Prefíkaná vdova

Prefíkaná vdova

Premiéra7. 12. 2012
Dľžka2:15 hod.
Scéna Veľká sála
Derniéra21. 6. 2014
Počet repríz 32

rozmarná komédia odhalí pozadie lásky a princíp fungovania mužsko-ženského vábenia

V slnečnom Taliansku, niekde na pobreží mora, už nie najmladšia vdova Rosaura využije ženské zbrane, aby veľmi rafinovane vyriešila svoju bytovú otázku. Prečo nie, keď o mladších nápadníkov nie je núdza. Bude to nestály Angličan, nafúkaný Španiel, afektovaný Francúz či miestny žiarlivý Talian? Môže si vyberať a k rozumnému sobášu dopomôže aj svojej mladšej sestre Eleonore. Prefíkaná vdova nie je žiadna krehučká citlivka, ale pôvabná a vtipná ženská, ktorá má opraty svojho života pevne v rukách. A muži sadajú na jej hru ako muchy na lep.

Goldoni v tejto komédii tká sieť horúcich ľúbostných dvorení, neplánovaných darčekových zámen, náhodných odhalení falošných prísľubov a rýchlych citových či fyzických vzplanutí. A to všetko so šťastným koncom. Pre Rosauru určite. 

V čase talianskeho osvietenstva sa práve touto hrou v roku 1748 otváralo benátske karnevalové obdobie. Preto je hra plná prevlekov, prestrojení, skúšok vernosti a oddanosti, gavalierskych príhovorov, čokolády i darčekov z lásky od utajených ctiteľov. Za dvorskými manierami je však ukrytá akási kritika národnostných povahových stereotypov, ľudskej vypočítavosti i výsmech povýšeneckosti a nadradenosti. Goldoni humorne poukazuje na špecifické povahové črty rôznych národov, ktoré sú paradoxne v čase spojenej Európy ešte výraznejšie.  

Dnešná prefíkaná vdova pravidelne sleduje Sex v meste, topánky nosí jedine s platformou  a isto drukuje nejakému futbalovému klubu... Keď ide o vlastné pohodlie,všetky prostriedky sú dovolené!

 

 

Autor

  • Carlo Goldoni

Réžia

  • Michal Náhlík

Preklad

  • Stanislav Vallo

Kostýmy

  • Lenka Kadlečíková

Dramaturgia

  • Miriam Kičiňová

Scéna

  • Anita Szökeová

Hudba

  • Juraj Haško

Úprava

  • Michal Náhlík
  • Miriam Kičiňová

Eleonora

Le Bleau

Don Alvaro

Di Bosco Nero

Arlecchino

Stefanello Dei Bisognosi a Pantalone Dei Bisognosi

Štyri svadby a iba jeden pohreb

Mária Bríšová 16. december 2012

Prečo by mala byť vdova smutná, keď môže byť prefíkaná? Nová hra Divadla Andreja Bagara vám prináša pohľad na mužské dvorenie, vyznávanie lásky a ženskú šikovnosť, lebo aj tak vždy všetko dopadne presne tak, ako si zástupkyne krajšieho pokolenia zmyslia.

Existujú štyri druhy zvádzania. Nestálo anglické, nafúkane španielske, afektovane francúzske a žiarlivo talianske. Ktoré z nich zapôsobí na krásnu vdovu Rosauru (Daniela Kuffelová) tak, že sa za jeho predstaviteľa nakoniec vydá? To sa dozviete, ak prídete na jednu z repríz najčerstvejšieho prírastku v repertoári DAB, komédie Prefíkaná vdova.

Postava, bez ktorej sa nezaobišla snáď ani jedna scéna, je Arlecchino v podaní Martina Šalachu. V jednej chvíli čašník, v druhej poslíček, v inej je dokonca prezlečený za ženu. Štyria gavalieri Rozbeef (Juraj Ďuriš), Le Bleau (Juraj Hrčka), Don Alvaro (Peter Oszlík) a Di Bosco Nero (Roman Poláčik) by bez neho boli nahratí. Vždy im rád poskytne svoje služby, šarmantne a popletene odovzdá odkazy a za finančné ohodnotenie sa poďakuje: „Feng šuej.” Ako dohadzovačka sa uplatní nielen Rosaurina matka Beatrice (Gabriela Dolná), ale aj jej slúžka Marionette (Lenka Barilíková). Vďaka nim si nájde manžela aj sestra vdovy Eleonora (Alena Pajtinková). V dvojrole ako mŕtvy manžel a živý švagor sa predstaví Vladimír Bartoň.

