MYSLÍTE SI, ŽE SÚ V TOMTO SMERE VIAC OHROZENÉ ŽENY? MÁTE AJ VY SAMY NEJAKÚ SVOJU ZÁVISLOSŤ, KTOREJ SA NEMÔŽETE ALEBO DOKONCA NECHCETE ZBAVIŤ?
B. A.: Ľudia majú sklon k závislostiam možno preto, že si chcú či potrebujú svoj život zjednodušiť alebo hľadajú únik zo svojho stereotypu, sú zvedaví, chcú zabudnúť, rozptýliť sa, odmeniť sa alebo sú len znudení. Chcú mať život pod kontrolou, paradoxne tú kontrolu strácajú… Vedomie, že existuje nejaká vec, ktorá sa v ich živote objavuje a má tam svoje miesto, môže dodať človeku upokojujúci pocit. Ľudia sa prirodzene snažia k niekomu či niečomu utiekať. Vytvárať si vlastné svety. Niekde vo vnútri sa často stretávame s tým, že sa cítime byť osamotení a chceme sa zbaviť tohto pocitu práve rôznymi látkami, o ktorých si myslíme, že ich máme pod kontrolou. Je ťažké byť sám sebou alebo aj sám so sebou a nachádzať šťastie a nadhľad vnútri seba. Mať niečo, čo nás urobí šťastnými zvonka, bez úsilia, je jednoduchšie ako neustále pracovať na tom, aby bol človekspokojný a šťastný. Pretože táto práca je v podstate kontinuálny, celoživotný proces.
Ženy nevnímam ako ohrozenejší druh vo vzťahu k závislosti. Sme uspôsobené byť často zodpovednejšie a psychicky odolnejšie, no to neznamená, že sa nás táto téma netýka. Mám rada Jarmuschov film o káve a cigaretách…
E.P.: Človek si vytvára závislosť od ľudí, miest, vecí a stavov asi ako kompenzáciu nedostatku niečoho: sebavedomia, lásky, činnosti, alebo zrejme aj z blaha a z dobroty a nudy. Neviem, ale každý z nás ľudí je asi od niečoho závislý, ide však o to, či ho táto závislosť ničí, alebo mu prospieva. Prvá závislosť je asi od matky a jej prsníka, mlieka, potom sú to rodičia atď. Ja som sa veľmi vedome a prácou na sebe snažila nebyť závislá od vecí, ktoré by ma obmedzovali v mojich radostiach, túžbach, myšlienkach a tvorbe. Nikdy som nevyskúšala žiadne drogy, som príležitostný fajčiar, niekedy nefajčím aj niekoľko týždňov a potom, keď mam chuť, si pokojne zapálim. Z alkoholu pijem iba víno, a to iba ako reset po predstavení, ale od začiatku skúšok tejto hry som s tým sekla… zo strachu. Neberiem žiadne lieky, tiež vedome, a hoci mám rada dobré jedlo, tiež sa bez neho zaobídem, nie je to pre mňa nutnosť. Asi som závislá od gumených medvedíkov! Ale tiež viem byť bez nich. A čo sa týka všelijakých prístrojov, vedome si napríklad nechávam telefón v šatni, na počítač chodím raz za týždeň, a tak podobne. Som asi závislá od ľudí, mojej rodiny, rodičov a mojich priateľov, s ktorými sa stretávam, ak mám čas. A mám asi závislosť od svojej práce, ktorá ma napĺňa a teší. Človek je asi slabší tvor a potrebuje byť závislý od niečoho, niekoho. Ja som však najradšej nezávislá, lebo ten pocit slobody a voľnosti, že nič nemusím a môžem všetko, ak chcem, je pre mňa na nezaplatenie.
„Drogy a alkohol ma nikdy nesklamali. Naopak, vždy ma milovali. Existujú látky, ktoré si môžem pustiť do žíl a urobia svet dokonalým. To je jediná absolútna pravda v celom vesmíre.“
(D. Macmillan: Ľudia, miesta a veci)
DÔLEŽITÝM MOTÍVOM V HRE ĽUDIA, MIESTA A VECI JE HERECKÁ PROFESIA. HLAVNÁ POSTAVA EMMA SI NIE JE SCHOPNÁ PRIZNAŤ, KÝM V SKUTOČNOSTI JE, A TO OKREM INÉHO AJ PRETO, ŽE JE HEREČKA, KTORÁ NA JAVISKU PRIJÍMA KAŽDÝ VEČER NOVÚ IDENTITU. MALI STE TIEŽ NIEKEDY POCIT, ŽE SA STRÁCATE VO SVOJICH DIVADELNÝCH POSTAVÁCH? AKO JE MOŽNÉ Z POZÍCIE HEREČKY NESTRATIŤ SVOJE VLASTNÉ JA?
