Kráľ Lear

Kráľ Lear

Premiéra3. 4. 2009
Dľžka3:20 hod.
Scéna Veľká sála
Derniéra21. 2. 2011
Počet repríz 28

čierna groteska z časov krízy

Po Macbethovi a Hamletovi vstupuje na nitriansku scénu Kráľ Lear! Veľká postava génia shakespearovskej tvorby – žiarivý klenot svetovej dramatickej literatúry! Inscenácia uzatvára trilógiu uvedenia veľkých kráľovských hier Williama Shakespeara.

Začiatok je rovnaký ako v rozprávke Soľ nad zlato. Koniec zasa ako vaša najčernejšia nočná mora.

Na počiatku je kráľ, ktorý delí kráľovstvo trom dcéram podľa toho, ako veľmi ho milujú. Staršie dve dcéry nemajú problém  rozprávať pred obrovským publikom o láske. O cite,  ktorý možno ešte prednedávnom býval súkromnou vecou. Najmladšia s tým problém má. Namiesto toho, aby svoju lásku ukryla do metafory o soli ako v rozprávke, nepovie Learovi radšej nič. Mlčí. Dostane sa jej  rovnakej odmeny ako Maruške - kráľ ju vyženie. Tu sa však akákoľvek podobnosť s rozprávkou končí.

Kráľ Lear nie je rozprávka, ale čierna groteska o tom, ako pár zlých rozhodnutí privedie Leara i celú jeho krajinu na pokraj skazy. Morálnej, ekonomickej, politickej, kultúrnej. Z jeho neuvážených slov, ktoré vychŕli v hneve  pri delení krajiny,  nik nezistí, kto v novom štáte vlastne vládne. Nájde sa hneď niekoľko kandidátov. Jeden horší ako druhý. A tak v ovzduší spoločenskej neistoty a hospodárskej krízy sa ľudia začínajú správať ako zvieratá.  Mor násilia a brutality prenikne aj do tých najintímnejších rodinných vzťahov - tam, kde ľudia inokedy hľadali a aj nachádzali posledné útocisko pred nepriazňou dejín. Najslávnejšia scéna z Kráľa Leara hovorí o tomto úpadku najvýrečnejšie -  takmer nahý Lear, ktorého dcéry vyhnali z domu,  sa v hroznej búrke túla po pláni. Prišiel o všetko.  Jeho telo je vystavené besneniu počasia a ničím sa nelíši od zvieraťa. Shakespeare tu predstavuje prapodstatu a biedu človeka v jeho grotesknej nahote.  Nehostinnosť prírody tu súťaží s nehostinnosťou ľudí. Blesky z oblohy s tými bleskami, ktoré šlahajú z ľudských úst. Dunenie hromu s dunením vojnových bubnov. Besnenie živlu s besnením myšlienok, ktoré Learovi víria v hlave.

Na konci kráľa Leara nie je svadba ako v rozprávke, ale osem mŕtvol. A veľmi veľa otáznikov. Príbeh kráľa Leara je aj o tom, že veľké dejinné búrky nemusia vždy nevyhnutne prehrmieť. Že dunením hromov sa nie vždy prečistí aj vzduch. Že slnko, ktoré na konci búrky vykukne spoza mrakov, nemusí sľubovať pekný deň a  môže byť poriadne zubaté. Pretože tí, ktorí sa na konci príbehu  musia ujať moci,  majú na to ešte menšie predpoklady než tí, ktorí mali moc na začiatku a ktorí spustili celú tú lavínu nešťastia. 