Samotný dej vhodne dopĺňajú hudobné vstupy. Adepti na sobáš s Rosaurou zaspievali piesne, ktorých textami sú známe ľúbostné listy. Komické situácie v hre vytvárajú okrem samotných replík aj jazykové problémy a prízvuk, a tak o „hlášky” nie je núdza: „Sadnite si.” „Až na vás.”

Z hry si môžete odniesť aj rady do života. Hlavne sa veľmi nezahrávajte s láskou, aby ste niekomu nezlomili „šity”. A nedávajte Le bozk tomu, kto nechce, lebo by ste za to mohli dostať pravú taliansku Le facku.

Sezóna smiechu sa naozaj začína s humorom. Dokonalá inscenácia od režiséra Michala Náhlíka vás nenechá smutnými, iba že by vám tiekli slzy od smiechu. A keď vás počas predstavenia bude bolieť bránica a iné vnútorné orgány, vedzte, že hra ešte nie je na konci.

Prefíkaná vdova

Marta Žilková 14. december 2012

Keď počujete meno Carlo Goldoni, zákonite sa vám vybavia veselohry plné omylov, komických postáv i situácií, odohrávajúcich sa v slnečnom talianskom prostredí. V Divadle Andreja Bagara v Nite, kde sa uvedením Goldoniho Prefíkanej vdovy práve začína “Sezóna smiechu“, vás hneď po vstupe do hľadiska čaká modrý vykachličkovaný bazén, pôsobiaci neosobne a studeno. Zrejme ho režisér chcel poňať ako neutrálny priestor, v ktorom sa môžu pohybovať osoby voľne bez viazanosti na konkrétny čas a priestor. Hneď na začiatku sa teda rozchádza očakávanie a skúsenosť s javiskovou realitou a nastupuje zvedavosť.

Reklama na premiéru Goldoniho prefíkanej vdovy bola značná a sľubovala dobrú zábavu. Podľa režiséra Michala Náhlika – citát je z webstránky – „bude Goldoniho komédia odohrávajúca sa v bazéne, veľkou groteskou. Dúfa, že sa budú zabávať herci aj diváci“. Režisér sa teda zaštítil groteskou, ktorá mu uvoľnila priestor až natoľko, že miestami humor prestal byť humorom  a menil sa na šaškovanie. Zdá sa, že herci to radi prijali a zabávali sa dobre až natoľko, že často prestupovali hranicu vkusu, čo sa podarilo nielen menej skúseným mladíkom (Peter Oszlik, Martin Šalacha), ale aj divadelnej harcovníčke Gabriele Dolnej. Aj keď pôvodný Goldoniho text bol značne zoškrtaný, nepodarilo sa ho plnohodnotne nahradiť. Použili sa odskúšané postupy na charakteristiku postáv (intonačná nápodoba cudzieho jazyka, jazykové skomoleniny), situačný humor, ale herecký repertoár sa v priebehu hry nedoplňoval, neobnovoval, až zovšednel“ a na konci už nestačil na vypointovanie šťastného ukončenia lovu na ženícha.

Základný rozpor teda spočíva v tom, že sa stretla klasická veseloherná predloha (v podstate iba jej zápletka) so  zmodernizovanou podobou scény, kostýmov, čo by nebola chyba, keby sa tieto dva komponenty zjednotili. Na jednej strane stál klasický naivný príbeh starých dobových veselohier, vyžadujúci si adekvátne výrazové prostriedky a na strane druhej sa vizuálne predvádzala súčasnosť spestrená aj travesty show.

Účinkujúci sa poddali režijnej predstave – a zrejme celkom ochotne – za každú cenu pobaviť publikum. A tak sa na scéne striedali bizarné nápady, ako synchronizované plávanie, skákanie cez švihadlo (Daniele Kuffelovej sa to podarilo päťdesiatkrát!), sťahovanie nohavíc a pod.

Ani kompozičné usporiadanie textu neprialo dobrému pocitu z videného predstavenia. Kým prvá časť sa zbytočne preťahovala, druhá zase pre svoju krátkosť nedovolila rozohrať riešenie nedorozumení ústiacich do „nečakanej“ pointy.

Záverom možno iba skonštatovať, že veľká snaha hosťujúceho režiséra  Michala Náhlika vyhovieť publiku za každú cenu, priniesla klasiku v aktualizovanej podobe, kde sa obsah s formou značne rozchádzali. Reakcie divákov ožili pri niekoľkých hudobných vstupoch (spevácky nie vždy zvládnutých) a známych bonmotoch či jazykových prešmyčkách a samozrejme na konci, kde vyvrcholili v očakávanom standing ovation. Publiku sa urobilo zadosť, ale čo Goldoni?

