Hlava XXII

Hlava XXII

Premiéra8. 3. 2019
Dľžka2:05 hod.
Scéna Štúdio
Cena 12 €
Počet repríz 13

MILO: Hlava XXII vraví, že majú právo urobiť čokoľvek, v čom im nemôžeme zabrániť.

YOSSARIAN: Odkiaľ viete, že išlo o Hlavu XXII? Ukázali vám ju? Dali vám ju prečítať?

MILO: Hlavu XXII nám nemusia ukazovať. Tak hovorí zákon.

YOSSARIAN: Ktorý zákon hovorí, že ju nemusia ukazovať?

MILO: Hlava XXII.

Hlava XXII je románom, ale i divadelnou adaptáciou významného amerického autora Josepha Hellera. Hlava XXII patrí k najznámejším a najpopulárnejším literárnym dielam XX. storočia. Nielen preto, že reaguje na skúsenosti z 2. svetovej vojny, ktorej sa autor aktívne zúčastnil, ale aj preto, že nekompromisne pomenúva absurdné mechanizmy ľudskej spoločnosti, v ktorej akékoľvek predpisy či nariadenia značne prekračujú všetko ľudské. Človek sa v danom prostredí dobrovoľne vzdáva svojej slobody v prospech domnelej spokojnosti určovanej prísne stráženými a nanajvýš nezmyselnými a nepochopiteľnými pravidlami. Výnimkou je hlavná postava, vojak Yossarian, ktorý hľadá možnosti, ako sa z tejto situácie vymaniť. Sám pritom nereprezentuje hrdinu bez bázne a hany, génia či vyvolenca, ale len celkom obyčajného človeka, ktorý sa pokúša žiť a prežiť bez dogiem, na základe vlastných predstáv a pravidiel.

YOSSARIAN: Nechcem už lietať na bojové akcie.

MAJOR MAJOR: Prečo nie?

YOSSARIAN: Bojím sa.

MAJOR MAJOR: Za to sa netreba hanbiť. Všetci sa bojíme.

YOSSARIAN: Ja sa nehanbím. Len sa bojím.

MAJOR MAJOR: Keby ste sa nikdy nebáli, neboli by ste normálny. Prekonať strach je jedna z najväčších úloh, pred aké nás boj stavia.

YOSSARIAN: Ale no, pán major. Bez tých kravín by to nešlo?

Divadlo Andreja Bagara v Nitre uvádza adaptáciu slávneho Hellerovho románu ako druhé na Slovensku a to po viac ako tridsiatich rokoch od jej prvého a doposiaľ jediného uvedenia. V úprave a réžii Jána Luterána sa divákom okrem iných predstaví podstatná časť najmladšej generácie súboru. Nezvyčajné úlohy, osobité herecké výkony a originálne scénické riešenie doplnené o neobyčajný živý akustický sprievod v interpretácii hereckého ansámblu Divadla Andreja Bagara v Nitre. Veľká Hlava XXII.

Predstavenie obsahuje expresívne výrazy.

V predstavení sa fajčí.

Autor

  • Joseph Heller

Réžia

  • Ján Luterán

Preklad

  • Pavel Vilikovský

Kostýmy

  • Eva Kleinová

Dramaturgia

  • Miro Dacho

Scéna

  • Michal Lošonský

Hudba

  • Ján Kružliak ml.

Svetelný dizajn

  • Ján Ptačin

Úprava

  • Miro Dacho
  • Ján Luterán

Yossarian

Kaplán, Pacientov brat

Milo Minderbinder, Vojenský policajt

Podplukovník Korn, Clevinger

Plukovník Cathcart

Major Major, Kapitán Black

Doktor Danneka, Chlap z kontrarozviedky

Nately, Snowden

Seržant Towser, Hafi

McWatt, Doktor Sanderson

Daneekova žena, Luciana, Natelyho kurva

Dannekova svokra, Sestra Duckettová, Pacientova matka

Hlava XXII vtiahne diváka priamo do deja

Dominika Cunevová 21. marec 2019

Po situačnej a konverzačnej komédii Divadlo Andreja Bagara v Nitre (DAB) uvádza silný titul Hlava XXII. Po viac ako tridsiatich rokoch sa tak jedno z najznámejších diel svetovej literatúry dostáva len po druhý raz na slovenské divadelné dosky. Román Josepha Hellera sa preslávil nielen kvôli reakcii na udalosti druhej svetovej vojny, ktoré autor sám zažil. Vyniká aj priamym označením absurdných mechanizmov ľudskej spoločnosti, v ktorej sú predpisy a nariadenia dôležitejšie ako človek.

