Veľký zošit

Veľký zošit

Premiéra22. 5. 2015
Dľžka1:55 hod.
Scéna Štúdio
Cena 9 €
Počet repríz 20

Na dvere chalupy stojacej kdesi v zapadnutej pohraničnej dedine klope žena. Po jej boku stoja dvaja chlapci - dvojčatá. Je vojna. Matka chce, aby dvojčatá vojnu prežili a na vidieku je šanca  o čosi väčšia. Jediný človek, ktorý ich však môže prichýliť, je zároveň aj ženiným najväčším nepriateľom. Je to jej vlastná matka.

Dvojčatá sa musia prispôsobiť životu v tvrdých podmienkach sveta u starej mamy, v ktorom sa ľudia celkom zvlčili.  Ich stará matka je zatrpknutá starena, ktorá otrávila ich starého otca a ľudia okolo nich sú krvilační vojaci alebo suroví sedliaci. Vo  svete, kde sa morálka  rozsypala na prach, vytvárajú si dvojčatá postupom času svoj vlastný etický kódex, podľa ktorého konajú. Je to kódex pragmatický, tvrdý, ale aj kruto spravodlivý.

Veľký zošit však nie je len príbehom o krutosti a zvieracej podstate človeka. Je to aj príbeh o malom semienku ľudskosti, ktoré dokáže v každom človeku prežiť aj v tej najtvrdšej dobe.

Keď v roku 1987 vyšiel vtedy už vyše päťdesiatročnej spisovateľke Agote Kristof jej románový debut, stal sa okamžite literárnou udalosťou. Získal niekoľko prestížnych ocenení a bol preložený do viac ako tridsiatich jazykov. 

Autor

  • Agota Kristof – Daniel Majling

Réžia

  • Ján Luterán

Preklad

  • Andrea Čerňanská-Černáková

Kostýmy

  • Eva Kleinová

Dramaturgia

  • Daniel Majling

Scéna

  • Michal Lošonský

Svetelný dizajn

  • Ján Ptačin

Stará mama

Dvojča 1

Dvojča 2

Matka, Zajačí pysk, slúžk

Otec, Pucák, Obuvník, Vyšetrovateľ

Farár, Dôstojník, Poštár

Dotykový zošit

24. máj 2016

Bolo málo predstavení na ktoré som sa počas Dotykov dostala a aj málo o ktoré som mala reálny záujem. Rozprávky som vynechávala aj z vlastnej iniciatívy, ale aj kvôli škole. Študentské predstavenia som vymenila za protest a koncerty počúvala, ale väčšinu s radlerom v ruke. 

Môj kontakt s festivalom bol teda celkom chabý. Takisto ako zoznámenie s jeho programom. Pomaly som schádzala očami dole a zasekla sa iba na pár bodoch. Jedným z nich bol Veľký zošit. Takže tu som sa naozaj modlila o funkčnosť akreditácie, ktorá sa mi potvrdila. A tak som sa plná očakávaní po knihe usadila, skontrolovala bombičku v pere a čakala na tmu...

Celá téma inscenácie je obraz vojny skrz oči dvojčiat. Tie sa so svetom vyrovnávajú cez rôzne cvičenia. Nejedia, bijú sa a chcú aby mi len tak hovorili niektoré citovo zafarbené slová, aby v nich nadobudli pocit menejcennosti voči ostatným slovám. Snažia sa zo seba odseparovať emócie a podvedomo ich recyklujú do hľadiska. Všetko čo sa na javisku emočne načrtne, vytvára v hľadisku obraz. Je to veľmi precízna a dotiahnutá hra citov s podpisom dobre zvládnutej réžie. Skrz arénu vidím jej odraz - paletu smiechu, plaču, dojatia a strachu. Ústredným poslaním spomenutej arény je samozrejme scéna. Tú tvorí ironická preliezačka s náznakom detstva, ktoré vlastne dvojčatá nemajú a s odrazom špinavosti a drsnosti doby. Pod celú konštrukciu sa podpísal Michal Lošonský, ktorý vytvoril skutočný multifunkčný priestor. Či je to chliev, vaňa, alebo pôjd. Áno, ten dôležitý pôjd, kde sa skrýva veľký zošit. Ten nedostáva väčší priestor, ale myslím, že to nie je problém. Daniel Majling vytvoril naozaj dobrú dramatizáciu, ktorá obsiahla všetko podstatné ešte so šmrncom.  

