Lavv

Lavv

Premiéra5. 2. 2010
Dľžka2:30 hod.
Scéna Štúdio
Derniéra26. 6. 2015
Počet repríz 104

predstavenie o -násťročných a pre -násťročných

Už od prvej triedy na základke som sa necítil ako človek."  Hakan Håkanson „Prečo som tak debilne mladá?"  Bobina  „My sme lásku našli. Je v nás, v našom tkanive, v našej krvi... Ale nie je vo svete, ktorý žijeme.

Hrdinovia nášho príbehu – Hakan, Abel, Bobina, Kristin a Max – sú kamaráti, ktorí síce pochádzajú zo Švédska (odkiaľ je aj autor hry), ale majú rovnaké problémy ako tisíce mladých ľudí na Slovensku.

Majú pätnásť rokov. Sú spolužiaci a už čoskoro opustia základnú školu. Zmieta nimi puberta a bojujú sami so sebou a svojou osamelosťou, s obavami, túžbami a predsudkami. A robia všetko pre to, aby unikli zo sveta detstva. Chcú sa stať dospelými! Za pomoci záhadného drinku. Ak ho totiž vypijú – stanú sa okamžite dospelými. Prestanú byť deťmi a idiotmi – za ktorých ich považuje okolie. Myslia si, že nápoj ich zbaví všetkých trápení a neduhov.  Ale to, čo ich najviac trápi, je pocit samoty. Úporne hľadajú blízku osobu. Lásku, vzťah, istotu a oporu v druhom človeku. Chcú mať vedľa seba niekoho, kto by ich len tak obyčajne ľúbil. Chápal... V blikajúcom chaose rútiaceho sa sveta sú obklopení množstvom ľudí – ale zároveň uväznení vo vlastnej samote...  

Inscenácia zrkadlí horúcu súčasnosť dnešných mladých ľudí. Ich pocity, vnútorné obavy, rozhovory v šatni a na žúroch. Ich slovník, humor, hudbu... Postavy tejto hry spoločne prežijú neuveriteľné okamihy; zažijú pri tom sklamanie aj kopec zábavy. Vzájomné stretnutia, lásky, kamarátstvo, zložitosť vzťahov, hľadanie sa...

LAVV je hra, ktorá si nedáva servítku pred ústa. Hra o mladých a pre mladých, nabitá energiou, svojským vtipom a aktuálnym jazykom dnešnej mládeže. Je to rýchly sled viac či menej vzájomne prepojených situácií, preložených niekoľkými rockovými pesničkami.

Jedinečné a na Slovensku doposiaľ jediné divadelné predstavenie, ktoré sa v nastolení témy života dnešných tínedžerov na nič nehrá. Priamo zobrazuje to, čím dnešní mladí ľudia žijú. Čo ich teší, čo trápi. Otvorene a bez pokrytectva hovorí o dospievaní, sexe, viere, láske. O problémoch vo vzťahoch s kamarátmi, rodičmi, učiteľmi, autorita.

