Korepetítor

Korepetítor

Premiéra22. 6. 2012
Dľžka1:15 hod.
Scéna Štúdio
Derniéra27. 5. 2014
Počet repríz 43

overtúra lásky pre ženu, muža a jeden klavír

Tragikomédia plná napätia a prekvapivých zvratov ironickým spôsobom spracováva tému lásky a veľkej vášne. Sprevádza ju množstvo nádhernej hudby a ešte viac absurdného humoru. Je príležitosťou pre herecký koncert mužsko – ženskej dvojice protagonistov inscenácie. 

Dvaja hlavní hrdinovia tejto hry sú: veľká operná speváčka a skromný korepertítor ukrytý v jej tieni. Klavirista doprevádza speváčku už tridsať rokov a je do nej zúfalo zamilovaný. Ale za celý ten dlhý čas sa k nej neodvážil priblížiť, prihovoriť sa k nej jediným slovom. Až teraz. Rozhodne sa prevravieť o svojich skrytých túžbach, vyzná jej svoje city. Vyberie si však tú najnevhodnejšiu chvíľu... Táto situácia prinesie množstvo komplikácií, neočakávaných premien ich dlho utajovaného vzťahu. Diváci sa stávajú svedkami tej najdramatickejšej skúšky akou speváčka a korepetítor prechádzajú. Ide totiž aj o skúšku ich psychickej odolnosti a vytrvalosti. Hra smeruje od tragikomédie až k napínavému psycho thrilleru, ktorý dokáže divákov v nejednom okamihu priam zaskočiť.

 Príbeh je napísaný s veľkou literárnou kultúrou a miernym komediálnym nádychom v tom najlepšom slova zmysle. Dôležité sú v ňom rôzne alúzie: odvolávanie sa k iným dielam, hudobným motívom, skladateľom. Autorka hry pevne vládne postavami, ale aj štruktúrou budovania samotného deja. Je sebaistá v dialógoch. V priebehu hry sa hrdinovia vnútorne vyvíjajú – premieňajú. Zo zakomplexovaného, utiahnutého korepetítora sa stáva démonický manipulátor a stvoriteľ nového človeka. Z opernej speváčky – sebavzhľadnej divy, zaujatej iba vlastnou kariérou a intrigami – sa stáva ohrozená žena bojujúca o prežitie.

 Hra je originálnou divadelnou variáciou na tému mužsko-ženských vzťahov. Bez zbytočného a falošného emocionálneho „naťahovania sa“, pocitového „achkania“ či „ochkania“. Ale o to s väčšou dávkou iskrivého vtipu a brisknosti situácií. Skvele napísaná groteska, kde sa milostné vyznanie mení na hrozbu a strach pred citmi na manipuláciu.  Dvojica hrdinov surfuje medzi odhalením vlastných túžob a pomstou za odmietnutie. Strachom pred prehrou.  Ale aké nádherné je to brázdenie vlnami nášho ega? Geniálne smiešne, zarážajúco autentické a prekvapivo ľudské.

Autor

  • Anna Burzyńska

Réžia

  • Andrzej Rozhin

Preklad

  • Bohdana Sprušanská

Kostýmy

  • Lucia Labajová

Scéna

  • Lucia Labajová

Hudobná dramaturgia

  • Filip Fejtl

KLAVIRISTA

SPEVÁĆKA

Korepetítor

Miroslav Ballay 29. október 2012

Anna Burzyńska: Korepetítor

Preklad: Bohdana Sprušanská
Hudobná dramaturgia: Filip Fejtl
Scéna a kostýmy: Lucia Labajová
Réžia: Andrzej Rozhin (Poľsko)

