiteľne, že najviac Elizabeth s rozkošateným citovým prežívaním. Je prekvapujúce, že v inscenácii zastávala pomerne dominantný zástoj popri nej i pani Bennetová (Gabriela Dolná) s jej úmornou snahou o zabezpečenie dôstojného života pre svoje dcéry. Strhla na seba divácku pozornosť niekedy až komickým zveličením. Práve zabezpečenie budúcnosti pre deti bolo možné v tej dobe iba prostredníctvom inštitútu manželstva, bez ktorého by nezískali patričné spoločenské postavenie. Preto miestami až prehnaná túžba vydať dcéry bola inscenátormi opakovane dávkovaná a zdôrazňovaná. Predstavovala dnes už prežitú podmienku získania požadovaného spoločenského statusu a pre ženu príležitosti vzdelanostného rozvoja.
Režisér predostrel tento motív hneď na začiatku inscenácie, keď situoval vedľa seba päticu žien – usadených na stoličkách v jednotnom bielom odeve. Všetky spoločne vyšívali a týmto charakterizačným stereotypom ženskej činnosti zároveň sugerovali kvantifikujúci efekt – údel piatich nevydatých dcér s rovnako nízkym venom a rovnako nízkou šancou na plnohodnotné zaopatrenie v manželskom zväzku. Režisér ich rad za radom predstavoval hlasom J. Austenovej: Mary, Kitty, Elizabeth, Jane, Lydia – pričom Mary a Kitty zostali po celý príbeh len marginálnymi postavami komparzného charakteru. Neobvyklé predstavovanie malo nielen enumeratívny charakter, ale v určitom zmysle sprostredkovalo divákovi samotnú historickú epochu, ducha doby Jane Austenovej i všetky determinujúce faktory prevažne ženského údelu života. Stranou nezostali ani mužské postavy. Práve prostredníctvom nich prezentoval režisér akúsi pýchu domnelej rozumovej prevahy. Mužský a ženský svet sa tu stavajú do vzájomného kontrastu. Nadradenosť mužov povedzme vo vzdelaní a podriadenosť, resp. nutná závislosť žien na mužoch v období začínajúceho empíru, v Anglicku charakterizovaného koncom vlády Juraja III. a nastupujúcim obdobím regentstva – aj v tom spočíval konflikt obsiahnutý v románovej predlohe J. Austenovej. Akoby žena bez vydaja stratila celkom svoju identitu, majetkové postavenie i sociálny status.
Spomedzi dcér Bennetovcov sa do popredia dostala predovšetkým Elizabeth. Prostredníctvom nej sa najvýraznejšie ilustrovala osudovosť lásky. Ústredná mužsko-ženská dvojica Elizabeth (Kristína Turjanová) a pán Darcy (Tomáš Maštalír) prezentovala polaritu lásky, príťažlivosti, ako aj rezervovanosti – kontradikciu rozumu a citu par excellence.
Ľ. Vajdička nám otvoril dávno zabudnutý svet konzervatívnej noblesy anglickej vidieckej šľachty, ktorú zaodel do empírového slohu. Tomu prispôsobil i spôsoby spoločenskej konverzácie, pretavenej do nebývalej gracióznosti, vyberanosti, z dnešného pohľadu už zreteľného anachronizmu. Dokázal na javisku sprítomniť silu citového, veľmi romantického vzplanutia, magnetizujúcej, pulzujúcej príťažlivosti medzi mužom a ženou. Odhliadnuc od všetkých účelových motivácií takýchto zväzkov v danej dobe zvýraznil silu pretrvávajúcej lásky v najintenzívnejšej podobe. Podarilo sa mu vytvoriť napätie z jej zadržiavania. Elizabeth a pán Darcy predstavujú v inscenácii dva protiklady, priťahujúce sa navzájom svojou odlišnosťou, ale zároveň svojráznou podobnosťou (najmä zanovitou tvrdohlavosťou, neoblomnosťou, rezervovanou chladnosťou). Elizabeth spočiatku pána Darcyho nenávidí, jeho zase irituje ona. Opätovne aj v tomto prípade platí, že túžba sa rozpaľuje z nepoznania toho druhého. Elizabeth bránia v otvorení citu k mužovi počiatočné zbytočné a malicherné predsudky. Odmietavého pána Darcyho zase brzdia v cite racionálne dôvody. Pod rúškom výrazovej indiferentnosti, ktorú si neustále udržuje, skrýva skutočnú, nefalšovanú lásku k nej. Takto obaja predstavujú dva elementy na opačných póloch odpudzujúcich sa natoľko, že sa až vzápätí náhle priťahujú, keď zhodia všetky masky, obranné mechanizmy a naplno sa započúvajú do hlasu svojho srdca.