Fotografie: Dalibor Krupka 

Autor

  • Stefan Lindberg

Réžia

  • Svetozár Sprušanský

Preklad

  • Ján Zima

Kostýmy

  • Diana Strauszová

Scéna

  • Dorota Cigánková

Hudba

  • Martin Nemček

HAKAN

BOBINA

ABEL

KRISTIN

Psychológ, Chodec, Školník, Ježiš, Lekár

V Nitre berú mládež vážne

Miroslav Zwiefelhofer 5. február 2010

Nevedno, či si to školy (a ich študenti) z okolia Nitry uvedomujú, no v jednom majú obrovské šťastie. A síce, že v tomto krajskom meste sa nachádzajú dve divadlá, ktorým nemožno uprieť jedno – v práci s detským a mládežníckym divákom patria k špičke na Slovensku. Tým nemyslím primárne umeleckú kvalitu jednotlivých inscenácií, ale budovanie vzťahu medzi divadlom a mladými divákmi. Zo strany bábkového divadla sa podobné aktivity berú ako samozrejmosť (realita je však v niektorých prípadoch odlišná). „Veľké“ kamenné divadlá však vo väčšine našich miest akoby zabúdali, že v divadle má slovo výchova dva rovnocenné významy. Na jednej strane dopĺňa v istých smeroch prácu škôl (to je to, čo divadlo do tohto procesu vkladá), na strane druhej v mladých ľuďoch pestuje vzťah k divadlu, čo znamená, že si vychováva budúcich divákov (to z tohto procesu divadlo získava). Najlepším dôkazom fungovania tohto procesu je to, že inscenáciu LAVV presunulo Divadlo Andreja Bagara zo štúdiového priestoru do Veľkej sály, ktorej hľadisko má väčšiu kapacitu (pre objektivitu treba dodať, že istú úlohu zohral aj záver školského roka, ktorý je spojený s väčším záujmom škôl o kultúrne aktivity). Fakt je však ten, že len v priebehu dvoch dní nitrianske divadlo dvakrát prakticky úplne vypredalo svoje hľadisko. V číslach to znamená bez mála 1 200 divákov. Divadelníci z iných miest môžu namietať, že divadlo v Nitre je špecifický fenomén a v tomto ohľade má podobne priaznivé podmienky už len Martin. Lenže špecifické postavenie divadla v týchto mestách nie je dielom náhody, ale práve aktivít divadiel.
V kontexte inscenácie - LAVV slúži ako príklad toho, že pred začiatkom predstavenia vystúpil na javisko šéfdramaturg Divadla Andreja Bagara a režisér inscenácie Svetozár Sprušanský, ktorý študentom načrtol kontext diela. … že diváci si popri bulletine mohli zakúpiť aj CD s hudbou z inscenácie, že cena oboch nesledovala iba cieľ zarobiť, ale hlavne to, aby si divák odniesol z divadla aj niečo hmotné, čo mu bude pripomínať, že bol v divadle, a že bol konkrétne v DAB, a že po predstavení nasledovala debata s psychológom, to všetko sú detaily. Práve tie ale dotvárajú celok. Naskytá sa totiž otázka: Kedy niečo podobné zažijú napríklad návštevníci SND? 
LAVV je primárne určené pre vekovú kategóriu 15 - 26 rokov. O čosi výstižnejšia by bola kategória 13 - 20. Zhruba v tomto rozpätí sa pohybovali aj študenti, ktorí navštívili predstavenie 29. júna. Text švédskeho dramatika Stefana Lindberga totiž ponúka motívy, ktoré sú pre túto vekovú skupinu najpríťažlivejšie. V značnej miere totiž kopíruje základnú štruktúru holywoodskych filmov pre násťročných, ktorú prebrala aj nemecká komerčná kinematografia. Postavy vytvárajú tradičnú mozaiku školského kolektívu. Školský psychológ, Školník (obe Martin Fratrič), zakríknutý outsider (Abel – Matúš Krátky), grázel (Max – Peter Oszlík), rebel – umelec (Hakan – Peter Kaldečík), kráska (Bobina – Kristína Greppelová) dievča odvedľa, ktoré dbá o svoj vzhľad menej než kráska, spravidla športovkyňa (Kristin – Alena Pajtinková). Študenti sú v poslednom ročníku strednej školy, čaká ich rozhodovanie, akú vysokú školu školu si vybrať, zažívajú prvé lásky, a s tým spojené sexuálne zážitky, hľadajú vlastnú identitu, nesmie chýbať divoký večierok a, samozrejme, piesne. Ani napriek jasne čitateľnej stavbe text nepôsobí ako