DNA

DNA

Premiéra14. 9. 2012
Dľžka1:30 hod.
Scéna Veľká sála
Derniéra17. 3. 2014
Počet repríz 21

napínavá detektívka – sociálna štúdia dnešných tínedžerov

Skupina tínedžerov urobí niečo zlé. Naozaj hrozné... Podľahnú panike a snažia sa celú záležitosť zatušovať. Ale keď zistia, že proces zahladzovania stôp ich vzájomne spája a prináša do ich narušených vzťahov nebývalú harmóniu, strácajú motiváciu napraviť stav vecí. 

Hra je o skupine tínedžerov, ktorí šikanujú jedného zo svojich kamarátov a následky ich správania sú tragické. Na ich konci stojí brutálny čin. Všetci sú z neho vydesení a ohromení.

Neodvážia sa zavolať pomoc alebo zalarmovať políciu. Nedokážu prevziať za svoje konanie zodpovednosť. Rozhodnú sa všetko zatajiť, čo má nečakane hrôzostrašné dôsledky. Vymyslia podlý plán, ktorý má zahladiť ich podiel na zločine. Navrhnú profil imaginárneho páchateľa a na niektorých miestach v lese zanechajú falošné odtlačky chodidiel a stopy DNA. Zločin  spojí celú partiu. Jej členovia sa delia o sužujúce tajomstvo. Vznikajú nové priateľstvá. Zúfalstvo z odhalenia sa meni na súdržnosť. Ako dokáže tragická udalosť zmeniť ľudí a ich vzájomné vzťahy?! Situácia sa však znova náhle mení a skupine hrozí nebezpečenstvo... Ich plán naberá nové obrátky.

Skupinové sprisahanie má katastrofálny dosah na nevinného človeka. Čo bolo kedysi nehodou, sa stáva plánovaným a krutým zločinom. Mladý divák si na konci predstavenia môže klásť otázky: Ako ďaleko som vo svojom správaní schopný zájsť, aby som zakryl pravdu? Bol by som aj ja schopný zničiť niečí život, len aby som zachránil svoj a ochránil tak svojich priateľov? Kde sa končí hra a nastupuje realita? Kedy je lož dôležitejšia ako pravda?

Divadelná hra DNA vznikla ako priama objednávka Národného divadla vo Veľkej Británii. A to v rámci jedného z najväčších svetových divadelných programov pre mládež CONNECTIONS (Vzťahy), v ktorom divadlo zadalo niekoľkým významným spisovateľom a dramatikom krajiny objednávku napísať hru pre mladých divákov. Hra DNA bola následne naštudovaná a vo svojej premiére hraná mladými ľuďmi vo veku od 13 do 19 rokov. Stala sa takou úspešnou, že okamžite po nej siahli ďalšie divadlá v Európe, kde ju už naštudovali profesionálne herecké súbory. Po svojom prvom uvedení v Národnom divadle v roku 2008 sa hra rýchlo stala „súčasnou klasikou“ pre mladé publikum a nedávno sa dostala do učebných osnov na anglických školách – v rámci prípravy na GCSE z angličtiny (niečo ako naša maturita) ju v Británii každoročne preberá 400 000 žiakov.

Nitrianska inscenácia – uvedená v celoslovenskej premiére – je tretím dielom širšie koncipovaného projektu TY KOKSO! – predstavení hovoriacich o problémoch a témach dnešných tínedžerov. Mladým jazykom, aktuálnou témou, neošúchaným divadelným jazykom. Prináša možnosť priamych stretnutí psychológa s mladými divákmi po jednotlivých predstaveniach.

Predstavenie vzniklo v spolupráci s British Council v Bratislave.

 

Autor

  • Dennis Kelly

Réžia

  • Svetozár Sprušanský

Preklad

  • Danica Haláková

Hudba

  • Peter Zagar

Scéna a kostýmy

  • Diana Strauszová

Estetický štandard

MIRO ZWIEFELHOFER 18. september 2012

Estetický štandard

Počas jedného večera uviedlo Divadlo Andreja Bagra v Nitre premiérovo tri texty britského dramatika Dennisa Kellyho. Hoci ďalšie reprízy týchto inscenácii sa budú uvádzať samostatne, Láska a peniazeDNA Siroty majú veľa spoločného. Okrem iného ponúkajú dobrý materiál na analýzu dramaturgie slovenských „kamenných“ divadiel mimo Bratislavy.