Samozrejme, že režisér mal dostatočný priestor i čas na postupné odkrytie citu, skrývajúceho sa za predsudky či rozumové argumenty osôb, navzájom zahľadených do seba. Na základe toho gradoval ich vzťah od počiatočného stretnutia, vzájomných antagonizmov, konfliktov, únikov od seba až po finálne zblíženie. Z tohto mužského pohľadu na ženskú tematiku (spracovanú ženou!) vznikla pozoruhodná harmonická súhra. Tam, kde sa prezentovala duchovná sféra sveta autorky, nastúpil mužský pohľad na problematiku očami režiséra. Ľ. Vajdička divácky zrozumiteľne predostrel city pána Darcyho, ktorého vášnivá zamilovanosť je miestami až komická. Režisér zdôraznil aspekt úporného zadržiavania hlbokého citu na úkor ambivalentnej ľúbostnej hry a únikov postáv pred samými sebou.
Režisérovi k vykresleniu mechanickej formálnosti, zdvorilej konverzácie, pod ktorou búria duše dvoch zamilovaných, poslúžila dobová rafinovaná kulisa z mierne štylizovaných foriem spoločenskej komunikácie, kultúry, konvenčnej šablóny a pod. Poskytovala neraz priestor i na jemne komické situácie: Darcy napríklad svoj prekypujúci cit k Elizabeth vyjadrí tak, že jej – nesmierne pôvabne – na podávanú ruku priloží čelo. V inscenácii ide o jeden z najvýstižnejších príkladov kultivovanosti, elegantnej úrovne i dôstojnosti postavy.
Možno konštatovať, že Ľ. Vajdička sa pridržiaval dobového bontónu i konvencie do najmenšieho detailu. Inscenácia tak získala harmonickú uhladenosť v jednotnom štylizujúcom ustrojení. Napr. v scénach večierku nesmel chýbať aktívny zástoj najmä pohybovej zložky (Juraj Letenay) – v podobe konvenčného tanca (štvorylka) ako prostriedku gracióznej zladenosti etikety i estetiky v jednom, slúžiaceho pre konverzáciu tanečného páru. K prepracovaným tanečným scénam sa nutne pripojila i herecká zložka inscenácie. Pre mnohých hercov a herečky to rozhodne bola výzva.
Gabriela Dolná dominantne ovládla inscenačné pole ako výrazná pani Bennetová, ktorá v role matky prejavila aktívny zástoj s mimoriadne komickou varietou prostriedkov. Postavy matiek oplývajúcich vehementnou drsnosťou sa stali G. Dolnej už pomaly súdené (diváci si ju určite čerstvo pamätajú z osobitej kreácie energickej Amandy Wingfieldovej z inscenácie Sklenený zverinec). Tu jej tentoraz nechýbal zmysel pre hyperbolické vyjadrenie materinskej lásky s výlučne preexponovaným výrazom, afektom, zmyslom pre iróniu a kontrast hlasovej farebnosti s miestami až patetickými gestami. Komická vehemencia hereckého stvárnenia postavy pani Bennetovej odkrývala anachronizmus dobovej morálky a vyniesla do popredia diváckeho záujmu Gabrielu Dolnú. Výraznejšie jej v tomto zmysle konkurovala iba Eva Pavlíková, ktorá malú úlohu manipulatívnej Catherine de Bourghovej stvárnila so suverénnou dôraznosťou, ale aj s komickým podtónom.