Osoby a obsadenie:
Klavirista: Peter Marcin a. h.
Speváčka: Eva Večerová

Premiéra: 22. júna 2012 o 18:30 hod. v Štúdiu DAB Nitra

Tvorcovia Divadla Andreja Bagara v Nitre chvályhodne pokračujú v línii premiér, venovaných životným jubileám hereckých osobností. Podobne ako v prípade one woman show Leslie Ayvazianovej Skok z výšky (DAB Nitra 2010) venovanej herečke Eve Pavlíkovej, v tejto sezóne uviedli inscenáciu Korepetítor pri príležitosti významného životného jubilea Evy Večerovej. Mohli by sme v tomto prípade hovoriť o „zahraničnom“ dare pre herečku, lebo dramaturgia vybrala hru poľskej autorky a zverila ju poľskému režisérovi Andrzejovi Rozhinovi. Uvádzanie hier súčasných poľských autorov pritom nie je v meste pod Zoborom žiadnou novinkou. Po A. Saramonowiczovi a D. Masłowskej tak prišla na rad dramatička, spisovateľka a scenáristka A. Burzyńska s hrou Korepetítor– ouvertúrou lásky pre ženu, muža a jeden klavír.
A. Burzyńska citlivo odhalila komplikovane vrstvený vzťah korepetítora Leóna k speváčke Amélii, pohybujúci sa v rozmedzí platonickej zaľúbenosti, adorácie, patologickej závislosti, sexuálnej frustrovanosti, idealizovaných predstáv živených permanentným snívaním a zaľúbenosťou. Svoje vnútorné bohatstvo ukrýval v tichu, submisívnosti pokorného i poddajného hudobného sprievodcu. Tento zdanlivo všedný klavirista prekvapujúco zaujal svojou nečakanou (niekedy až neskutočnou) zmenou. Nevedno, čo viedlo starnúceho korepetítora zložiť po mnohých rokoch masku, pod ktorou sa mu zreteľne dobre hovelo. Jeho razantné „dosť“, skoncovanie so stereotypnosťou každodennej dezilúzie raz prirodzene muselo nastať. Chýbala však hádam evidentnejšia motivácia.
Hra sa začala komickým odhodlaním korepetítora vyjsť s pravdou von. Postava jeho protihráčky opernej divy bola v porovnaní s komplikovanosťou (v konaní, myslení, prežívaní) klaviristu menej vykreslená. Pochopiteľne, že speváčka neprechádzala takou významnou premenou ako on. Predstavovala predovšetkým pasívny, zbožňovaný objekt. Keď sa potom všedná skúška zvrtla na odhaľovanie skrytej pravdy, pre jedného zúčastneného (v tomto prípade korepetítora) sa stala aj celkom príjemnou psychoterapiou, no pre speváčku naopak nepríjemnou konfrontáciou. Dramatické napätie tkvelo najmä v tomto rozpore. Čo je vhodnejšie? Zjavne zostať v túžobných ilúziách (nechať sa nimi snivo unášať), alebo ich jednoducho bez okolkov vyjadriť? Tu sa však ilúzia náramne rozpadá. Zjavne čudáckemu klaviristovi bolo akiste príťažlivejšie sondovať spevácku osobnosť radšej obďaleč. Čím viac sa k nej priblížil, čím viac jej otvorene vyjadril najintímnejšie túžby, tým menej ho priťahovala. Korepetítor pridlho žil len svoj sen – milovať, mužsky dobýjať, ba dokonca vlastniť zbožňovaný, adorovaný objekt túžby. Dlhodobo nevyjadrovaná láska k idolu sa premietla do fantazijného úniku zasnívaného klaviristu. A. Burzyńska opisuje v svojej hre tajnú lásku muža k idealizovanej žene. Korepetítor nakoniec po búrlivej skúške vášnivých konfrontácií odchádza do svojej ulity žiť ďalej vo vysnívanej fikcii. Práve v nej sa mu ona vyjavuje ako ten najprajnejší, vytúžený ideál.
Postava spočiatku zakríknutého a utiahnutého korepetítora (Peter Marcin a. h.) je v inscenácii dominantná, pričom speváčka (Eva Večerová) je akousi okrasnou súčasťou, doplňujúcim zmyslom celej hry. Korepetítor je predsa len v tejto hre centrom pozornosti, lebo na neho sa projektuje celá váha konania, situačných vzplanutí k značne zidealizovanej a dlhodobo (tajne) milovanej subrete. Herecký priestor pre E. Večerovú vari ani nezostáva. Hra je však rovnocenne o obidvoch – o dvoch ľudských bytostiach, ktorých dlhoročne spojila spoločná práca i vzájomné príťažlivé puto. Týka sa predovšetkým odkrytia dlhodobo potláčaných, nevyjadrovaných citov, túžob klaviristu (vrátane i tých perverzno-sexuálnych) k tajne zbožňovanej speváčke.