Autor

  • William Shakespeare

Réžia

  • Ondrej Spišák

Preklad

  • Ľubomír Feldek

Kostýmy

  • Romana Dubná
  • Katarína Hollá

Dramaturgia

  • Daniel Majling

Scéna

  • František Lipták

Hudba

  • Michal Novinski

LEAR

GLOUCESTER

EDGAR

CORNWALL

KRÁĽ FRANCÚZSKY

VOJVODA BURGUNDSKÝ

ŠĽACHTIC

STAREC

SLUHA

kOMPARZ

KENT

REGAN

CORDELIA

JOHN

Tragédia nielen žánrom alebo Marián Geišberg a tí druhí

Karol Mišovic 3. apríl 2009

Divadlo Andreja Bagara počas svojej existencie hostilo hry Williama Shakespeara na svojom javisku veľmi často. Nie vždy sa však inscenácie stretli s diváckym úspechom a pozitívnym ohlasom kritiky. V sezóne 2008/2009 sa dramaturgia DABu rozhodla uzavrieť trilógiu Shakespearových vrcholných tragédií (po Macbethovi v réžii Vladimíra Morávka a Hamletovi v réžii Roberta Alföldiho) - Kráľom Learom, ktorej réžiu zverili, tentoraz slovenskému režisérovi Ondrejovi Spišákovi.
Slovenská inscenačná tradícia je na Leara (oproti iným tragédiam ako napr.: Hamlet, Romeo a Júlia alebo Othello) veľmi chudobná. V slovenskom profesionálnom divadle ho inscenovali len štyrikrát. Prvý bol v Ukrajinskom národnom divadle v Prešove (dnešné Divadlo Alexandra Duchnoviča) v réžii Ivana Ivanča. Významnejšou sa však stala inscenácia Slovenského národného divadla v réžii Pavla Haspru z roku 1975, ktorý zveril hlavnú postavu alternantom Karolovi Machatovi a Gustávovi Valachovi. Neskôr mohli slovenskí diváci Leara vidieť už len v Bábkovom divadle v Žilne a v Štátnom divadle Košice (obe inscenácie v roku 1986).
Ondreja Spišáka môžeme zaradiť medzi najperspektívnejších slovenských režisérov, ktorí úspešne reprezentujú slovenské divadlo aj za hranicami. Svedčia o tom jeho úspešné inscenácie v Poľsku. Mnohí si preto kládli otázku, aký bude jeho Lear? Čo vyťaží zo svojich predchádzajúcich skúseností (napríklad bábkarských)? Pozorný a vnímavý divák však musel ostať sklamaný. V Spišákovej réžii absentovala silnejšia nápaditosť a spoľahla sa na silný príbeh, ktorý dokáže diváka osloviť aj v súčasnosti - príbeh o otcovi, ktorý vďaka svojej tvrdohlavosti až krutosti stratí všetky ideály (samovláda a predstava dokonalého života) a piliere (tri dcéry a verní dvorania) svojho doterajšieho života. Spišák sa pokúšal o výklad hry, v ktorom všetky postavy boli ľudskými anomáliami (negatívne, pokrytecké, pudmi poháňané a karieristické bytosti), ktoré si užívajú života a snažia sa zobrať si z neho čo najviac. Myšlienka veľmi vhodná práve pre aktualizáciu Leara, lenže Spišák akoby zastal na pol ceste. Hercov hodil do vody, ale nenaučil ich plávať. Pri každej postave navrhol motív ich negativizácie a spôsob negativizovania, ale pri mnohých ostal oblúk postavy nedokončený (Lear, Gloucester) alebo len načrtnutý (Cordelia, Kent). Dômyselne naznačil Cromwelovu bisexualitu, ale len jedným bozkom s Edmundom, viac ako priateľský vzťah Cordelie s Kentom, ale tiež naznačený iba jedným bozkom. Nie v každom prípade stačil len náznak! Celá inscenácia bola viac naratívna ako dramatická a jediným konaním sa stávali príchody a odchody postáv. Iba niekoľko scén sa mu podarilo režijne vymodelovať, že sme v hľadisku zadržiavali dych. Taká bola