Kristína Turjanová stelesnila Elizabeth Bennetovú oproti románovej predlohe bez potrebnejšej citovej roztúženosti. Jej disciplinovanosť z hľadiska inscenačnej koncepcie mala vyniknúť v spôsobe vyjadrenia akejsi poddajnosti. Tomáš Maštalír v úlohe pána Darcyho jednostaj zvýrazňoval rolu džentlmena so všetkými príznačnými atribútmi. Rozmanito prejavoval rýdzo distingvované spôsoby, napr. v držaní tela, dvorení, tanci, konvenčných úklonoch, charakteristickom spôsobe sedenia atď. Za všetkou rezervovanosťou sa skrývala určitá nutná strnulosť, kontrastujúca napätosť až statickosť súvislejších póz. Magnetizujúco rezonoval už len jeho hlas, ktorým ovládol celé prostredie nechcenou pýchou až aroganciou. Treba však upozorniť na to, že T. Maštalírovi slabo sekundovali pán Bingley (Juraj Ďuriš/Peter Oszlík), príp. pán Wickham (Roman Poláčik), ako aj pán Bennet (Ivan Vojtek). Ostal tak so svojou istotou hereckej kresby medzi nimi solitérom. Jedine pán Collins v podaní M. Šalachu získal priaznivejší priestor. Herec vytvoril pitoresknú postavu pastora vo zvláštnej závislosti na tajuplnej Catherine de Bourghovej a opäť potvrdil veľký zmysel pre plastické rozvinutie postavy do subtílnych nuáns. Škoda, že Renáta Ryníková ako slečna Bingleyová nevystihla viac čitateľnú manipulatívnosť svojej postavy. Väčšmi zotrvávala v tejto polohe najmä počas replikovania v rámci listovej korešpondencie. Kristína Greppelová dokázala verne zachytiť podstatu dobového ženského údelu s disciplinovanosťou, dostatočnou submisívnosťou i dôkladnosťou. Podobne vynikla i pani Gardinerová v podaní L. Barilíkovej v rovnakej polohe hereckej kresby.
V celkovej konfigurácii postáv a ich rozvrstvení v rámci jednotlivých aranžmánov zaujala nemenná, štandardná koncepcia rozmiestnenia šiestich symetricky rozmiestnených stoličiek na relatívne prázdnej scéne. Spoluvytvárali salón v pastelovo okrovej, svetlej farebnosti, kde sa prostredníctvom účinnej divadelnej skratky striedali scény návštev, plesov, interiérov Bennetovcov, ako aj pána Bingleyho a pod. Statická nemennosť scénografie (Tomáš Ciller) väčšmi zvýrazňovala noblesu i gracióznosť anglickej šľachty z prelomu 18. a 19. storočia. T. Ciller si zaumienil rozvinúť kontext románovej predlohy do načrtnutých obrysov – vzadu týčiacimi sa masívnymi oblokmi. Postupne však túto statickosť interiéru dynamizoval priestorovými zmenami, akčnosťou, keď sa zrazu masívne obloky vysunuli najmä v exteriérových scénach, kde sa za nimi rozprestierali idylické prírodné scenérie.
Skromnosť scénografie dala svojou jednostrannosťou v konečnom dôsledku vyniknúť najmä honosnosti kostýmovej zložky (Marija Havran). V tomto prípade vynikla kostýmová zladenosť napr. Bennetových dcér v bielych, jednotných kostýmoch symbolizujúcich čistotu, nevinnosť, slobodu. Dôraz na detail v čipkách, štólach, odzrkadľoval poetickú hodnovernosť. Čelenky slečien sa striedali s dámskymi klobúkmi vydatých žien. Postavy intrigánske zase často obsahovali prímes čiernych stúh ako výrazový doplnok charakteru ich postáv. Veľmi častým prvkom v kostýmových návrhoch sa stali biele, príp. čierne štóly, splývajúce po rukách ženských postáv, ktoré nútili herecké postavy k spôsobnému držaniu nielen pozície rúk, ale i k celkovému kultivovanému fyzickému prejavu. Rovnako pánske odevy zohľadňovali konkrétny spoločenský status postavy. Celkovo možno považovať inscenáciu Pýcha a predsudokza jednoznačne kostýmovo výpravnú. Oproti výtvarnej bohatosti, kultivovanosti a istej noblese zarazí pomerne malá plocha hudby použitej v inscenácii. Hudobný skladateľ P. Zagar ju výnimočne umiestnil do citovo vypätých scén dramatického charakteru, čím zreteľnejšie dosahoval dynamickosť i gradáciu. Nemal záujem sentimentálne podfarbovať románový príbeh.