Yossarian stelesňuje vojaka, ktorý sa búri proti nezmyselné-mu systému a rozkazom nadriadených. Všemožným spôsobom sa snaží vyhnúť vojenskej službe, sťažuje mu to ale vojenský predpis – Hlava XXII. Hovorí, že z frontu môže odísť každý vojak, ktorý absolvuje istý počet náletov. Rovnako však tvrdí, že vojak musí vždy poslúchnuť rozkaz nadriadených. A tí stále zvyšujú počet letiek.
Ostáva mu len jediná možnosť, ako sa z vojny dostať, a to byť bláznom. No podľa doktora každý, kto sa chce vyhnúť bojom, nie je skutočným bláznom.

Divadlo prichádza s absurdným dielom plnom satiry a irónie, ktorý prepracovalo do úplných detailov. Pod vedením režiséra Jána Luterána sa divákom predstaví aj podstatná časť najmladšej generácie súboru. Každému z hercov s výnimkou hlavného protagonistu, hosťujúceho herca Daniela Ratimorského, pridelil viacero úloh.

Okrem skvelých hereckých výkonov inscenácia fascinuje aj originálnou scénou. Využíva všetky špecifiká Štúdia DAB, ako aj nedávno zrekonštruované pohyblivé a variabilné javiskové stoly.

„Z javiskových stolov sme poskladali sedenie, ktoré divákov rozdelí do štyroch sekcií. Hrací priestor má tak tvar kríža, ktorý symbolizuje zameriavač, pričom diváci sedia v akomsi kráteri po výbuchu, keďže zobrazujeme vojensko-byrokratickú tému,“ uvádza scénograf Michal Lošonský.

Počas predstavenia herci využívajú celý priestor Štúdia, do ktorého vchádzajú zo všetkých strán. Navyše používajú aj balkóny, ktoré inokedy slúžia iba na umiestnenie javiskovej techniky. „Využívame to, že Štúdio je vlastne taký oktagon, do ktorého sa dá vstúpiť z každej strany. Je to akýsi nekonečný priestor, z ktorého sa nedá uniknúť a do ktorého, hocikade vyjdeme, tak vždy sa doň musíme vrátiť,“ vraví.

Súčasťou scény je aj samotný divák. „My všetci sme súčasťou toho celého, hrá sa okolo nás. Zrazu máte pocit, že v momente, keď sa dvihnete zo stoličky, stojíte na javisku. Niektorí diváci nemajú radi už len to, že sa musia obzrieť. Je to istým spôsobom útok na diváka,“ hovorí scénograf.

Pôvodne režisér toto riešenie zamietol. Práca s takýmto priestorom je totiž po všetkých stránkach veľmi komplikovaná. „Zrazu pre nás bolo Štúdio strašne výhodné. Predstavuje uzavretý priestor a zároveň realizmus, ktorý sme doplnili takou futuromodernou. Byrokracia a ťažoba, čo ide z tých pevných obkladov, tvorí akoby základný pocit, ktorý sme chceli dosiahnuť a podčiarkuje bezmocnosť voči systému a voči mocným,“ objasňuje Luterán.

Scénu sa snažili ladiť aj s interiérom samotného divadla. „Na jednej strane ako scénograf mám pocit, že sa to podarilo a že sa scéna zžila s priestorom Štúdia DAB. Aj vďaka tomu, keď tam vojdem, tak mám pocit, že sme tam nič nespravili. Na druhú stranu musím povedať, že ten proces prípravy bol veľmi náročný. Asi som ešte toľko výkresov nerysoval a neprekresľoval ich znovu a znovu,“ konštatuje Lošonský.

Pri stavbe sa stretli s mnohými ťažkosťami. „Napríklad v strede visí jedna veľká pečiatka, na ktorej sa herec hojdá a kvôli bezpečnosti sme museli všetko konzultovať so statikom. A takýchto technických záležitostí sme museli riešiť veľmi veľa.“

Dej síce mapuje osudy vojakov, makiet bômb či lietadiel sa ale diváci nedočkajú. Tvorcovia sa zameriavajú skôr na absurditu a hrôzy vojnových čias. „Vojna je pojem, ktorý nemá nejaký čas a aj tá mašinéria a byrokracia vojny je stále všade. Teraz našťastie žiaden konflikt nemáme, ale tej byrokracie je tu stále dosť,“ tvrdí Lošonský.