napríklad scéna búrky, keď u Leara začína prepukať šialenstvo. Počas Learových monológov boli zvuky bubnov (ktoré tvorili stabilnú súčasť scénografie) len simulované a svoje myšlienky hovoril do ohlušujúceho ticha. Naproti tomu dialógy ostatných prítomných postáv doprevádzali zvuky bubnov. Týmto efektom vhodne vytvoril rozdiel medzi interiérom a exteriérom sveta pološialeného Leara. Ohromujúco pôsobila aj scéna príchodu Leara a jeho kompletnej rodiny. Symbolizmus opodstatnený v priebehu insenácie zvýrazňoval červený koberec, imaginárna mapa, kríž vytvorený horizontmi a geometrické rozmiestnenie postáv. K ďalším zaujímavejším momentom v inscenácii nedošlo a ďalšie situácie akoby budoval s určitou absenciou nápadov. 
Minimalistická scéna Františka Liptáka, ktorý so Spišákom tvorí už niekoľko rokov zohratú tvorivú dvojicu, sa skladá zo šikminy, niekoľkých oceľových sudov, ktoré boli jedinými polyfunkčnými rekvizitami a niekoľkých, nepravidelne sa striedajúcich farebných horizontov. Sudy sa využívali ako bubny, ako skrýša pre Tuláka Toma (Edgara) alebo ako ohnisko. Inscenácia si vystačila s minimalizmom, ktorý jej Lipták ponúkol, pretože Spišák viac, ako na scénografickú výpravu, kládol dôraz na herecký zástoj, ktorý mu mal scénu vyplniť. Výraznou javiskovou zložkou bola hudba Michala Novinského, ktorú režisér využil len v niektorých momentoch (väčšinou pri premene scén). Hudba odrážala veľkosť tragédie a melódiu vytváral zvuk bubnovania alebo fanfár, ktoré pomáhali gradácii vyhrotených situácií. Katarína Hollá a Romana Dubná sa kostýmami snažili poprieť jednoznačnú dobovú ucelenosť Learovho príbehu, ale modré a fialové kožuchy, koženky alebo pestrofarebné riflové bundy nesynchronizovali s koncepciou narúšania dobovej ohraničenosti a podporovali fádnosť. Kompilát historizujúcich a súčasných kostýmov (o farebnosti nehovoriac) navyše vyznieval gýčovo a nevýpovedne.
Úspech Shakespearových diel vždy stál, stojí a pravdepodobne aj bude stáť na charizmatických a mnohovrstevných hereckých protagonistoch. Ťažko by režisér režíroval Othella bez vhodného predstaviteľa Othella alebo Skrotenie zlej ženy bez vhodnej Kataríny. V slovenských divadelných kontextoch sú dobre známi všetci Hamleti (napr. Karol Machata v réžii Tibora Rakovského v SND, 1964), Richardovia III. (napr.: Emil Horváth v alternácii s Dušanom Jamrichom v réžii Miloša Pietora v SND, 1987) alebo Petruciovia (napr. Ladislav Chudík v réžii Drahoša Želenského na Novej scéne, 1946). Títo a aj mnohí iní herci sú známi svojimi stvárneniami, lebo režiséri v tej dobe mali veľkú možnosť výberu spomedzi protagonistov a vyberali si tých najvhodnejších pre danú rolu. Spišákovi teda môžeme vyčítať nedostatok prepracovanosti v režijnej zložke, ale musíme uznať, že sa pri nej, bohužiaľ, nemohol oprieť o (inak kvalitný) herecký súbor DABu. Generácia hercov, ktorá sa naposledy stretla so Shakespearom (Macbeth, Hamlet) z nitrianskeho divadla už odišla a pre mnohých z novej, mladšej generácie to bolo prvé stretnutie s týmto alžbetínskym dramatikom v profesionálnom divadle. Takže s nimi musel režisér pracovať ,,od piky“. Mnohí z protagonistov však nemajú dostatočnú charizmu, nevedia dostatočne rozložiť psychológiu shakesparovských postáv alebo texty tlmočia nezrozumiteľne (buď z nedostatku skúsenosti s blankversom alebo zlou artikuláciou).