B. A.: Nikdy som sa nestratila tak, že by som sa už nevedela nájsť. Rada sa inšpirujem postavami, ktoré majú kladné vlastnosti, hovoria zmysluplné myšlienky a prejavujú sa ako výrazné osobnosti. Prečo nie? Nevnímam sa ako bytosť, ktorá je už raz taká či onaká. Postavy so zápornými vlastnosťami, s ktorými sa aj ja viem často identifikovať, ma podnecujú k ich prehodnoteniu. Dôležité je udržiavať so sebou kontakt. Práca na postave síce často môže fungovať aj na podvedomej a intuitívnej rovine, no základom herectva je vedomá práca.
E. P.: Nestratiť svoje vlastné ja je v našej profesii niekedy dosť ťažké. Ale asi je to v tom, že keď mám svoju duševnú rovnováhu, lebo herectvo je práca so psychikou, dokážem sa po predstavení odstrihnúť. Niekedy doslova s rolou prichádza katarzia, ak ide o psychologicky náročnú rolu, mám po predstavení takmer vždy chuť piť a fajčiť, asi kvôli resetu a návratu do reality. Samozrejme, vedome to nerobím každý deň, ale pred premiérou je to už dosť psychopeklo, pretože tá postava vás prenasleduje vo dne v noci, zaspávate s ňou a ráno sa budíte, neustále premýšľate, ako čo vylepšiť. Dôležité je pochopenie rodiny, aby odo mňa nechceli závažné veci, lebo som s hlavou v oblakoch a akoby mimo reality. Ale samozrejme po premiére to všetko opadne a začína sa každodenná reprízová realita.
„Ja sa nevyhýbam tomu, aby som hovorila v skupine veci, pretože mám čo skrývať. Práve naopak. Ak nehrám nejakú postavu, nie som si istá, či vôbec som. Už som mŕtva. Som nič. Chcem žiť sto životov a byť všade a bojovať proti nezastaviteľnému času, ktorý máme na tejto planéte. Herectvo mi dáva rovnaký pocit ako drogy a alkohol.“
(D. Macmillan: Ľudia, miesta a veci)
V INSCENÁCII HRÁTE OKREM INÝCH POSTAVY MATKY A DCÉRY. VZŤAHY MATIEK A DCÉR SÚ POMERNE OBLIGÁTNOU A ČASTO SKLOŇOVANOU TÉMOU. AUTOROVI DUNCANOVI MACMILLANOVI SA NAPRIEK TOMU PODARILO NAZRIEŤ NA TÚTO TÉMU NEZVYČAJNÝM SPÔSOBOM. V ČOM BOL PRE VÁS TENTO VZŤAH EMMY A JEJ MATKY NAJSILNEJŠÍ?
B. A.: Dialóg matky s dcérou, ktorý je na konci hry, pokladám za jeden z najsilnejších v celej hre. Kruto úprimný rozhovor matky s dcérou, obe sú zranené, napriek tomu, že ich slova štípu ako soľ v rane, je cítiť, že majú veľmi silné puto. Emma prechádza ťažkými životnými peripetiami a je to práve jej mama, ktorej zavolá, keď sa cíti najhoršie. Na konci čaká od matky podporu. Nachádza však len človeka, ktorý spraví všetko preto, aby svojej dcére a konečne aj sebe naozaj pomohol. Klobúk dolu.
E. P.: Vo vzťahu matky a dcéry v našej hre je bolesť z prežitého pekla, pritom láska, hnev, trpkosť, ale nie odmietnutie pomoci, síce istá komunikačná bariéra, nepochopenie, aj pochopenie, výčitky, ale aj odpustenie. Je to podľa mňa veľmi silný záver hry. Dialóg s otcom a matkou, kde jej rodičia po mnohoročných peripetiách so závislým dieťaťom napriek všetkému dávajú stále istú šancu. Svoju šancu však drží vo svojich rukách Emma a je len na nej, ako sa po mnohých neúspešných pokusoch a po toľkých ranách, ktoré uštedrila svojim najbližším, rozhodne. Slovo prepáčte už totiž po tom všetkom nestačí. Neviem, ako by som sa zachovala ja v situácii matky z tejto hry. Je to určite nesmierne ťažké byť neustále zraňovaná, fyzicky aj psychicky, vlastným dieťaťom a dokázať aj ďalej ľúbiť a odpúšťať a hlavne to chápať a dať ešte aj po tom všetkom ďalšiu, možno už poslednú šancu.
-dab-