Dennis Kelly
Láska a peniaze
DNA
Siroty

recenzia

Súčasný britský dramatik Dennis Kelly patrí medzi dramatikov, ktorí sú produktom workshopov a vzdelávacích programov EÚ, podporujúcich vznik nových textov, čo sa v jeho tvorbe aj dosť jasne odzrkadľuje. Dramatik, ktorý dlhodobo spolupracuje aj s BBC, asi nikdy nebude písať drámy, ktorých sila by spočívala v naliehavosti a autenticite výpovede či formálnom novátorstve. Kellyho silnou stránkou je skôr remeselná zručnosť, ktorá reprezentuje skupinu týchto autorov. Počas jedného večera uviedlo nitrianske Divadlo Andreja Bagara hneď tri texty, všetky v réžii Svetozára Sprušanského, ktoré sa ďalej budú reprízovať samostatne. Láska a peniazeDNA aSiroty sú typ drámy, aká by mala predstavovať základ dramaturgie kamenných divadiel. Z týchto textov len ťažko vzniknú inscenácie, ktoré by ašpirovali na divadelné ocenenia či úspešné hosťovania na zahraničných festivaloch. Avšak nemožno poprieť, že DNA aLáska a peniaze predstavujú materiál, ktorý dotvára charakter divadiel vychádzajúcich z koncepcie meštianskeho divadla, teda divadla, ktoré je vzdelávacou inštitúciou a významne sa podieľa na spoločenskom živote v meste. 
          Prvou inscenáciou bola počas „noci premiér“ Láska a peniaze. V prvom výstupe divák vidí prototyp predstaviteľa strednej generácie zo strednej vrstvy. Zobudí sa, pripraví si raňajky, prostredníctvom mailovej komunikácie konverzuje s milenkou. V závere tohto výstupu sa však divák dozvedá, že David (Juraj Hrčka) je vrahom. Jeho manželka Jess (Eva Sakálová) sa neúspešne pokúsila o samovraždu. Avšak to, čo sa nepodarilo jej, dokonal David. Množstvo dlhov, ktoré jeho manželka trpiaca oniomániou (chorobným nakupovaním) za niekoľko rokov vytvorila, totiž redstavovalo hlavný problém ich manželstva. Prvé, čo Davidovi napadlo, keď ju videl predávkovanú, bolo, že je mŕtva a s ňou aj všetky dlhy. Tohto pocitu sa už nedokázal vzdať, preto dokonal to, čo Jess začala. Následne sa prostredníctvom retrospektívne radených výstupov postupne odkrýva celá história ich vzťahu, pričom východiskovým bodom na konci inscenácie je svadobná večera. Pravdepodobne posledný moment v ich životoch, keď bola láska dôležitejšia než hmotné zabezpečenie. Na pôdoryse základného príbehu manželského páru ponúka text svedectvo o dobe, v ktorej akúkoľvek ľudskú činnosť determinujú finančné možnosti. Cintorín nie je miestom, kde ľudská duša nájde pokoj, ale arénou, v ktorej prebieha permanentná súťaž o najväčší pomník. Pri hľadaní práce zase padajú aj posledné zvyšky dôstojnosti a pod. K dokonalosti chýba textu jediné. Autori ako Mayenburg či Widmer túto tému už spracovali dávno pred Kellym. Na to, aby sa Láska a peniaze stali generačnou výpoveďou, boli napísané neskoro. A to isté možno tvrdiť aj o nitrianskej inscenácii. Po vypuknutí dlhovej/hypotekárnej krízy sa nálada v Európe jednoducho posunula inam. Nič to však nemení na tom, že Láska a peniaze predstavuje v podmienkach slovenských divadiel veľmi slušný nadštandard. Temporytmicky presne vystavaná réžia Svetozára Sprušanského text interpretuje jazykom, ktorý by sa dal označiť za súčasný mainstream európskych kamenných divadiel. Mieša v sebe prvky realizmu z konca dvadsiateho storočia s racionálno-naratívnym vnímaním divadla, pričom hlavným nositeľom znaku je text a jeho interpretácia hercami. Práve herecké výkony sú nosnými prvkami inscenácie. Typovo dokonalé bolo obsadenie postavy Duncana Dušanom Lencim. Zo zdravotných dôvodov ho na premiére zastúpil Karol Čálik. Na predpremiére však Dušan Lenci zaujal tak, že považujem za dôležité spomenúť ho. Najmä výstup, v ktorom starý manažér Duncan sedí na pive s Debbie (Renáta Ryníkova), ktorá sa pod jeho vedením snaží naštartovať svoju kariéru, pôsobí takmer ako obrázok z Lynchových filmov. Obraz úchylného, no nie nepríjemného či agresívneho manažéra za zenitom s umelkyňou, ktorá ak sa presadí, tak jedine v pornopriemysle, balansuje na tenkom ľade. Je absolútne bizarný a zároveň nesmierne autentický. Žiaľ, postava Duncana bola pre Dušana Lenciho jeho posledná. Zomrel 30. septembra, vyše dva týždne po premiére. Renáta Ryníková nie prvý raz potvrdila, že komické postavy, ktoré charakterizuje hyperbola, jej sadnú. Či už ako jednoduché dievča s pochybnou umeleckou kariérou alebo ako Davidova expriateľka Val, ktorá síce pracuje na vysokom poste v telekomunikačnej firme, s intelektom to však príliš nepreháňa. Kellyho text neponúka veľa možností pre hereckú prácu s emóciou, preto treba v tomto ohľade oceniť najmä disciplínu a racionálne uchopenie postáv, ktoré je jasne vidieť najmä vo výkonoch Juraja Hrčku (David) a Evy Sakálovej (Jess).Láska a peniaze je presne ten typ inscenácie, ktorá by na jednej strane mala zaujať široké publikum, zároveň je však nositeľkou estetických kvalít. Predstavuje hodnotový a ideový štandard, ktorý by divadlá nemali podliezať. Z troch uvedených inscenácii je však najzaujímavejšia.           Druhým inscenovaným textom britského autora v DAB boloDNA. Inscenácia je primárne určená tínedžerom a bude sa pravdepodobne uvádzať najmä pre školy. Predstavuje tak ďalší podstatný element dramaturgie kamenných súborov. Kamenné divadlá by si mali budovať vzťah so širokou verejnosťou aj prostredníctvom nadväzovania vzťahu s dospievajúcim divákom a cibrením elementárneho umeleckého vkusu. Pre tento text platí v podstate to isté, čo v prípade hry Láska a peniaze. Moderná (hoci nie novátorská) štruktúra textu a autenticita dialógov sú jeho najväčšími kladmi. Tému generácie detí, pre ktoré je charakteristické extrémne násilie a odmietanie autorít, má síce Británia v dráme už niekoľko rokov vyriešenú, no v tomto prípade treba zohľadniť aj to, že primárnym cieľom inscenácie je vzdelávať. Šikanovanie, agresivita, stret jednotlivca a kolektívu sú jednoducho témy, ktoré bude divadlo reflektovať vždy, obzvlášť v inscenáciách zameraných na dospievajúceho diváka. Aj v tomto prípade pútajú najväčšiu pozornosť herecké výkony. Je to v podstate logický dôsledok toho, že DAB má dnes zo všetkých súborov najširší, najkompaktnejší a zároveň najviac disponovaný herecký súbor (Kamila Antalová a Andrea Sabová v inscenácii DNA hosťujú). V tomto prípade sa inscenačnému tímu podarilo vystavať javiskový tvar, v ktorom pôsobí herecký súbor mimoriadne súdržne. Dá sa tvrdiť, že diváka nezaujme desať kvalitných individualít, ale jeden kompaktný kolektív. Tento výsledok sa pravdepodobne podarilo dosiahnuť aj vďaka tomu, že väčšina hercov (Andrea Sabová, Kamila Antalová, Juraj Ďuriš, Martin Šalacha, Roman Poláčik, Marián Viskup, Daniel Ratimorský) patria k jednej generácii a na VŠMU študovali prakticky v rovnakom čase. Je však zaujímavé, že Alena Pajtinková, Martin Fratrič a Peter Oszlík, ktorí neboli súčasťou tohto kolektívu, doň zapadli bezchybne. Prvé dve inscenácie splnili úlohu textov tohto typu. Ponúkajú divákom estetický štandard. To sa, bohužiaľ, nedá povedať o inscenácii tretieho z textov Dennisa KellyhoSiroty. Na rovinu treba povedať, že to, čo zlyháva, je jednoznačne text samotný. Príbeh súrodencov Helen (Lenka Barilíková) a Liama (Jakub Rybárik), ktorých rodinné puto stmelil najmä fakt, že vyrastali bez rodičov, je profilovým príkladom toho, ako z textu možno jasne cítiť umelosť. Dej hry je v podstate jednoduchý. Helen večeria so svojím manželom Dannym (Marcel Ochránek), keď do ich bytu vstúpi zakrvavený Liam, ktorý tvrdí, že sa na ulici snažil pomôcť zranenému Rómovi. Postupne sa začína odkrývať skutočnosť, že Liam sa rozhodne nikomu pomôcť nesnažil. Práve on je tým, kto daného človeka zmlátil. Na pozadí tohto príbehu sa zároveň odkrývajú rany, ktoré si so sebou postavy nesú. Kým v prípade prvých dvoch uvedených Kellyho textov je ich racionálna výstavba skrytá, v prípade Sirôt je dramatikov kalkul očividný. Príbeh sa nesie v intímnej rovine (manželské problémy Helen a Dannyho), otvára aj celospoločenské témy (rasizmus), a to všetko v dialógoch, ktoré rešpektujú všetky možné príručky o tom, ako písať drámu. Vrcholom je záverečný dialóg Helen a Dannyho – Helen: Chcem to dieťa. Danny: Chceš to dieťa? Helen: Chcem to dieťa. Danny: Ale ja už ho nechcem. Možnosti textu rovnako limitujú aj hercov. Žiaden herec nedokáže zakryť, že dialógy sú písane pre dialógy a že aj človek s minimálnou diváckou skúsenosťou dokáže po piatich minútach vytušiť, ako sa celý príbeh skončí. Zaujme jedine stret sveta strednej vrstvy so sociálne nižšou populáciou, ktorá je jasne viditeľná vo výtvarnej zložke. Pri takom nevydarenom texte sa totiž divákova pozornosť logicky viaže na túto časť javiskového tvaru. Diane Strauszovej sa podarilo zachytiť základný konflikt presne. Na jednej strane je Danny, ktorý reprezentuje svet odtrhnutý od reality ulice. Na strane druhej Liam, predstavujúci drsný život nižších vrstiev. Helen je v tomto prípade spojivom. Spolu s bratom dobre pozná realitu tvrdého života, vďaka manželovi však zároveň spoznala aj pokojný život väčšiny obyvateľstva. Tento efekt sa deje vďaka prepojeniu kostýmov a scény. Výstižne to dokumentuje moment, keď si Liam vyzlečie svoje tričko zašpinené krvou a namiesto neho má na sebe staré tričko od Dannyho. V tomto momente cítiť, že Liamovo oblečenie je vyslovene cudzím elementom. Tak ako nie je byt Dannyho a Helen prirodzeným prostredím pre Liama, spomínané tričko zase pôsobí (zámerne) umelo na Liamovi. Bohužiaľ, na celej dvojhodinovej inscenácii zaujme len tento jediný moment. Kellyho text v tomto prípade začne totiž diváka nudiť takmer okamžite. Dá sa predpokladať, že celý projekt uvedenia troch textov Dennisa Kellyho je výsledkom iniciatívy bratislavského British Councilu. Ten oslovil nitrianske divadlo s ponukou v duchu reklamných akcií: Kúp dve, tretie dostaneš zadarmo! Napriek tomu možno tvrdiť, že v dvoch prípadoch sa z tejto iniciatívy podarilo pripraviť inscenácie, za ktoré by sa nemuselo hanbiť žiadne repertoárové divadlo. Predstavujú totiž časť dramaturgie, ktorá by mala oslovovať široké spektrum divákov a zároveň niesť značné estetické kvality. Z dlhodobého hľadiska však bude dôležité to, či DAB ponúkne v tejto sezóne aj niečo, čo bude predstavovať progresívnejšiu líniu dramaturgie. Láska a peniaze totiž spolu s DNA predstavujú slušný základ pre zaujímavú sezónu. Rozhodne by však nemali byť jej stropom.