Prefíkaná vdova – svieži humor a slzy smiechu

Jana Černáková 10. december 2012

Celé naštudovanie bolo podľa Michala Náhlíka jedno veľké hranie sa. Samotní herci priniesli do komédie veľa svojich nápadov a fórikov.

Premiéra Prefíkanej vdovy ponúkla presne to, čo divákom ešte počas jej naštudovania sľuboval režisér Michal Náhlík. Pre naše noviny sa vtedy vyjadril, že by to mala byť veľká groteska, na ktorej sa budú zabávať herci aj diváci.

Verím, že nikoho nesklamal. Piatková premiéra Goldoniho komédie, ktorej publikum „prišlo na chuť“ už v prvých minútach, bola toho dôkazom.

Skúšky vernosti

Komédia pochádza z pera talianskeho majstra komédie Carla Goldoniho, ktorý svoju prvú hru napísal už ako 9-ročný. V čase talianskeho osvietenstva sa práve Prefíkanou vdovou v roku 1748 otváralo benátske karnevalové obdobie. Preto je hra plná prevlekov, prestrojení, skúšok vernosti, gavalierskych príhovorov i darčekov z lásky od utajených ctiteľov.

Za dvorskými manierami je však ukrytá akási kritika národnostných povahových stereotypov, ľudskej vypočítavosti i výsmech povýšeneckosti a nadradenosti.

Dej veselohry divákov zavedie do hotela pre smotánku, kde náhle ovdovie pani Rosaura (Daniela Kuffelová). Stáva sa z nej  celkom pohľadná a najmä bohatá vdova, ktorá sa snaží zo života ešte niečo vyťažiť. Vďaka svojmu pôvabu a tučnému kontu sa o ňu uchádzajú štyria oveľa mladší nápadníci, ktorí sú tiež hosťami hotela. Kto si nakoniec získa jej ruku - nestály Angličan Rozbeef (Juraj Ďuriš), nafúkaný Španiel Don Alvaro (Peter Oszlík), afektovaný Francúz Le Bleau (Juraj Hrčka) či žiarlivý Talian Di Bosco Nero (Roman Poláčik)?

Po malej finte, ktorú jej pomôžu zosnovať jej komorná Marionette (Lenka Barilíková) a hotelový sluha a harlekyno v jednej osobe (Martin Šalacha), si vyberie toho správneho. K sobášu dopomôže aj mladšej sestre Eleonore (Alene Pajtinkovej), svojho „boháča“ Pantaloneho dei Bisognosi (Vladimíra Bartoňa) si napokon uloví aj ich distingvovaná a praktická matka Beatrice (Gabriela Dolná).

Spievajú ľúbostné listy 

Hra plná sviežeho humoru a jemne erotického „laškovania“ je priam hereckým koncertom nitrianskeho súboru DAB, pri ktorom tečú slzy od smiechu. Ich excelentným výkonom dodáva ten správny šmrc aj originálna scéna Anity Szökeovej a krásne, farebné kostýmy Lenky Kadlečíkovej. Hlavne harlekyno (Martin Šalacha) je v mužsko-ženských prevlekoch neodolateľný.

 „Som večne nespokojný tvor, vždy je kam smerovať,“ hovorí na margo svojej prvej úspešnej spolupráce s DAB režisér Michal Náhlík z Košíc, inak umelecký šéf Divadla Jonáša Záborského v Prešove.

„V Nitre som zažil dva nádherné mesiace s veľmi šikovnými hercami. Celé naštudovanie bolo jedno veľké hranie sa, herci do hry priniesli veľa svojich nápadov a fórikov. Isté veci sú narežírované, iné sú príkazom improvizácia – keď sa herec uvoľní a vie odkiaľ pokiaľ, je to výborné. Na komédiu zatiaľ počúvam priaznivé divácke ohlasy, dúfam, že si nájde aj ďalších spokojných divákov.“

Predstavenie oživuje niekoľko pesničiek. Ako režisér prezradil, ich textami sú dva slávne ľúbostné listy. „Jeden je od Henricha von Kleista, nemeckého básnika a dramatika. Ten preložený do štyroch jazykov spievajú Rosaurini nápadníci. Dámy spievajú list slávnej francúzskej herečky Victorovi Hugovi. O originálnu hudbu sa postaral Juraj Haško so svojou skupinou Sto múch,“ dodal Náhlík.