Atmosféru dokresľuje aj výrazná hudobná zložka. Herci pracujú s nástrojmi, ako sú aj trúbky rozličných veľkostí, s ktorými gradujú celý divadelný proces. „Divák by mal oceniť humor a mal by mať trošku zmysel aj pre absurdnosť. Hlava XXII sa nemusí každému páčiť, je veľmi špecifická humorom aj naším prevedením. Budem veľmi rád, keď sa už teraz budem dozvedať spätnú väzbu,“ dodáva režisér.

Kto je blázon a kto nie?

Marta Žilková 15. marec 2019

Náročný pokus uviesť divadelnú podobu slávneho románu Josepha Hellera Hlava XXII sa v nitrianskom Divadle Andreja Bagara podaril. Konečné hodnotenie sa zvyčajne dáva na koniec recenzie, no tentoraz sa nie náhodou ocitlo na začiatku.

Dôvodom je neistota, s ktorou sa očakávala premiéra Hellerovho diela. Po úspešnej románovej a filmovej podobe bolo treba vymyslieť niečo nové, prekvapujúce a hlavne divadelné, pričom samotný román neponúka súvislý dejový príbeh. Ale ako sa ukázalo, prizvaný kolektív mladých tvorcov sa hneď pri prvej čítačke nadchol textom a prijal ho ako vlastnú výpoveď, čo sa napokon ukázalo pri samotnej realizácii.

Nemalý podiel na konečnom výsledku mali scénograf Michal Lošonský, režisér Ján Luterán a dramaturg Miro Dacho, ktorý sa mohol opierať o výborný preklad Pavla Vilikovského. Okrúhly tvar štúdia v DAB-e a jeho rozdelenie do zón predurčil nielen následnú podobu priestoru, ale aj scenára, ktorý tvoril montáž, spájajúcu osudy jednotlivých postáv do celku zvaného vojna. Rozdelenie priestoru do štyroch zón zapojilo do divadelného diania aj divákov.

Nezmyselnosť každej vojny

Hlavnou zásluhou dramaturga a režiséra bolo zachovanie hlavného princípu románu v oblasti obsahu i formy, čím sa ešte viac zvýraznila jeho výpovedná hodnota, teda nezmyselnosť každej vojny. Zdôrazňujem každej, lebo ani táto hra sa neviazala na konkrétnu dobu a spor, ale podávala realistický obraz vojny v parodizovanej podobe. Často pripomínala švejkovské chápanie vojny (všetci nadriadení dôstojníci sú vlastne svojim spôsobom idioti, podobne ako v slávnom Haškovom románe). Reálne vidí celú nezmyselnosť vojny pilot Yossarian, trochu klaun a trochu blázon, za ktorého sa vyhlási, aby vojne unikol. A to je kľúčová situácia, okolo ktorej sa točí celé predstavenie. Kto je blázon a kto nie? Môžete si vybrať! Všetky postavy sa predvedú v konkrétnych situáciách, kde sa objaví aj strach z vojny, zo smrti, nedôvera k nadriadeným i k priateľom. Iste, mnohé situácie pripomínajú našu nedávnu minulosť (napr. nezmyselné vypočúvanie obvineného bez viny), ale aktuálnosť hry spočíva v jej základnej myšlienke, hlásajúcej nezmyselnosť vojnových konfliktov.

Vnútorný nepokoj a výčitky svedomia pilota Yossariana sa dôsledne prelínali celou hrou a iba takmer v závere sa ukázal dôvod – smrť priateľa, za čo sa cíti neprávom zodpovedný. Táto scéna určite patrí k najsilnejším, lebo oslobodzuje nevinného od viny a obviňuje mašinériu vojny a jej prisluhovačov zo smrti mnohých nevinných ľudí.

Smiech cez slzy

Priebeh v podstate tragického príbehu spestruje striedanie tragických a komických prvkov, satiry, komédie až hororu. Ale vždy je to čierny humor, smiech cez slzy. Opäť spomenieme režiséra Jána Luterána, ktorý mal veľa zaujímavých scénických i hereckých nápadov, ale všetky slúžili na vyjadrenie zásadnej – už spomenutej – myšlienky nezmyselnosti vojny. Nepotreboval nimi iba vyšperkovať dej a upútať pozornosť publika. Jeho práca s hercami veľmi pripomínala Jozefa Bednárika, ktorý každú postavu s účinkujúcim vypracoval do najmenších podrobností. Vďaka Luteránovej réžii celý herecký kolektív vynikal vyrovnaným hereckým prejavom. Nebolo v ňom – čo sa týka hereckého výkonu – hlavnej postavy.