Dennis Kelly: Láska a peniaze

preklad A. Ruppeldtová 
réžia S. Sprušanský
scéna a kostýmy D. Strauszová 
hrajú J. Hrčka, R. Ryníková, D. Kuffelová, J. Greššo, R. Ryníková, D. Lenci, 
E. Sakálová a. h.

Dennis Kelly: DNA

preklad D. Haláková 
réžia S. Sprušanský 
hudobná spolupráca P. Zagar 
scéna a kostýmy D. Strauszová
hrajú J. Ďuriš, A. Pajtinková, M. Fratrič, P. Oszlík/M. Šalacha, R. Poláčik, 
A. Sabová a.h., M. Viskup, D. Ratimorský, K. Antalová a. h., M. Šalacha / P. Oszlík

Dennis Kelly: Siroty

preklad D. Silbiger-Sliuková 
réžia S. Sprušanský
scéna a kostýmy D. Srauszová 
hrajú L. Barilíková, M. Ochránek, J. Rybárik

premiéra 14. september 2012,

Večierok pre divadelných fajnšmekrov

Oleg Dlouhý 18. september 2012

Divadelný večierok pre fajnšmekrov, týmito slovami privítal v piatok umelecký šéf a režisér Svetozár Sprušanský návštevníkov trojpremiéry hier anglického dramatika Dennisa Kellyho Láska a peniaze, DNA a Siroty. A ešte vyslovil želanie, aby sa o tomto experimente ani nepísalo.

Nuž, opak je pravda. Piatkový divadelný maratón, ktorý sa začal krátko po 17. hodine a skončil sa nedlho pred polnocou, je v praxi našich prispaných repertoárových divadiel hodenou rukavicou zápecníckemu staromilstvu. Iným dôvodom na reflexiu je samotný dramaturgický výber. A pridáva sa aj tretí dôvod – disproporcia medzi uvzatou túžbou importovať cudzie vzory a výdržou nášho tradičného herectva.

Informácie charakterizujú Dennisa Kellyho ako v súčasnosti úspešného divadelného a televízneho dramatika. Jeho úspech asi tkvie v schopnosti prinášať na javisko vysokofrekventované témy, ako sú láska versus stereotyp, zodpovednosť, naplnené a nenaplnené túžby a pod. Isto, v duchovne vyprázdnenej spoločnosti, valcovanej podporovaním materiálnej spotreby, unifikáciou akýchkoľvek hodnôt takéto témy majú silu pohára sviežej vody pre pútnika. No jedno je téma a druhé je divadlo. To súčasné už dlhšie spochybňuje jeden zo základných atribútov divadla – konflikt, teda otvorený súboj dvoch rozličných stanovísk, ktorý sa odohráva pred očami diváka, a je prostriedkom, cez ktorý sa divák zžíva s hrdinami, aby nakoniec mohol prežiť katarziu. Dnes akoby stačilo o „súboji“ myšlienok iba referovať. A to je prípad aj Dennisa Kellyho.

V hre Láska a peniaze hrdinovia diskutujú o rôznych podobách vzťahu muža a ženy, nevnímajúc ani jeho až patologické podoby, aby v závere hry hrdinka Jess v dlhom monológu za svadobným stolom predniesla prednášku na obranu čistej lásky. V hre DNA diskutuje skupinka mladých ľudí, manipulovaná jedným z nich, fyzickú likvidáciu jedného z nich. V dráme Siroty rozoberá otázku hraníc, ktoré oddeľujú tzv. slušného človeka od najhrubšieho násilia. Táto hra je asi najsilnejšia, pretože konflikty sa odohrávajú častejšie na javisku ako „za scénou“. Všetky tri texty však prinášajú ešte jeden problém, autor sa nerozpakuje použiť namiesto vyhrotených konfliktov banálne škriepky či sentimentálne výlevy. Žeby preto, aby dodal textom pocit autenticity?