do očí bijúci konštrukt. Naopak, prirodzene a s ľahkosťou plynie a v istých momentoch zaujme a prekvapí aj skúsenejšieho diváka. Jediným problémom je rozuzlenie deja, ktoré pôsobí mierne komplikovane a umelo. Z viacerých dejových línií musí totiž dramatik vybrať jednu, ktorá nasmeruje dej ku katastrofe a následnému rozuzleniu celého príbehu a jeho všetkých motívov. V tomto prípade je ním motív zázračného nápoja. Kristin totiž na internete našla recept, podľa ktorého sa dá vyrobiť nápoj dospievania. Vďaka nemu sa z detí stanú behom chvíle dospelí ľudia. Všetci ho vypijú a vidia sa v budúcnosti. Následne sa preberú v nemocnici po ťažkej otrave, ktorú však zázrakom prežijú. Otvorená zostáva otázka, či mali jednoducho šťastie, či dospeli práve vďaka tomu, že sa dotkli smrti, alebo ich zachránila vyššia moc (s náboženským motívom text tiež výrazne pracuje, venovať sa mu budem neskôr), alebo súhrn všetkých týchto odpovedí dokopy. Problém záveru spočíva v tom, že počas celého deja je motív nápoja v úzadí. Občas sa spomenie v jednej replike, výraznejšie sa však nikdy nerozvíja a nie je hýbateľom deja. V momente, keď sa stane kľúčovým, až príliš odkrýva svoju úlohu a celú konštrukciu príbehu. 
Dalo by sa polemizovať aj o využití piesní. Boli nevyhnutné? Sú použité len pre efekt? Pravda je taká, že sú jednoducho súčasťou žánru. Žánru, ktorý vznikol vo filme, a evidentne funguje aj v divadle. V tomto prípade je najvýstižnejšie označenie hra pre násťročných (ako odkaz na pôvodný filmový druh teenmovies). Nejde len o definíciu cieľovej diváckej skupiny. V tomto ohľade by bolo možné použiť termín divadlo pre mládež. Hra pre násťročných má však svoju pevnú štruktúru a charakteristické znaky, ktoré opisujem v úvode. A jednou z týchto charakteristických čŕt je práve pieseň. Tá plní väčšinou funkciu intímnej výpovede a posledná je demonštráciou vstupu do nového života, ktorý však neznamená koniec starých priateľstiev. 
V prípade LAVV je úroveň hudobnej zložky mimoriadne potešujúca. V našich kamenných divadlách nebýva zvykom, aby autor hudby dokázal vytvoriť remeselne zručné piesne, ktoré rešpektujú odkazy na jednotlivé subkultúry obsiahnuté v texte. V LAVV sa to však Martinovi Nemčekovi podarilo. Pieseň Hakana je na rozhraní rocku a punku. Počas večierku znie drum and bass. Max rapuje do dancehallového rytmu. (V tomto prípade ide o karibský typ dancehallu, ktorý je zmesou reggea, hip hopu, regeatonu a dubstepu.) Nie tradičného európskeho, ktorý dominoval v deväťdesiatych rokoch a vychádzal z diskohudby) samplu, ktorý by sa vďaka svojej ľahkosti a vtipu nestratil na albume hocktorého zo slovenských raperov či DJ-ov. Pestrú mozaiku dotvárajú kvalitne vystavané popové piesne Kristin, Abela a Bobiny. Zaostáva len záverečná spoločná pieseň. Hudba v tomto prípade neprekročila hranice prvoplánovej a naivnej „sladkosti“, ktorá je charakteristická pre piesne, ktorých úlohou v inscenácii je demonštrovať šťastný záver príbehu. 
Väčšie rozdiely sú v speváckych výkonoch. Peter Kadlečík a Kristína Greppelová predviedli svoj „muzikálový“ štandard. Technika spevu ani prirodzenosť výrazu nie sú ničím výnimočné. Nezaujmú, no nemožno ani tvrdiť, že by diváka vyslovene urážali. Predvádzajú to, na čo sme na Slovensku pod pojmom muzikálový spev zvyknutí. To, že v širšom ako slovenskom kontexte ide o slabý priemer, je druhá vec. Horšie je to už s výkonom Matúša Krátkeho. Strnulý výraz, úplná absencia dýchania bránicou, zavretý hlas aj v prirodzených polohách (nie to ešte vo vyšších), zlá artikulácia, to je niečo, čo by si člen profesionálneho divadelného súboru skutočne mohol odpustiť. 