Jedným z dôvodov prečo je slovenská inscenačná tradícia na Kráľa Leara chudobná je možno aj nedostatok hercov na titulnú rolu. V roku 1975 mal Pavol Haspra možnosť veľkého výberu z popredných členov SND, ale v súčatnosti je už ťažšie nájsť protagonistu postavy par exelance. Ondrej Spišák oslovil, momentálne asi jedného z najkvalitnejších slovenských hercov, interného člena Slovenského národného divadla Mariána Geišberga. Geišberg svojím osobnostným vyžarovaním, hereckou kultivovanosťou, hlasovými moduláciami a mnohofarebnosťou výrazových prostriedkov bol predurčený na pokračovateľa Learovskej tradície. Jeho Lear nie je kráľ, ktorý potrebuje stareckú palicu a určite ešte neodchádza do dôchodku, starca z neho robia len dramaturgom nevyškrtnuté repliky. Je len tyranským vládcom, ktorého už zaťažovalo vládnuť nad krajinou a radšej sa chce venovať sám sebe. Je omámený sladkými klamstvami svojich dvoch starších dcér a tretiu kvôli jej rečiam, ktoré narúšajú jeho egocentrizmus, vyháňa. V čase, keď si je istý úprimnou láskou svojich dcér, má na lícach odtlačky ich pier, ktoré miznú počas búrky, keď sa snaží bilancovať nad životom a stráca pritom zdravý rozum. Geišbergove monológy sú dokonalými analýzami ľudskej duše, ktoré tlmočí s absolútnym presvedčením. Lenže režisér mu nepomohol s odrazovým skokom (dramaturgický výklad a režijný vklad do interpretácie), ktorý by mu pomohol pri hlbšom modelovaní výrazu postavy. Geišberg síce tvorí na javisku dominantný bod, ktorý zaujíma a tlmočí divákom svoju krutosť, trpký pád a poblúznenie s presvedčením a neuveriteľným zanietením, ale jeho interpretácia sa vďaka režijnej absencii opiera len o text a slová nenapĺňa hlbšou psychologickou interpretáciou. Napriek týmto výčitkám je Geišbergov herecký výkon vlastne to najlepšie, čo nitriansky Lear prináša. Keďže nikto zo súboru, a pravdepodobne ani režijno-dramaturgický tím, mu nevytvoril spoluhráča, tak sa Geišberg musel spoľahnúť na svoje skúsenosti a herecké schopnosti. Gloucestera, vysoko postaveného štátnika a bývalého ľahtikára, ktorý až keď stratil zrak, začal vidieť stvárnil Ivan Vojtek st. Jeho obsadenie bolo asi nevyhnutné, keďže v súčasnom umeleckom súbore divadlo nedisponuje žiadnym iným hercom v rokoch tejto postavy. Jeho Gloucester je bývalý bohém, ktorý rokmi pochopil, čo znamená spravodlivosť a snaží sa ju obraňovať a stáť na jej strane. Vojtekov výkon bol prijateľný do momentu násilného oslepenia. Od tohto momentu sa vnútorná neprepracovanosť zvrhla na nadhrávanie. Spoľahol sa len na vonkajškový výraz a jeho prostriedky sa po oslepnutí podobali gestám z čias, keď sa v divadle ešte deklamovalo. 