V krajinách zrodu tejto „technológie“ má takáto nedramatická dráma svoje sociokultúrne súvislosti. Ale k nám sa takáto dráma prináša viac-menej mechanicky. Na divadelnú diskusiu sme si nezvykli ani ako diváci, ani ako tvorcovia. Ešte stále v nás máta viac emócií ako chladného rozumovania. No divadelné dišputy na psychologickú drobnokresbu či na emocionálnu empatiu rezignovali. Aj preto, že dnešný svet je jedným veľkým kolotočom stále nových a nových podnetov a informácií. A obyčajný človek ich dokáže ledva zaregistrovať, na prežitie, zažitie, premyslenie mu už nezostáva čas, pretože musí reagovať na nový podnet.

Skrátka Kellyho hry sú z iného kultúrneho kontextu a v tom našom sa udomácňujú oveľa ťažšie. Potvrdili to i nitrianske inscenácie. Herci vo všetkých troch jednoaktovkách uverili režisérovi, že autorove témy sú závažné. Plne sa im oddali, stotožnili sa so svojimi hrdinami a zrazu poľudštili papierom šuchotajúce figúrky originálov. To platí rovnako o Jurajovi Hrčkovi (David) a Eve Sakálovej (Jess) v hre Láska a peniaze, ako o celom ansámbli hry DNA, na čele s Alenou Pajtinkovou i o trojici protagonistov textu Siroty, Lenke Barilíkovej, Marcelovi Ochránkovi a Jakubovi Rybárikovi. Osobitnú pozornosť si zaslúžil Karol Čálik, ktorý dokázal do inscenácie zmysluplne zapadnúť za jediný deň, keď zaskočil za indisponovaného kolegu. Klobúk dolu pred pohotovosťou celého kolektívu!

Dennisa Kellyho preložili tri prekladateľky, Alexandra Ruppeldtová, Danica Haláková a Dana Silbiger-Sliuková. Pozoruhodným spôsobom udržali drsné repliky v hraniciach kultivovanosti a vyhli sa lákavým vulgarizmom. I takáto drobnosť prispela ku kultivovanému výsledku. Režisér Svetozár Sprušanský pripravil každú z inscenácií v osobitnom duchu, dbal na precíznosť hereckých kreácií, so scénografkou Dianou Strauszovou vytvorili tri plnohodnotné javiskové tvary.

Trojicu hier Dennisa Kellyho z prevádzkových dôvodov nebude môcť prevádzkové divadlo hrať v jeden deň. A to je dobre, divák si bude môcť aj z diskusnej drámy zažiť najmä vďaka hercom svoje.

Hodnotenie Pravdy: 3 hviezdičky z 5

Dennis Kelly: Láska a peniaze, DNA, Siroty / réžia: Svetozár Sprušanský / preklad: Alexandra Ruppeldtová, Danica Haláková, Dana Silbiger-Sliuková / scéna: Diana Strauszová / hudobná spolupráca Peter Zagar (DNA), výber hudby (Láska a peniaze) / hrajú: Juraj Hrčka, Eva Sakálová, Daniela Kuffelová, Ján Greššo, Renáta Ryníková, Karol Čálik, Juraj Ďuriš, Alena Pajtinková, Martin Fratrič, Peter Oszlík, Roman Poláčik, Andrea Sabová, Marián Viskup, Daniel Ratimorský, Kamila Antalová, Martin Šalacha, Lenka Barilíková, Marcel Ochránek, Jakub Rybárik a Matej Poliak / premiéra 14. septembra v Divadle Andreja Bagara Nitra

O dvoch stránkach ľudskej osobnosti

Marta Žilková 18. september 2012

Recenzie  sú žáner, kde autor by mal hodnotiť zhliadnuté, počuté a inak prijaté dielo s odstupom a nadhľadom bez zapájania vlastných emócií. Tentokrát urobím výnimku, lebo v krátkom čase – v priebehu dvoch dní – mohli kultúry chtiví diváci v Nitre zažiť katarziu dvojakého pôvodu. V nedeľu koncert poľskej organovej hudby v obnovenej a vysvietenej hradnej katedrále, kde zneli ušľachtilé a emóciami nabité skladby Wincenta z Kielczy, Michala Ogińskieho, F. Chopina, ale aj súčasného autora žijúceho striedavo v Nitre a Viedni Mariana Olszewského. Hudba svedčiaca o dobre, ušľachtilosti i pokore človeka. Hneď nato v pondelok v Divadle Andreja Bagara boli v repríze uvedené dve hry súčasného anglického autora  Dennisa Kellyho, hraného na celom svete a zaradeného do povinného čítania pre teenagerov v Anglicku. Boli to dve hry z troch, ktoré boli v piatok v deň premiéry predstavené naraz. Divák tak strávil v divadle viac ako šesť hodín. Tento ojedinelý čin bol zároveň celoslovenskou premiérou vyhľadávaného autora.

A teraz sa vrátim k zdôvodneniu, prečo som obišla premiéru. Bola som totiž zvedavá, ako zareaguje slovenská mládež na zložité a náročné dramatické dielo. Hru DNA napísal D. Kelly do súťaže hier určených pre mládež a vyhral s ňou prvé miesto. Sám priznáva, že nechcel písať – tak ako väčšina autorov  – „o dídžejoch, esemeskovaní a Facebooku, pretože to je to, o čom si niektorí autori myslia, že to mladých baví. Nie, on nechcel vymýšľať, on sa chcel držať reálneho zážitku, a tak vznikol kompozične náročný príbeh party teenegerov, ktorým sa náhodou (a bola to náhoda? kladie si otázku pozorný divák) podarí zabiť jedného spomedzi seba a zatajiť tento fakt pred svetom. Keď sa však ukáže, že dotyčný žije, zabijú ho druhýkrát. Dôsledky tohto činu si každý člen party odnáša do života v istej podobe (šialenstvo, úteky, výčitky svedomia, nepokoj atď.), čím autor nastolil stále živú opozíciu – zločin a trest v novej súčasnej podobe. V tejto hre, ako aj v nasledujúcej pod názvom Siroty, určenej mladým dvojiciam začínajúcim rodinné spolužitie, autor odkrýva tie najhoršie stránky ľudskej osobnosti, ktoré sa človek snaží ukrývať a pribrzďovať celý život. Kým predtým takýmito brzdami boli religiózne zásady, výchova a odsudzujúci vzťah spoločnosti, v súčasnosti sa odkrývajú v celej svojej nahote, čo je prípad naoko slušného mladého otca rodiny Dannyho v hre Siroty. Divák si môže položiť otázku, čo predstavuje väčšie zlo – otvorené zabijactvo Dannyho švagra Liama alebo pokrytectvo na začiatku hry solídne pôsobiacej manželskej dvojice. Autor obe hry komponuje na princípe antických drám, kde vražda musí byť zdôvodnená, prežitá, preto jej proces prípravy tvorí zložitý psychologický príbeh, kde postavy uvažujú o svojom konaní, aj o jeho vplyve na prostredie, v ktorom žijú. Zrazu má divák pred sebou zrkadlo morálky dnešnej doby, kde sa môže uvidieť aj sám.

