Napriek na prvý pohľad neprekonateľným rozdielom, sa títo dvaja ľudia po celý život navzájom priťahovali a napriek ich racionálnemu založeniu si nedokázali vysvetliť takú banálnu vec akou je láska. Profesor a študentka, milenci, a zároveň dve vedúce osobnosti vo formovaní filozofie 20. storočia sa stretávajú v hre Banalita lásky.
Inscenácia spracováva začiatok ich vzťahu, na konci 20. rokov v malej študentskej chatke, kde sa tajne stretávajú drzá študentka a úspešný profesor, dej sa prelína s obrazmi starej, už svetovo uznávanej Hannah Arendt, ktorá reflektuje svoj vzťah s Martinom Heideggerom, a príbeh sa končí stretnutím postáv po rokoch. Inscenácia prináša niekoľko aktuálnych a závažných tém – od spoločenských predsudkov, privátnej témy lásky, ktorá nie je spoločnosťou akceptovaná z dôvodu veľkého vekového rozdielu a je aj neprijateľná vzhľadom na vtedajšiu nacistickú ideológiu, cez tému holokaustu, antisemitizmu až po otázky súčasnej politiky štátu Izrael a zodpovednosti človeka za svoje činy.
V hre Banalita lásky autorka skúma dobové udalosti cez prizmu emocionality. Je veľkou hereckou príležitosťou pre štyroch hercov – dve ženy a dvoch mužov. Téma je spracovaná cez pohľad mladého človeka – študenta Michaela, ktorý sa snaží pochopiť aj politicko-historický kontext, ale aj osobné konanie a rozhodnutia hlavných postáv.
V úlohe Hanny Arendt sa predstaví Eva Pavlíková, mladú Hannu Arendt stvárni Nikolett Dékány, v role mladého Martina Heideggera účinkuje Peter Oszlík a v dvojrole Michaela Ben Shakeda a Rafaela Mendelsonasa predstaví Jakub Rybárik. Premiéra inscenácie Banalita lásky je v Štúdiu DAB naplánovaná na 22. a 23. novembra 2019.
POVEDALI O HRE:
Režisér Marián Pecko: Všetko so všetkým súvisí a ja si myslím, že aj vtedy aj dnes nás politika všetkých veľmi určuje, nedá sa nevšímať, nevnímať. Myslím si že väčšina našich životov súvisí s politikou. A čo bude v našej inscenácii dôležité? Hra sa volá Banalita lásky, má to svoj kontext, má to svoj veľký zmysel v súvislosti s dielom Hannah Arendt. A čo bude najdôležitejšie, necháme asi na koniec, na rozhodnutie divákov a diváčok.
Herečka Eva Pavlíková: Zrejme len pár intelektuálov a možno študentov filozofie vie o čo tu (v diele Heideggera a Arendtovej) ide, ale to nie je dôležité. Dôležitý je ten ľudský príbeh. Mňa na dielach Hanny Arendt fascinuje jej myšlienka, budem ju citovať, že: „...najväčšie zlo v dejinách páchali ľudia, ktorí sa nikdy nerozhodli, či budú dobrí, alebo zlí.“ Vlastne tí najväčší zločinci žili ako normálni ľudia, mali svoje rodiny, milovali umenie a boli schopní tých najväčších ľudských zločinov. Niekedy aj taká letargia a apatia mnohých ľudí v našej spoločnosti umožňuje nárast extrémizmu a umožňuje vznik obludných politických teórií a ospravedlnenie zločinov.
Herec Peter Oszlík: Je to príbeh dvoch velikánov, filozofov, Hanny Arendt a jej profesora Martina Heideggera, ktorý je asi jedným z najvýznamnejších filozofov 20. storočia v Nemecku. Hovorí o ich krátkom asi štvorročnom ľúbostnom pomere a neskôr aj celoživotnom vzťahu. Na jeho pozadí sa objavuje to, že ona bola židovkou a on vstúpil do NSDAP i to, ako to ovplyvnilo ich životy. Je zarážajúce ako on, taký veľký mysliteľ, ktorý celý život zasvätil filozofii a premýšľaniu, ako sa mohol pomýliť tak, že obdivoval Hitlera. Ale myslím, že v tom nebol sám...
Herec Jakub Rybárik: My sme ešte vo fáze, kedy to nemôžeme nazvať predstavenie, ešte stále je to len dramatický text. Je to veľmi zaujímavá hra, má čo ponúknuť, je tam vrstva veľmi silného ľudského príbehu, príbehu lásky, ale nie takej romantickej ako z červenej knižnice. Zároveň sa človek dozvie niečo aj o tej dobe aj o významných filozofoch Arendtovej a Heideggerovi.
Dramaturgička Magdaléna Žiaková: Keď som si hru prečítala, tak mi to prišlo trochu ako klišé. Je to naozaj banálny príbeh lásky, síce silný, ale všetci to poznáme: mladá žena sa zamiluje do silnej autority. Veľmi sa mi páči, ako sú do tohto vzťahu veľmi jemne povpletané politické názory oboch strán i to, že ani Arendtová, ani Heidegger nerozumejú, ako môžu byť jeden do druhého zamilovaní a tieto otázky si stále kladú. Nie je to žiadna komplikovaná filozofia. O to tam vlastne vôbec nejde, skôr sa v inscenácii uvažuje o tom, ako Heidegger, veľmi inteligentný človek, profesor, veľká autorita, podľahol ideológii nacizmu a ako si to sám sebe vysvetľoval, prečo rozmýšľal práve tak, ako rozmýšľal a vôbec pri tom nebral do úvahy iné názory.