Režisér A. Rozhin plodne rozvinul jednotlivé varianty mužsko-ženskej interakcie. Pohrával sa s ich inakosťou a hlavne gradujúcou menlivosťou, s rôznorodými prímesami afektov, vzťahových konfliktov, ambivalentných napätí a pod. Rozvíjal v istom zmysle jednu súvislú partitúru na tému komplikovaného vzťahu medzi mužom a ženou. K tomu mu vystačila miestnosť akejsi skúšobne, ktorej dominovalo v centre umiestnené mohutné klavírne krídlo. Pomerne zaprataný priestor (pripomínajúci nielen skúšobňu, ale tiež i hereckú, spevácku šatňu) predstavoval doslova nánosy prekážok v dosahovaní cieľa vytesnených túžob, bol zosobnenou sexuálnou frustráciou. Scénografka Lucia Labajová vyplnila hrací priestor figurínami kostýmových modelov, divánom, stoličkami, stojanmi spolu s porozhadzovanými notovými partitúrami a pod. Práve takto tesne zaplnený priestor asocioval pre Korepetítora – z pohľadu psychoanalýzy – zreteľnú prekážku v dosiahnutí slasti. Je evidentné, že režisér väčšmi stavil na komický akcent rozvíjaného mužsko-ženského vzťahu. Dynamiku inscenácie pomáhali udržovať operné úryvky z hudobných diel, ako aj autentické vokály E. Večerovej, predvádzajúcej spevácke rozcvičovanie i koordinovanie sopránových farieb. Režisér taktiež cenne zapojil do inscenácie živú hru na klavíri. Škoda, že tvorcovia sa neobmedzili iba na živú hudbu. Inscenáciu poprelínali i zvukovými záznamami, napr. počas imitačného dirigovania v živých predstavách rozohneného klaviristu. Pokojne by v tomto zmysle postačil autentický výkon vokalistky so svojím klaviristom v čisto pohrávaných variáciách.
V režijnej zložke sa pritom objavili výrazné tendencie k nastoleniu reálnej situácie korepetícií, ktoré si vyžadovali od samotných hercov zvládnutie buď vokálnych partov (v náznakovej rovine), či hudobných pasáží (hra na klavíri). Herci boli k tomuto zámeru čiastočne vedení a často aj túto hudobnú inklináciu využívali, resp. herecky z nej ťažili. Peter Marcin vkladal do hereckého prejavu pestrofarebnú výrazovú škálu (okrem samotnej zvládnutej hry na klavíri), ktorou často zaclonil jednofarebnosť hereckého prejavu E. Večerovej. Jeho zrejmým rysom bola prílišná snaha vyťažiť zo svojej postavy maximum komickosti. Nie dostatočne potom dokázal vyjadriť smutnú, tragikomickú polohu nešťastne zamilovaného človeka. P. Marcin v tomto zmysle skĺbil dovedna dve polohy herectva – raz na úrovni zvnútornenia, t. j. realistického vykreslenia korepetítora s množstvom dobre odpozeraných tikov hudobníkov, inokedy na úrovni komediálneho ustrojenia. Poloha nešťastne zamilovaného, utrápeného človeka dostala často komický nádych. Práve táto poloha miestami celkom zbytočne prevažovala. Načrtol ju už v úvode, v ktorom prezentoval akéhosi strápeného úbožiaka s očami, vystrašene vycivenými za silnými dioptrickými okuliarmi. Keď hneď na začiatku inscenácie opatril svoju postavu takou výrazne vonkajškovou komickou črtou, ťažko sa mu potom vierohodne stvárňovala premena tejto utrápenej kôpky nešťastia na sebaistého zvádzača. Práve prechody medzi výrazovými kontrastmi sa stali základným problémom Marcinovho hereckého prejavu. Vyžadovali si totiž ozajstnú dávku koncentrácie, a nie jednoduchú prácu s komickým zveličením.
E. Večerová si vystačila s pozíciou ráznej a autoritatívnej opernej divy. Vychádzala pritom zo svojho osobitého naturelu predstaviteľky energických, výrazovo preexponovaných postáv. V postave Speváčky Amélie dosiahla plnosť rozsahu hlasu, dôraznej intonácie, dôslednej mimiky i gestickej podrobnosti. Herecký prejav okorenila sebe vlastným espritom, iskrivosťou i noblesnou excentrickosťou. Dokresľovala, či skôr prizdobovala svoj intonačný rozmer občasnými koloratúrnymi doplnkami. Často však zostávala v polohe netrpezlivej poslucháčky korepetítorových vyznaní, ktoré ju vyslovene vyrušovali. V takejto konštelácii dialogických stretov vsadila na jednostranný prejav citovo chladnej až odmeranej sopranistky. Podobne ako jej herecký kolega, aj ona často skĺzla do hyperbolického výrazového prejavu. Vďaka nemu obaja partneri na scéne dosahovali cielenú komickosť výrazu. Najväčšmi sa im to vydarilo napr. v imitácii akýchsi štylizovaných vtáčích dvoriacich tancov, pri ktorej dokonca využili takmer celý hrací priestor vrátane chrbta klavírneho krídla. Škoda, že viac nerozprestreli vzájomnú komunikatívnu príťažlivosť i antipatiu, ktorá sa napr. zo strany speváčky mohla oveľa účinnejšie vyvinúť. Takto zostali obaja herci na scéne takmer výlučne v polohe komickej hyperboly, hoci nie vždy išlo o komickú rovinu výpovede, ale vo svojej podstate ľudsky trpkú i drsne konfrontačnú psychologickú sondu do (ne)poznania (sa) muža a ženy navzájom.