Že aj zložitá a náročná hra môže upútať mladého diváka, potvrdilo miestami až hrobové ticho pri sledovaní hry DNA. A nasledujúca beseda s režisérom hry a psychológom odkryla mnohé skryté neduhy, ktoré panujú v našich školách a o ktorých mládež otvorene diskutovala. Ukázalo sa, že návštevou divadla sa nekončí život hier Dennisa Kellyho. Študenti aj učitelia si niesli domov nielen vnútorný zážitok, ale aj bulletin, ktorý im ponúka témy na debaty, vyvolané zhliadnutým divadelným predstavením. Veď otázky, čo je to partia, šikana, tyrania, zodpovednosť, násilie či vina, sú stále živé a aktuálne.

S nápadom realizovať tri hry od jedného autora prišiel dramaturg DAB-u Svetozár Sprušanský, ktorý – podľa jeho slov – chcel dosiahnuť, aby diváci odchádzali z divadla nielen spokojní, ale aby premýšľali o tom, čo videli. K tomu prispela starostlivá až úzkostlivo pripravená réžia už spomenutého S. Sprušanského, ktorá z hereckého potenciálu divadla vytiahla maximum a nič nenechala na náhodu. Ani kostýmy či úpravu javiska. V hre DNA kôlňa a v Sirotách až oslnivo biela farba zariadenia obývačky s tapetou pripomínajúcou mreže motivovali diváka k ďalším úvahám.

Ale vráťme sa k spomenutým dvom katarziám. V prvom prípade vyvolaných krásou a dobrom a v druhej zlom a krutosťou. Dve stránky ľudskej osobnosti pripomenuté umením a nesúce posolstvo, také potrebné v dnešnej pohnutej dobe. A to dokáže iba skutočné umenie!

Kellyovský maratón je zrkadlom súčasnej doby

Jana Černáková 15. september 2012

Podľa režiséra Svetozára Sprušanského sú tri nové predstavenia Dennisa Kellyho variáciou na tému zločin na trest.

NITRARozsahom aj dramaturgiou ojedinelým projektom trojpremiéry uviedlo v piatok Divadlo Andreja Bagara svoju 63. sezónu. Spoločnými menovateľmi inscenácií Láska a peniaze, DNA a Siroty sú ich autor Dennis Kelly, režisér Svetozár Sprušanský, výsostne aktuálne témy a prekvapujúce poity. Problémy šikanovia, finančnej, citovej a morálnej krízy, neznášanlivosti a xenofóbie sú verným zrkadlom dnešnej doby.

Ako povedal režisér všetkých troch predstavení Svetozár Sprušanský, „kellyovský maratón“ si vychutnali najmä divadelní fajnšmekri, ktorí prostredníctvom autorského rukopisu využili možnosť porovnávania tém a súvislostí.

Keď vládnu peniaze

Premiérový večer odštartoval v štúdiu hrou Láska a peniaze. Bizarný sled obrazov mladých manželov presvedčivo zachytáva svet strednej generácie. Davidov učiteľský plat nestačí pokryť nároky, ktoré svojou nákupnou horúčkou stupňuje manželka Jess. Z pasce dlhov nevidno východisko. No raz David nájde svoju ženu v bezvedomí a riešenie sa akosi ponúkne samo... V cynicky humornej hre sa svojich úloh skvelo zhostili Daniela Kuffelová, Ján Greššo, Renáta Ryníková, Juraj Hrčka, Dušan Lenci a Eva Sakálová.

Krutosť medzi tínedžermi

S druhou hrou DNA sa diváci presunuli do veľkej sály DAB. Detektívne napínavá hra ich vtiahla medzi skupinu stredoškolákov. V krutom príbehu sa dozvedeli, ako členovia  „lepšej“ partie nútili spolužiaka jesť listy zo stromov,  kradnúť fľaše alkoholu, pálili na ňom cigarety...

Až jeden ich „nevinný výmysel“ napokon vyústil do tragédie, ktorá ich naozaj vydesí. Iniciatívy sa chopia najotrlejší zo skupiny - rozhodnú sa narafičiť falošné dôkazy, „cudzou“ DNA zmiasť vyšetrovanie a odvrátiť pozornosť od seba.  Zúfalstvo z odhalenia ich paradoxne urobí súdržnejšími než boli predtým. To však netušia, ako ďaleko vo svojej krutosti budú musieť ešte zájsť, aby pre svet zostali „nevinnými“... V príbehu, z ktorého neraz prebehol mráz po chrbte, podala naozaj výborné výkony najmladšia generácia DAB - Alena Pajtinková, Peter Oszlík, Roman Poláčik, Juraj Ďuriš, Martin Fratrič, Martin Šalacha, Marián Viskup, Daniel Ratimorský, Kamila Antalová a Andrea Sabová.

Faloš pravdu neumlčí

Dlhý divadelný večer v DAB ukončila hra Siroty.  „Urban triler“ rozpráva príbeh o dávnom tajomstve dvoch súrodencov, príbeh jednej zdanlivo usporiadanej rodiny. Uprostred romantickej večere manželom bývajúcich na predmestí Londýna vtrhne do bytu zakrvavený muž... Čo sa stalo vonku, pred dvermi ich bytu?

Nasledujúce udalosti odhalia minulosť hrdinov, ktorej nemôžu nijako ujsť. Rodinné traumy ich prenasledujú po celý život. Falošná láska a pretvárka medzi najbližšími pravdu neumlčí. V hre divákov zaujali skvelé výkony trojice Lenka Barilíková, Marcel Ochránek a Jakub Rybárik.

Nová hra do cyklu Ty kokso!

Všetky tri predstavenia sú aktuálnou variáciou na tému zločin na trest, ktorý nasleduje. Každá z týchto hier túto tému rieši v inej podobe a iným spôsobom,“ vysvetľuje Svetozár Sprušanský.

 „Láska a peniaze sa sústreďuje na človeka v osídlach finančnej a citovej krízy. Hra Siroty s dôrazom na hereckých výkonoch ponúka príbeh so základmi trileru – divákov drží v napätí do poslednej vety. Trochu detektívna inscenácia DNA naznačuje, do akej miery najmladšia generácia pociťuje vinu za to, keď vykoná niečo zlé alebo dokonca prestúpi hranice zákona. Kedy ešte možno chrániť záujmy partie a kedy treba vystúpiť z davu a prevziať zodpovednosť za svoje činy.“

Hra DNA podľa Sprušanského iste zaujme mladé publikum nielen témou, ale aj rozkrývaním charakterov postáv. Hra sa po predstaveniach Lavv a Dark Play zaraďuje do cyklu hier Ty kokso!, určených tínedžerom.

„Verím, že mladí ľudia sa po dopoludňajších predstaveniach budú v debatách s odborníkmi o týchto problémoch rozprávať,“ pokračuje Sprušanský. „Prvé predstavenie cyklu – humorne ladené Lavv – nás svojou úspešnosťou prekvapilo. Dodnes je na repertoári a je stále divácky atraktívne. Počas školského roka sa pre veľký záujem viackrát presunulo zo štúdia do veľkej sály. Dark Play už divadelne náročnejšie tlmočí svet a problémy tínedžerov.“

Všetci proti jednému, jeden nad všetkými...