Dvojicu Gloucesterových nevlastných synov Edmunda a Edgara stvárnili Martin Nahálka a Milan Ondrík. Nahálkov Edmund sa z javiskových postáv najčastejšie prihovára divákom z proscénia. Tieto monológy (a bolo ich dosť!) však nevyznievali ako oboznámenia s jeho plánmi a obhajoby intríg, ale ako najlepšia možnosť pre zakrytie neprepracovanosti jeho výstupov. Nahálkov Edmund je najnegatívnejšia postava z celej inscenácie, svoje intrigy plánuje dômyselne a kariéru sa nebojí budovať ani ,,cez posteľ“ (na pohlaví mu nezáleží). Len škoda, že posledné repliky (po smrteľnom zranení v súboji s Edgarom, ktorý ho bodol od chrbta) vyznievali viac komicky ako vážne. Edgar Milana Ondríka nie je v žiadnom prípade kladná postava, ktorej sa ublížilo. Je ,,členom zlatej mládeže“, ktorá sa nezaujíma o svet okolo seba a žije si svojím voľnomyšlienkárskym životom. Edgar sa po vyhnaní sám trýzni a snaží sa hriechy oľutovať. Akonáhle sa dostáva s Albanym k moci, vracia sa do starých koľají. Táto interpretácia je ako jedna z mála dotiahnutá do konca. Škoda, že samotný Ondrík svojským naturelom Edgarove výstupy retardoval, nedocielil jeho kryštalizáciu a nedospel k pochopeniu svojej postavy. Ondríkove monológy sú degradované jeho prejavom, ktorým sa podliezajú divákovi, čo sa ľahko zasmeje nad jeho dvojzmyselnými alebo nezrozumiteľnými intonáciami. Learov Šašo v Spišákovej inscenácii je priemerným človekom, ktorý si radšej obliekol ,,čiapku s hrkálkami“, aby ho ľudia nebrali vážne a netrestali ho za pravdu vypovedanú priamo do očí. Branislav Matuščin sa od ostatných postáv odlišuje len červenou čiapkou z pančuchy a červenými topánkami. Inak to je obyčajný človek, ktorý by mohol byť pokojne kráľom či vojakom. Pri Matuščinovi si kladiem otázku či jeho obsadenie bolo určené len kvôli istej náznakovej podobnosti s Mariánom Geišbergom (je to vidieť najmä v scéne, keď sa delia o jeho čiapku). Ak by to aj nebola náhoda, tak Matuščinovmu výkonu dvorského zabávača v ničom nepomáha. Jeho múdrosti, slovné hračky a ironické poznámky sú vypovedané bez vnútorného zanietenia a vyznievajú bezobsažne. Väčšiu hereckú príležitosť, oproti tomu ako sme v poslednom čase zvyknutí, dostal Peter Kadlečík v Cornwallovi, ktorého povaha je rovnako zlá ako jeho manželka Regan. Na jeho výkone sa však ukázalo, že mu (ešte) chýba pestrejšia psychologická škála na vytvorenie plnohodnotného shakespearovského charakteru. Navyše hysterické záchvaty jeho bisexuálneho Cornwalla boli nepresvedčivé a prechádzali do afektu. Víťazom nad intrigami v príbehu o Learovi je druhý švagor Albany. V podaní Petra Oszlíka je najväčším hráčom celej inscenácie. Je nenápadným pozorovateľom, ktorý sa snaží pôsobiť dobrotivým dojmom a nezaujatosťou. Oszlíkov fyziognomický vzhľad napovedal, že ten najmenej výrazný sa stane víťazom podľa pravidla, ,,kde sa dvaja bijú, tretí víťazí“. Vďaka svojej taktike sa môže Albany na konci doslovne prejsť po červenom koberci, ktorý prikryl mŕtvoly. Tie si táto cesta za mocou vyžiadala. Oszlíkov výkon spočíva skôr vo fyziognómii ako v hereckom prejave, ktorý sa inak nevyčleňoval z priemernosti inscenácie. Vo vzťahu fyziognómie a podobnosti, je zaujímavé aj obsadenie troch Learových dcér. Inak sa dá len ťažko vysvetliť, prečo z dosť veľkej časti ženského súboru inscenačný tím vybral práve tieto tri protagonistky. Zuzana Moravcová (najstaršia Goneril), Renáta Ryníková (Regan) a Zuzana Porubjaková (najmladšia Cordelia) sú tmavovlasé a výzorovo podobné typy. Podobnosť u dvoch starších z nich bola zvýraznená aj skoro rovnakým