Neodolateľné prevleky

Úžasne zábavného harlekyna, ktorý je zároveň aj upratovačkou, barman či hotelovým sluhom, bravúrne zahral Martin Šalacha. Je to prvá jeho postava takéhoto typu, ktorá mu však sadla ako uliata.

„V pôvodnej hre prezlečená Rosaura skúša svojich nápadníkov, tu som po úprave textu režisérom a dramaturgičkou túto úlohu prebral ja,“ hovorí Martin. V predstavení sa prezlieka do rôznych kostýmov – je v rovnošate sluhu, v upratovacej zástere aj v dlhej červenej róbe s parochňou a ženskými topánkami inokedy.

„V tých dlhých ženských šatách sa necítim dobre, skoro sa v nich zabijem, v topánkach s opätkami neviem vôbec chodiť, je to niekedy utrpenie,“ prezrádza Martin. „Na veľa vecí musím dávať pozor, a pritom musím byť v pohode, byť uvoľnený. Nie je to jednoduché, ale máme šikovné garderobierky.“

Vdove ostali len oči pre plač alebo Goldoni utopený vo wellness

Karol Mišovic 7. december 2012

Dramatická tvorba talianskeho komédiografa Carla Goldoniho (1707 – 1793) už takmer tristo rokov nezišla zo svetových javísk. Goldoni sa totiž do dejín divadla nezapísal len ako radikálny reformátor pôvodnej formy commedie dell'arte, ale aj ako autor komédií, ktoré majú za úlohu poukázať na ľudské nedostatky a ako sám autor povedal, smiechom karhať mravy. Neprekvapí teda, keď nitrianske Divadlo Andreja Bagara v aktuálnej monotematickej sezóne (Sezóna smiechu) zaradilo medzi zvyšné komédie (Shakespeare: Skrotenie zlej ženy, Ostrovskij: Dievča bez vena, Ionesco: Plešatá speváčka, Chalupka: Rok v Kocúrkove, Schiller: Parazit) aj jednu z jeho hier. Prirátajme k tomu fakt, že Goldoni je hádam z ostatného dramaturgického plánu asi ten najrýdzejší komédiograf (aj keď medzi výpočtom jeho dramatickej spisby nájdeme aj tragédie, libretá opier či melodrámy), a že väčšina uvedení jeho hier je zárukou diváckeho záujmu. Veď spomeňme len desiatky až stovky vypredaných repríz Lichardových Štyroch grobianov (1956), Zacharovho Vejára (1961), Pietorovho Sluhu dvoch pánov (1959, 1962), Mikulíkových Čertíc (1995) a iných.

Prefíkaná vdova bola vôbec prvou hrou, ktorou autor začal svoju reformu commedie dell'arte, vďaka ktorej získal veľa priaznivcov, ale aj odporcov. Hra ešte nemala dokonalé prepracované charaktery a priamo nadväzovala na typy postáv z commedie dell'arte (Pantalone, Dottore, Arlecchino). Bola to totiž druhá z Goldoniho komplexne dialogizovaných hier, a prvá z tých, ktoré sám nazval komédiami charakterov. Týmito hrami začal dramatik uskutočňovať prechod od situačnej komédie masiek k charakterovej komédii. Pomocou textu chcel vyjadriť svoju národnú hrdosť a skarikovať povahové črty okolitých národov. Aj napriek častej uvádzanosti a výsostnému postaveniu v celej dramatikovej tvorbe je však pre každého inscenátora dôležité si uvedomiť, že Goldoni hru písal za určitým účelom a hra tak pre súčasníkov môže pôsobiť nepresvedčivo, tézovito, a predovšetkým vykonštruovane. Goldoni v nej apeloval na národnú hrdosť, reagoval na úpadok šľachtického stavu, kontaminovanie obyvateľstva vtedajšieho Talianska cudzími národmi, a predovšetkým začal s už spomínanou radikálnou divadelnou reformou. Dnešný divák však vďaka veľmi jednoduchej zápletke a repetičnej stavbe dialógov ľahko odhalí rozuzlenie a môže sa pýtať, prečo práve takúto banálnu hru treba ešte dnes hrať?