Katarína Cvečková 14. september 2012

preklad: Danica Haláková
hudobná spolupráca: Peter Zagar
scéna a kostýmy: Diana Strauszová
réžia: Svetozár Sprušanský

Osoby a obsadenie:

Phil: Juraj Ďuriš
Lea: Alena Pajtinková
John: Martin Fratrič
Danny: Peter Oszlík/Martin Šalacha
Mark: Roman Poláčik
Jan: Andrea Sabová a.h.
Brian: Marián Viskup
Richard: Daniel Ratimorský
Cathy: Kamila Antalová a.h.
Adam: Peter Oszlík/Martin Šalacha

Premiéra: 14. september 2012 vo Veľkej sále DAB Nitra

Anglický dramatik Dennis Kelly píše súčasným jazykom o aktuálnych témach a problémoch dnešného človeka i celej spoločnosti. Jeho hry boli preložené do niekoľkých jazykov a inscenujú sa po celom svete. Jednou z jeho najúspešnejších a najinscenovanejších je DNA, ktorú napísal pre Národné divadlo vo Veľkej Británii v rámci celonárodného divadelného programu Connections 2007. Hra rozoberajúca témy a problémy súčasného spôsobu života tínedžerov sa stala nielen obľúbenou po celej Európe, ale postupne sa dostala aj do osnov anglických stredných škôl. Divadlo Andreja Bagara v Nitre sa prostredníctvom projektu TY KOKSO! zameriava práve na inscenácie otvárajúce témy o mladých a pre mladých. V rámci tejto dramaturgickej línie, v ktorej vznikli aj divácky úspešné inscenácie LAVV a DARK PLAY, je teda práve Kellyho hra vhodným inscenačným materiálom. Šéfdramaturg a režisér Svetozár Sprušanský uviedol DNA v slovenskej premiére spolu s ďalšími dvoma Kellyho textami:Siroty Láska a peniaze. Táto slovenská trojpremiéra len dokazuje tendencie a ambície dramaturgie Divadla Andreja Bagara priblížiť sa európskym divadelným scénam, ako aj osloviť súčasného slovenského diváka.

Ústrednou témou DNA je šikanovanie v zmysle fyzickom i psychickom, všeobecne narastajúce násilnícke sklony a naopak znižujúca sa schopnosť empatie mladých ľudí. Druhou veľmi čitateľnou a podstatnou líniou textu i inscenácie sa stáva otázka jednotlivec vs. kolektív, prostredníctvom ktorej je predostretý nielen devastujúci vplyv skupiny na identitu jednotlivca, ale aj téma kolektívnej viny/neviny, zodpovednosti/nezodpovednosti za vlastné činy a rozhodnutia. V rámci inscenačného projektu TY KOKSO! nitrianske divadlo ponúka po každom predstavení aj stretnutie a diskusiu s psychológom na témy: partia, tyrania, zodpovednosť, násilie, vina.

Základný konflikt je pomenovaný už na začiatku – partia mladých ľudí šikanuje svojho spolužiaka Adama, pričom sa stane nehoda a on spadne do hlbokej jamy. Skupina tínedžerov ho považuje za mŕtveho a vyhľadá spolužiaka Phila („ten, ktorému to najviac páli“), ktorý vymyslí plán, ako sa zo situácie dostať. Majú vytvoriť falošné stopy a falošného páchateľa – muža v stredných rokoch v poštárskej uniforme s pokazenými zubami. Problém nastane, keď polícia nájde muža, ktorý presne zodpovedá ich popisu a zhoduje sa aj jeho DNA so vzorkou z Adamovho svetra. Vzniká tak druhá morálna otázka, ktorú partia znova „zmetie pod stôl“ a nechá nevinného človeka trpieť za ich činy. Ďalší problém prichádza s objavením Adama, ktorý v skutočnosti nezomrel, len sa skrýval v lese – keby sa však teraz objavil medzi ľuďmi, ostatní by z toho vyšli ako vinníci a klamári, preto Phil rozhodne, že ho naozaj zabijú. Určitá (ne)logika príbehu a reakcií postáv robí Kellyho text až jemne absurdným. Mnohé z postáv pôsobia plasticky, na druhej strane však jednoznačnosť charakterov a neprirodzenosť emocionálnych reakcií postáv môže symbolizovať aj šablónu kolektívu, v ktorom sa jednotlivec podriaďuje väčšine, resp. jednotlivec rozhodne za väčšinu, ktorá sa mu podriadi. Tak ako sú rovnaké ich kostýmy – školské uniformy, tak sú si podobné i všetky postavy, ktoré sa však vďaka hereckému podaniu odlišujú aspoň v detailoch motivácií a správania.

Téma kolektívu i jeho hierarchia teda hrá v inscenácii dôležitú úlohu. Nielen slobodná vôľa, ale aj emócie a svedomie postáv sú potlačené v prospech udržania pohody a šťastného mikrosveta v partii. Tak, ako sa jednotlivec podriaďuje skupine, herectvo je podriadené konkrétnemu inscenačnému tvaru DNA a jeho idey. Napriek mierne nejasným motiváciám a nedostatočnému priestoru pre vývoj charakterov i pre budovanie vzájomných vzťahov (čo sčasti vyplýva už z Kellyho textu) sa väčšine hercov darí vystavať ako-takú postavu a aspoň načrtnúť minimálne zmeny vo vývoji jej charakteru. Aj keď sú skôr vzájomné vzťahy len načrtnuté a ďalej sa nerozvíjajú, herci na seba reagujú a určité napätie na scéne vytvárajú spoločne. V tomto prípade aj samotná sila hereckej výpovede stojí na zohratom hereckom súbore – teda kolektíve.