Umenie hrať 

Čo je k potlesku je herecká zložka. Už dlho som nevidela tak vyrovnaný súbor po hereckej stránke. Herci premýšľajú kolektívne, ale zároveň s postavou. Každá veta má vnútorné opodstatnenie, či sú v postave otca, alebo obuvníka. 

Autentickosť starej mamy je viac ako ohromujúca. Herečka s veľkým H, pani Žofia Martišová dokazuje, že ešte stále vie ako na to. A vlastne ani nie je dôvod, prečo by ešte nemala. Aj napriek tomu, že hovorila o tom, ako jej postava pri tvoriacom procese robila problém, zvládla ju bravúrne. Klobúk dole! Dvojčatá v prevedení Šalachu a Viskupa sú naozaj správnou voľbou. Sú synchronizovaní, empatickí a na rovnakej úrovni. Nemajú túžbu predbiehať sa a tým spadať k afetku, práve naopak. Dvojčatá ako z knihy. Alena Pajtinková je ozdobou celej hry, či je Zajačí Pysk, alebo niekto iní. Slúžku dáva s prehľadom a keď na dvojčatá kričí ako mama chce sa mi kričať s ňou. Kto mi v očiach sympatizuje je taktiež Martin Nahálka. Každej postave dáva správny rozmer, vlastný priestor a inú časť seba. Či je obuvník, otec, vyšetrovateľ, alebo Pucák. A hlavne mám pocit, že je v ňom niečo veľmi sympatické. K Juraji Ďurišovi sa ani vyjadrovať nemusím. Napriek tomu, že nemá nosné postavy, tie jeho naberajú vždy na emócii. Nemusíme sa báť, že by jeho rukami prešla odfláknutá práca. 

A práve jeho ruky ovládajú mixážny pult, čo je nosná hudobná zložka. Autentická, iná a vhodná! Tento nápad oceňujem. Na začiatku nás to vďačne nalaďuje na správnu vlnu a celou inscenáciou sprevádza skrz prestavby a dej. Živé zvukové stopy hercov prelína ich mixová kópia, ktorá sa mixuje priamo na javisku a nie u zvukára. Palec hore! 


A čo ďalej ? 

Na diskusii s divákmi som vyslovila otázku : "Plánujete aj ostatné diely trilógie Agoty Kristof...podľa mňa by to bol dobrý nápad...", nuž a musím opraviť svoju ideu. Po jej vyslovení a následnej odpovedi režiséra, som dospela k opaku. Nebol. Ján Luterán sa vyjadril správne, Veľký zošit bol debut, ktorý sa nemusí vedieť prekonať.Takže som rada, že mi odpovedal, že neplánujú pokračovania. 

Dotykový zošit sa blíži ku koncu. Mne síce riadky nedochádzajú. ale inscenácie ktoré som videla áno. Mrzí ma, že som festival z väčšej časti strávila v škole, ale priority sú priority. Dúfam ale, že sa budúci rok usmernia správnym smerom, tak ako aj financie nášho štátu. Myslím, že na programe bol vďaka tomu deficit. Na energii a atmosfére to ale pocítiť nedali. Nuž, tak dúfam, že v Bratislave budúci rok k rozumu. Možno 13.ročník prinesie s magickým číslom v názve aj magickú čiastku fondov. Uvidíme...
 

Agota Kristof: Veľký zošit

Marta Žilková 18. máj 2016

Divadlo Andreja Bagara v Nitre sa uvedením hry Agoty Kristof Veľký zošit pripojilo k kultúrnym inštitúciám a médiám, pripomínajúcim si okrúhle výročie ukončenia druhej svetovej vojny. Autorka, pôvodom z Maďarska, po roku 1956 emigrovala a celý svoj život prežila v zahraničí. Za svoje diela dostala viacero prestížnych medzinárodných cien a ocenení. Jej najvýznamnejším románom je Veľký zošit, ktorého dramatickú podobu mali možnosť vidieť diváci v Nitre.

Spojenie troch elementov – výročie vojny, splnený sen dramaturga a režijná invencia priniesli svoje ovocie v podobe realizačne náročnej a myšlienkami naplnenej inscenácie. Po šnúre ľahších divadelných žánrov to bol v Divadle Andreja Bagara potrebný krok k udržaniu si dobrého mena nielen u divadelných odborníkov, ale aj u publika, ktoré si váži a vyhľadáva hodnotné umenie, nehovoriac o konkurencii v širšom celorepublikovom zmysle.