Množstvo jej úspešných naštudovaní je však dôkazom, že hra vie osloviť divákov aj mimo talianskych kontextov. Stačí neporušiť jej stavbu, dôverovať charakterom a vytvoriť atmosféru, takú potrebnú pre Goldoniho rozšantené postavy a situácie. Na SlovenskuPrefíkaná vdova tiež patrí medzi najpreferovanejšie autorove komédie (vrátane súčasného spolu osem naštudovaní), ale nie každá inscenácia dopadla zdarne. Najúspešnejšie vyšli inscenácie, kde tvorcovia porušili pravidlo „štvrtej steny“ (ktorému Goldoniho hry odporujú, ale v minulosti ich práve týmto štýlom mnohokrát inscenovali) a pripustili divadlo v divadle. Inscenácie Júliusa Pántika (Vysoká škola múzických umení, 1957) a Marty Gogálovej (Poetický súbor Novej scény, 1982) vznikli v rôznych časových aj spoločenských podmienkach, ale v oboch sa prejavil zmysel pre divadelnosť, živelnosť, karikatúru a nadsádzku, ktoré sú pre Goldoniho, a pravdaže aj pre commediu dell'arte, z ktorej autor čerpal, typické. Obom inscenáciám chýbal výraznejší interpretačný kľúč, ktorý ale tvorcovia nahradili všetkým vyššie menovaným. Súčasná nitrianska inscenácia režiséra Michala Náhlíka pristúpila k textu opačným pohľadom a hre sa pokúsila dodať aktuálnu interpretačnú nadstavbu. Hru situuje do súčasného hotela, kde je riaditeľkou vdova Rosaura (hotel zdedila po náhlom úmrtí manžela). Tak sa aj začína expozícia inscenácie (ak nepočítame vtipnú etudu Arlecchina Martina Šalachu, keď na začiatku predstavenia megafónom dáva divákom inštruktáž, ako si vypnúť mobilné telefóny): nemohrou, v ktorej Rosaura s rodinou bujaro oslavuje svoju svadbu. Lenže senilný manžel, priviazaný na invalidný vozík (Vladimír Bartoň) náhle umiera. Nič sa však nedeje, Marionette ho odváža a oslava veselo pokračuje ďalej. Práve tu sa do Rosaury zamiluje štvorica nápadníkov, pre ktorých je výzvou túto zrelú a duchaplnú ženu získať. Lenže touto scénou sa interpretačný oblúk a režijná nadstavba vytrácajú. Spolu s inscenačnou invenciou a interpretačnou precíznosťou ostávajú v úzadí a prednosť dostávajú rôznorodé a skoro vôbec s hrou nesúvisiace nápady, etudy a efekty. Náhlík nedôveroval starému textu, ktorý dnes naozaj môže pôsobiť archaicky a vykonštruovane. Ale jeho radikálnu úpravu a následne režijnú prácu poznačila predovšetkým nedostatočná dejová a charakterová motivácia, ochudobnenie príbehu a nevydarená snaha o kombináciu grotesky, frašky, sentimentálnej komédie až estrády. Tak z textu ostal len základný rámec príbehu, do ktorého režisér vkladal svoje nápady. V mnohých prípadoch však išlo len o veľmi povrchné či prázdne efektné záležitosti. Tie nesúviseli ani s dejom, ani so situáciami či charaktermi postáv. Pôsobili skôr ako režijný exhibicionizmus bez jasného motívu a bez jasného deklarovania poetiky či štýlu uvádzaného diela. Je potrebné, aby Alvaro tajne za dverami nafukoval gumenú Anču? Musí sa každý spomenutý nápadník pred prvou návštevou u Rosaury objaviť vo dverách a tancovať za zvukov typickej melódie svojho národa? Prečo z ničoho nič na javisko pribehnú herci prestrojení za akvabely? Táto scéna, v ktorej štvorica nápadníkov navlečených v červených jednodielnych kúpacích súpravách dáva Arlecchinovi svoj darček pre Rosauru, je totiž samoúčelná a pôsobí len na efekt, bez bližšej súvislosti s nejakou charakterizačnou líniou inscenácie.