Vojenský svet originálne dopĺňala hudobná stránka inscenácie. Boli to bubny, ktoré jednak ohraničovali jednotlivé vstupy, ale aj podporili zobrazenie vojenského drilu (Ján Kružliak ml.). Potešujúce boli klaňačky, lebo tam si publikum uvedomilo, že inscenáciu pripravila mladá generácia. Kolektív mladých tvorcov pochopil odkaz známeho autora a jeho všeobecnú platnosť v každej dobe. Nechcel iba šokovať a vnucovať svoj názor.

Ako chutí sloboda?

Miroslava Košťálová 14. marec 2019

Od prvého uvedenia kultového románu Hlava XXII v Poetickom súbore bratislavskej Novej scény prešlo už viac ako tridsať rokov. Čo je nepochopiteľné, lebo je to výborná kniha, v ktorej Joseph Heller kritizuje predpisy spojené s armádnou byrokraciou. Autor v tomto satirickom diele čiastočne spracoval svoje zážitky z 2. svetovej vojny a čiastočne svoje pocity z celej vojnovej mašinérie.

Vojenskí piloti sa v knihe stávajú otrokmi nariadení, kvôli ktorým sa (ne)dobrovoľne vzdávajú ľudského rozumu. Až na jedného. Hlavná postava, vojak Yossarian, skúša rôzne spôsoby, ako opustiť vojnový mechanizmus. Je to obyčajný človek, ktorý má strach z nezmyselnej smrti a práve preto ho ostatní považujú za blázna. Absurdita vojny a z nej prameniaci tragikomický úškrn predstavujú hlavné ingrediencie amerického románu.

Hlavu XXII prinášajú na javisko nitrianskeho Divadla Andreja Bagara režisér Ján Luterán spolu s dramaturgom Mirom Dachom. Zamerali sa na praktiky vojenskej mašinérie, ktorá má priamy vplyv na správanie ľudí. Zatiaľ, čo v knižnej predlohe sa dej odohráva v južnom Taliansku počas druhej svetovej vojny, nitrianski inscenátori priestor bližšie nešpecifikujú, vďaka čomu sa stáva téma hry univerzálnejšou a prenosnejšou. Podporuje to aj hudobná zložka inscenácie (tvorcovia a Ján Kružliak ml.) – bubnovanie vytvára ruch vojny, atmosféru boja a celkový nátlak vyplývajúci z rôznych situácií. Univerzálne melódie – ako napríklad Óda na radosť či Don‘t worry, be happy idú proti dravosti, spomaľujú tempo a z vojnovej mašinérie robia čosi ľudské. V závere inscenácie spievajú herci Imagine Johnna Lennona. Pieseň umocňuje motív slobody a korešponduje tak s Yossarianovou novou etapou života, v ktorej niet miesta pre násilie a predpisy.

Vďaka akčnej scénografii Michala Lošonského herci vstupujú do aktívnej interakcie s javiskovými objektmi. Význam zavesených rekvizít (pečiatky, náhrobný kríž, noha z figuríny či fragmenty ženského tela v podobe plastík) sa odkrýva postupne, v závislosti od konkrétnych mizanscén. Pohreb zabitého Clevingera (Martin Fratrič) sa napríklad koná tak, že spustia dovtedy v priestore zavesený kríž, oblečú naň čierne sako, nohavice a zase ho vytiahnu späť. Scénograf pracuje s celým priestorom Štúdia. V dolnej časti vytvára celkom nové priestorové usporiadanie a zapája aj hornú časť, ktorá reprezentuje kancelárie majorov, plukovníkov a pod. Elementárnym scénografickým prvkom je veľká pečiatka umiestnená v strede javiska, ktorá odkazuje na nezmyselný predpis, ktorým je Hlava XXII. Príkazy a predpisy, ktorými sa musia riadiť všetci vo vojne, visia (doslova, prostredníctvom zmenšených pečiatok na povrázkoch) nad hercami a pripomínajú im nemožnosť konať podľa vlastného rozhodnutia. Scénografia, podobne ako režijno-dramaturgická koncepcia tak poukazuje na istú prevrátenosť hodnôt, príznačných pre obdobie vojny. Najskôr predpisy, až potom vlastná hlava...