Nebýva zvykom zaujať masové publikum inscenačným titulom nie komerčno-zábavného charakteru. Režisér dokázal vytvoriť ľudsky komunikatívnu, interpretačne dôvtipnú inscenáciu s estetickými devízami. Vyhovuje intelektuálnym nárokom i diváckej túžbe po katarzii. Ľ. Vajdička nastolil podstatný eticko-recepčný vplyv divadelného diela. Preniesť ducha románu J. Austenovej na javisko sa zdalo byť vari i nemožným vzhľadom na epickú šírku literárneho diela z prelomu 18. a 19. storočia.
Napriek tomu ho adaptoval do prijateľnej (pre divadlo) podoby aj s jeho rozkošatene vetviacou sa príbehovou líniou. Prínosne siahol po presnom, až veristickom uchopení epochy spisovateľkinej doby. Dostať na javisko odraz doby v historicky spoločenskom háve vyžadovalo veľkú dávku erudície. Je zaujímavé, že takáto evokácia kultúry, jej dobových a spoločenských determinantov, opätovne zasiahla divácku priazeň. Súvisí to akiste s niečím, čo sa v súčasnej spoločnosti zreteľne vytratilo. Je to práve ušľachtilá kultivácia ducha, zábavy v istej štylizovanej podobe. Rovnako je to i cit a jeho opätovanie, ktoré sa možno v súčasnosti zredukovalo na čistú povrchnosť. Nemožno sa preto čudovať, že publikum zrazu na scéne ocenilo práve takúto nevídanú polohu citových vzťahov (spôsobov ich prejavovania, príp. neprejavovania a pod.). InscenáciaPýcha a predsudok rozhodne zaujme diváka tým, čo v spoločnosti nejakým spôsobom atrofuje. Je len otázkou, či podobné anachronizmy prijíma dnešné publikum vždy ako pôvabný, nedostižný vzor, alebo ich občas vníma aj ako nechtiac komické. Hľadať úspech inscenácie iba v obsadení herca Tomáša Maštalíra by bolo zjednodušujúce. Isteže, prispela k tomu i táto seriálová „telebrita“. Napriek tomu však badať u masového diváka akýsi zintenzívnený záujem vnímať na javisku pozitívne hodnoty, cit a lásku s romantickou inklináciou. Túto tendenciu pokladám za sociologický fenomén. Netreba v tom vidieť nič zvláštne: Ľ. Vajdička vsadil na risk – na jednej strane poskytnúť divákovi hodnotnú, sentimentu sa nevyhýbajúcu inscenáciu disponujúcu silou a dojímavosťou ľúbostnej lyriky, a na strane druhej zase obrátiť jeho pozornosť k atribútom dobovej spoločensko-kultúrnej tematiky. Z veľkej časti sa mu podarilo oboje.
Inscenácia Pýcha a predsudok je príkladom dramaturgickej odvahy pustiť sa i do náročnejších dramatizácií, s ktorými má DAB v Nitre našťastie nemalé skúsenosti. Svedčí tiež o ambicióznejšej dramaturgii v spôsoboch výberu a inscenovania aj rozsiahlejších literárnych titulov (romány nevynímajúc). V prípade inscenácie Pýcha a predsudok sa potvrdila súhra dramaturgického výberu literárneho diela, režijného výkladu a najmä umnej práce s hercom, ktorá môže priniesť svoje ovocie.

Anglický román na slovenskom javisku

Dana Silbiger-Sliuková 17. september 2012

Jane Austenová: Pýcha a predsudok

Preklad: Zuzana Vajdičková
Dramatizácia: Ľubomír Vajdička
Výber hudby: Peter Zagar
Choreografia: Juraj Letenay
Kostýmy: Marija Havran
Scéna: Tomáš Ciller
Réžia: Ľubomír Vajdička

Hrajú:
Ivan Vojtek, Gabriela Dolná, Kristína Turjanová, Ľudmila Trenklerová, Alena Pajtinková, Branislav Matuščin, Kristína Greppelová, Juraj Ďuriš/Peter Oszlík, Renáta Ryníková, Tomáš Maštalír a. h., Roman Poláčik, Martin Šalacha/Marián Viskup, Eva Pavlíková, Lenka Barilíková a. h.  a iní.