Inscenácii v určení žánru a navodení atmosféry nepomáhajú ani piesne (hudba: Juraj Haško). Každý z potencionálnych ženíchov Rosaure (vo svojom jazyku) spieva zhudobnený ľúbostný list Heinricha von Kleista. Lenže tieto piesne pôsobia v celkovej inscenácii rušivo, neatmosférotvorne, a predovšetkým posledná pieseň Milujem ťa (zhudobnený list herečky Juliette Drouetovej Victorovi Hugovi), spievaná všetkými protagonistkami, pôsobí hudobne aj režijným aranžmánom prvoplánovo a zbytočne. Herci piesňami len dopovedajú, čo už povedané bolo, a podporujú inscenáciu v insitnosti. Povrchným dojmom pôsobili aj mnohé erotizujúce vtipy a dvojzmysly. Napríklad v scéne, kde Arlecchino hovorí „Hlbočím sa Vašej prednosti“, sa najskôr pozerá na Marionettino lono, a neskôr na prsia. V iných scénach postavy rukami ukazujú veľkosť penisu či pohrávajú sa so zámenou slovíčok Či sa Vám postaví/podarí...?. Goldoniho hra ponúka aj motív erotiky, ale ten by nemal prevýšiť rámec ostatných možností goldoniovského humoru. Erotika je až v spodnom pláne autorovej poetiky, keďže sám Goldoni chcel zbaviť divadlo lascívností a vulgarity. Náruživá talianska krv síce koluje v každej z postáv, hlavne pri scénach nahovárania si partnera, no jej prejavy nie sú také bezobsažné a primitívne ako v nitrianskom naštudovaní. V inscenácii sa tiež často vyskytuje zbytočné dopovedanie či opisnosť. Napríklad Nero neustále otvára okná a dvere a opakuje, že žiarli, Marionette zasa hovorí, že z nej si nikto nebude robiť dobrý deň a ostatní herci otvoria dvere a zborovo povedia: „Dobrý deň“.

Scénografia Anity Szökeovej tvorcom doslova zviazala ruky. Nachádzame sa v akomsi hotelovom wellness zariadení a modro vykachličkovaný bazén s obrovským schodiskom raz slúži ako sauna (herci prebehnú zahalení v osuškách), inokedy sa za jeho dverami nachádza toaleta (Rozbeef močí pri otvorených dverách chrbtom k divákom), raz nás herci presviedčajú, že plávajú, a inokedy je to zas hotelový bar. Scénografia okrem dynamickej hry s dverami (rýchle príchody, odchody, naháňačky, špehovanie) hercom a režisérovi neponúkla veľa možností na detailnejšiu prácu s priestorom. Tak mizanscény často ostali statickými alebo herci v rýchlom tempe len prechádzali zo strany na stranu, či aspoň na schody. Kostýmy Lenky Kadlečíkovej vyzneli presne ako citát z bulletinu: „... žena je výkladnou skriňou majetku otca, manžela alebo milenca“. Herečky obliekla do moderných elegantných spoločenských kostýmov, ktoré reprezentovali ich zmysel pre luxus, túžbu po ňom (čo súvisí s motívom svadby s bohatým druhom). Mužské kostýmy sa obmedzili na typické saká či športové súpravy, bez dôrazu na diferenciáciu, a z mužov (pravdepodobne) cielene vytvorili jednotný chór. Kostýmy pre služobníctvo reprezentovali typické oblečenie pre tento druh postáv (Marionette v čiernom kostýme na ramienkach s bielou zásterou a ružovým golierikom na krku). Najčastejšie kostým striedal Arlecchino, ktorý šaty menil podľa toho, ako sa menila jeho funkcia v hre. Raz mal kuchársku čiapku, inokedy uniformu hotelového poslíčka, potom zas veľkú bielu sukňu s fialovou štrikovanou baretkou (prvoplánová asociácia s  upratovačkou v bazéne).