Peter Marcin: Šťastne ženatý, a predsa tajne miluje divu

Monika Macháčková 19. október 2011

Odkedy si nešťastne zranil nohu v tanečnej súťaži, zostalo o ňom ticho. Potom sme sa dozvedeli, že ho čaká premiéra na doskách nitrianskeho divadla.
Peter Marcin je slobodný človek. Aby som bola presná – stále je šťastne ženatý, na mysli mám jeho pracovné aktivity. Vyhovuje mu byť na voľnej nohe a vyberať si rôzne pracovné ponuky. Priznáva, že divadlo nie je celkom jeho priorita, stále platí, že bližšie mu je moderovanie akcií a humor. Keď však príde zaujímavá ponuka, neodmietne ju. Koncom minulého roka naskúšal na scéne SND operetu Netopier. „Hrám tam činohernú postavu Froscha, dozorcu vo väzení. V každom naštudovaní Netopiera túto úlohu dostane nejaký komik a som rád, že si v SND vybrali práve mňa.“

Milovaná diva
Onedlho ho čaká ďalšia výzva – dostal ponuku z Divadla Andreja Bagara v Nitre na účinkovanie v netradičnom projekte. Do tragikomickej hry Korepetítor si ho vybrala herečka Eva Večerová, ktorá touto inscenáciou oslávi svoje životné jubileum.v „Oslovil ma aj riaditeľ divadla pán Greššo, či by som prijal hosťovanie. Veľmi som sa potešil, pretože je to vynikajúca špičková hra súčasného poľského autora. Keď som sa dozvedel, že je to tragikomédia, okamžite som súhlasil, pretože presne toto je moja parketa,“ prezrádza komik. Radosť má z toho, že v inscenácii bude hrať aj na klavíri, a veľkou výzvou je takisto spolupráca so špičkovým režisérom Andrzejom Rozhinom. Zápletka inscenácie sľubuje divákom naozaj zaujímavý zážitok – dej sa točí okolo opernej divy a jej korepetítora, ktorý ju roky tajne miluje. „Miluje ju takým divným, až zvráteným spôsobom. Prvá časť hry je vyslovená komédia, od polovičky sa pred divákmi začne všetko ukazovať v inom svetle a dozvedia sa, že nie je všetko tak, ako to vyzeralo. Komédia sa mení na tragédiu.“


Na divadelnú inscenáciu s Evou Večerovou sa už Marcin veľmi teší, premiéra bude v júni.
Nebudeme prezrádzať všetky detaily, aby sme nepokazili budúcim divákom zážitok. V apríli začínajú skúšať a koncom júna bude premiéra. „Museli sme sa prispôsobiť pánu režisérovi, je veľmi pracovne vyťažený,“ vysvetľuje herec. Iné projekty teraz musia chvíľu počkať, pretože skúšanie Korepetítora bude náročné. „Je tam veľa textu a sme len dvaja herci, takže budeme mať čo robiť. Dúfam, že na čítačkách sa text trochu zoškrtá,“ dúfa Peter.

Skvelé komédie, skvelí diváci
Marcin má k nitrianskemu divadlu mimoriadne dobrý vzťah, často tam chodieva ako divák: „Ich komédie milujem, sú na vysokej profesionálnej úrovni. Diváci sú zvyknutí tam chodiť, stále majú plno, je tam veľmi dobrá divadelná komunita.“ No a teraz si na doskách DAB prvý raz zahrá. S Evou Večerovou sa poznajú roky, stretli sa už aj pri spoločnej práci. „Bolo to v divadle Nová scéna v Bratislave, hrali sme spolu v muzikáli Jozef a jeho zázračný plášť, poznáme sa i z dabingu. Myslím si, že rola opernej speváčky je pre ňu ako ušitá.“

Pre komika zostáva prioritou moderovanie rôznych spoločenských akcií. Nedávno sme ho videli na akcii Športovec roka.
Na zranenie, ktoré ho vyradilo z tanečnej súťaže Let’s Dance, už zabudol, noha je dávno v poriadku. Počas plesovej sezóny si s tanečnou partnerkou Ivanou Surovcovou na niekoľkých plesoch aj zatancoval ako hosť, ale najmä ich moderoval. „Bolo to šialené, niekedy som mal aj dva plesy za víkend, chvalabohu, už sa to skončilo.“

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Spojte sa s nami