Dramatizácie prozaických diel sa na divadelných doskách nezvyknú vždy vydariť. Román Veľký zošit mal to šťastie, že jeho cesta na javisko bola sprevádzaná obdivom k jeho výpovednej hodnote, cieľavedomosťou dramaturga, autora dramatizácie, režiséra a celého tvorivého kolektívu.

Už dávno sa nerealizovalo také činoherné dielo, ktoré by bez rozličných hudobných, kostýmových či scénografických doplnkov udržalo diváka dve hodiny sedieť so zatajeným dychom. Dôvodov bolo niekoľko. Na prvom mieste treba spomenúť dramaturga i autora dramatizácie Daniela Majlinga, teda jeho uskutočnený sen, a následne text Agoty Kristof, ktorý o vojne vypovedá bez zbytočností a okrás, priamo a kruto, ale s presným pomenovaním reality. Vojna síce nebola priamo a explicitne pomenovaná, no každý si mohol doplniť miesto i čas diania na javisku. Nepriamy spôsob zobrazenia doby sa stal najlepším aktualizačným prostriedkom, pretože každá vojna má rovnaké znaky i rozmery a človeka sprevádzala celými dejinami. Jej krutosť bola v danom prípade zvýraznená zorným uhlom hlavných postáv – osemročných dvojičiek-chlapcov – a ich vzťahom k rodičom, starej matke i ostatným zainteresovaným postavám, vytvárajúcim vojnový kolorit.

Tretím zúčastneným na realizácii Veľkého zošita bol režisér Ján Luterán, ktorý sa dokázal prispôsobiť strohosti textu, ba dokonca ho zvýrazniť jednoduchou scénou a šedivým oblečením postáv. Pri zdôrazňovaní istých sekvencií si pomáhal využívaním divadelných metafor, čím sa odstránila priamočiarosť a povrchnosť výpovede. Osvetlením a zvukovými vsuvkami dostatočne podčiarkoval dramatickosť príbehu. Vytvoril dokonalú divadelnú krivku začínajúcu nevľúdným prijatím chlapcov starou mamou, nazývanou bosorkou. Jej slovník, zbavený akýchkoľvek emócií, bol hrubý až vulgárny, ale vysoko funkčný, pretože na konci predstavenia tie najhrubšie oslovenia chápu chlapci ako prejavy lásky, hlboké, zažité, preto pravdivé. Je to prirodzene zjednodušený pohľad, lebo výstavba príbehu prudko smeruje k očistnej katarzii, kde sa konečne objaví aj zárodok emócie, ukrývajúci sa v každom človeku.

Hoci úlohy chlapcov režisér zveril dospelým hercom Martinovi Šalachovi a Mariánovi Viskupovi, nerušilo to ani nevadilo, pretože bolo dôležité, čo hrali a ako hrali. Režisér ich vystúpenie viedol celkom prirodzenou cestou, kde sa neubralo nič z detského myslenia, ale ani z dospeláckeho konania získaného v krutých vojnových podmienkach. Obaja účinkujúci splnili očakávania a. naznačenú líniu dotiahli až dokonca. Ale ako víťaza v tejto inscenácii možno dekorovať pani Žofiu Martišovú, predstaviteľku starej mamy, ktorá odhliadnuc od veku predviedla celú hereckú plejádu výrazových prostriedkov a prekvapila vierohodným stvárnením negatívnej postavy. Prýštila z nej obdivuhodná až živočíšna sila bez pretvárky a moderného moralizovania, ukrývajúca v hlbine svojej duše lásku k vnúčatám. Vyrovnané výkony celého kolektívu účinkujúcich zaručili, že divákom sa poskytol dokonalý umelecký zážitok z predstavenia.

Holá realita ukrytá na povale

Dominika Cunevová 15. apríl 2016

Kto by sa niekedy nechcel zbaviť akýchkoľvek citov? Áno, sčasti by to uľahčilo náš život. Nemuseli by sme neustále riešiť negatívne pocity či zbytočné morálne dilemy. Komfortná doba nás rozmaznala natoľko, že dnes túžime po emocionálnom znecitlivení často už aj pre obyčajné malichernosti. Čo nás však potom robí ľuďmi, ak nie ľudskosť? Ako by sme dopadli, keby sme sa jej nadobro zbavili? A vôbec, dokázali by sme sa zbaviť citov, keby sme čelili skutočným problémom?

