Divadlo Andreja Bagara (DAB) prináša ďalšiu časť zo seriálu ZA OPONOU. Zhovárame sa v nej s Jurajom Kuchárekom o práci scénografa. V DAB sme sa s ním stretli počas jeho práce na scéne k hre Ľudia, miesta a veci, pre ktorú vytvorili magický priestor s množstvom vizuálnych efektov, prostredníctvom ktorých divák môže sledovať nie len dej hry, ale zároveň môže vidieť halucinácie, či útržky spomienok hlavnej hrdinky.
Počas svojej kariéry ste vytvárali scény a výpravy pre televíziu i pre divadlo. V čom sú televízna a divadelná scénografia odlišné?
Hlavný rozdiel je v detaile. Pri práci v divadle počítame s tým, že divák sedí na jednom mieste a celú scénu vníma z tohto jedného uhla. V televízii sa viac dbá na detail. Kamery snímajú priestor zo všetkých možných strán a preto je potrebné riešiť každý kúsok scény. Zatiaľ čo kamera dokáže zachytiť všetko, ľudské oko pri sledovaní scény v divadle to nedokáže.
Úplne rozdielne je napríklad aj svietenie. V televízii sa pracuje s nastavením kamery, ktorú si kameraman nastaví napríklad do teplého alebo studeného svetla, na filme sa dá dodatočne dotvoriť farebnosť, pracuje sa s postprodukciou a podobne. V divadle to nie je o optike, ale len o ľudskom oku, ktoré to celé spracováva.
Všetko má svoje úskalia. Pri filme a televíznej tvorbe musí človek dávať pozor na každý detail. V divadle sa diváci na scénu pozerajú z jedného uhlu a s tým sa dá rôzne čarovať a pracovať. Pracuje sa v reálnom čase, „tu a teraz“, naživo, takže sa dajú robiť efekty, ktoré by sa pri filme dosahovali iba veľmi ťažko.
Do akej miery je scénograf pri svojej tvorbe slobodný a do akej miery je naopak viazaný predstavami ďalších tvorcov?
Kreatívnu slobodu mám pomerne veľkú, ale samozrejme nie absolútnu. Jeden z prvých pristrihávačov krídiel je rozpočet, to je tá prvá inštancia. Potom sú to možnosti divadla, či už technické, prevádzkové, kapacity dielní, priestorov na skladovanie kulís. Potom samozrejme do tvorby scénografie vstupuje samotný text inscenácie, režisérove predstavy, herci... Postupne sa to buduje až do finálnej podoby.
Do práce na scéne prichádzam s nejakou predstavou a z nej sa postupne ukrajuje. Preto je dôležité, aby som mal čo najviac nápadov, aby mi aspoň niečo zostalo, keď sa z nich postupne začne uberať, lebo vždy sa uberá (úsmev).
Aj pri scénografii pre hru Ľudia, miesta a veci sa veľa vecí škrtalo. Chceli sme napríklad viacej pracovať s optickou rozostrenosťou. V rôznych hĺbkach sa mali použiť rozostrovacie fólie, ale cena rozhodla, tak sa to škrtlo. Niečo z nápadu zostalo, ale v zminimalizovanej forme. To sú tie okamihy, kedy treba premýšľať, že či už tie zásahy idú na úkor inscenácie, alebo ešte nie. Či to ešte dáva nejaký zmysel, alebo to už vôbec nemá význam. Niekedy je lepšie naakumulovať peniaze do jedného nápadu, ako spraviť niečo tam, niečo tam, po troške a napokon to nebude dávať nijaký zmysel.
Pracujete pri návrhoch scény s maketami, alebo sa spoliehate skôr na počítačovú grafiku?