Plastiky elementov ženského tela využívajú herci v obraze, ktorý odkazuje na priestor nevestinca. Porozhadzované skulptúry na scéne zas symbolizujú znásilnenie a zabitie slúžky. V popredí je motív vášne – v prípade nevestinca pôsobia kusy ženského tela ešte pomerne neškodne, no v dome nevinnej slúžky už jasne poukazujú na to, že vo vojne sú hodnoty celkom prevrátené. Yossarianova neposlušnosť je ale v očiach zákonov horšia ako vražda. V kostýmoch Evy Kleinovej sa objavuje motív vojny, aj kontrast k nej. Pri mužských postavách uplatňuje kostýmová výtvarníčka zemité odtiene (čierna, hnedá farba). Takmer všetci mužskí protagonisti sú oblečení v čiernej farbe, ktorá odkazuje na jednotu myslenia. Výnimku predstavuje postava Yossariana – jeho biele tričko môžeme v kontexte inscenácie vnímať ako symbol rebélie a slobodného ducha. Kostýmy herečiek sú vyzývavé, v kontrapunkte voči vojne plnej vyhasnutých životov.

Režisér Ján Luterán spolu s Mirom Dachom akcentujú v inscenácii aj motív bláznovstva. Herci vďaka nemu odkrývajú svoje komické polohy a poukazujú na abnormalitu jednotlivca vo vojnovom besnení (a nielen v ňom). Ako? Smiechom cez slzy. Má to niekoľko úskalí. Tým najzávažnejším je to, že postavy neprechádzajú psychologickým vývinom, ktorý by inscenáciu obohatil o vnútornú dynamiku. Od začiatku do konca sa divák stretáva s presne stanovenými typmi – príťažlivá prostitútka, introvertný major, plukovník prehadzujúci písmená v abecede, nadržaný lekár a pod. Nitriansky ansámbel „vyšperkováva“ svoje postavy prostredníctvom vonkajších výrazových prostriedkov (mimika, gestá, pohyby). No je to zároveň dvojsečná zbraň, pretože divák pri ďalšom výstupe presne vie, v akom duchu sa bude niesť tá-ktorá javisková postava. V dôsledku toho mizne moment prekvapenia. Dej negraduje, necítiť očakávanie či napätie.

Lenka Barilíková a Barbora Andrešičová stvárňujú viacero ženských postáv, ktoré vo väčšej miere reprezentujú tú najhoršiu vzorku „nežného“ pohlavia. Obe herečky kreujú svoje javiskové postavy prostredníctvom vyzývavých pohybov a pohľadov (naivná „rozhoďnôžka“ Luciana, sebavedomá Natelyho kurva, zdravotná sestra). Balansujú na hranici grotesknosti a patetickosti – pripomínajú absurdné figúrky, ktoré sa stávajú otrokyňami svojich vášní a túžob. Herečky sú mimoriadne príťažlivé a ich prejav pôsobí hodnoverne. Daniel Ratimorský kreuje Yossariana ako voľnomyšlienkara neustále sa búriaceho voči vojne. Jeho túžba po slobode poháňaná strachom zo smrti je silnejšia než akékoľvek predpisy. Pracuje s presnými gestami a širokou škálou mimiky, no práve Ratimorského plnokrvnosť a temperament dodávajú postave mladého vojaka pravý punc rebélie.

Zvyšok mužského hereckého obsadenia predstavuje „kabinet vojnových kuriozít“. Marián Viskup ako Pacientov brat neváha vysunúť z ležadla svojho zraneného súrodenca len preto, aby mal pohodlie. Branislav Matuščin využíva pri postave Plukovníka Cathcarta komolenie slov a ich dikciou znásobuje komický efekt. Majora Majora stvárňuje Juraj Ďuriš ako introverta prostredníctvom jednoduchého slovníka. Humorný účinok je znásobený využívaním parochne a masky gorily. Slúžia mu k maskovaniu a neustálemu úteku od povinností s niekým sa baviť a o niečom rozhodovať. Tomáš Turek stvárňuje Doktora Sandersona ako nadržaného muža, ktorý sa stáva otrokom svojich erotických snov. 

V inscenácii môžeme nájsť paralely so súčasnosťou. Denne sme svedkami nezmyselných nariadení, o ktorých rozhodujú príslušníci vyšších orgánov a naša mimoriadne vzácna sloboda je týmito príkazmi a zákazmi obmedzovaná. Preto tvorcovia Hlavy XXII poukazujú na nebezpečenstvo (ne)slobody a na odhodlanie človeka bojovať o svoj život. Odporučila by som ju predovšetkým mladším divákom, na ktorých stojí (a zároveň aj padá) dnešný svet.

Zriaďovateľ

Hlavní partneri

Rýchly kontakt

+421 37 772 15 77-9

Divadlo Andreja Bagara v Nitre
Svätoplukovo námestie 4
950 53 Nitra

Spojte sa s nami

Tento web používa na poskytovanie služieb a analýzu návštevnosti súbory cookie. Používaním týchto stránok s tým súhlasíte. Viac informácií.