Juraj Ďuriš buduje drobnokresbu postavy Phila, a to najmä cez striedme, ale zreteľné výrazové prostriedky – jeho mimika je takmer bez zmeny (neprítomne hľadiaci) a pohyby sú úsporné, čo má podiel na tom, že z jeho postavy skutočne cítiť až neľudský chlad. Jediné situácie, v ktorých sa Phil prejaví, sú práve tie krízové – vtedy Ďuriš zaujme silným hlasom a až mrazivo pokojným a cieľavedomým prejavom. Popri vymýšľaní chladnokrvného plánu zahladenia stôp pokojne popíja kolu a v istých momentoch badať na jeho tvári až zvrhlý pohľad s jemným úškľabkom. Napriek tomu, že spočiatku pôsobí ako najpasívnejšia postava, napokon je to práve on, kto o všetkom rozhoduje. Z čudáckeho samotára sa stáva vodca skupiny, ktorého všetci bezmyšlienkovite poslúchajú. Ďurišov Phil celý čas zostáva rovnako chladný, bez akejkoľvek emocionálnej reakcie na situácie a gradujúci problém. Bez mihnutia oka vymyslí brutálny plán a napokon aj rozhodne o smrti znovunájdeného Adama – a to všetko pre dobro partie (Phil: „Čo je dôležitejšie, on alebo partia?“ „... konečne sú všetci šťastní“). Phil teda robí všetky rozhodnutia kvôli zachovaniu harmónie v skupine a z presvedčenia, že koná práve to najlepšie. Napokon to vyplýva aj z jeho repliky: „keď sa rúbe les, triesky lietajú“ – každé vyššie dobro si vyžaduje svoje obete a v tomto prípade sa kolektívnou obeťou stáva Adam. V postave Phila sa navyše odzrkadľuje aj neschopnosť mladých nadviazať akýkoľvek citový vzťah. Ďuriš ako Phil takmer nikdy nereaguje na Leu (Alena Pajtinková), neodpovedá, mlčí, len dookola je – akoby jedlo bolo náhradou za jeho absenciu citov, za neschopnosť prejaviť i prijať akúkoľvek náklonnosť. Lea sa vedľa neho demonštratívne škrtí kravatou a on strnulo otvára balíček s čipsami. Lea mu rozpráva o svojej najšťastnejšej chvíli v živote, ktorú prežila práve s ním, a Ďuriš mlčky prežúva cukríky. Napokon však jediná situácia, ktorá s ním pohne, je práve definitívny odchod Ley.

Alena Pajtinková dostala prostredníctvom Ley v inscenácii najväčší priestor. Jej postava je jedinou, resp. najjednoznačnejšou nositeľkou istých morálnych zásad a zdravého úsudku a zároveň apelom na svedomie a pocit zodpovednosti ostatných. Pajtinková sa snaží pracovať s dvomi polohami – rázna a racionálna (ktorá sa odhaľuje najmä počas návratu Adama, keď treba situáciu riešiť) a zároveň citlivá a emocionálna (najmä počas scén s Philom). Popri všetkých udalostiach sa Lea stále snaží nadviazať vzťah s Philom, a to aj napriek tomu, že on ju pasívne odmieta. Napokon nezvládne neustále ticho, pokrytectvo, pretvárku a pocit viny a odchádza. Pajtinková disponuje širokým hlasovým rozsahom, ktorý dokáže vhodne využiť. Darí sa jej klásť dôraz prostredníctvom práce s intonáciou, ale pričom nie je zbytočne ukričaná. Zároveň herečka buduje určitý charakter svojej postavy a nezostáva len pri plošnom stvárnení a šablóne tínedžerky.

Hosťujúca herečka (študentka piateho ročníka Katedry herectva VŠMU) Kamila Antalová predstavila Cathy ako drsnú až bezcitnú pubertiačku, pri čom však prechádzala jemnými zmenami odtienkov charakteru, či skôr typu postavy. Zo začiatku to bola pre Cathy celé len jedna veľká sranda („Aspoň je trocha vzrúšo!“), z ktorej chcela vyťažiť maximum (účinkovanie v televíznej reportáži o zmiznutí Adama). Keď ale v závere požiada Phil Cathy, aby „to“ spravila (spolu s Brianom udusila Adama igelitovou taškou), na jej mimike badať nervozitu. Aj jej neustále pitie alkoholu spočiatku pôsobí ako prvoplánový prostriedok na vykreslenie charakterovej črty postavy „nad vecou“, ale v záverečnej scéne Cathy pije evidentne preto, aby zvládla nápor situácie. Kamila Antalová si navyše vytvorila prostredníctvom Cathy určitú polohu, ktorá sa približovala správaniu tínedžerov bez toho, aby skĺzala do hyperbolizovaného afektu.

Andrea Sabová v úlohe Jan striedala polohu, kedy je „nad vecou“ a kedy si začína uvedomovať rozmery a dosahy situácie (prechody bezprostredného smiechu do hysterického). Neskôr sa však Sabovej jediným výrazovým prostriedkom stáva nervózne žuvanie žuvačky. Rovnako plasticky pôsobí postava Marka v podaní Romana Poláčika. Dvojica Jan a Mark vyzerá ako prvotný vinník celej situácie, postupne sa však títo dvaja iba „vezú“ a plnia Philove rozhodnutia a úlohy. Poláčikov Mark je na prvý pohľad výbušný, v princípe však nevie ako ďalej, nevie, čo so sebou, ani s celou situáciou. So zväčšujúcim sa napätím evidentne stráca nervy. Poláčik sa snaží pracovať s tónom hlasu (je v ňom miestami cítiť stúpajúcu nervozitu až zúfalstvo) i s vonkajšími prejavmi agresie (búšenie do stien a vyvolávanie bitky).

John (Martin Fratrič) je na samom začiatku lídrom partie, s prichádzajúcim problémom však stráca toto postavenie i pevnú pôdu pod nohami. Herec sa vďaka svojej fyzickej výške i dôrazom v intonácii (až ofenzívnym krikom) stavia do autentickej polohy agresívneho vodcu skupiny, ktorý musí mať všetko pod kontrolou a všetkých na svojej strane. Richard Daniela Ratimorského sa javí ako takmer jediný racionálne zmýšľajúci, napokon je však i on sám pod tlakom skupinového vedomia. A napriek tomu, že nesúhlasí so všetkým a tuší následky, podriadi sa Philovi. Charakter postavy Richarda pôsobí už v texte príliš plošne a v inscenácii to nie je inak, zrejme aj preto je Ratimorský na javisku najmenej výrazný. Postavu Briana (Marián Viskup) už od začiatku ovláda najmä pocit strachu (evidentný aj cez plač už v úvodnej scéne) prechádzajúci až do zúfalstva, čo ho napokon spolu s pocitom viny doženie až k šialenstvu. Marián Viskup plynule a autenticky prechádza spomínanými štádiami, už od začiatku je na pokraji psychického zrútenia. Viskup sa vyhýba akejkoľvek grotesknej polohe a postavu Briana buduje prostredníctvom psychologického herectva, čím pôsobí autenticky a dotvára dramatickosť situácie.