Najsilnejšou stránkou inscenácie sa stalo herectvo. Ale aj to v mnohých momentoch podliehalo štýlovej dezorientovanosti a režijnej nedôvere k textu. Hercom často chýbala istota a presvedčivosť a ostali len pri vonkajškovom výraze postáv. Z vdovy Rosaury sa u Náhlíka stala moderná biznismenka, ktorá si uvedomuje, že musí využiť posledné chvíle svojej ženskej príťažlivosti, keďže „doba spotreby sa blíži“, ako jej pripomenie komorná Marionette. Číta lifestylové časopisy a vydať sa chce len z obchodných dôvodov. Preto najviac uvažuje o Angličanovi a Talianovi. Angličan ju ohuruje majetkom, ktorý ona na svojom hodnotovom rebríčku dáva na prvé miesto. Lenže on odmieta svadbu, a to by pre ňu nebolo ekonomicky výhodné. S motívmi nechceného starnutia a nutnosti finančnej istoty sa Daniela Kuffelová aj najzdarnejšie pohrávala, a jej lov na ženícha bol o to akútnejší. Herečke najviac sedeli prehovory k sebe, kedy ironicky komentovala dianie na javisku. Náhla zmena polôh bola Kuffelovej najväčšou hereckou devízou: počas rozhovoru s Angličanom najskôr laškuje a dobrosrdečne sa usmieva, no keď si spomenie, že má smútiť za nebožtíkom manželom, okamžite jej tvár nesie stopy skľúčenosti. Vzápätí sa dozvie, že Rozbeef sa nechce ženiť, a naraz prechádza do tónu chladného komentára: „Prečo sa nechcete oženiť?“. Ironický tón a motív poslednej šance na vydaj, keď sa už žena chytá každej slamky, herečke sedí, ale zvyšok bol pre ňu ťažšie uchopiteľný, keďže úprava ochudobnila aj túto hlavnú ženskú postavu. Chýbali jej presnejšie podtexty, kde by mohla Rosauru gradovať a dodať jej nielen nadhľad a gesto skúsenej ženy. Najviac priestoru na herecké kreovanie jej ubrala predovšetkým druhá časť inscenácie. Tá totiž už nebola o Rosaure – keďže ona nebola tou prefíkanou vdovou, ktorá v karnevalovej maske skúša vernosť svojich nápadníkov, ale stala sa len šepkárkou Arlecchina navlečeného v ženských šatách. Gabriela Dolná ako jej matka Beatrice (prepis z mužskej postavy na ženskú) a Alena Pajtinková ako jej mladšia sestra Eleonora ostali len ako tézy, ktoré dopĺňali príbeh, ale intenzívnejšie sa do neho nezapájali. Pajtinková predstavovala typ hlúpučkej vydajachtivej naivky, ktorá svojou uvravenou prostoduchosťou skôr nápadníkov odradí, a Dolná noblesnej paničky s veľkými nenútenými gestami a hlasovou štylizáciou. Obe však ostali v medziach, ktoré im text a réžia ponúkli.

Lenka Barilíková a Martin Šalacha vytvorili najvďačnejšie postavy celej hry, a to služobníctvo, ktoré dopomáha svojim pánom ku šťastiu. Obaja výrazne pracovali so štylizáciou, hyperbolou a zmenami hereckých polôh. Barilíková kreovala charakter ako koketnú komornú, vždy pripravenú reagovať a srdečne (s entuziazmom) komentovať, čo sa deje na scéne. Šalacha v Arlecchinovi pokračuje v sérii postáv malých osobností z ľudu (Exekútor v 3 000 ľuďoch, Kubo Klbo v Sne noci svätojánskej – obe na VŠMU, alebo Kristoffer vKto je tu riaditeľ? v DAB-e) a svojho sluhu všetkých pánov hrá so stále prítomným hereckým nadhľadom, bezprostrednou improvizačnou strunou a sluhovskou pohotovosťou. Najvďačnejšia je jeho scéna v ženskom kostýme – jeho výstup je vtedy síce nadbytočný, asociuje nepodarenú travesty šou a uberá priestor Rosaure, ale Šalachove komentáre bokom a hlasová štylizácia do ženského altu spojená s prácou s rekvizitou (s vejárom a kostýmom) sú miestami, kde mohol najvďačnejšie využiť zmysel pre svoj typický humor odstupu a budovania pointy.

Oproti pôvodnému autorovmu textu je škoda, že sa tvorcovia nevyhrali s motívom Rosaurinej nerozhodnosti v otázke výberu pytača. Od svadbo-karu je totiž jasné, že si vyberie Taliana (na ňom spolu tancujú a vymieňajú si dlhé pohľady, či pred scénou jeho príchodu za dverami „imitujú“ súlož). Medzi zvyšnými nápadníkmi, ktorých už samotný autor komponuje ako karikatúry cudzincov-patriotov, pôsobí Talian aj v Náhlíkovej réžii skutočne najľudskejším dojmom. Takže výber je dopredu jasný a aj prekvapenie pre diváka je vopred poodhalené.