Premiéra: 30. a 31. marca 2012 vo Veľkej sále DAB v Nitre
Nestáva sa tak často, aby sme videli anglickú románovú klasiku v našich divadlách. V tomto prípade dokonca ide o ozajstnú pýchu anglickej literatúry, ku ktorej Divadlo Andreja Bagara v Nitre pristúpilo skutočne bez predsudkov. Pretože Pýcha a predsudok Jane Austenovej (1775  1817) patrí do zlatého fondu anglickej literatúry a jeho autorka (spolu so sestrami Brontëovými, ktoré však do literatúry vstúpili o čosi neskôr) otvára dvere do tajomného sveta konvencií a potláčaných citov anglickej spoločnosti spred dvoch storočí. Austenovej romány sú napísané nekompromisne úprimne, vtipne, trefne, ironicky i sarkasticky. Ba  ak máme na pamäti, kedy vznikali – až veľmi odvážne. No za odvážnu pokladám aj dramatizáciu tohto diela pre divadlo. Napriek tomu, že Austenovej postavy sú také živé, skvele charakterizované, dramatično jej románov je skôr akési vnútorné,  hlavné postavy spolu takmer nehovoria a stretávajú sa v takých situáciách, ktoré na javisku nemusia vyznieť dramaticky. V literárnej predlohe, vďaka popisom atmosféry, myšlienkových pochodov a prostredia, naopak – dramatické sú.Ľubomír Vajdička , ktorý podľa vlastných slov objavil Austenovú vďaka dramaturgii nitrianskeho divadla, sa, zdá sa, chytil do jej osídiel. Inscenoval román. A to v pravom zmysle slova. Inscenácia sa začína čítaním.Z reproduktoru znie hlas „Jane A.“, ktorá píše v liste sestre o svojom novom románe... Na proscéniu vpravo je malý stolík so stoličkou a pri ňom Jane A. sedí, píše, pozoruje, ako jej postavy na javisku ožívajú. Občas sa stratí do zákulisia, aby sa znova objavila, keď treba dej pohnúť dopredu alebo osvetliť situáciu. Často však znie len jej hlas a miesto pri stolíku je prázdne. (Nie vždy logiku jej neprítomnosti chápeme.) Režisér si vybral za spoluautorov inscenácie generačne mladších, no už renomovaných divadelníkov – scénografa Toma Cillera a kostýmovú výtvarníčku Mariju Havran. Obaja dodali javiskovému dielu akúsi až sterilnú eleganciu. Kostýmy i scéna bez patiny, bez poškvrny, skôr pripomínali estetiku inscenácií Karola L. Zachara“. A musím povedať, že to bola pre diváka príjemná zmena. Hneď otváracia scéna bola rozkošná: na pozadí béžových stien s veľkými oblúkovými oknami stojí rad stoličiek, na ktoré si postupne, ako ich divákom predstavuje hlas Jane A., sadajú dychtivé mladé dámy – adeptky na vydaj. V bielych empírových šatách, v rukách povinné vyšívanie v okrúhlom ráme. A potom prichádzajú na rad páni, v elegantných dobových odevoch či slušivých uniformách, ktorí budú vystupovať v tomto príbehu a podobne ako slečny, i oni budú hodnotení okolím podľa výšky svojho majetku. Úvod hodný Austenovej.A príbeh sa môže začať... Rovnako ako je román rozčlenený do mnohých kratších kapitol, aj Vajdičkova dramatizácia sa odvíja v krátkych výstupoch, ktoré sa často zastavia, aby dostal slovo autorkin čítajúci hlas. Samozrejme, aj keď snaha tu bola, na javisko sa nedal preniesť román so všetkými postavami a miestami deja. A tak logicky z piatich sestier Bennetových sa dostali k slovu dôležité tri – hlavná hrdinka Elizabeth (Kristína Turjanová), jej krásna staršia sestra Jane (Ľudmila Trenklerová) a uličnica Lydia (Alena Pajtinková). Podobne z rodiny Pána Bingleyho (Juraj Ďuriš) zostala po jeho boku len intrigánska sestra (Renáta Ryníková), presne tá, ktorá sa aj v románe postavila medzi svojho bohatého brata a chudobnú Jane. Popri pojašenej, komediálne ladenej Lydii sa