V máji minulého roka Divadlo Andreja Bagara v Nitre zaradilo do svojho repertoáru tematicky i spracovaním nekonvenčné dielo, Veľký zošit. Diváci ho mohli vidieť aj na festivale Divadelná Nitra. Tam minulý rok figurovali inscenácie, ktoré sa vyznačovali moderným podaním, alebo kontroverznými globálnymi témami ako vojna či genocída. Najlepšie z nich skĺbili oba tieto aspekty, čo sa podarilo aj tvorcom Veľkého zošita.

Inscenáciu režíroval Ján Luterán. Románovú predlohu francúzskej spisovateľky s maďarskými koreňmi Ágoty Kristóf zdramatizoval Daniel Majling. Vďaka jeho dramatizácii sa výpoveď o brutálnom vplyve vojny na ľudské osudy dokázala preniesť aj na divadelné dosky.

Na hranici morálky

Dej sa odohráva v nešpecifikovanej vojnou zmietanej krajine a príbeh predstavuje dvoch osemročných bratov, ktorých matka odnesie z bombardovaného mesta na pokojnejší vidiek a zverí do opatery nevľúdnej starej mamy. Tá ich namiesto nežných oslovení častuje iba nadávkami, predá ich oblečenie, nedáva im poriadne jesť a núti ich ťažko pracovať.

Súrodenci sa čoskoro rozhodnú vyrovnať sa s novou situáciou vlastným, radikálnym spôsobom. V snahe zbaviť sa citov vypracujú plán cvičení, ktorý im má dopomôcť k zapudeniu ľudskej stránky a zabitiu bolesti, čo v sebe nosia. Svoje pocity dávajú najavo len pomocou zošita, do ktorého striedavo zapisujú prežité životné situácie.

Postupne si vyformujú vlastný morálny kódex, odmietajúci akékoľvek iracionálne správanie, a hlavnými nástrojmi ich zmýšľania sa stanú neochvejná pragmatickosť a chladná spravodlivosť. Významný podiel na osobnostnom vývoji súrodencov majú okrem ich starej mamy aj obyvatelia priamo dotknutí dôsledkami vojnového konfliktu alebo príslušníci armády. Od spomínanej starej „bosorky“, cez pedofilnú slúžku až po masochistického dôstojníka. Každá z postáv predstavuje človeka zlomeného vojnou. Rozdiel medzi nimi je len v spôsobe, akým sa vyrovnávajú so svojím bôľom. Na javisku tak sledujeme prerod nevinných detí na bytosti, ktoré sa riadia výlučne chorobnou logikou. Pochopia, že ak chcú prežiť, môžu sa spoľahnúť iba jeden na druhého, čo ešte viac upevní ich puto. Najväčšia skúška teda prichádza, keď sú vystavení odlúčeniu. Avšak vďaka intenzívnemu otupujúcemu tréningu sú schopní prekonať aj svoju extrémnu naviazanosť a separáciu vnímajú už len ako záverečný test ich odolnosti.

Multifunkčnosť nadovšetko

Úloh dvojičiek sa zhostili herci Marián Viskup a Martin Šalacha. Fakt, že dospelí herci hrajú maloletých je úplne irelevantný. Ani jeden detský charakter v inscenácii sa totiž v skutočnosti ako dieťa nespráva.

Okrem toho, že protagonisti museli byť schopní znázornenia rôznych vekových kategórií postáv, ďalší herci čelili výzve interpretovať hneď niekoľko postáv s kontrastnými typmi osobností, akými boli v prípade Juraja Ďuriša osobnosti farára a dôstojníka, a otec a vyšetrovateľ v prípade Martina Nahálku. Herečka Alena Pajtinková stvárnila tri diametrálne odlišné postavy – matku, zanedbané dieťa Zajačí pysk a pomocníčku miestneho farára. Ako matka prezentuje ženu donútenú zanechať svoje deti. Chudobné, zaostalé dievča s prezývkou Zajačí pysk je zase stelesnením priamej, neskrývanej vulgárnosti danej doby. Na druhej strane stojí osobnosť pomocníčky, navonok vždy usmiatej a starostlivej, vo vnútri však zištnej a skazenej.