Naopak skutočným zážitkom je spevácky výkon Aleny Pajtinkovej. Všetko to, čo predstaviteľ Abela nezvládol, čo predstavitelia Hakana a Bobiny postavili do polohy nevýraznej rutiny, zvládla táto mladá herečka na vysokej úrovni. Jej zvučný, jasný a otvorený hlas je v spojení s ľahkosťou výrazu, ktorý sa vyhýba „tradičnému“ afektu, skutočným naplnením slovného spojenia umelecký výkon. 
Samostatnou kategóriou je výkon Petra Oszlíka. Na vine nie je jeho interpretácia, ale charakter samotnej piesne. Už som uviedol, že tá je v hip hopovom štýle. Nuž, a to je práve problém. Hip hop má totiž jednu charakteristickú črtu, a tá ho robí nielen pre divadlo, ale dramatické umenie všeobecne, dosť problematickým. Problémom je výrazne performatívny charakter tohto hudobného štýlu. Hoci v ranej fáze bola preň charakteristická najmä spätosť interpreta s komunitou, z ktorej vzišiel, a podstatnú úlohu zohrávala autenticita, vývoj ho posunul celkom inam. Nie je totiž náhoda, že raperi a dídžeji vystupujú výlučne pod pseudonymom. Každý nový projekt, pri ktorom sa zmení charakter hudby, znamená aj nový pseudonym. Samotná hudba je totiž len jednou časťou omnoho širšieho diela. Interpreti a producenti vytvárajú prostredníctvom médií fiktívne postavy a príbehy. Pracujú s metaforou, no najmä hyperbolou. Preto sa vo videoklipoch často využívajú drahé autá či šperky. V čom je teda problém? V tom, že použiť hip hopovú pieseň s rapom v inscenácii, znamená v najhlbšej podstate využiť princíp divadla na divadle, zároveň ho však nepriznávať. Slovník, spôsob konštrukcie textov, môže byť v inscenácii rovnaký ako v prípade hudobných interpretov, no tu nefunguje. Využíva totiž hip hopovú pieseň ako pravdivú výpoveď jednotlivca. Hip hop však pracuje s fikciou a nie pravdou či uveriteľnosťou. Tomuto problému sa nepodarilo vyhnúť ani v LAVV. Tvorcom nemožno vyčítať výrazné nedostatky pri tvorbe hudby či textu, rovnako Peter Oszlík interpretoval pieseň Vodičák na zodpovedajúcej úrovni. Ibaže hip-hop a divadlo pri tejto režijno-dramaturgickej koncepcii jednoducho nejdú dokopy. 
Autor hudby Martin Nemček je zároveň autorom textov k piesňam. Aj v tomto prípade treba oceniť, že sa nenechal zlákať prvoplánovosťou a povrchnosťou. Čo je však najdôležitejšie, podarilo sa mu zachovať autentický jazyk mladej generácie. 
Táto skutočnosť zohráva mimoriadne dôležitú úlohu aj v prípade prekladu Jána Zimu a dramaturga inscenácie Svetozára Sprušanského (hoci v oficiálnych materiáloch nie je funkcia dramaturga uvedená, dá sa predpokladať, že prácu spadajúcu do jeho kompetencie vykonal práve režisér, keďže je aj šéfdramaturgom DAB). 
Autenticita textu je pre mládežníckeho diváka podstatná. Ten totiž rýchlo vycíti, ak sa ho tvorcovia snažia presvedčiť, že ho chápu a snažia sa mu priblížiť, no postavy hovoria rečou mladých spred dvadsiatich rokov či jazykom, ktorý je vekovo zle ukotvený. Mladý divák v tom prípade automaticky zaujme odmietavý postoj a už ho nič nepresvedčí, aby tento názor zmenil. Nitrianskym divadelníkom sa však podarilo vytvoriť text na tepe doby i generácie. Odmenou je pozornosť divákov. V hľadisku nebolo vidieť zapnuté mobilné telefóny, nebolo počuť ironické poznámky, mladí akceptovali tvorcov ako rovnocenného partnera. 