V postavách Dannyho a Adama alternujú Peter Oszlík a Martin Šalacha. Obidvaja herci disponujú podobným hereckým prejavom, v tomto prípade však „víťazia“ skúsenosti. Danny je prototyp postavy „bifľoša“, ktorý má svoj cieľ (študovať zubné lekárstvo) a do ničoho sa nechce zapliesť. Navyše je zbabelec a každá situácia ho vyvedie z miery, čo je demonštrované nielen cez jeho neustále zúfalé nariekanie, ale aj neprestajným, až obsesívnym utieraním rúk a žmolením vreckovky (v podaní oboch hercov). Práve pocit strachu núti Dannyho konať v prospech skupiny (najskôr strach z Johna, neskôr strach z následkov situácie). Oszlík i Šalacha vytvárajú v postave Dannyho polohu na hranici grotesky, čím nadľahčujú ťaživú atmosféru celej inscenácie. Oszlík disponuje správnou mierou odstupu a nadhľadom nad postavou. Vďaka práci s mimikou (zvraštené čelo a skrčený nos), i nervóznym trhaným pohybom a infantilnému tónu hlasu pôsobí ako groteskný strachopud a ťuťmák. Šalachovým najzreteľnejším výrazovým prostriedkom sa stáva nervózne pobiehanie hore dolu po javisku a časté zmeny intonácie a tónu hlasu (až do piskľavých výšok či detského mraučania). Postava Adama, ktorý sa objavuje v záverečných scénach inscenácie, je výrazná už v samotnom autentickom líčení a maskovaní (celý je špinavý a krvavý, má opuchnutú tvár a špinavú roztrhanú košeľu). Obaja herci (Oszlík i Šalacha) pracovali práve s polohou istej nepríčetnosti postavy, a to autenticky – na rozdiel od groteskne podaného Dannyho. Obaja rozprávajú pomaly, opatrne – akoby ich každé slovo bolelo.

Kostýmy všetkých hercov tvorí takmer identická školská uniforma – čo symbolizuje nielen vekové ohraničenie postáv, ale i ideu kolektívu udávajúcu tón celej inscenácii.Prostredníctvom účesov a líčenia navyše dostali herci štylizovaný tínedžerský vzhľad. Scénografia je jednoduchá (tri steny a podlaha z drevených dosák, drevené palety, suché lístie a niekoľko prázdnych sklenených fliaš od alkoholu) – predstavuje šopu v lese, v ktorej sa partia stretáva, a zároveň aj miesto, kde trávia čas Lea s Philom. Nedokončený okraj podlahy (na okraji javiska trčia drevené dosky) asociuje napätie a neustálu hrozbu nad postavami, ktoré do situácie stále viac padajú; ako aj samotnú tmavú dieru, do ktorej reálne spadol Adam. Svetelný dizajn v inscenácii má skôr ilustratívny a atmosférotvorný charakter. Práca s ním je zrejmá najmä v častiach so zborom, keď je celé javisko v prítmí a skupina hercov je osvetľovaná len mierne z oboch strán, čo pôsobí jemne transcendentálne. Atmosféru ponurého lesa a životnej skepsy dotvára aj stlmené svetlo pri výstupoch Ley a Phila.

Režisér Svetozár Sprušanský vložil do inscenácie aj scény zboru, keď herci v určitom rytme deklamujú báseň od nemeckého básnika R. M. Rilkeho, pričom tieto scény majú v inscenácii niekoľko funkcií a odkazov. Na prvý pohľad pôsobí skupina hercov v rovnošatách ako skutočný školský zbor, v druhom rade ale predstavuje aj partiu – skupinu všetkých postáv, ktoré sú do situácie namočené. Keby sme zbor prirovnali ku zboru v antickej tragédii, môžeme mu pripísať aj symbol svedomia skupiny, symbol kolektívnej (ne)viny – najmä cez deklamáciu Rilkeho veršov. Báseň opisuje situáciu, v ktorej sa postavy nachádzajú – prichádzajúcu noc v opustenom lese, čo je metafora blížiacej sa tragédie (kráka havran ponad lesy), i vnútorný svet postavy pripomínajúcej Adama (málo snov mal v svojom žití) – čo pôsobí apelatívne na svedomie všetkých zúčastnených (idú lesom tiene detí). Vďaka zboru je zrejmá aj istá cyklická štruktúra inscenácie, ktorú ponúka už samotný text a režisér ju takto ešte väčšmi zhmotnil. Striedajú sa scény zboru – prostredníctvom ktorého sa naznačí vznikajúci problém či zmena situácie – so scénami Phila a Ley, kde sú načrtnuté morálne otázky a otázky svedomia, ako i téma odcudzenosti, neschopnosti mladých nadviazať skutočný medziľudský vzťah; a napokon skupinové scény, kde sa problém rieši – situácia aj atmosféra graduje. Inscenácii sa tak darí prostredníctvom rýchlych až filmových strihov udržiavať rytmus a isté napätie. Na plynulom tempe inscenácie má ale svoj podiel aj samotný gradujúci príbeh a už spomínané koherentné herectvo nitrianskeho súboru. Cyklická štruktúra napokon pripomína aj samotnú bezvýchodiskovosť postáv, ktoré sa do situácie každým jedným rozhodnutím viac zamotávajú, až dospejú do bodu, kedy niet úniku, niet východiska.

Istou dramaturgickou nejasnosťou môžu byť posledné dva zborové obrazy. V predposlednom chýba postava Ley, ktorá v predošlej scéne s kuframi odchádza – akoby sa vymanila spod vplyvu skupiny, z tiaže viny a bezvýchodiskovosti situácie s Philom. V poslednej zborovej scéne (ktorá tvorí aj záverečnú scénu inscenácie) je ale Lea znova prítomná, pričom postavy už nedeklamujú Rilkeho verše, ale spievajú pieseň, resp. na melódiu dookola spievajú francúzsku vetu, ktorá v preklade znamená: „Nič nie je seriózne, keď máme sedemnásť.“ Z toho môže vyplývať, že ich najväčšou vinou je teda ich nedospelosť a nezrelosť, kvôli ktorej konali tak, ako konali. Zadná stena scénografie sa pomaly vysúva nahor a v lúči svetla sa objavujú spievajúci herci, ku ktorým sa postupne pridáva aj Phil, ktorý ale zostáva stáť chrbtom k divákom. Alegoricky by sme si to mohli vysvetliť ako metaforický obraz vinníkov, pričom Phil je ten, ktorého podiel je najväčší, alebo to môže symbolicky vyjadrovať hierarchiu partie – v nej je Phil „šéfom“ (preto sa nezaradí k ostatným, ale vytŕča z davu). Jedným z problémov inscenácie sú práve takéto dramaturgické nejasnosti, ktoré ponúkajú viacero vysvetlení – alebo skôr nadinterpretácií pozorného diváka, či divadelného kritika? V konečnom dôsledku však pôsobia skôr (len) ako poetický efekt a nie významový apel.

Inscenácia DNA spĺňa svoj účel v rámci projektu TY KOKSO! i v rámci cieľovej skupiny (teda prinášať rezonujúce témy a vzdelávať), neprináša však žiaden výrazný interpretačný posun vzhľadom na Kellyho text. Ústrednou témou a posolstvom pre dnešnú mladú generáciu teda zostáva nebezpečenstvo sily kolektívu (so „zlým“ vodcom), absencia morálnych zásad a pocitu viny či emocionálne ochabnutie a neschopnosť budovania medziľudských vzťahov a prevzatia zodpovednosti za svoje činy. DNA ukazuje, ako sa všetci dokážu spojiť proti jednému a zároveň ako jeden jediný človek dokáže zmanipulovať celý kolektív, ktorý stráca akékoľvek zábrany.

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Spojte sa s nami

Tento web používa na poskytovanie služieb a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním týchto stránok s tým súhlasíte. Viac informácií.