Inscenáciu nemôžeme zaradiť medzi ľahšie tituly, čomu scénograf Michal Lošonský prispôsobil aj celkový dizajn scény. Scéna je upravená na arénu. Na javisko sa teda diváci pozerajú z dvoch protiľahlých strán. Tvoria ju železné preliezačky, ironicky znázorňujúce ideálnu predstavu detstva. Do minimalistickej scény umiestnil maximum a rozdelil ju na viac úrovní. Vrch kovovej konštrukcie znázorňuje povalu, v podlahe sa zase nachádza niekoľko otvorov. Tie najskôr predstavujú rozličné miesta, príbytky a podobne, no neskôr si s hrôzou uvedomujeme, že sa tieto priestory stávajú zároveň hrobmi protagonistov.

 Atypickosť je podčiarknutá aj zvukovou zložkou. Veľký zošit je momentálne jednou z mála nitrianskych inscenácií, v ktorej sú herci aktívne zapojení do jej produkcie. Priamo pred očami divákov sa pomocou gradujúcej slučky vzdychov, vokálov a spevu utvára jedinečný hudobný sprievod. Spolu s dôkladnými a premyslenými svetelnými efektmi sa tak dramatickosť scén vyvíja prirodzene, nepôsobí rušivo ani umelým dojmom a dodáva jednotlivým scénam patričné vyvrcholenie.

Veľký zošit sa témou zaraďuje medzi inscenácie určené skupine divákov, ochotnej pouvažovať o jej posolstve i pár dní po predstavení. Predostiera správanie ľudí v hraničných životných situáciách, v spojitostiach v poslednom čase opäť veľmi aktuálnych. S miernym zdesením si divák uvedomí, že ani jeden z charakterov nedokáže napriek jeho správaniu úplne odsúdiť, pretože sa s ich konaním v skutočnosti vie ľahko stotožniť a pochopiť ho. 

Kto by sa niekedy nechcel zbaviť akýchkoľvek citov? Áno, sčasti by to uľahčilo náš život. Nemuseli by sme neustále riešiť negatívne pocity či zbytočné morálne dilemy. Komfortná doba nás rozmaznala natoľko, že dnes túžime po emocionálnom znecitlivení často už aj pre obyčajné malichernosti. Čo nás však potom robí ľuďmi, ak nie ľudskosť? Ako by sme dopadli, keby sme sa jej nadobro zbavili? A vôbec, dokázali by sme sa zbaviť citov, keby sme čelili skutočným problémom?

V máji minulého roka Divadlo Andreja Bagara v Nitre zaradilo do svojho repertoáru tematicky i spracovaním nekonvenčné dielo, Veľký zošit. Diváci ho mohli vidieť aj na festivale Divadelná Nitra. Tam minulý rok figurovali inscenácie, ktoré sa vyznačovali moderným podaním, alebo kontroverznými globálnymi témami ako vojna či genocída. Najlepšie z nich skĺbili oba tieto aspekty, čo sa podarilo aj tvorcom Veľkého zošita.

Inscenáciu režíroval Ján Luterán. Románovú predlohu francúzskej spisovateľky s maďarskými koreňmi Ágoty Kristóf zdramatizoval Daniel Majling. Vďaka jeho dramatizácii sa výpoveď o brutálnom vplyve vojny na ľudské osudy dokázala preniesť aj na divadelné dosky.

Na hranici morálky

Dej sa odohráva v nešpecifikovanej vojnou zmietanej krajine a príbeh predstavuje dvoch osemročných bratov, ktorých matka odnesie z bombardovaného mesta na pokojnejší vidiek a zverí do opatery nevľúdnej starej mamy. Tá ich namiesto nežných oslovení častuje iba nadávkami, predá ich oblečenie, nedáva im poriadne jesť a núti ich ťažko pracovať.

Súrodenci sa čoskoro rozhodnú vyrovnať sa s novou situáciou vlastným, radikálnym spôsobom. V snahe zbaviť sa citov vypracujú plán cvičení, ktorý im má dopomôcť k zapudeniu ľudskej stránky a zabitiu bolesti, čo v sebe nosia. Svoje pocity dávajú najavo len pomocou zošita, do ktorého striedavo zapisujú prežité životné situácie.