Vedenie divadla pritom riskovalo pomerne veľa. Súčasný slovník totiž obnáša aj pomerne slušnú porciu vulgarizmov. Už samotný názov hry LAVV má dva významy. Je to fonetický prepis anglického love, zároveň vo švédčine ide o ostrú nadávku. Drsný je aj slovník postáv a ich humor. Konzervatívna slovenská spoločnosť na podobné inscenácie reaguje zväčša odmietavo. Pedagógovia majú často problém s netradičnou interpretáciou diel slovenskej či svetovej klasiky, nieto ešte s novými textami, ktoré často búrajú tabu. Nuž dôkazom poctivej práce s divákom je aj to, že akceptuje umeleckú slobodu tvorcov. V prípade LAVV je výsledný efekt ten, že to boli práve panie učiteľky (vekom bližšie k dôchodku, než ukončeniu svojho štúdia), ktoré na niektoré humorné situácie reagovali najlepšie. Vulgarizmy navyše v tomto prípade neplnia len prvoplánovú úlohu vernosti textu slovníku mladých, ale podčiarkujú jeden z hlavných motívov celého príbehu. Tým je priateľstvo. Pre násťročných študentov je charakteristické, že okruh blízkych priateľov je pre nich na prvom mieste. Kamarát je dôležitejší než rodičia, učitelia či prvá láska. Napriek tomu však majú stále potrebu svoje skutočné emócie skrývať pod drsný povrch. Preto súčasná mládež nemá problém svojich najbližších priateľov označiť za buzerantov, debilov či rovno kokotov. Pre túto skupinu stratili vulgarizmy svoj pôvodný charakter. Nemajú vyslovene hanlivý charakter a pohybujú sa medzi podstatným, prídavným menom, citoslovcom a spojkou. Najvýraznejšie sa táto tematická línia odzrkadľuje na postave Maxa. Jeho slovník je drsný a nadáva všetkým naokolo. V momente, keď by mal zostať sám, však okamžite uteká za priateľmi. Tí zas nemajú problém akceptovať ho ako priateľa, hoci ich len pred chvíľou počastoval spŕškou vulgarizmov. 
Detský element je príznačný pre celú inscenáciu. Bez toho, aby sa tvorcovia snažili zľahčovať problémy mladých, neustále cítiť, že problémy, ktoré sa zdajú ako neriešiteľné, sa postupom času dajú ľahko prekonať. Či už ide o hľadanie vlastnej identity, hľadanie životného partnera či prvé sexuálne zážitky. 
Detskosť sa odráža aj v prípade interpretácie postáv. Tie nesú znaky dospelákov, no naznačené negatívne črty sú vždy obrúsené detskou nevinnosťou. Podčiarkujú tým skutočnosť, že mládež je skupinou, kde sa stretáva dospelosť a detstvo. 
Je potešujúce, že herci spolu s režisérom neinterpretovali postavy prvoplánovo. Bobina Kristíny Greppelovej mohla zvádzať k interpretácii povrchnej sexuálnej mašiny, pre ktorú sa vlastné telo stalo kultom. Herečka však využila postavu v plnej šírke. Jej Bobine nechýba prirodzený intelekt, túžba po prvom sexuálnom zážitku je najmä snahou vyskúšať niečo nové a neslúži ako prostriedok na dosiahnutie osobných cieľov prostredníctvom svojho tela. Max Petra Oszlíka je síce grázel, no nie zákerný. Je to len ustráchané dieťa, ktoré sa svoju zraniteľnosť snaží maskovať zdanlivo drsným povrchom. Hakan Petra Kadlečíka pôsobí zdanlivo ako blázon, ktorý raz tvrdí, že je posledný žijúci neandrtálec, potom zas rímsky vojak. Snaží sa len nájsť svoje miesto v spoločnosti a definovať svoju identitu. Nie je sexsymbol, ani vynikajúci športovec, či mozog celej triedy. Snaží sa preto vynikať správaním a oblečením. Veľký priestor ponúka pre Matúša Krátkeho postava Abela. Podnetný je najmä vnútorný konflikt tejto postavy. Pochádza totiž z ortodoxného náboženského prostredia. Abel sa nesnaží primárne vnucovať svoju vieru ostatným, aj keď v istých momentoch k moralizovaniu skĺza (nie text, ale postava). Takisto sa nemieni vzdať životnej filozofie, ktorú mu vštepila rodina. Abelovým cieľom je zosúladiť život vo viere s normálnym životom súčasnej mladej generácie. V tomto ohľade možno kladne hodnotiť, že herec hĺbku svojej postavy plne pochopil a snažil sa ju preniesť na javisko. Horšie to už je s technickou stránkou jeho herectva. Najmä v emočne vypätých momentoch z herca priam kričí kŕč. To sa prejavuje aj na práci s hlasom. Tlačí na hlasivky, čo v kombinácii so zlou artikuláciu spôsobuje obrovské problémy so zrozumiteľnosťou jeho javiskovej reči. Jeho neustála snaha podčiarkovať expresivitu výrazu navyše miestami robí jeho postavu plochou. Na technických nedostatkoch sa však dá pracovať. 