podarilo, vďaka vtipným replikám, vytvoriť z pána a panej Bennetových priam komickú dvojicu. Pán Bennet (Ivan Vojtek) s dobráckym úsmevom na perách sa vo svojom domácom brokátovom kabátci a fezovej čiapočke často zabával na svojej vehementnej manželke, do ktorej Gabriela Dolná vložila všetku svoju energiu. Zveličenými gestami, prehnanými pohybmi a mimikou skvele vykreslila neurotickú manželku a matku, ktorej jediná starosť je vydať svojich päť dcér. Konverzácia rodičov Bennetovcov bola ukážkou skvelého Austenovej humoru a publikum naň živo reagovalo. Vtipné boli aj výstupy s pánom Collinsom, kňazom, ktorý si chce vziať za manželku jednu zo slečien Bennetových. Rozkošná bola scéna, v ktorej pýta o ruku Jane. Ona ho odmieta, on tomu neverí a kým ona chce vstať a odísť, on si vždy znova kľaká a ona zase vstáva, akoby sedeli na hojdačke – raz bol jeden hore , druhý dolu a naopak. Napriek tomu mám pocit, že Marián Viskup ako Collins bol akosi vzhľadom príjemnejší, príliš mladý, a preto menej dráždil svojím nevhodným vystupovaním, než jeho literárny prototyp... V kontraste s týmito veselými uvoľnenými scénami stáli upäté stretnutia hlavných hrdinov pána Darcyho (Tomáš Maštalír a. h.) a nekonvenčnej Elizabeth. Hosťujúci Tomáš Maštalír sa až prekvapivo dokázal zžiť s postavou pyšného Darcyho, vniesol na javisko eleganciu a odstup vyššej spoločenskej triedy. Bolo priam potešením vidieť ho chodiť po scéne v šviháckom dobovom kostýme. Kristína Turjanová sa mi zdala v postave Elizabeth trošku nesvoja (azda to bolo hosťovačkou v bratislavskom SND?), málo výrazná oproti živej Pajtinkovej Lydii a príjemnej, citovej Jane Ľudmily Trenklerovej. Možno však bude na vine samotná dramatizácia, ktorá jej ponúkala najmä zachmúrenú tvár. Menšie, no významné roly si zahrali Eva Pavlíková ako vznešená Lady Catherine de Bourghová a Lenka Barilíková ako Elizabethina teta Pani Gardinerová. Pavlíková v bohato zdobenom sivom kostýme, s autoritatívnym správaním ženy, ktorá je zvyknutá rozkazovať, priniesla na javisko patričné vzrušenie a Barilíkovej sympatická Pani Gardinerová (tiež v slušivom modrosivom saténovom kostýme) bola akýmsi upokojujúcim elementom. Napriek tomu, že inscenácia trvala štyri hodiny, boli to štyri hodiny strávené až prekvapivo príjemne. Diváci reagovali nielen na vtipné repliky, ale aj na kľúčové situácie. Šťastné vyústenie vzťahu Pána Bingleyho k Jane a napokon aj Darcyho k Elizabeth prijali s uľahčeným výdychom. Dobre sa dívalo i na čisto aranžované scény na plesoch, graciózne pohyby tancujúcich diktované dobovou hudbou. Nechýbal piknik u Lady Catherine, ale ani prechádzka po parku na panstve Pemberley patriacom Pánovi Darcymu. Scéna Toma Cillera sa otvárala do hĺbky javiska. Okenné oblúky sa zdvihli a objavila sa mierne stúpajúca zelená záhrada, dokonca aj stromy. Okrem toho spoza vytiahnutých okien vychádzali, keď bolo treba, postavy, ktoré posielali niekomu správu, a keď napríklad otvorila Elizabeth list od tety, videli sme Pani Gardinerovú, ako rozpráva obsah listu, pristúpiac k okennému oblúku. Rovnakým spôsobom prichádzali listy Jane od Slečny Bingleyovej. Jediný prípad, keď bol list obsahom taký prevratný, že jeho pisateľ musel byť sprítomnený (bolo to v situácii, keď chcel Darcy vysvetliť Elizabeth svoj vzťah k Wickhamovi), vyriešili inscenátori tak, že si hrdina k hrdinke prisadol a list porozprával. Neprekážalo, že nebolo celkom jasné, či tam naozaj bol, alebo ho videla len Elizabeth vo svojich predstavách.