Postupne si vyformujú vlastný morálny kódex, odmietajúci akékoľvek iracionálne správanie, a hlavnými nástrojmi ich zmýšľania sa stanú neochvejná pragmatickosť a chladná spravodlivosť. Významný podiel na osobnostnom vývoji súrodencov majú okrem ich starej mamy aj obyvatelia priamo dotknutí dôsledkami vojnového konfliktu alebo príslušníci armády. Od spomínanej starej „bosorky“, cez pedofilnú slúžku až po masochistického dôstojníka. Každá z postáv predstavuje človeka zlomeného vojnou. Rozdiel medzi nimi je len v spôsobe, akým sa vyrovnávajú so svojím bôľom. Na javisku tak sledujeme prerod nevinných detí na bytosti, ktoré sa riadia výlučne chorobnou logikou. Pochopia, že ak chcú prežiť, môžu sa spoľahnúť iba jeden na druhého, čo ešte viac upevní ich puto. Najväčšia skúška teda prichádza, keď sú vystavení odlúčeniu. Avšak vďaka intenzívnemu otupujúcemu tréningu sú schopní prekonať aj svoju extrémnu naviazanosť a separáciu vnímajú už len ako záverečný test ich odolnosti.

Multifunkčnosť nadovšetko

Úloh dvojičiek sa zhostili herci Marián Viskup a Martin Šalacha. Fakt, že dospelí herci hrajú maloletých je úplne irelevantný. Ani jeden detský charakter v inscenácii sa totiž v skutočnosti ako dieťa nespráva.

Okrem toho, že protagonisti museli byť schopní znázornenia rôznych vekových kategórií postáv, ďalší herci čelili výzve interpretovať hneď niekoľko postáv s kontrastnými typmi osobností, akými boli v prípade Juraja Ďuriša osobnosti farára a dôstojníka, a otec a vyšetrovateľ v prípade Martina Nahálku. Herečka Alena Pajtinková stvárnila tri diametrálne odlišné postavy – matku, zanedbané dieťa Zajačí pysk a pomocníčku miestneho farára. Ako matka prezentuje ženu donútenú zanechať svoje deti. Chudobné, zaostalé dievča s prezývkou Zajačí pysk je zase stelesnením priamej, neskrývanej vulgárnosti danej doby. Na druhej strane stojí osobnosť pomocníčky, navonok vždy usmiatej a starostlivej, vo vnútri však zištnej a skazenej.

Inscenáciu nemôžeme zaradiť medzi ľahšie tituly, čomu scénograf Michal Lošonský prispôsobil aj celkový dizajn scény. Scéna je upravená na arénu. Na javisko sa teda diváci pozerajú z dvoch protiľahlých strán. Tvoria ju železné preliezačky, ironicky znázorňujúce ideálnu predstavu detstva. Do minimalistickej scény umiestnil maximum a rozdelil ju na viac úrovní. Vrch kovovej konštrukcie znázorňuje povalu, v podlahe sa zase nachádza niekoľko otvorov. Tie najskôr predstavujú rozličné miesta, príbytky a podobne, no neskôr si s hrôzou uvedomujeme, že sa tieto priestory stávajú zároveň hrobmi protagonistov.

 Atypickosť je podčiarknutá aj zvukovou zložkou. Veľký zošit je momentálne jednou z mála nitrianskych inscenácií, v ktorej sú herci aktívne zapojení do jej produkcie. Priamo pred očami divákov sa pomocou gradujúcej slučky vzdychov, vokálov a spevu utvára jedinečný hudobný sprievod. Spolu s dôkladnými a premyslenými svetelnými efektmi sa tak dramatickosť scén vyvíja prirodzene, nepôsobí rušivo ani umelým dojmom a dodáva jednotlivým scénam patričné vyvrcholenie.

Veľký zošit sa témou zaraďuje medzi inscenácie určené skupine divákov, ochotnej pouvažovať o jej posolstve i pár dní po predstavení. Predostiera správanie ľudí v hraničných životných situáciách, v spojitostiach v poslednom čase opäť veľmi aktuálnych. S miernym zdesením si divák uvedomí, že ani jeden z charakterov nedokáže napriek jeho správaniu úplne odsúdiť, pretože sa s ich konaním v skutočnosti vie ľahko stotožniť a pochopiť ho. 