Nápady si väčšinou skicujem. Skica je taký prvý vyjadrovací prostriedok. Ďalším výstupom je pri debate s režisérom je potom 3D návrh. Ja najradšej používam makety, lebo na nich sa dá overiť, čo všetko sa dá zrealizovať. Pretože keď sa to dá v makete, dá sa to obvykle zrealizovať aj v realite, ale keď niečo nefunguje už v makete, tak sa mi veľakrát potvrdilo, že ani v skutočnosti sa to nedalo spraviť. V prospech makiet hovorí aj to, že veľa ľudí nevie čítať 3D návrhy, jednoducho nemajú takú priestorovú predstavivosť, ale v tej makete je to úplne presne znázornené. Okrem toho je model scény dobrou pomôckou aj pre divadelné dielne, aj režiséra, ktorý si môže mnohé veci rozmyslieť dopredu.
Čo v profesii scénografa prevláda? Je to talent výtvarníka, alebo skúsenosti stavbára, remeselníka, technika...?
Toto všetko sú scénografi. Nevedia nič poriadne, lebo musia vedieť všetko (úsmev). Musia siahnuť do každej tej disciplíny, takže scénograf musí byť trochu aj maliar, aj sochár, stolár..., musí zabŕdnuť do veľkého množstva profesií. Pretože to, čo nakreslí, musí byť možné aj technicky zrealizovať. Často rozhodujú detaily. V divadle sa z prevádzkových dôvodov dekorácia stavia a rozkladá. To znamená, že napríklad musí prejsť cez nejaký otvor, takže sú presne určené maximálne rozmery kulís ale aj ich hmotnosť, aby ich ľudia vedeli zdvihnúť a za nejaký čas aj postaviť. Toto všetko ovplyvňuje návrh scény. Niektoré jej časti sa musia dať rozdeliť na viac dielov. Tie sa zasa musia dať nejako zložiť, takže treba vymyslieť vhodné spoje. Treba myslieť aj na to, že keď bude inscenácia úspešná, bude sa hrať niekoľko sezón. Musíme ju teda postaviť tak, aby aj po dlhšom skladovaní, stavaní a rozoberaní vyzerala celá scéna stále dobre.
Pri tvorbe scény teda musíte okrem samotného konceptu a jej celkovej podoby myslieť na obrovské množstvo drobností.
Je tam toho naozaj veľa a niekedy to zachádza až k absurdným situáciám. Napríklad sa v divadle začne kúriť a materiál použitý na scénu začne meniť svoj tvar, alebo sa zväčšovať. To sú tie momenty, ktoré musí mať človek premyslené.
Už sa vám stalo, že ste museli meniť návrh scény práve preto, že sa nedomysleli všetky detaily?
Aby sa také veci nestávali, robí sa v divadle technická skúška, alebo technická overovačka. Vtedy sa všetko postaví a zistí sa čo funguje. Pretože na papieri funguje teoreticky všetko, ale v praxi sa ukážu všetky tie drobnosti, ktoré sa musia doladiť. Také niečo, že by sa museli celé kulisy prerábať, sa mi ešte nestalo, ale detaily sa samozrejme upravujú. Počas ich stavby sa jednoducho zistí, že sa napríklad niečo dá spraviť aj jednoduchšie. Skrátka, keď vidím veci naživo, tak si občas poviem, že sa to dá aj inak.
Ako veľmi podľa vás môže scénografia ovplyvniť divadelnú hru?
Samotná scéna je iba jedna z častí divadla, respektíve divadelného umenia. Sama o sebe, bez herca, režiséra a ostatných štruktúr nevie fungovať, bola by ničím, iba nejakou inštaláciou. Scénografia vie veľmi ovplyvniť celú inscenáciu, ale nie len v dobrom, ale aj v zlom. Preto je dôležité, aby hneď od začiatku bolo všetko zladené s ostatnými zložkami. Aby scéna pomáhala hercom, aby správne vyjadrovala text a myšlienku diela. Ide aj o to, aby to celé nejako zbytočne neexhibovalo, nesnažilo sa to na seba upútať pozornosť, ale aby bola scéna prirodzenou súčasťou všetkého.
Zažili ste scénografie, ktoré by inscenácii vyslovene uškodili?
Scéna má až takú moc, že niekedy si ľudia viac všimnú ju a nevnímajú potom hru. Tak sa môže sa stať, že scéna potom snaženie ostatných pokazí.
Aký typy scén máte radšej, minimalistické, alebo tie výrazné až okrasné?