Tak, ako bola celá inscenácia elegantná a čistá, aj vášne boli v nej trochu učesané. V každom prípade sa ukázalo, že aj literatúra tohto druhu má dnes na javisku svoje miesto, ba je dokonca žiaduca. 

Pýcha a predsudok v nitrianskom divadle

Eva Ježová 19. apríl 2012

Jednoduchá scéna, krásne kostýmy, charizmatické výkony hercov...a duch Jane Austenovej v piatok večer opäť ožil na doskách Divadla Andreja Bagara.

Príbeh o pýchach a predsudkoch, ktoré vládli spoločnosti na začiatku 19. storočia, sa tak sprítomnil a nadobudol súčasné tvary. Režisérovi Ľubomírovi Vajdičkovi, ktorý stojí aj za dramatizáciou literárnej predlohy, sa podaril výnimočný kúsok. Divákov očaril, rozosmial a nakoniec prinútil niekoľko minút tlieskať. Charaktery aj dialógy boli veľmi autentické, dojem nepokazili ani brepty, ktoré občas zablúdili do výstupov. Vážnosť situácií striedala irónia, ktorá sa miestami vystupňovala do frašky. Duo Ivan Vojtek a Gabriela Dolná alias rodičia krásnych dcér Bennetových sa predviedli ako podarená komediálna dvojica a publikum sa pri niektorých energických výstupoch nemohlo prestať smiať. Vykreslenie charakterov miernejšej Jane (Ľudmila Trenklerová) a bystrej Elizabeth (Kristína Turjanová) Bennetových a ich lások či nelások (Tomáš Maštalír ako pán Darcy, Juraj Ďuriš ako pán Bingley, v alternácii s Petrom Oszlíkom či Roman Poláčik ako pán Wickham) mnohým divákom určite pripomenulo niekoho v ich okolí. Navyše, téma lásky, intríg, a honbou za peniazmi či postavením, je dnes rovnako aktuálna ako pred storočím. Celá inscenácia pôsobí ako pocta Jane Austenovej a jej dielu a režisér Ľubomír Vajdička to len potvrdzuje: „Dá sa o nej povedať, že je zakladateľkou moderného anglického románu, a čo sa často prehliada pri adaptáciách jej románov, má úžasný humor. Vie veľmi podarene vymyslieť postavu a vykresliť ju a robí to vďačne najmä pre diváka. Práve tým postavám, ktoré ona tak briskne opísala, som sa snažil dať čo najväčší priestor. Možno preto je to aj také dlhé.“ Napriek dĺžke, ktorú Ľubomír Vajdička spomína, nie je priestor na nudu. Na scéne sa stále niečo deje, striedajú sa výstupy a situácie, a keď si pomaly zvykáme na jednotlivé charaktery a ich postoje, prichádza na scénu pán Collins (Martin Šalacha, alternuje ho Marián Viskup) a všetko nenápadne zamieša. Ako hovorí Martin Šalacha, „Nie je to ľahké hrať postavu, ktorá pôsobí príjemne a smiešne, ale na druhej strane je v druhom pláne negatívna a rozhoduje o mnohých veciach. Je to postava, ktorá veľa rozpráva, ale v podstatných momentoch vie, čo povedať. Mám ju rád.“ Záver diela je šťastne až naivne romantický, no v tejto adaptácii nestráca nadhľad. Divák sa pristihne, že sa usmieva či smeje, veď napokon, každý z nás občas potrebuje nejaký ten happy end.

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Spojte sa s nami

Tento web používa na poskytovanie služieb a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním týchto stránok s tým súhlasíte. Viac informácií.