Vojna očami dvoch chlapcov

Katarína Cvečková 15. jún 2015

Čítať celú recenziu TU

Bolesť odchádzania

Miroslav Ballay 27. máj 2015

Tvorcovia Divadla Andreja Bagara v Nitre dramaturgicky oživili záver sezóny inscenáciou románu francúzskej autorky maďarského pôvodu Agoty Kristof Veľký zošit. 
Dramaturgovi Danielovi Majlingovi väčšmi konvenoval prepis tejto románovej predlohy na javisko, ktorej ponechal zjavnú surovosť, priam až zverskosť v naturálnej otvorenosti. Inscenácia ponúkla pohľad na vojnu detskými očami. Matka (Alena Pajtinková) priviedla svoje osemročné dvojčatá k svojráznej starej mame (prezývanej bosorka) v snahe uchrániť ich pred hrôzami vojnového vyčíňania. Obe deti si v novom prostredí vyprofilovali svoj systém obrany proti bolesti s vlastnými morálnymi zásadami. Dvojčatá (Martin Šalacha a Marián Viskup) postupne zachytávali jednotlivými denníkovými zápiskami do veľkého zošita rôznorodé odtiene života a smrti.
Leitmotív smrti, resp. zomierania sa stal pre inscenátorov kľúčový. Rovnako aj tabuizovaná erotika, ktorá predstavovala jednu z ďalších podôb ľudskej pudovosti rozbujnenej vojnovým živlom. Režisér väčšinou tematizoval permanentné prechody postáv zo sveta pozemského do záhrobia.
Neutrálna scéna Michala Lošonského predstavovala ideálny rajón detských skrýš, dokonca i s tajnými erotickými dobrodružstvami. Jednoduchá drevená podlaha s otvárajúcimi sa poklopmi do pivnice spolu so železnou konštrukciou preliezačky korešpondovala s bosorkiným labyrintom dedinského domu.
Martin Šalacha a Marián Viskup ako dvojčatá zotrvali vo viac-menej dištancujúcom komentovaní drsnej okolitej reality. Podobne aj Martin Nahálka a Juraj Ďuriš značne tlmili herecké výrazové prostriedky vo svojich viacerých úlohách smerom k istej redukcii. Alena Pajtinková, naopak, prezentovala biologicky exponovanú podobu ľudskej emocionality v postave Zajačieho pysku.
Je evidentné, že najvďačnejší priestor získala Žofia Martišová v úlohe starej mamy. Vyjavila plnokrvný portrét dedinskej ženy poznačenej lopotou a dennodennou drinou. Zbytočne v nej nezdôrazňovala jednostrannú vulgárnosť. Paradoxne pod maskou zatrpknutej zrobenej ženy dokázala byť i nežne láskyplná. Predovšetkým expresívne sýtené prejavy skrytej bolesti stelesnila s majstrovskou pozoruhodnosťou. Už vizuálne zaimponovala vďaka dôkladne zvládnutej realistickej kostýmovej zložke (Eva Kleinová).
Autor hudby Daniel Fischer prostredníctvom techniky "loopovania“ zachytával autentické vzdychy, kriky, stony, hlasy hercov do následných zvukových slučiek. Rituálne evokovali ozveny ľudských bolestí spájajúcich pozemský svet so záhrobím. Potemnene ladená inscenácia Jána Luterána s rafinovaným svetelným dizajnom sprítomnila konštantné, univerzálne témy života a smrti vo vojnovom svete. Jadrnú úsečnosť predlohy Agoty Kristof vecne i naturálne hrubo pretlmočil do podoby obradovej lyriky. Mladému režisérovi sa doslova odkryla možnosť uchopiť román v jeho lakonickosti. Divadelná skratka v tomto zmysle fungovala v prospech vyznenia celkovej krutosti vojny, ktorá rezonovala vo viacnásobných tónoch bolesti.

Hodnotenie Pravdy:

5 hviezdičiek z 5

  • Agota Kristof: Veľký zošit / preklad: Andrea Černáková / dramaturgia: Daniel Majling / réžia: Ján Luterán / scéna: Michal Lošonský – JaOnMi / svetelný dizajn: Ján Ptačin – JaOnMi / kostýmy: Eva Kleinová / hudba: Daniel Fischer / hrajú: Marián Viskup, Martin Šalacha, Martin Nahálka, Alena Pajtinková, Žofia Martišová, Juraj Ďuriš / premiéra: Štúdio Divadla Andreja Bagara v Nitre, 22. mája

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Divadelný spravodaj

Newsletter

Spravodaj posielame raz za mesiac

Môžete sa kedykoľvek odhlásiť

Tento web používa na poskytovanie služieb a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním týchto stránok s tým súhlasíte. Viac informácií.