U nás zaužívaný minimalizmus, vznikol podľa mňa hlavne ako výsledok rozpočtu divadiel a nie ako estetický koncept. Je často spojený s ukrajovaním nákladov. Na druhej strane, scéna, ktorá svojou okázalosťou nebije do očí môže celkom dobre podporovať text a umenie hercov. To vizuálne exhibovanie niekedy naozaj nie je dobré. Dôležité je to, čo rozpráva herec a tá vizuálna zložka nesmie konkurovať textu a hereckému umeniu. Má dotvárať atmosféru a pomáhať hre a jej obsahu, aby bol zrozumiteľný.
Aký je sen scénografa?
Sen scénografa je určite neobmedzený rozpočet, alebo napríklad aj možnosť robiť zmeny v scéne počas tvorby hry. Keď režisér skúša a tvorí s hercami, tak občas mení jednotlivé mizanscény a skúša tak, aby všetko bolo čo najlepšie. Ale scénograf takú možnosť nemá. Keď niečo vymyslí a už sa to realizuje, tak sa to už ťažko mení.
A pri tom počas skúšobného procesu dochádza k toľkým zmenám. Vo veľkých divadlách sa často pracuje s ročným predstihom. Potom neskôr, keď človek získa od svojej práce nejaký odstup a povie si, že by scénu riešil celkom inak, už tam ten priestor nemá. Pretože je už všetko odklepnuté, je schválený rozpočet, je nakúpený materiál. Občas sa dajú robiť nejaké farebné úpravy, ale inak je tá miera tvorby scénografa počas skúšania minimálna.
Takže jeden z mojich scénografických snov je to, aby som mohol počas skúšobného obdobia meniť scénu. Pretože je to tvorba a celé to dielo sa mení počas procesu jeho vzniku.
Posledná a povinná otázka. Ako sa vám pracovalo v Divadle Andreja Bagara pri tvorbe scény pre hru Ľudia, miesta a veci?
V nitrianskom divadle sa mi pracovalo veľmi dobre, pretože má dielne, ktoré sú vychované na pomerne náročných scénografiách, takže tá spolupráca bola vynikajúca. A čo je hlavné, celý umelecký súbor je veľmi fajn. Vždy je tá práca hlavne o tom, akí sú herci. A keď sú, okrem toho, že sú výborní umelci, aj výborní ľudia, tak tá práca je super.
Kto je Juraj Kuchárek?
Juraj Kuchárek (1984), vyštudoval scénografiu u prof. Čorbu a prof. Cillera na VŠMU v Bratislave. Po ukončení štúdia sa presadil najmä ako televízny architekt v Česku aj na Slovensku. Spolupracoval na scénach k televíznym formátom (prvá Česko-Slovenská SuperStar, Adela Show, Fenomén, Let´sDance 5 a mnohých ďalších).
Taktiež je autorom scén k odovzdávacím ceremoniálom: Ceny nadácie Tatrabanky za umenie, CE.ZA.AR, Slnko v sieti.
V divadle je autorom scén do inscenácií Slovenského národného divadla Pohania, Anna Jablonská (2012), Jane Eyrová, Charlotte Brontëová (2014) Fanny a Alexander, Ingmar Bergman (2016) – všetky v réžii Mariána Amslera. V divadle Aréna Povstanie (réžia Sláva Daubnerová, 2014), Podvolenie, Peter Lomnický (podľa románu Michela Houellebecqa) v réžii Mariána Amslera. V Klicperovom divadle, Hradec Králové Škola žien (réžia Marián Amsler, 2015), v Jihočeskom divadle České Budějovice Kreutzerova sonáta (réžia Lukáš Brutovský, 2015), v divadle J. K. Tyla Plzeň Úklady a láska, Friedrich Schiller (réžia Marián Amsler, 2015), v Štátnej opere Praha Romeo a Julia, Charles Gounod (réžia Sláva Daubnerová, 2016).
Bol štyrikrát nominovaný na divadelné ocenenia sezóny DOSKY za najlepšiu scénografiu sezóny (2012, 2014, 2015, 2016).
(životopis: zdroj SND)