Predstaviteľke Kristin, Alene Pajtinkovej, postavy s detskými črtami evidentne sedia a hodia sa jej fyzickým dispozíciám. Rovnako ako dokázala, že aj menší priestor a postava, ktorá nie je práve klenotom svetovej drámy, jej nebráni v tom, aby diváka zaujala. Už vyššie som spomínal jej spevácky výkon, ktorý zaujal nielen technikou spevu, ale aj prepracovaným výrazom. V tomto momente totiž ukázala, že jej talent je omnoho väčší a napriek mladému veku má silný cit pre lyriku a silu výpovede. Po troch rokoch pôsobenia v Divadle Andreja Bagara by preto snáď už mohol nastať čas, aby dostala možnosť naplno využiť svoj potenciál. Ľahko sa totiž môže stať, že spadne do šablóny, čo by bola určite škoda. Javí sa totiž ako jeden z najvýraznejších ženských hereckých talentov posledných rokov, mimo prostredia VŠMU a AU. 
Martin Fratrič interpretuje postavy Psychológa, Chodca, Školníka, Ježiša a Lekára. Vyniká najmä slovným humorom. Predstavuje svet dospelých, ktorí sa na detské problémy zdajú malicherné. Podobný nadhľad a jemne ironický postoj je spojivom medzi týmito postavami.
Ak pri hudbe spomínam autentické rešpektovanie viacerých subkultúr, tú istú vlastnosť treba oceniť aj pri kostýmoch. Kostýmová výtvarníčka Diana Strauszová jednotlivé postavy starostlivo diferencovala. Kostým Hakana odkazuje na hnutie indie, ktoré je najpopulárnejšie práve v Škandinávii. Široké nohavice a tričko spolu s čiapkou s rovným šiltom potvrdzujú Maxovu príslušnosť k hip hopovej komunite. Zvyšné tri postavy sú kostýmom definované ako príslušníci stredného prúdu. Ide zdanlivo o samozrejmú maličkosť, no v našich divadlách je takmer pravidlom, že kostýmy príslušnosť k subkultúram úplne ignorujú. Nie je nič nezvyčajné, ak na javisku pankáči rapujú, priaznivci elektronickej hudby patria k motorkárom a podobne absurdné kombinácie. 
Inscenácia LAVV potvrdila, že ak divadlo chápe inscenácie pre deti a mládež ako plnohodnotnú súčasť svojho programu, aj mládežnícky divák berie návštevu divadla ako plnohodnotné vyplnenie času a nie len ako síce nudný, ale predsa len spôsob ako stráviť čas so školou, no nie v škole. Nič nelichotí násťročným viac, ako keď ich niekto rešpektuje. A rešpektovať znamená aj zaujímať sa o nich, neklamať ich. To sa tvorcom podarilo. Ukázali, že majú prehľad o živote mladých. Že pod pojmom hudba pre mladých netreba chápať len Britney Spears, že raper nie je skinhead, že veta - Ty hlupák naničhodný – nie je pre dnešnú mladú generáciu nadávka. To všetko na pôdryse remeselne dobre spracovaného textu, ktorý nerobí z násťročných deti ani dospelých, ale medzistupeň medzi nimi. Ak má byť LAVV začiatkom vzťahu medzi dospievajúcim jedincom a divadlom, je to dobrý štart. Rovnako môže byť štartom aj pre niektorých menej známych členov inscenačného tímu, napríklad Martina Nemčeka. DAB, ktoré ešte pred pár rokmi pravidelne uvádzalo každú sezónu muzikál, po odchode Jozefa Bednárika na tento hudobno-dramatický žáner rezignovalo. Ak sa k nemu rozhodnú vrátiť, Martin Nemček môže byť tým, kto konečne širokému publiku ukáže, že muzikálová pieseň neznamená stupídna pieseň. 
Alena Pajtinková ukázala, že napriek nízkemu veku má minimálne potenciál, ak nie priamo schopnosti na zvládnutie omnoho náročnejších úloh, než jej boli doteraz pridelené. Treba len, aby týmto ľuďom divadlo dôverovalo. Tak, ako dôverovalo pedagógom škôl, že sa nezľaknú pár vulgarizmov, tak ako verilo, že aj mládežnícky divák si zaslúži plnohodnotnú inscenáciu a nie len povinnú jazdu.

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Spojte sa s nami

Tento web používa na poskytovanie služieb a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním týchto stránok s tým súhlasíte. Viac informácií.