kostýmovaním. Cordelia má na rozdiel od nich vždy oblečené šaty bielej farby. Nielen kostýmom a farbou vlasov sa Learove dcéry podobajú. Regan aj Goneril sú výsostne negatívne a režisér im nedal ani náznak pozitívnej vlastnosti, ktorý by sa dal obhájiť. Zuzana Moravcová je zo sestier tou chladnejšou, asertívnejšou a s vyšším sebavedomím. Naproti tomu Renáta Ryníková je viac premýšlavá, uvažujúca a váhavá vo svojich rozhodnutiach. Zároveň pudy a karierizmus ňou poháňajú pomalšie ako jej staršiou a nymfomatickou sestrou. Nevýhodou Moravcovej bolo obsadenie proti typu. Len veľmi ťažko sa vyrovnávala so zápornou a veľmi naratívnou postavou, ktorej nie všetky pocity a motivácie sa dali veriť. Ryníková bola v prejave nesmelá a dlho sa rozohrávala. Zuzana Porubjaková bola z troch sestier najsuverénnejšia v prejave, najzrozumiteľnejšia v interpretácii aj v javiskovej reči a na javisku vyžarovala osobnostnou aurou a energiou. Porubjakovej Cordelia nie je ako jediná z inscenácie obdarená negatívnymi vlastnosťami a je len obyčajným mladým dievčaťom, ktoré si neuvedomuje, že svojou otvorenosťou a nezorientovanosťou v spoločnosti spôsobuje problémy sebe a svojmu okoliu. Po otcovom verdikte netušíme, či trpí kvôli opovrhnutiu otcom alebo sobášom so senilným francúzskym kráľom (Vladimír Bartoň). Jej jedinou negatívnou líniou bol milostný vzťah s Kentom (Miloslav Král), ktorý sa dal odčítať ako detské vzplanutie. Možno je len škoda, že najmladší členovia súboru (Matúš Krátky a Jakub Rybárik) nedostali väčší priestor, ktorý by nemuseli premárniť. To isté platí aj o už skúsenejších javiskových kolegoch Jurajovi Hrčkovi a Jurajovi Lojovi. Obaja sa vyznačujú dobrou dikciou a zrozumiteľnosťou reči, čo mnohým z ostatných interpretov robilo na javisku veľký problém. Zrozumiteľnosť spočívajúca v prehĺtaní koncoviek (Ryníková), dialekte (Ondrík), v neskúsenosti s blankversom (Kadlečík) alebo v zlej javiskovej reči, bola najväčším nedostatkom ich výkonov. V profesionálnom divadle nie je možné hrať Shakespeara bez toho, aby súbor neovládal základné pravidlá javiskovej reči a prácu s blankversom. Inak sa na javisku mihajú herci, ktorí si svoje monológy len recitujú alebo sa ich snažia pretlmočiť svojim rečovými zjednodušovaním.
Dramatarugia divadla sa po minuloročnej ,,odvážnej“ sezóne opäť pokúsila zaujať a určite si sľubovala úspech. Lenže do jednej inscenácie pospájala niekoľko nespojiteľných elementov, ktoré nevytvorili symbiózu a výsledný javiskový tvar sa podobal nedokončenej a len náznakom načrtnutej podobe ľudského pádu a utrpenia. Divákom sa síce ponúka lákavý titul, z ktorého sa dozvedia (skoro) ničím nenarušený Shakespearov príbeh o kráľovi Learovi a jeho rode, ktorý je obohatený o určitý režijný výklad a vklad, ale nedozvedia sa nič nové. Hlavne, prečo ho vlastne aj dnes inscenujú (aj keď je to naznačené). Veľké pozitívum inscenácia v sebe predsa len prináša - obohatí chudobnú slovenskú inscenačnú tradíciu.

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Spojte sa s nami

Tento web používa na poskytovanie služieb a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním týchto stránok s tým súhlasíte. Viac informácií.