Roman Poláčik ako žiarlivý Talian Di Bosco Nero sa ako jediný neštylizuje do žiadnej karikatúrnej polohy a z kvarteta pytačov tak pôsobí najprirodzenejšie. Lenže vďaka tejto neštylizácii nemá herec čo hrať. Nemá sa čoho herecky chytiť a jeho repliky majú síce motiváciu žiarlivosti a talianskej výbušnosti, ale to je málo na to, aby mladý herec vytvoril plnohodnotnejšiu kreáciu. Ostal tak herecky osihotený, bez dramatickejšieho zásahu ruky režiséra. Ostatní traja pytači sú výsostne štylizovaní a zvýrazňujú svoje extrémne cudzokrajné úchylky, ktoré určite na žiadnu ženu nemôžu zapôsobiť. Na rozdiel od Poláčika sa však aspoň môžu pohrávať so slovnými hračkami, ktoré sú v inscenácii najistejším zdrojom slovného humoru. Juraj Ďuriš predstavuje Angličana Rozbeefa ako energického a hravého mladého muža a najlepšie mu vychádzajú slovné prechmaty, spôsobené anglickým akcentom a šibalstvo hodné chlapca, nie anglického gentlemana zvýrazňuje napríklad hrou so škatuľkami s prsteňmi (neustále klepkanie v dlani pripomína cvakanie zubov pirane). Peter Oszlík ako Don Alvaro je neposedný, nevydrží stáť na jednom mieste a prsty na rukách má v neustálom pohybe. Vytvára neurotického utajeného masochistu, ktorý sa vyžíva v tom, keď ho niekto bije – tým si ho získa nielen Rosaura, ale aj prezlečený Arlecchino. Juraj Hrčka sa najviac pohral s pohybovou stránkou postavy (prehnané vznešené pózy pripomínajúce rokokové postavičky) a jeho Francúz Le Bleau sa využíva jednak v štylizovanom geste, keď väčšinou jeho pravá ruka smeruje k nebesiam, ale hlavne vo svojom fetišizme k nohám. S každou ženou sa rozpráva len skrz nohy. Takmer okamžite porušuje intímnu sféru človeka a sústreďuje sa na dolné končatiny nežného pohlavia. Ohmatáva ich, privoniava k nim, bozkáva ich. Hovorí o kráse očí, a pritom sa pozerá na nohy, farbu očí milovanej ženy by zrejme nikdy neuhádol. Ale farbu, veľkosť a hrúbku siloniek asi áno. U všetkých troch hercov ide o karikatúru typu cudzinca so svojráznymi zvykmi, kde herci mohli využiť svoj zmysel pre slovný humor a pointu, a to ich výkony robí najzaujímavejšími z celej inscenácie. Napriek tomu aj u nich absentujú presné motivácie konania a herecká drobnokresba a vykreslenie typov postáv ostávajú len v rovine slovných hračiek, práce s akcentom a náznakom typologickej štylizácie postáv (Španiel temperamentný a masochistický, Francúz afektovaný a frivolný, Angličan odosobnený, ale hravý).

Nitrianska Prefíkaná vdova nie je pre každého. Je určená predovšetkým nenáročným divákom, ktorí od divadla vyžadujú iba a len zábavu. Inscenácia ponúka interpretačný posun, ktorému v celkovom dojme chýba dôslednosť, štýl humoru a režijného vedenia osciluje na hranici charakterovej komédie až estrády. Ak sme na začiatku recenzie spomínali významné inscenácie Prefíkanej vdovy, tak za pozornosť stojí aj inscenácia z Krajového divadla v Nitre (dnešný DAB), ktorá mala premiéru pred tridsiatimi deviatimi rokmi skoro na deň presne ako súčasná inscenácia (8. 12. 1973). Podľa dobových kritík dopadla s veľmi podobným výsledkom; tiež bola plná lascívnosti, povrchnosti a neorganicky pôsobiacich piesní. Zároveň je súčasná inscenácia tretím tohtoročným príspevkom do inscenačnej tradície Goldoniho hier na Slovensku – nasledovala po novembrových premiérach inscenácie Dvaja na jedného v Divadle Lab (moderná adaptácia hry Sluha dvoch pánov od Richarda Beana) a Námestíčka v DJZ Prešov. Obe menované inscenácie obsahujú piesne a taktiež podliehajú prvoplánovému a lascívnemu humoru, bez ambície na hlbšiu inscenačnú výpoveď. Ale na rozdiel od nitrianskej inscenácie viac dôverujú autorovmu textu a vychádzajú práve z neho. Text Prefíkanej vdovy nie je dokonalý, je to len remeselne vyšperkovaný konštrukt, s jasnou, no pre dnešné Slovensko už komplikovane prenosnou ideou. Každý Goldoniho text preto potrebuje autentickosť, atmosféru a pravdivosť, a režijné vedenie, ktoré graduje a koloruje príbeh, aby nebol o ničom, ale o niečom. To sa v DAB-e nepodarilo. Lenže najhoršie z toho vyšiel práve autor, ktorého osvietenecká komédia čerpajúca námet z commedie dell'arte vyznela ako triviálna estrádna „všehochuť“. Vďaka tomu to vyzerá, že Goldoni nie je autorom aktuálnym aj pre 21. storočie. Škoda, že tento omyl nitrianska inscenácia podporuje.

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Spojte sa s nami

Tento web používa na poskytovanie služieb a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním týchto stránok s tým súhlasíte. Viac informácií.